znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 341/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 S 217/07   a jeho   uznesením   z 2.   júla   2008,   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.   8 Sžo 189/2008 a jeho uznesením z 26. novembra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 163/09 a jeho uznesením zo 6. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2009 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažnosť 1“) JUDr. P. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   ako   aj   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 217/07 a jeho uznesením z 2. júla 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 189/2008 a jeho uznesením z 26. novembra 2008. Sťažnosť 1 bola zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 499/09.

Sťažovateľ   v sťažnosti   1   uviedol,   že   návrhom   zo   6.   septembra   2007   podaným krajskému   súdu   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   podpredsedu   vlády a ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   Š.   H.   (ďalej   aj   „minister   spravodlivosti“ alebo „žalovaný“) č. k. 8170/2007-41 z 3. júla 2007. Týmto rozhodnutím bol sťažovateľ podľa § 2 ods. 2 zákona č. 530/2004 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste a o zmene   a doplnení   zákonov   v znení   zákona   č.   236/2007   Z.   z.   (ďalej   len   „zákon č. 530/2004   Z.   z.“)   odvolaný   z funkcie   národného   člena   v Eurojuste   zastupujúceho Slovenskú republiku. Sťažovateľ sa domáhal aj preskúmania postupu, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia.

Žalovaný sa vyjadril k návrhu sťažovateľa takto:„V   správnom   súdnictve   upravenom v piatej časti   Občianskeho súdneho poriadku preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov   orgánov   verejnej správy,   zákonnosť rozhodnutí   a postupov   orgánov   verejnej správy, orgánov územnej samosprávy a ďalších právnických a fyzických osôb, pokiaľ im zákon   zveril   rozhodovanie   o právach   a povinnostiach   právnických   a fyzických   osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1 a 2 OSP).

Pojem rozhodnutie správneho orgánu je definovaný v ust. § 244 ods. 3 OSP tak, že sú   to   rozhodnutia   vydané   správnym   orgánom   v správnom   konaní,   ako   aj   ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Postupom správneho orgánu, ktorý je preskúmateľný v správnom súdnictve je taký jeho postup, činnosť, ktorou správny orgán realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými predpismi.

Ako   vyplýva   z uvedeného,   príslušnosť   správneho   súdnictva   je   daná   vtedy,   ak   sú splnené   tri   základné   podmienky,   ktorými   sú:   rozhodnutie,   orgán(u)   verejnej   správy a ukrátenie na právach alebo právom chránených záujmov. V konkrétnom prípade podľa charakteru   obsahu   žaloby   ale   nie   sú   splnené   podmienky   na   to,   aby   súd   danú   vec preskúmaval resp. nie je daná príslušnosť súdu na konanie podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Právomoc   (oprávnenie)   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vymenovať a odvolať národného člena, ktorý zastupuje Slovenskú republiku v Eurojuste bola založená zák. č. 530/2004 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste a o zmene a doplnení niektorých zákonov.   Do 1.   júla 2004,   kedy nadobudol účinnosť zák.   č.   236/2007 Z.   z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 530/2004 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste a   o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov,   minister   mohol   odvolať   národného   člena v prípade,   ak   si   neplní   svoje   povinnosti;   pred   odvolaním   z funkcie   zákon   vyžadoval predchádzajúce   písomne   vyjadrenie   prezidenta   Kolégia   Eurojustu   (§   2   ods.   5   zák.   č. 530/2004 Z. z.). Žiadne iné podmienky, predpoklady alebo postupy zákon nevyžadoval resp. neupravoval.

Zák.   č.   236/2007   Z.   z.   právomoc   vymenovať   a odvolať   národného   člena zastupujúceho   Slovenskú   republiku   v Eurojuste   ponechal   aj   naďalej   ministrovi spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ale   obidva   úkony   (vymenovanie   a odvolanie) podmienok prerokovaním s generálnym prokurátorom Slovenskej republiky. Ani tento zákon žiadne iné podmienky, predpoklady alebo postupy vymenovania alebo odvolania z funkcie zástupcu Slovenskej republiky v Eurojuste neupravuje.

Je nepochybné, že realizovaním zákonom zverenej právomoci minister spravodlivosti Slovenskej   republiky   vykonáva   verejnomocenskú   činnosť   ustanovenú   zákonom   a vydáva autoritatívne akty. Nie každý takýto akt je rozhodnutím resp. rozhodnutím na účely § 244 Občianskeho súdneho poriadku. Takýmto aktom je napr. aj akt vymenovania a odvolania predsedu   vlády   Slovenskej   republiky   prezidentom   Slovenskej   republiky,   vymenovanie a odvolanie členov Súdnej rady Slovenskej republiky prezidentom ap. V týchto prípadoch teda nejde o správny akt, ktorým sa rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch, a ktorý by bol spôsobilý privodiť ukrátenie na právach subjektu, voči ktorému akt smeruje, a ktorého zákonnosť by bolo možné napadnúť na súde. Tieto akty možno zaradiť do skupiny iných (ostatných) aktov, ktorými sa (obdobne, ako to aj vo svojom uznesení 2 Sžo 77/2007 vyjadril   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky)   „určitým   osobám   prepožičiava   postavenie vykonávateľa   verejnej   správy   alebo   iné   kvalifikované   napr.   služobné   verejnoprávne postavenie“, ale na ktoré nie je právny nárok. V podanej žalobe žalobca ani neuvádza, na ktorom práve bol odvolaním z funkcie zástupcu Slovenskej republiky v Eurojuste ukrátený.“

Sťažovateľ na výzvu krajského súdu odpovedal, že nesúhlasí s tým, aby sa táto vec prerokovala bez pojednávania v jeho neprítomnosti.

