znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 341/2012-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2013 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. Z., P., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K..., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Cdo 218/2010 z 24. februára 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009   z 5. mája   2010   v časti   týkajúcej   sa   rozhodnutia   o náhrade   trov   konania, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Prešove, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva   M. Z.   podľa čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 3 a čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Cdo 218/2010 z 24. februára 2011 vo výroku o zamietnutí dovolania v časti týkajúcej sa uznesenia   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   9 Co 75/2009   z 5. mája   2010   a vo   výroku o náhrade trov dovolacieho konania   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Cdo 218/2010 z 24. februára   2011   vo   výroku   o zamietnutí   dovolania   v časti   týkajúcej   sa   uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009 z 5. mája 2010 a vo výroku o náhrade trov dovolacieho   konania   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť M. Z. trovy konania v sume   265,70   €   (slovom   dvestošesťdesiatpäť   eur   a sedemdesiat   centov)   na   účet   jeho právnej zástupkyne JUDr. M. K..., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 341/2012 z 3. júla 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Cdo 218/2010   z 24. februára   2011 (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu“) v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 9 Co 75/2009   z 5. mája   2010 (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“) v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania.

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že „Najvyšší súd SR rozhodol tak, že dovolanie proti   Rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.   9 Co 75/2009   zo   dňa   27. 04. 2010 v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.   9 Co 75/2009   zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, že nezistil procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. napriek námietke žalovaného týkajúcej sa rozhodovania o trovách konania, pri vyčísľovaní ktorých vychádzal z hodnoty daru, resp. 1/2 hodnoty daru, ktorú hodnotu mal preukázanú znaleckým posudkom č. 29/2002 zo dňa 21. 06. 2002 vypracovaného znalkyňou Ing. E. Č. Uvedený znalecký posudok predložila žalobkyňa, resp. jej právny zástupca, avšak až pri vyčíslení   náhrady   trov   konania,   keďže,   ako   to   napokon   konštatuje   aj odvolací   súd v napadnutom uznesení, v preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená, a to nielen v priebehu prvostupňového konania, ale ani v odvolacom konaní. Znalecký posudok bol predložený až po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Takýto postup súdu som považoval za odňatie možnosti konať pred súdom, čo však NS SR neakceptoval.

Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   sp. zn.   9 Co 75/2009-89   zo   dňa   05. 05. 2010 vydaným   v   právnej   veci   žalobkyne   M.   Z.   proti   mne   ako   žalovanému,   o   vrátenie   daru a o odvolaní   žalobkyne   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   č. k. 5 C 120/05-46 zo dňa 25. 06. 2009 rozhodol tak, že mňa ako žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 2.103,64 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia a súdny poplatok za podanú žalobu a odvolanie vo výške 1.596,- € do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Súd rozhodoval po právoplatnosti rozsudku vo veci samej, pričom pri vyčíslení trov konania vychádzal zo znaleckého posudku č. 29/2002 zo dňa 21. 06. 2002 znalkyne Ing. E. Č.,   ktorý   bol   žalobkyňou   predložený   až   pri   vyčíslení   náhrady   trov   konania,   keďže v preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená v priebehu prvostupňového konania. Takýto   postup   odvolacieho   súdu,   ktorým   vyčíslil   trovy   konania   na   základe znaleckého posudku predloženého až po konečnom rozhodnutí vo veci samej bez toho, aby som sa ako účastník konania mal možnosť s týmto predloženým dôkazom oboznámiť a vyjadriť k nemu svoje pripomienky, považujem za arbitrárne, porušujúce moje základné ústavné práva, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Táto korelácia práva účastníka a jemu zodpovedajúcej povinnosti súdu je zakotvená aj v ust. § 123 O. s. p., resp. § 122 ods. 1 O. s. p. Napokon aj v prípade, ak predseda senátu vykoná dôkaz mimo pojednávania, účastníci konania majú právo byť prítomní pri jeho vykonávaní a oboznámiť sa s jeho výsledkami.

