znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 341/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 5 T 24/2009 z 15. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. mája 2013 doručené podanie M. S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   5   T   24/2009 z 15. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Okresným súdom KE II. zo dňa 26. 6. 2009 som bol uznaný vinným pod sp. zn. 5 T 24/09 zo spáchania zločinu podvodu podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona v bode 1.) obžaloby, ktorého som sa dopustil dňa 8. 2. 2008 a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona v bode 2.) obžaloby, ktorého som sa mal dopustiť dňa 21. 1. 2009. Preto ma uvedený súd odsúdil dňa 15. 10. 2010 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov 2 (dva) mesiace a 1 (jeden) deň v rámci ustanovenia podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona   použijúc   pritom   tzv.   asperačnú   zásadu...   podal   odvolanie,   ktoré   následne Krajský súd KE zamietol dňa 15. 6. 2011 a tým sa stalo právoplatné.

1.) Okresným súdom KE II. pod sp. zn. 4 T 1/03 sa proti mne viedla trestná vec, pričom som bol stíhaný väzobne a to odo dňa 9. 7. 2002 do dňa 9. 7. 2005 pre spáchanie trestných činov lúpeže § 234 ods. 1 Tr. zákona, ublíženia na zdraví § 221 ods. 1 Tr. zákona a výtržníctva § 202 ods. 1 Tr. zákona, kde účinnosť tohto zákona bola do dňa 31. 12. 2005. Uplynula zákonom daná lehota väzby, preto som bol dňa 9. 7. 2005 prepustený na slobodu, pričom táto trestná vec nebola ukončená. Táto trestná vec spáchaná 2002.

2.) Následne Okresným súdom KE II. pod sp. zn. 3 T 157/07 sa proti mne viedla trestná vec, pričom stíhaný som bol väzobne a to od dňa 24. 7. 2007 do dňa 24. 1. 2008 pre spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania § 360 ods. 1 tr. zákona. Uplynula zákonom daná lehota väzby, preto som bol dňa 24. 1. 2008 prepustený na slobodu, pričom ani táto trestná nebola ukončená vec. Táto trestná vec bola spáchaná 2006.

3.) Trestná vec vedená na Okresnom súde KE II. pod sp. zn. 5 T 24/09 pre túto som bol stíhaný na slobode,   pričom som sa bez ospravedlnenia nedostavil pred súd z tohto dôvodu som bol dňa 24. 4. 2009 vzatý do väzby a v súčasnej dobe si pre túto trestnú vec vykonávam aj uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. V tejto trestnej veci skutku v bode 1.) obžaloby a to podvodu § 222 ods. 3 Tr. zákona som sa dopustil dňa 8. 2. 2008 a skutku v bode 2.) obžaloby a to nebezpečného vyhrážania § 360 ods. 2 Tr. zákona som sa mal dopustiť dňa 21. 1. 2009.

V trestnej veci vedenej na OS KE II.   pod sp. zn. 4 T 1/03 bolo rozhodnuté dňa 29. 2. 2008 rozsudkom nasledovným: Uvedený súd zrušil rozhodnutie OS KE II. pod sp. zn. 3 T 157/07,   ktorým   bol   výrok   o treste   zo   dňa   17.   1.   2008,   proti   ktorému   som   podal odvolanie   pre   spáchanie   §   360   ods.   1   Tr.   zákona   nebezpečné   vyhrážanie   v rámci ustanovenia § 42 ods. 2 Tr. zákona, pričom daná vec bola spáchaná v rámci ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zákona. Zo spáchania trestného činu lúpeže § 234 ods. 1 Tr. zákona som bol oslobodený... a zo spáchania trestných činov § 221 ods. 1 Tr. zákona ublíženia na zdraví, § 202 ods. 1 Tr. zákona výtržníctva mi uvedený súd uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky s tým, že do výkonu trestu odňatia slobody som nenastúpil vzhľadom na okolnosť, že uložený trest som mal vykonaný v rámci väzby... Uložený trest, ktorý   v súčasnej   dobe   vykonávam   je   nezákonný...   Uložený   trest,   ktorý   v súčasnej   dobe vykonávam, tak skutok v bode 1.) rozsudku bol spáchaný dňa 8. 2. 2008 a skutok v bode 2.) rozsudku   bol   spáchaný   dňa   21. 1. 2009.   Teda   skutku   podvodu   –   zločin   §   222   ods.   3 Tr. zákona som sa dopustil dňa 8. 2. 2008, teda v čase, keď ešte nebolo iným súdom pre inú trestnú vec rozhodnuté, a to výrokom OS KE II. zo dňa 29. 2. 2008 pod sp. zn. 4 T 1/03, kde platnosť   tohto   zákona   bola   do   31. 12. 2005,   a skutku   v bode   2.   prečinu   nebezpečného vyhrážania som sa mal dopustiť dňa 21. 1. 2009, podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona. Uvedený skutok   v bode   1.)   rozsudku,   a to   zločin   podvod   §   222   ods.   3   Tr.   zákona   bol   spáchaný v rámci ustanovenia zákona § 42 ods. 1 Tr. zákona s použitím ustanovenia zákona § 42 ods. 2 Tr. zákona s trestnou vecou OS KE II. pod sp. zn. 4 T 1/03 zo dňa 29. 2. 2008, pričom za takýchto   okolností   sa   použije   ustanovenie   o súhrnom   treste   §   42   ods.   1,   2   Tr.   zákona a páchateľ sa spravidla odsúdi k súhrnnému trestu a skutku v bode 2.) rozsudku a to prečin nebezpečného vyhrážania § 360 ods. 2 Tr. zákona k samostatnému trestu, čo sa v danom prípade nestalo, čím OS KE II. zo dňa 15. 10. 2010 pod sp. zn. 5 T 24/09 hrubo porušil ustanovenia zákona... Za okolností, ktoré som uviedol... nemala byť použitá tzv. (asperačná zásada).