Krajský   súd   podaním   zo   16.   apríla   2008   predvolal   sťažovateľa   na   pojednávanie 14. mája 2008, ktoré sa však neuskutočnilo, a následne 2. júla 2008 rozhodol na neverejnom zasadnutí   bez   nariadenia   pojednávania   uznesením   č.   k.   2 S 217/07-34   tak,   že   konanie zastavil, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že v danom prípade sa jedná o žalobu vo veci, ktorá nemôže byť predmetom preskúmania podľa 5 časti O.s.p. v dôsledku čoho konanie zastavil.

Podľa § 240c vety 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa   §   103   O.s.p.   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení súd prednostne riešil otázku, či žalobca mohol byť vydaním napadnutého rozhodnutia dotknutý na svojich subjektívnych právach   alebo   nie.   Ďalej   sa   zaoberal   otázkou,   aký   je   právny   charakter   vydaného rozhodnutia ministra a či sú dané predpoklady k tomu, aby napadnuté rozhodnutie mohlo byť preskúmavané súdom.

K námietke žalobcu, že boli porušené jeho ústavné práva treba uviesť, že v článku 30 Ústavy SR je vymedzené politické právo na účasť občanov na správe verejných vecí. S prihliadnutím na článok 30 ods. 4 Ústavy SR vyplýva, že v prípade žalobcu ide o funkciu,   ktorá   je   obsadzovaná   inak   ako   voľbou.   Pojem   „verejná   funkcia“   nie   je   v Slovenskom   právnom   poriadku   definovaný,   ani   iným   spôsobom   univerzálne   vymedzený. Zákonodarca riešil vymedzenie pojmov „verejného funkcionára" a „ verejnej funkcie" v ústavnom zákone 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Pre účely tohto zákona stanovil, že verejným funkcionárom je ten, kto vykonáva niektorú z funkcií taxatívne vymedzených v čl. 2 tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že zástupca   Eurojustu   pre   Slovenskú   republiku   nie   je   verejným   funkcionárom   v   zmysle ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., v dôsledku čoho nie je možné uplatniť článok 30 ods. 4 ústavy.

Je potrebné poukázať na to, že v danom prípade neexistuje podľa ústavy žiadne právo na zotrvávanie vo funkcií a odvolaním z funkcií nedošlo k porušeniu ústavného práva žalobcu,   pretože   odvolanie   z   funkcie   sa   nedotýka   jeho   práv   alebo   jeho   oprávnených záujmov,   keďže   výkon   tejto   funkcie   nie   je   právom,   ktoré   zaručuje   Dohovor   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K námietkam žalobcu ohľadne postupu ministra spravodlivosti pri jeho odvolávaní je potrebné uviesť nasledovné:

•   Štátna   správa   je   činnosť,   ktorá   je   vykonávaná   orgánmi,   ktoré   sú   vzájomnom hierarchickom   usporiadaní.   V   rámci   tohto   usporiadania,   má   nadriadený   orgán   právo riadiť a ovplyvňovať podriadené orgány v súlade s príslušnými právnymi predpismi. • V praxi sa táto činnosť prejavuje predovšetkým vydávaním interných normatívnych inštrukcií a iných aktov riadenia a ovplyvňovania.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 530/2004 v platnom znení Národného člena Eurojustu vymenúva   a   odvoláva   minister   spravodlivosti   SR   po   prerokovaní   s   generálnym prokurátorom SR.

Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, rozsah mandátu Národného člena vymedzí minister spravodlivosti po predchádzajúcom rokovaní s generálnym prokurátorom. Z týchto zákonných ustanovení vyplýva, že postavenie zástupcu Eurojustu pre SR je vo vzťahu k ministrovi spravodlivosti SR postavením podriadenosti, nakoľko nie je logicky odôvodniteľná predstava, že takýto zástupca, ktorého minister na základe zákona menuje, odvoláva a vymedzuje jeho kompetencie by nebol vo vzťahu k ministrovi podriadeným. Je nesporné,   že   dôvod   pre   odvolanie   takéhoto   zástupcu   môže   spočívať   jednak   v   oblasti disciplinárnej ale aj v oblasti manažérskej alebo organizačnej. Opačný výklad by privodil nežiaduci   stav,   keď   by   nemohol   byť   zástupca   Eurojustu   pre   SR   kontrolovateľný   a   pre manažérske alebo iné nedostatky pri výkone funkcie za ne odvolateľný.

Na základe hore uvedeného má súd za to, že vzťah medzi ministrom spravodlivosti a zástupcom Eurojustu pre SR je vzťahom osobitným, organizačnej povahy a rozhodnutie o odvolaní je správnym aktom vnútroorganizačnej povahy. V danom prípade sa nejedná o správny akt smerujúci navonok voči nepodriadeným osobám (ktorý by podliehal ako taký preskúmavaný súdom). V danom prípade sa jedná o tzv. ostatný akt, ktorým sa určitým osobám prepožičiava kvalifikované postavenie. Takýto akt je autorizáciou, na ktorú nie je právny nárok, z čoho vyplýva, že takého rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom. Jedná sa o akt vnútroorganizačnej povahy charakterizovaný znakom nadriadenosti a podriadenosti, pričom   treba   skonštatovať,   že   proces   odvolania   žalobcu   bol   vedený   zjavne   zo zrozumiteľného dôvodu pri rešpektovaní princípu nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre správu vo všeobecnosti.