Aj keď je prípustné, aby súd rozhodoval o trovách konania až po vydaní rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, mám za to, že v takom prípade môže rozhodovať len o výške trov konania, pričom rozhodovanie o výške trov konania predpokladá, že je známa hodnota predmetu sporu. Ak hodnota sporu nie je známa, nie je možné ju zisťovať po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej predkladaním znaleckých posudkov, s ktorými sa druhý účastník nemôže oboznámiť.

Preto považujem za neprípustné a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania, ak o hodnote daru, ktorého vrátenia sa žalobkyňa domáhala, sa dozviem až z uznesenia, ktorým   mi   je uložená   povinnosť nahradiť   trovy konania,   navyše uznesenia   odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok.“

Sťažovateľ   zároveň   poukázal   na   to,   že «odvolacím   súdom   bola   pri   rozhodovaní o výške trov právneho zastúpenia aplikovaná nesprávna právna norma. Súd pri výpočte trov právneho   zastúpenia   vychádzal   z ust.   § 9,   10   ods. 1,   2   vyhlášky   č. 665/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby (ďalej len „vyhláška“). Súd však opomenul, že vyhláškou č. 209/2009 Z. z. účinnou od 01. 06. 2009, bola vyhláška v ust. § 11 zmenená tak, že v prípade, ak je klientom fyzická osoba a predmet konania sa týka   nehnuteľnosti,   ktorá   je   určená   na   bývanie   alebo   slúži   na   jej   bývanie   (s výnimkou konania o vyporiadanie BSM a podielového spoluvlastníctva), je základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby 1/3 výpočtového základu (§ 11 ods. 1 písm. c/ vyhl.). Je teda zrejmé, že odmena za úkony vykonané po 01. 06. 2009 patrí žalobkyni resp. jej právnemu zástupcovi odmena len vo výške 1/3 výpočtového základu, keďže žalobkyňa žiadala vrátiť dom, ktorý obývala a aj v súčasnosti obýva.».

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   vyjadruje   názor,   že   krajský   súd   pri rozhodovaní o uložení mu (ako žalovanému) povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania aplikoval nesprávnu právnu normu a zároveň porušil jeho právo vyjadriť sa ku všetkým predloženým dôkazom, resp. akceptoval ako dôkaz znalecký posudok predložený napriek poučeniu   podľa   § 120   ods. 4   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) až po právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej,   čím   narušil   princíp   kontradiktórnosti konania.   Podľa   sťažovateľa   je   preto   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu „potrebné považovať   za   svojvoľné,   účelové,   porušujúce   rovnosť   účastníkov   konania   a moje   právo na súdnu ochranu“.

Sťažovateľ napokon poukázal aj na skutočnosť, že „aj v Rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 218/2010 Najvyšší súd rovnakým spôsobom určil výšku trov dovolacieho konania, pričom   z odôvodnenia   nie   je   zrejmé,   z akej   tarifnej   hodnoty   pri   určovaní   výšky   trov vychádzal. Svoje rozhodnutie odôvodnil postupom podľa zaužívanej praxe, čo však bližšie neupresnil, z rozsudku nie je zrejmé, aká je táto zaužívaná prax a o aké príslušné zákonné ustanovenie   sa   uvedená   prax   opiera.   Aj   toto   rozhodnutie   je   preto   potrebné   považovať za arbitrárne, svojvoľné, a teda ústavne nekonformné.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa M. Z. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 218/2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009 zo dňa 05. 05. 2010 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 218/2010 v napadnutej časti v spojení s uznesením Krajského súd v Prešove sp. zn.   9 Co 75/2009   zo   dňa 05. 05. 2010   zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 127,44 € na účet je[ho] právnej zástupkyne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd 10. júla 2012 vyzval krajský súd a najvyšší súd, aby sa k sťažnosti vyjadrili.