1.) Z uvedených dôvodov podľa § 20 ods. 1 zákona o Ústavnom súde podávam návrh na začatie konanie pred Ústavným súdom.... táto smeruje proti rozhodnutiu OKRESNÉHO SÚDU KE II. zo dňa 15. 10. 2010 pod sp. zn. 5 T 24/09, a domáham sa spravodlivého zákonného SÚHRNNÉHO TRESTU v rámci ustanovenia § 42 ods. 2 Tr. zákona v bode 1.) rozsudku s trestnou vecou vedenou OS KE II. zo dňa 29. 2. 2008 pod sp. zn. 4 T 1/03.

2.) Podľa § 50 ods. 3 zákona o Ústavnom súde z uvedených dôvodov, ktoré som uviedol v odôvodnení mojej sťažnosti... sa domáham finančného zadosťučinenia vo výške 126 000 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca. V zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ak má byť predmetom konania pred ústavným súdom sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, musí návrh na začatie konania obsahovať aj náležitosti ustanovené v § 50 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ v nej musí označiť základné práva a slobody, ktoré boli podľa jeho   tvrdenia   porušené.   Sťažnosť   musí   tiež   obsahovať   označenie   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a musí byť v nej označené, proti komu smeruje. K sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu. Ak sa sťažovateľ domáha aj primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že   sťažnosť   sťažovateľa nespĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona o ústavnom súde, keďže neobsahuje najmä:

a) označenie   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   mali   byť   podľa   tvrdenia sťažovateľa porušené,

b) splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom.

K sťažnosti   sťažovateľ   síce   pripojil   splnomocnenie   na   zastupovanie   advokátom, neuviedol v ňom však, že sa udeľuje výslovne na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.   Rovnako   sťažovateľ   ani   v petite   (návrhu   na   rozhodnutie),   resp.   ani v ostatných častiach sťažnosti neuviedol, k porušeniu ktorého základného práva alebo slobody malo napadnutým rozsudkom okresného súdu dôjsť. Uvedené skutočnosti by pri formalistickom posudzovaní   sťažnosti   boli   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Aj   napriek   uvedenému   však   ústavný   súd,   vychádzajúc   z   materiálneho   chápania ochrany   základných   práv,   pristúpil   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   k jej preskúmaniu   z   pohľadu   možnej   existencie   ďalších   dôvodov,   ktoré   by   mohli   mať   za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to s prihliadnutím na príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ktorého namietané porušenie možno vyvodiť z obsahu sťažnosti, pozn.) a napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 5 T 24/2009 z 15. októbra 2010 bol sťažovateľovi za spáchanie zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 98 mesiacov a jedného dňa nepodmienečne. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 T 24/2009 z 15. októbra 2010 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 To 107/2010 z 15. júna 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že odvolanie zamietol. Napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudol právoplatnosť 15. júna 2011.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V   danom   prípade   mal   sťažovateľ   právo   podať   proti   napadnutému   rozsudku okresného   súdu   odvolanie   (ktorý   aj   využil),   o   ktorom   bol   oprávnený,   ako aj   povinný rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   to,   že   jednou   zo   základných   podmienok   prijatia sťažnosti   na ďalšie   konanie je jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie v trestnej veci sťažovateľa bolo právoplatne skončené 15. júna 2011, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu   doručená   až   28.   mája   2013,   teda   bez   akýchkoľvek   pochybností   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci, ako aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013