Z   vyššie   uvedených   skutočností,   že   odvolaním   žalobcu   nemohlo   dôjsť   zásahom štátneho   orgánu   do   jeho   práv   v   zmysle   §   244   a   nasl.   O.s.p.,   v   dôsledku   čoho,   súd   s poukazom   na   vyššie   uvedené   zákonné   ustanovenia,   konanie   zastavil,   keďže   žalobou napadnuté rozhodnutie je správnym aktom vnútroorganizačnej povahy, teda rozhodnutím, ktoré nepodlieha prieskumnému konaniu podľa 5 časti O.s.p.».

Sťažovateľ   podal   23.   júla   2008   v zákonnej   lehote   odvolanie   proti   napadnutému uzneseniu   krajského   súdu   na   najvyššom   súde.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 8 Sžo 189/2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie krajského súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku)   preskúmal odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   ako aj konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   a   dospel   k   záveru,   že   odvolaniu   žalobcu   nemožno vyhovieť. Rozhodol bež nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým je Slovenská republika (č1. 1 Ústavy SR). Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych   práv   fyzických   alebo   právnických   osôb.   Správny   súd   preskúmava   aj zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému zákon nepripúšťa odvolanie. Pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie o žalobách je správne súdnictvo založené na princípe generálnej klauzuly v zmysle   čl.   36   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky,   podľa   ktorej   súdy   v   zásade   môžu   a   musia   preskúmavať   všetky   rozhodnutia orgánov verejnej správy. Rozsah právomoci súdov, pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je   obmedzený   negatívnou   enumeráciou   rozhodnutí,   ktoré   správne   súdy   nepreskúmavajú (§ 248 Občianskeho súdneho poriadku). Ide o nasledovné rozhodnutia:

a)   rozhodnutia   správnych   orgánov   predbežnej   povahy   a   procesné   rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo   technického   stavu   vecí,   ak   samy   osebe   neznamenajú   právnu   prekážku   výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania,

d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmavanie vylučujú osobitné zákony. Vylúčenie správneho rozhodnutia zo súdneho prieskumu musí byť výslovné. Platí to aj   pre   vylúčenie   preskúmania   zákonnosti   postupu   správneho   orgánu   zo   súdneho preskúmavania.   K   vylúčeniu   rozhodnutia   alebo   postupu   z   preskúmania   môže   dôjsť   len osobitným   zákonom   („rozhodnutie   nepodlieha   súdnemu   prieskumu“).   Ak   nejde   o rozhodnutie, ale len o úkon správneho orgánu, ktorého obsah nemá autoritatívny vzťah k žiadnej osobe, taký úkon nepodlieha súdnemu prieskumu. Základným rozlišovacím znakom takého úkonu je to, že správny orgán nevystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, ale len v   pozícii   oznamovateľa,   inštruktora   alebo   orgánu   zodpovedného   za   agendu   sťažnosti, potvrdení, overení a pod.,

V   správnom   súdnictve   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku preskúmavajú súdy na. základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a   postupom   správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konám išlo o rozhodnutie, ktoré po   vyčerpaní   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú,   nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Občiansky súdny poriadok zakotvuje niektoré ďalšie predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu: žaloba musí byť na súde podaná do dvoch   mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ak   osobitný   zákon neustanovuje inú lehotu, ak účastník konania nemá právnické vzdelanie, musí byť zastúpený advokátom   (až   na   výnimky   vyplývajúce   z   ustanovenia   §   250a   Občianskeho   súdneho poriadku),

- žaloba musí obsahovať predpísané náležitosti. Odvolací   súd   posudzoval   charakter   aktu   ministra   spravodlivosti   podľa   zákona 530/2004 Z. z. a procesného postupu pri vydávaní tohto aktu.

Na základe novely zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - zákon č. 527/2003 Z. z. došlo k rozšíreniu rozsahu pôsobnosti správneho poriadku. Podľa   ustanovenia   §   1   ods.   1   správneho   poriadku   sa   tento   zákon   vzťahuje   na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Rozsah   pôsobnosti   správneho   poriadku   bol   citovanou   novelou   vymedzený   nielen pozitívne, ale aj negatívne.

Správny poriadok je treba použiť na konanie v súvislosti s rozhodovacou činnosťou správneho orgánu v prípade, že:

- ide o konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb (tzv. pozitívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti),

- osobitný zákon výslovne aplikáciu správneho poriadku nevylučuje (tzv. negatívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti).

Konanie správneho orgánu predstavuje stanovený postup, ktorý správny orgán musí dodržiavať pri rozhodovaní v konkrétnych veciach. Výsledkom rozhodovania ako prejavu výkonu   verejnej   moci   správneho   orgánu   je   vydanie   rozhodnutia,   ktoré   sa   vzťahuje   na právne postavenie fyzických a právnických osôb.