Predseda kolégia krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 10116/2012 z 20. júla 2012 okrem iného uviedol:

«V   preskúmavanej   veci   hodnota   sporu   nebola   vyčíslená   v   celom   priebehu prvostupňového   konania.   Žalobkyňa   tak   urobila   až   pri   vyčísľovaní   náhrady   trov,   keď predložila   kópiu   znaleckého   posudku   číslo   29/2002   zo   dňa   21. 6. 2002   vypracovaného znalkyňou pre oceňovanie nehnuteľností v odbore stavebníctvo Ing. E. Č. Predmetom tohto ocenenia boli nehnuteľnosti tvoriace predmet daru, a teda aj v jednej polovici predmet tohoto   súdneho   konania.   Podľa   znaleckého   posudku   bola   hodnota   týchto   nehnuteľností ku dňu   21. 6. 2002   801.360,--   Sk.   Jedna   polovica   z   tejto   hodnoty   tvorí   tarifnú   hodnotu sporu, z ktorej sa má vychádzať pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia (§ 9, § 10 ods. 1, 2 vyhlášky číslo 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby – ďalej len „Vyhláška“). Výška tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby z tarifnej hodnoty veci 400.680,03 Sk (26.600,28 eur) sa rovná do 31. 12. 2008 sume 9.150,- Sk a od 1. 1. 2009 sume 303,72 eur. Keďže žalobkyňa si uplatnila za jeden úkon právnej služby len tarifnú odmenu 287,14 eur, je odvolací súd týmto uplatnením viazaný a nemôže jej prisúdiť za jeden úkon právnej služby viac.

Celkovú čiastku priznanej náhrady trov konania 2.103,64 eur je neúspešný žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobkyne (§ 149 ods. 1 O. s. p.).

Pretože   žalobkyňa   bola   oslobodená   súdom   prvého   stupňa   od   platenia   súdneho poplatku a súd v konečnom dôsledku podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel, je povinný zaplatiť   súdny   poplatok   za   ňou   podanú   žalobu   a   odvolanie   žalovaný,   pretože   nie   je od poplatku   oslobodený   (§ 2   ods. 2   zákona   číslo   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov – ďalej len „ZSP“).

Základom   pre   výpočet   súdneho   poplatku   je   cena   predmetu   poplatkového   úkonu (§ 7 ods. 1   ZSP).   Vychádzajúc   zo   znaleckého   posudku   zo   dňa   21. 6. 2002   je   ňou   suma 801.360,-- Sk. Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 26. 9. 2008. V dôsledku toho v súlade s § 18c ods. 6 ZSP sa vyberajú súdne poplatky za návrh podľa predpisov platných do 31. 12. 2008.

Základom pre výpočet súdneho poplatku je 1/2 z hodnoty nehnuteľností, t. j. suma 400.680,-- Sk. Táto suma sa v súlade s § 18c ods. 1 ZSP prepočíta konverzným kurzom na eurá, t. j. na sumu 13.300,14 eur a zaokrúhli sa na celé eurá nadol, t. j. na sumu 13.300,- eur. Podielu 6 % z tohto základu sa potom rovná čiastka 798,- eur. Rovnakú čiastku je žalovaný povinný zaplatiť aj za odvolanie podané žalobkyňou, keďže táto bola úspešná aj v odvolacom   konaní.   Tieto   súdne   poplatky   je   žalovaný   povinný   zaplatiť   na   účet prvostupňového súdu.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.»

Predseda   najvyššieho   súdu   v prípise   č. k.   KP   4/2012-39   zo   7.   augusta   2012 v súvislosti s prerokúvanou sťažnosťou vzniesol „námietku predpojatosti sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr. Jána Lubyho“, o ktorej ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 441/2012-14 z 3. októbra 2012 rozhodol tak, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie   sú   vylúčení   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. IV. ÚS 341/2012.

Na   výzvu   ústavného   súdu   na vyjadrenie   po   prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie predseda najvyššieho súdu v prípise č. k. KP 4/2012-39 zo 17. októbra 2012 okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľa, pretože   neboli   dané   dôvody   dovolania   a   nezistil   ani   vady   konania,   pre   ktoré   by   bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Sťažnosť smeruje iba proti tej časti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. V tejto súvislosti treba osobitne zdôrazniť, že dovolanie proti rozhodnutiu súdu o náhrade trov konania je prípustné iba z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 O. s. p. Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti   dovolania   v   súlade   s   doteraz   zaužívanou   praxou.   V   odôvodnení   svojho rozhodnutia sa vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa. Už   v   dovolaní   sťažovateľ   namietal,   že   niektoré   ustanovenia   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   boli   zmenené a odvolací súd vychádzal z cenových relácií z roku 2002. S touto námietkou sa dovolací súd vyporiadal   v   odôvodnení   rozhodnutia   na   str.   12   bod   6.   Išlo   o   námietky   týkajúce   sa nesprávnosti skutkových zistení a ich právneho posúdenia, a preto bol dovolací prieskum vylúčený.

Za neopodstatnenú treba považovať aj námietku, týkajúcu sa dokazovania vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol až po rozhodnutí vo veci samej, pričom v osobitnom uznesení už iba vyčíslil výšku náhrady trov konania navrhovateľky, ktorej ako v konaní plne úspešnej, priznal ich plnú náhradu (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. apríla 2010, sp zn. 9 Co 75/2009, str. 9 posledný   odsek).   V   tomto   štádiu   odvolací   súd   žiadne   dokazovanie   nevykonával,   preto sťažovateľovi nemohla byť ani odňatá možnosť vyjadrovať sa k dôkazom.

Najvyšší   súd   si   v   tomto   smere   dovoľuje   upriamiť   pozornosť   na   predchádzajúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú odkazuje aj rozsudok Hudáková proti Slovenskej republike (napr. Stepinska proti Francúzsku, č. 1814/02 z 15. júna 2004, ods. 18; Sa/e proti Francúzsku, č. 39765/04 z 21. marca 2006, ods. 18 a 19; Verdú Verdú, č. 43432/02 z 9.   júla   2007,   ods. 26 až   28),   v ktorej ESĽP   konštatoval,   že   neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemožnosť sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavuje   porušenie   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Vo   svojich odôvodneniach   ESĽP   vysvetlil,   že   v   konkrétne   posudzovaných   prípadoch   by   priznanie takýchto práv a možností sťažovateľom nemalo žiaden vplyv na výsledok konania vzhľadom na to, že prijatý právny prístup neumožňoval diskusiu k meritu veci.

Treba zdôrazniť, že podobne ako vo veciach Stepinska proti Francúzsku a Sale proti Francúzsku, citovaných vyššie, bolo dovolanie sťažovateľov súdom odmietnuté z dôvodu, že nespĺňalo požiadavky prípustnosti dovolania (na rozdiel od veci Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorej najvyšší súd zamietol dovolanie v merite veci).

Pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatok odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vo výroku   týkajúceho   sa   náhrady   trov   dovolacieho   konania,   aj   táto   námietka   nie   je dôvodná.   Odôvodnenie   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   obsahuje   všetky   zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 157 O. s. p.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe ani odňatí spravodlivosti. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že tento postup bol plne súladný s princípom právnej istoty, rešpektujúci zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.“

Na základe uvedených argumentov predseda   najvyššieho súdu   navrhol „sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú“.