Správny poriadok je procesnoprávnym predpisom, ktorý má všeobecný charakter. Vyššie citovaná novela správneho poriadku výslovne zakotvila tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom upravujúcim rozhodovanie správnych orgánov.   To   znamená,   že   ak   osobitný   zákon   úplne:   nevylúčil   uplatňovanie   správneho poriadku, správny orgán pri rozhodovaní podľa tohto osobitného zákona použije zákon č. 71/1967 Zb. v plnom rozsahu.

Keďže   citovaná   novela   správneho   poriadku   vypustila   ustanovenie   §   2,   ktoré upravovalo prípady, v ktorých bolo použitie správneho poriadku vylúčené (podľa ods. 2 písm; a/ sa ustanovenia tohto zákona nevzťahovali na postup, v ktorom správne orgány rozhodujú   o   právnych   pomeroch   organizácií,   pracovníkov   alebo   funkcionárov,   ak   tieto pomery súvisia s ich podriadenosťou orgánu, ktorý o veci rozhoduje, alebo na postup, v ktorom   správne   orgány   rozhodujú   o   právnych   pomeroch   organizácie   pri   riadení   ich hospodárskej činnosti), správny poriadok je treba aplikovať na každý rozhodovací proces, výsledkom   ktorého   je   vydanie   správneho   aktu   autoritatívnym   spôsobom   ovplyvňujúceho právne postavenie fyzických a právnických osôb s výnimkou prípadov, že osobitný zákon použitie správneho poriadku výslovne vylučuje.

Podľa   ustanovenia   §   2   ods.   2   zákona   č.   530/2004   Z.   z.   minister   spravodlivosti Slovenskej republiky vymenúva a odvoláva národného člena po prerokovaní s generálnym prokurátorom Slovenskej republiky.

Zákon č. 530/2004 Z. z. výslovne nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá ani   osobitnú   procesnú   úpravu   procesného   postupu,   ktorého   výsledkom   je   vydanie   aktu ovplyvňujúceho   právne   postavenie   národného   člena   v   Eurojuste,   ktorým   rozhodnutie ministra v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 530/2004 Z. z. podľa názoru odvolacieho súdu nesporne je.

S ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom odvolací súd zastáva názor, že na rozhodovanie ministra v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 530/2004 Z. z. sa vzťahuje správny poriadok.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia a zásady odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného treba považovať za individuálny   správny   akt   týkajúci   sa   práv   žalobcu,   pričom   jedným   zo   základných   práv subjektu   je   možnosť   domôcť   sa svojich práv   na   príslušnom   orgáne   v rámci   správneho konania,   resp.   na   súde.   Nestotožnil   sa   preto   s   argumentáciou   krajského   súdu   ani žalovaného, že o individuálny správny akt v tomto prípade nejde.

Zákonodarca zakotvil v ustanovení § 61 správneho poriadku právo brániť sa proti prvostupňovému   rozhodnutiu   podaním   riadneho   opravného   prostriedku,   ktorý   nazval rozkladom.

Správny poriadok výslovne ustanovuje, že právomoc rozhodnúť o rozklade má vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

V zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 správneho poriadku o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Rozhodovanie v prvom i druhom stupni správneho   konania   zostáva   na   úrovni   správneho   orgánu   toho   istého   stupňa.   Pri rozhodovaní o rozklade ide vlastne o osobitný prípad opravy vlastného rozhodnutia. Osobitná (rozkladová) komisia má postavenie poradného orgánu. Správny poriadok neupravil   kreovanie   týchto   komisií.   Vedúci   ústredného   orgánu   štátnej   správy   v   praxi postupujú   podľa   zásad   na   zriaďovanie   a   činnosť   osobitných   (rozkladových)   komisií, schválených uznesením vlády Slovenskej republiky č. 1211 z roku 2002, V zmysle týchto zásad môže byť komisia vedúceho ústredného orgánu štátnej správy jeho stálym odborným poradným orgánom, alebo takúto komisiu môže zriadiť aj ad hoc.

Keďže správny poriadok jednoznačne zakotvuje, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy rozhoduje na základe návrhu osobitnej komisie, treba dospieť k záveru, že osobitná komisia   má   len   postavenie   jeho   poradného   orgánu.   Preto   jej   návrh   na   rozhodnutie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy nezaväzuje. V praxi nie je vylúčené, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy rozhodne inak, ako mu navrhla rozkladová komisia. Je   pravdou,   že   rozhodnutie   žalovaného   zo   dňa   3.   júla   2007   č.   8170/2007-41 správnym poriadkom stanovené náležitosti (§ 47) neobsahuje a neobsahuje ani poučenie o opravnom prostriedku – rozklade. Samotná táto skutočnosť však podľa názoru odvolacieho súdu nespôsobuje nulitu rozhodnutia. Preto odvolací súd na túto procesnú chybu nemohol prihliadať.

Keďže zákon č. 530/2004 Z. z. neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo aplikáciu správneho poriadku, žalobca mal proti rozhodnutiu žalovaného podať rozklad, o ktorom by bolo rozhodnuté v rozkladovom konaní.

Právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhoduje o rozklade na základe návrhu rozkladovej komisie, podlieha preskúmavanej právomoci súdu na základe podanej žaloby (§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca   však   rozklad   proti   rozhodnutiu   žalovaného   nepodal.   Tým,   že   žalobca napadol žalobou prvostupňové rozhodnutie žalovaného, nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, čím neboli splnené podmienky stanovené Občianskym súdnym poriadkom na postúp súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 ods. 2) a nebola daná právomoc súdu na konanie vo veci žalobcu. Krajský súd mal preto konanie zastaviť s poukazom na § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, keďže prvostupňové rozhodnutie   nemôže   byť   v   danom   prípade   samo   o   sebe   bez   ďalšieho   predmetom preskúmania súdom.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd odvolací odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   označenými   uzneseniami   krajského   súdu   a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ na základe skutočností uvedených v sťažnosti 1 navrhuje, aby ústavný súd po prerokovaní veci takto rozhodol:

„Základné právo pána JUDr. P. P. podľa čl. 46 ods. 1 a článku čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 8 Sžo189/2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 189/2008 zo dňa 26. novembra 2008 porušené.

Základné právo pána JUDr. P. P. podľa čl. 46 ods. 1 a článku čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 2 S 217/07 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 217/07-34 zo dňa 26. novembra 2008 porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 189/2008 zo dňa 26. novembra 2008 sa zrušuje.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp, zn. 2 S 217/07-34 zo dňa 26. novembra 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a Krajský   súd   v Bratislave   sú   spoločne a nerozdielne   povinní   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré   budú vyčíslené   v písomnom   vyhotovení   nálezu,   a to   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti nálezu.“.

Ústavný   súd   3.   apríla   2009   vyzval   podpredsedníčku   najvyššieho   súdu,   aby   sa vyjadrila k sťažnosti 1 ešte pred jej predbežným prerokovaním a aby predložila ústavnému súdu spis sp. zn. 8 Sžo 189/2009. Na túto výzvu bolo ústavnému súdu   17. apríla 2009 doručené vznesenie námietky zaujatosti podpredsedníčky najvyššieho súdu z 9. apríla 2009 proti   sudcom   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ľ.   G.   a L.   O.   v konaní   vo   veci   sťažnosti   1 sťažovateľa „z dôvodu   možnej   existencie   osobného   prepojenia   menovaných   sudcov so sťažovateľom“.

O námietkach zaujatosti rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 88/2010-9 z 31. marca 2010 I. senát ústavného súdu tak, že v zmysle § 27 ods. 1   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   nie sú   dostačujúce   na vznik   pochybností   o nezaujatosti namietaných sudcov k danej veci a že sudcovia IV. senátu ústavného súdu Ľ. G. a L. O. nie sú vylúčení zo sudcovskej funkcie vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 499/99. K tomuto uzneseniu pripojil odlišné stanovisko sudca M. Ľ..

Podpredsedníčka najvyššieho súdu sa vo svojom vyjadrení k sťažnosti 1 doručenom ústavnému   súdu   12.   mája   2009   v zásade   stotožnila   s obsahom   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 189/2008 z 26. novembra 2008.

Ďalej vo svojom vyjadrení uviedla:„Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   zo   dňa   23.   3.   2009   namieta,   že   rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 217/07-34 a konaním, ktoré mu predchádzalo ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 189/2008 a konaním, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozhodnutia došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na verejné prerokovanie veci a práva na súdne konanie v súlade s procesnými predpismi podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Sťažovateľ   namietal,   že   najvyšší   súd   tým,   že   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie z iného právneho dôvodu, rozhodol v rozpore so zásadou dvojinštančnosti a znemožnil mu uplatnenie práva domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov použitých až v konečnom rozhodnutí odvolacieho súdu. K námietkam sťažovateľa, ohľadne tvrdenia o porušení jeho ústavných práv podľa čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   najvyšší   súd   zastáva   názor,   že   k porušeniu namietaných   ústavných   práv   sťažovateľa   konaním   uvedených   súdov   nedošlo,   nakoľko k nariadeniu pojednávania krajským súdom nedošlo z dôvodu, že predmetnú vec vybavil spôsobom uvedeným v § 250d ods. 2 OSP, rovnako najvyšší súd rozhodoval o odvolaní proti procesnému rozhodnutiu krajského súdu, a teda v súlade s ustanovením § 250ja ods. 2 OSP rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Z obsahu spisu vyplynulo, že krajský súd vyzval dňa 5. 2. 2008 sťažovateľa, aby sa vyjadril, či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania (§ 205f ods. 2 OSP). Sťažovateľ   dňa   3.   3.   2008   na   výzvu   súdu   reagoval   tak,   že súdu   oznámil,   že nesúhlasí s prejednaním   veci   bez   nariadenia   pojednávania.   Krajský   súd   vo   veci   konal   ako prvostupňový súd v súlade s § 103 OSP (z ustanovenia ktorého vyplýva, že kedykoľvek za konania   prihliada   na   splnenie   podmienok,   za   ktorých   môže   konať),   skúmal   podmienky konania,   a keďže   rozhodol   o zastavení   konania,   nebolo   potrebné   vec   pripraviť   na pojednávanie (§ 114 OSP účinného do 15. 10. 2008).

K námietke   sťažovateľa,   že   došlo   k porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   o ochrane ľudských práv a slobôd,... najvyšší súd poukazuje na rozsudok ESĽP v prípade Schuler- Zgraggen   proti   Švajčiarsku   (z   24.   júna   1993,   séria   A,   č.   263,   s.   19,   §   58),   v ktorom konštatoval, že konania venované výlučne otázkam právnym alebo vysoko technickým môžu spĺňať podmienky článku 6 ods. 1 aj bez uskutočnenia verejného pojednávania. Napokon ani litera, ani duch tohto textu nebránia osobe dobrovoľne sa vzdať vykonania ústneho pojednávania.