K vyjadreniu   predsedu   kolégia   krajského   súdu   a predsedu   najvyššieho   súdu sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním zo 6. novembra 2012 zaujal stanovisko, v ktorom okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Prešove vo svojom vyjadrení navrhuje zamietnuť sťažnosť, ktorou sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   tým,   že   mu   nebolo   umožnené   vyjadriť   sa k predkladaným dôkazom, resp. že súd prihliadal na dôkaz, ktorý bol predložený nielen po tom,   čo bolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania,   ale až po právoplatnosti rozhodnutia   vo   veci   samej.   Zároveň   však   priznáva,   že   hodnota   sporu   nebola   v   celom priebehu   prvostupňového   konania   vyčíslená.   Je   potrebné   dodať,   že   sa   tak   nestalo   ani v priebehu odvolacieho konania, keďže ako samotný súd uvádza, žalobkyňa tak urobila až pri vyčíslení náhrady trov, keď predložila kópiu znaleckého posudku znalkyne Ing. E. Č. Týmto   znaleckým   posudkom   bola   ocenená   nehnuteľnosť,   ktorej   vrátenie   ako   daru   bolo predmetom   daného   konania.   Zo   spisu   je   pritom   zrejmé,   že   o   trovách   konania   bolo rozhodované až po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Zákon síce umožňuje rozhodnúť o   trovách   po   právoplatnosti   rozhodnutia   (§ 151   ods. 3   O. s. p.),   avšak   len   na základe vyčíslenia trov. Vyčíslenie trov pritom predpokladá, že hodnota predmetu sporu je známa. Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   vyjadrení   v   tejto   súvislostí   tvrdí,   že   Krajský   súd v napadnutom uznesení už iba vyčíslil výšku náhrady trov konania navrhovateľky, žiadne dokazovanie nevykonával. S týmto tvrdením sa nie je možné stotožniť, keďže považujeme za nepopierateľné, že až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej súd zisťoval hodnotu predmetu   sporu   (nehnuteľnosti)   a   to   na   základe   predloženého   znaleckého   posudku. Predložený znalecký posudok je pritom jednoznačne dôkazom (listinným), ktorým žalobkyňa preukazuje ňou tvrdenú skutočnosť o tarifnej hodnote sporu, z ktorého následne určuje tarifnú odmenu. O vyčíslení by bolo možné hovoriť v prípade, ak by hodnota sporu bola daná a určila sa už len výška jedného úkonu právnej pomoci. Pokiaľ NS SR argumentuje rozhodnutiami ESĽP, že neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov a nemožnosť sa k nim vyjadriť nepredstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie,   takúto argumentáciu nemožno akceptovať. V tomto prípade totiž sťažovateľ nenamieta nemožnosť vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany, ale nemožnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorým predložený znalecký posudok nepochybne bol a ktorý bol navyše predložený po vyhlásení uznesenia o skočení dokazovania, a teda v súlade s ust. § 120 ods. 4 O. s. p. súd na tento dôkaz vôbec nemal prihliadať, nieto z neho vychádzať pri výpočte trov.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia NS SR obsahuje všetky zákonné podmienky uvedené v § 157 O. s. p., poukazujeme na to, že NS SR priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 310,93 € (teda rovnakú sumu, akú vypočítal aj Krajský súd v Prešove). Svoje rozhodnutie odôvodnil zaužívanou praxou, čo podľa nášho názoru nemožno považovať za súladné s požiadavkami § 157 O. s. p. Takéto odôvodnenie nedáva relevantnú odpoveď, z akej tarifnej hodnoty súd pri výpočte odmeny za 1 úkon vychádzal, ako túto tarifnú hodnotu určil, a v konečnom dôsledku ani to, čo je potrebné rozumieť pod pojmom zaužívaná prax. Preto naďalej tvrdíme, že napadnutá časť rozhodnutia   NS   SR   je   rozhodnutím   arbitrárnym,   bez   riadneho   a   ústavne   súladného odôvodnenia.“

Keďže   sťažovateľ   aj   predseda   najvyššieho   súdu   oznámili   ústavnému   súdu,   že súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci od jeho konania upustil, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 37/95,   II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   musí predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho   konania,   ktorá   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovanie kontradiktórnosti   konania a „rovnosti   zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08).   Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali   reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť   predložiť   svoju   záležitosť   a príslušnú   argumentáciu   za   rovnakých   podmienok (napr. v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V.   proti   Holandsku   1993,   Ankerl   proti   Švajčiarsku   1996,   Komanický   proti   Slovensku 2002).   V súvislosti   s uvedeným   ESĽP   vyslovil   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru   tým,   že odvolací súd nezaslal odvolanie protistrane a nedal jej možnosť, aby sa k nemu vyjadrila a uplatnila svoje tvrdenia a dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu je tento právny názor potrebné aplikovať aj na dovolacie konanie, a to zvlášť vtedy, ak dovolací súd vo veci rozhoduje meritórne, ako to bolo aj v okolnostiach danej veci.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp.   o   náhrade   trov   konania   v   súlade   so   zákonom   (Robins   c.   Spojené   kráľovstvo z 23. septembra 1997, IV. ÚS 348/2011).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už viackrát rozhodol o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, že postup všeobecného súdu extrémne vybočoval z pravidiel upravujúcich súdne konanie v dôsledku jeho závažného pochybenia.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na   obe   označené   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   okrem   iného   touto   sťažnosťou namieta.