V rozsudku ASSALINO proti Portugalsku zo dňa 25. 4. 2002 ESĽP uviedol, že je potrebné zistiť, či povaha problému, ktorý sa má vyriešiť vyžaduje uskutočnenie ústnej časti pojednávania.

ESĽP v tomto ohľade pripomenul, že súd v Tomare rozhodol v dvoch konaniach, že stav prípadu dovoľoval, bez toho aby boli potrebné ďalšie náležitosti, preskúmať žiadosti žalobcu. Súd v skutočnosti považoval skutkový stav veci za preukázaný, v dôsledku čoho ostáva vyriešiť iba právne otázky týkajúce sa výkladu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Z pohľadu   ESĽP,   nemožno   považovať   takýto   záver   za   nerozumný.   V skutočnosti sporné konania nezakladajú otázku, ktorá by nemohla byť vyriešená primeraným spôsobom na   základe   spisovej   dokumentácie.   Na   rozdiel   od   veci   Malhous   (Malhous   proti   Českej Republike [ GC ] č.   3307/96,   (rozsudok   z 12.   júla   2001,   nepublikovaný),   ktorá   sa   týkala výkladu príslušných ustanovení občianskeho zákonníka,   skutkový stav v obidvoch týchto konaniach bol preukázaný. ESĽP poukázal na to, že pokiaľ ide o konanie č. 192/96, žalobca nenamietal primeraným spôsobom skutkový stav opísaný odporcom, v dôsledku čoho súd v Tomare   nebol   požiadaný   aby   rozhodol   o spornom   skutkovom   stave,   ale   výlučne   iba o nastolenej právnej otázke.

Za týchto okolností postačuje preskúmanie na základe spisovej dokumentácie, keďže sa majú vyriešiť iba právne otázky, a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. ESĽP v tomto ohľade zdôraznil, že žalobca nevzniesol   žiadny   presvedčivý   dôkaz   potvrdzujúci,   že   iba   ústna   časť   pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie. ESĽP nakoniec zdôraznil, že v určitých záležitostiach je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania (rozsudok Schuler- Zgraggen).

Vychádzajúc   z uvedeného   máme   za   to,   že   sťažovateľovi   nebola   odňatá   možnosť konať   pred   súdom   ani   porušené   jeho   právo   na   súdnu   ochranu.   V dôsledku   toho,   že sťažovateľ   nepodal   vo   veci   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   žalovaného,   bolo potrebné rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania potvrdiť, z toho nemožno vyvodiť záver, že súd konal v rozpore so zásadou dvojinštančnosti a že mu znemožnil uplatnenie práva domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania rozhodnutia žalovaného. Tento dôsledok si sťažovateľ privodil sám tým, že opravný prostriedok proti rozhodnutiu žalovaného nepodal.

Navrhujeme preto sťažnosť odmietnuť.“

Predsedníčka   krajského súdu   vo svojom   vyjadrení k sťažnosti   1 z 13.   mája 2010 (Spr. 3214/2010, doručenom ústavnému súdu 21. mája 2010) ďalej uviedla:

«Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave žalobu dňa 06. 09. 2007. Vec bola s ohľadom na počet sporov v oddelení „2 S“, po vykonaní prípravných procesných   úkonov   vytýčená   s termínom   pojednávania   na   deň   15.   04.   2008.   Nakoľko žalobca sa na pojednávanie nedostavil a nezaplatil súdny poplatok, súd konanie vo veci zastavil.

Nakoľko   žalobca   v lehote   na   podanie   odvolania   zaplatil   súdny   poplatok,   súd postupom podľa ustanovenia § 10 ods.   3 zákona č.   71/1992 Zb.   o súdnych poplatkoch v platnom znení, zrušil rozhodnutie o zastavení konania a vo veci rozhodol s poukazom na ustanovenie § 250d ods. 3 zákona č. 40/2006 Z. z. – Občiansky súdny poriadok; úplné znenie (ďalej len „O. s. p.“) bez pojednávania, nakoľko senát po porade dospel k záveru, že sa jedná o žalobu, ktorá nemôže byť predmetom preskúmania podľa V. časti O. s. p. Odvolací   súd   –   NS   SR   mal   vo   veci   iný   právny   názor   a po   podaní   odvolania žalobcom, súd vo veci rozhodol tiež bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 250j ods. 2 O. s. p.

Podľa   právneho   názoru   senátu   „2   S“   Krajského   súdu   v Bratislave   a všeobecnej súdnej praxe, pri postupe podľa ustanovenia § 250d ods. 3 O. s. p. nie je povinnosťou súdu predvolať žalobcu na pojednávanie aj napriek tomu, že o to tento žiadal podľa ustanovenia § 250j ods. 2 O. s. p.

Na to, aby sa žalobca vyjadril k otázke, či bude súhlasiť s konaním bez nariadenia pojednávania alebo nie, bol tento vyzvaný súdnou tajomníčkou vo fáze všeobecnej prípravy pojednávania, keď ešte nebolo zrejmé, aký postup súd pri prerokovaní veci zvolí a ako ju právne posúdi.»

2. Ústavnému súdu bola 14. júna 2010 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa (ďalej aj „sťažnosť 2“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 163/09 a jeho uznesením zo 6. apríla 2010,   ktorým   najvyšší   súd   konanie   o dovolaní   sťažovateľa   zastavil.   Sťažnosť   2   bola zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 6153/2010.

Najvyšší   súd   neakceptoval   argumenty   sťažovateľa   uvedené   v dovolaní   a konanie o dovolaní zastavil s týmto odôvodnením:

«Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešené otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je v konaní podľa Piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené.   Proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   naviac   opravný prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP - Správne súdnictvo - nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo   znamená,   že   najvyšší   súd   v   správnom   súdnictve   nie   je   ani   dovolacím   súdom,   je neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.

Uvedený právny záver rešpektuje aj doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný   od   začiatku   na   všeobecnom   súde,   oproti   tomu   je   správne   súdnictvo preskúmavaním   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   teda   orgánov   inej   ako súdnej   sústavy.   Už   správne   súdnictvo   je   kontrolou   inej   sústavy,   a   tak   zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom   inštitútu   dovolania.   Okrem   toho   správne   súdnictvo   nemusí   byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne   a   civilné   súdnictvo   sú   zhodou   historických   okolností   obsiahnuté   v   jednom procesnom kódexe „ (IV. ÚS 208/08)».

Sťažovateľ   v sťažnosti   2   argumentuje   v nadväznosti   na   uvedené   týmito skutočnosťami:

„Prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP však nie je daná iba tvrdením dovolateľa, že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   postihnuté   niektorou   z   vád   uvedených   v   tomto ustanovení, ale aj tým, že dotknuté rozhodnutie skutočne takouto vadou aj trpí. Občiansky súdny poriadok v § 242 ods. 1 ukladá dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu v § 237 OSP (bez zreteľa na to, či dovolateľ existenciu vady tvrdil, alebo netvrdil). Ak dovolací súd zistí, že rozhodnutie nie je niektorou z uvedených vád postihnuté, dovolanie odmietne, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Máme za to, že v napadnutom uznesení zo dňa 6. apríla 2010 (vydanom po štrnástich mesiacoch od podania dovolania o ochrane základného práva) došlo k popretiu - v rozpore so znením článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd základné práva Sťažovateľa poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 87/09 a IV. ÚS 208/08, ktoré sa od prerokúvanej veci sťažovateľa líšili v podstatnej miere   najmä   tým,   že   v   prvom   prípade   bolo   v   podstate   vyslovené,   že   právnickej   osobe neprináležia tie isté práva ako osobe fyzickej a preto sa ich ochrany nemôže domáhať v konaní podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky a v druhom prípade Ústavný súd Slovenskej   republiky   vyslovil   v   podstate   myšlienku,   že   verejne   je   vec   prerokovaná   v správnom súdnictve aj vtedy ak je verejne prerokovaná v pôvodnom konaní, ktoré podlieha preskúmaniu správnym súdom, v ktorom už nemusí byť prerokovaná za účasti navrhovateľa, ak sa tak stalo v súdom preskúmavanom správnom konaní, kde mohol uplatniť všetky svoje práva, navrhnúť dôkazy a vyjadrovať sa k dôkazom protistrany.

V prípade Sťažovateľa nebola vec verejne prerokovaná na žiadnom orgáne, ktorý o jeho veci rozhodoval (zdôrazňujúc, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o jeho rozklade proti rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   z   3.   júla   2007   o   odvolaní Sťažovateľa z funkcie národného člena Eurojustu podaného 6. júla 2007 napriek viacerým urgenciám Sťažovateľa Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky).

Vec   verejne   neprerokoval   žiaden   súd   a   názory   krajského   i   najvyššieho   súdu   v prerokúvanej   veci   sú   diametrálne   odlišné   (prvý   tvrdí,   že   vec   nepodlieha   preskúmaniu správnym súdnictvom kým najvyšší súd tvrdí v rozhodnutí o odvolaní opak)».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o sťažnosti   2   takto rozhodol:

„Základné práva pána JUDr. P. P. podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 Sdo 163/09 a uznesením 1 Sdo 163/09 zo 06. apríla 2010 porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 163/09 zo 06. apríla 2010 sa zrušuje.“

3. Ústavný súd v záujme hospodárnosti konania a vzhľadom na to, že sťažnosť 1 vedená pod sp. zn. Rvp 499/09 a sťažnosť 2 vedená pod sp. zn. Rvp 6153/2010 sa týkajú toho   istého   účastníka   konania   (sťažovateľa)   a zároveň   skutkovo   súvisia,   ich   spojil uznesením   č.   k.   PLs. ÚS 5/2010-6   z 30.   júna 2010   na   spoločné   konanie   s tým,   že   toto konanie o sťažnosti 1 a sťažnosti 2 (ďalej spoločné označenie len „sťažnosť“) bude ďalej vedená pod sp. zn. Rvp 499/09.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nesúhlasí s označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 217/07 a jeho uznesením z 2. júla 2008

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé a verejné prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   S 217/07   a   jeho uznesením   z 2.   júla   2008.   Týmto   uznesením   krajský   súd   zastavil   konanie   o návrhu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia ministra spravodlivosti č. 8170/2007-41 z 3. júla 2007 o odvolaní sťažovateľa z funkcie národného člena Eurojustu zastupujúceho Slovenskú republiku z dôvodu, že nepodlieha prieskumnému konaniu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže podľa názoru krajského súdu ide o interný akt, a nie o rozhodnutie vydané v správnom konaní. Podľa sťažovateľa tento zjavne nesprávny právny názor bol vyvrátený v neskoršom uznesení najvyššieho súdu.