Podľa § 155 ods. 1 OSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku   rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ o nej nerozhodne samostatne.

Podľa   § 151   ods. 3   OSP   (znenie   účinné   do   31.   decembra   2011)   v zložitých prípadoch,   najmä   z dôvodu   väčšieho   počtu   účastníkov   konania   alebo   väčšieho   počtu nárokov   uplatňovaných   v konaní   súd   môže   rozhodnúť,   že   o trovách   konania   rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

IV.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že krajský súd po podaní odvolania proti rozsudku   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   č. k.   5 C 120/08-46   z 25.   júna   2009 (ktorým zamietol   žalobu   o uloženie   povinnosti   sťažovateľovi   vrátiť   žalobkyni   dar) rozsudkom č. k. 9 Co/75/2009-72 z 27. apríla 2010 uvedený rozsudok v merite veci zmenil tak,   že   žalobe vyhovel   a   súčasne   vyslovil,   že   o náhrade   trov   konania   bude   rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

Krajský   súd   následne   uznesením   č. k.   9 Co/75/2009-89   z 5.   mája   2010   rozhodol o trovách   konania tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu   trov   konania v sume 2 103,64 € a na účet okresného súdu „z titulu súdneho poplatku za podanú žalobu a odvolanie sumu 1 596 €“. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že „odvolací súd len takto rozhodol o náhrade trov konania z dôvodu, že žalobkyňa si síce uplatnila   náhradu   trov   konania,   avšak   do   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nevyčíslila náhradu trov právneho zastúpenia“. Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručované pri jeho vyhlásení, bolo v súlade s § 151 ods. 3 OSP dané na vedomie účastníkom konania, že   o náhrade   trov   konania   bude   rozhodované   až po   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci samej.

Žalobkyňa   30.   apríla   2010,   t. j.   v lehote   ustanovenej   v   § 151   ods. 1   a 3   OSP, predložila krajskému súdu špecifikáciu trov konania. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu bolo ďalej uvedené:

„V   preskúmavanej   veci   hodnota   sporu   nebola   vyčíslená   v   celom   priebehu prvostupňového   konania.   Žalobkyňa   tak   urobila   až   pri   vyčísľovaní   náhrady   trov (4. mája 2010 doručené krajskému súdu, pozn.), keď predložila kópiu znaleckého posudku číslo   29/2002   zo   dňa   21. 6. 2002...   Podľa   znaleckého   posudku   bola   hodnota   týchto nehnuteľností ku dňu 21.6.2002 801.360,-- Sk. Jedna polovica z tejto hodnoty tvorí tarifnú hodnotu sporu, z ktorej sa má vychádzať pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia...“

Keďže proti rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co/75/20069-72 z 27. apríla 2010 ani proti namietanému uzneseniu krajského súdu riadny opravný prostriedok nebol prípustný, sťažovateľ proti týmto rozhodnutiam podal 24. mája 2010 dovolanie, ktoré doplnil 28. mája 2010 o dôvody týkajúce sa rozhodnutia o trovách konania.

Ťažiskovým argumentom, na ktorom je založené sťažovateľom namietané porušenie v sťažnosti označených práv (rovnako ako v doplnení dôvodov dovolania v časti smerujúcej proti namietanému uzneseniu krajského súdu), je skutočnosť, že znalecký posudok z roku 2002, ktorý bol žalobkyňou predložený krajskému súdu po právoplatnosti jeho rozhodnutia v merite   veci   a na   základe   ktorého   bola   stanovená   tarifná   hodnota   veci,   z ktorej   sa vychádzalo   pri   výpočte   náhrady   trov   právneho   zastúpenia,   nebol   sťažovateľovi   ako účastníkovi   konania   doručený.   Túto   okolnosť   považuje   sťažovateľ   za „znemožnenie realizácie   procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva“ a najmä zdôrazňuje, že týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], čím podľa jeho názoru došlo aj k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd rozsudkom dovolanie sťažovateľa ako celok, teda aj pokiaľ ide o časť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, zamietol, pričom v bode 6   odôvodnenia   okrem   iného   uviedol,   že „Dovolací   súd   pripomína   svoje   konštatovanie v tejto veci [viď 1. (bod 1 odôvodnenia, pozn.)], že v dovolacom konaní procesné vady konania   v zmysle   § 237   O. s. p.   nevyšli   najavo.“. Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   to,   že najvyšší súd v bode 1 odôvodnenia napadnutého rozsudku citoval § 237 OSP pripúšťajúci dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v taxatívne ustanovených prípadoch tzv.   zmätočnosti   konania   a ďalej   uviedol,   že „Žalovaný žiadnu   z vád   tejto   povahy v dovolaní neuplatnil a v dovolacom konaní existencia takejto vady nevyšla najavo.“.

Ústavný súd s týmto konštatovaním nemôže súhlasiť, pretože, ako už bolo uvedené, hlavným argumentom sťažovateľa, ktorým v sťažnosti, ale aj v doplnení dôvodov dovolania namietal porušenie ním označených práv, bola skutočnosť, že znalecký posudok, ktorým bola   stanovená   tarifná   hodnota   predmetu   konania,   mu   ako   účastníkovi   konania   nebol doručený.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pochybil, keď uvedené nevyhodnotil ako dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a dovolanie aj v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, zamietol. V tejto súvislosti poukázanie najvyššieho súdu   v bode   6   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   na   to,   že „Procesná   prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania je v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. vylúčená.“, je irelevantné. Navyše, ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej prax všeobecných súdov a osobitne aj najvyššieho súdu je jednotná v názore, že hoci prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách konania nemožno odvodiť z § 239 ods. 3 OSP, tak „dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je prípustné z dôvodov uvedených v § 237 OSP“ (R 117/1999, pozri aj uznesenia najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Cdo 214/2010   z   25.   októbra   2010,   sp. zn.   5 Cdo 39/2010 z 12. októbra 2010 a sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla 2010). Rovnaký názor je zastávaný aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok, komentár. I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618), ale aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 244/07, IV. ÚS 483/2012).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   povinnosťou   všeobecných   súdov   je   interpretovať procesné   ustanovenia   a princípy   spravodlivého   procesu   predovšetkým   z pohľadu   účelu a zmyslu ochrany ústavou (resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) garantovaných základných práv a slobôd.

V sťažovateľom namietanom porušení základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a porušení základného práva vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je implikovaná i zásada rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Túto zásadu je potrebné v danej súvislosti interpretovať tak, že účastník konania musí mať možnosť zoznámiť sa s procesne relevantnými návrhmi, resp. dôkazmi protistrany, ako aj možnosť sa k nim následne vyjadriť.

Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci nemohol akceptovať ani odôvodnenie najvyššieho súdu uvedené vo vyjadrení k sťažnosti, že znalecký posudok nebolo potrebné doručiť sťažovateľovi, lebo krajský súd „v osobitnom uznesení už iba vyčíslil náhrady trov konania navrhovateľky, ktorej ako v konaní plne úspešnej priznal ich plnú náhradu“. Taký postup   by   mohol   byť   relevantný   iba   za   predpokladu,   že   by   sa   výpočet   trov   konania neodvíjal od hodnoty sporu, ale od iných vopred daných na hodnote sporu nezávislých kritérií, tak to však v predmetnej veci nebolo.

K námietke sťažovateľa smerujúcej proti napadnutému rozsudku dovolacieho súdu v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni trovy dovolacieho konania   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 348/2011),   ktorej súčasťou je aj právny názor, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen postupom všeobecného súdu, ktorý predstavuje celkom zjavne nesprávnu interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle (napr. v prípade nerešpektovania jednoznačne kogentnej normy, prehnaného formalizmu), ale v neposlednom rade aj v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné. Tak je to podľa názoru ústavného súdu aj v danej veci.

Základné   právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   postup   a rozhodnutia všeobecných   súdov   boli   preskúmateľné,   aby   ich   rozhodnutia   obsahovali   dostatok relevantných   dôvodov   objasňujúcich   výroky,   a súčasne   aby   také   rozhodnutia   neboli arbitrárne.

Podľa   § 157   ods. 2   OSP   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Citované zákonné ustanovenie treba z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko z 21. januára   1999,   § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody, na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

V súlade s aplikovateľnou judikatúrou odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   posudzovať   v kontexte   celého   rozhodnutia (I. ÚS 230/04).

Zákonom ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci dbať na splnenie zákonných náležitostí   samotného   výroku   rozhodnutia,   ako   aj   jeho   odôvodnenia   (vrátane   zistenia skutkového   stavu   a   jeho   hodnotenia   v dostatočnom   rozsahu)   predstavuje   nielen   jednu zo základných   podmienok   na   zákonu   zodpovedajúce   rozhodnutie,   ale   je   tiež   jedným zo základných znakov ústavou garantovaného postupu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a ochrany práv.Ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné,   aby   rozhodnutia   všeobecných   súdov zodpovedali zákonným kritériám nielen v merite veci a aby ich vydaniu predchádzal postup rešpektujúci   procesné   normy,   ale   aby   tiež   odôvodnenia   týchto   rozhodnutí   vo   vzťahu ku všetkým ich výrokom zodpovedali kritériám daným § 157 ods. 2 poslednou vetou OSP, pretože   iba   takéto   rozhodnutia   možno   považovať   za   súladné   s princípmi   spravodlivého procesu.

S poukazom   na   citované   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a svoju doterajšiu judikatúru, ako aj judikatúru ESĽP ústavný súd prisvedčuje názoru sťažovateľa, že   z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   v časti   výroku   o priznaní   trov   dovolacieho konania „nie je zrejmé, z akej tarifnej hodnoty pri určovaní výšky trov vychádzal. Svoje rozhodnutie   odôvodnil   postupom   podľa   zaužívanej   praxe,   čo   však   bližšie   neupresnil, z rozsudku nie je zrejmé, aká je táto zaužívaná prax a o aké príslušné zákonné ustanovenie sa uvedená prax opiera.“.

Takéto   odôvodnenie   výroku   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k výroku   o trovách   dovolacieho   konania   považuje ústavný   súd   za   nedostatočné,   a preto vyznievajúce   ako   nepresvedčivé,   čo   je   dostatočným   argumentom   na   vyslovenie   jeho arbitrárnosti v tejto časti.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   namietaným rozsudkom najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa výroku o zamietnutí dovolania vo vzťahu k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   ako   aj   v časti   výroku,   ktorým   uložil sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobkyni   náhradu   trov   dovolacieho   konania,   boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). Ústavný súd preto tento napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vo vymedzenej časti zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec v tejto časti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde],   v ktorom   bude   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu   vyslovenými   v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa z jeho pohľadu aplikácie nesprávnej právnej normy pri rozhodovaní krajského súdu o uložení mu povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania, ktorá bola aj obsahom jeho dovolania proti napadnutému uzneseniu, s touto sa   najvyšší   súd   vecne   nevysporiadal,   uvádzajúc,   že   ide   o námietku „o   (ne)správnosti skutkových   zistení   súdu   a ich   právneho   posúdenia“, a zároveň   zdôrazňujúc   záver, „že v dovolacom konaní procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. nevyšli najavo“. Keďže ústavný súd, pokiaľ ide o existenciu dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania podľa § 237   písm. f)   OSP, dospel   k opačnému   záveru,   konštatuje,   že s predmetnou   námietkou sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   bude   musieť po   vrátení   veci   na ďalšie   konanie vo svojom rozhodnutí vysporiadať. Ústavný súd vzhľadom na uvedené vo vzťahu k tejto námietke sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Rovnako   ústavný   súd   nevyhovel   sťažnosti   ani   v   tej   časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   a to   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd po zrušení   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie opätovne posúdi napadnuté uznesenie krajského súdu a rozhodne o dovolaní sťažovateľa (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   finančné   zadosťučinenie.   Sťažovateľ nepožadoval, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, a preto o tomto nároku nerozhodoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom úkone právnej   služby   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   bola   741   €,   a   pri   druhom   úkone   právnej   služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom, v ktorom bol úspešný a bol zastúpený advokátkou JUDr. M. K... Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 predstavuje spolu s režijným paušálom (1 x 7,41 € a 1 x 7,63 €) sumu 265,70 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013