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl.   127   ods.   1   ústavy),   ktorý   je   oprávnený   a povinný   rozhodovať   o tom,   či   došlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté rozhodnutie alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu krajského súdu na   najvyššom   súde,   sám   uznal,   že   má   k dispozícii   opravný   prostriedok   v systéme všeobecného   súdnictva   (§   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádzajúc   z   týchto záverov   ústavný   súd   nezistil   žiadny   ústavný   dôvod   na   to,   aby   sa   v tejto   veci   neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto, aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   čl. 46   ods.   1   a čl.   48   ústavy   uznesením krajského súdu č. k. 2 S 217/07-34 z 2. júla 2008 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžo   189/2008   a jeho   uznesením z 26. novembra 2008

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   ďalej domáha vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé a verejné prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   8   Sžo   189/2008   a jeho   uznesením   z 26.   novembra   2008,   ktorým   najvyšší   súd   ako odvolací súd potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 2 S 217/07-34 z 2. júla 2008, ktorým bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu rozhodnutia žalovaného č. 8170/2007-41 z 3. júla 2007.

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   o odvolaní sťažovateľa   analyzoval   právnu   povahu   listu   ministra   spravodlivosti   č.   8170/2007-41 z 3. júla 2007 o odvolaní sťažovateľa z funkcie národného člena v Eurojuste zastupujúceho Slovenskú republiku a po vykonanej analýze dospel k záveru, že ide o rozhodnutie ministra spravodliovsti,   ktoré   má   povahu   prvostupňového   správneho   rozhodnutia   vydaného v správnom   konaní,   na   ktoré   sa   vzťahuje   Správny   poriadok.   K tomuto   názoru   dospel najvyšší súd ako odvolací súd napriek formálnoprávnym nedostatkom, ktoré rozhodnutie ministra spravodlivosti - akt odvolania sťažovateľa z funkcie národného člena v Eurojuste zastupujúceho Slovenskú republiku - nepochybne má. Na základe tohto právneho záveru najvyšší súd ako odvolací súd dospel k rozhodnutiu o potvrdení uznesenia krajského súdu s tým,   že   výrok   uznesenia   krajského   súdu   o zastavení   konania   o návrhu   sťažovateľa   na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti č. 8170/2007-41 z 3. júla 2007, ktorým   bol   sťažovateľ   odvolaný   podľa   §   2   ods.   2   zákona   č. 530/2004   Z.   z.   z funkcie národného člena v Eurojuste zastupujúceho Slovenskú republiku, je správny, ale z iného dôvodu ako ktorý uviedol krajský súd. Dôvodom na zastavenie konania bola skutočnosť, že sťažovateľ nepodal proti napadnutému prvostupňovému správnemu rozhodnutiu opravný prostriedok - rozklad.

Najvyšší súd ako odvolací súd totiž v nadväznosti na kvalifikáciu aktu odvolania sťažovateľa   z funkcie   listom   ministra   spravodlivosti   ako   správneho   rozhodnutia   prvého stupňa za právne relevantný dôvod zastavenia konania označil možnosť sťažovateľa brániť sa proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti ako prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu   opravným   prostriedkom,   ktorým   je   v danom   prípade   rozklad,   keďže   ide o rozhodnutie   (vedúceho)   ústredného   orgánu   štátnej   správy.   Predpokladom   preskúmania zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   ako   správneho   orgánu v správnom súdnictve je existencia právoplatného správneho rozhodnutia, ktorému musí predchádzať   vyčerpanie   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú v správnom konaní (§ 247 ods. 2 OSP). Konštatujúc, že tým, že sťažovateľ takýto opravný prostriedok- rozklad nepodal, t. j. nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktoré mal v správnom   konaní k dispozícii,   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu neboli   splnené   procesné   podmienky   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   konať podľa   § 247   a nasl.   OSP   a nebola   daná   právomoc   všeobecného   súdu   na   preskúmanie označeného správneho rozhodnutia v správnom súdnictve. Preto najvyšší súd ako odvolací súd potvrdil správnosť rozhodnutia krajského súdu o zastavení konania, hoci základom pre jeho rozhodnutie   boli   iné   právne   dôvody   ako   tie,   na   ktorých   krajský   súd   založil   svoje rozhodnutie o zastavení konania.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd ako odvolací súd, nemôže viesť k záveru o jeho neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor do takej   miery   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). K tomu podľa názoru ústavného súdu nedošlo.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd sa odvolaním   sťažovateľa zaoberal a rozhodol o jeho   odvolaní   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   zákonom   ustanoveným spôsobom,   jeho   postup   nesignalizuje   možnosť   vysloviť   porušenie   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že tým, že najvyšší súd ako odvolací súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8 Sžo 189/2008   nevykonával   dokazovanie,   nebolo   potrebné   ani nariaďovať   pojednávanie   (Občiansky   súdny   poriadok   neustanovuje   odvolaciemu „správnemu“ súdu povinnosť vykonávať dokazovanie a ani nariaďovať pojednávanie). Táto skutočnosť signalizuje, že najvyšší súd ako odvolací súd nemohol porušiť sťažovateľom označené základné právo na verejné prerokovanie jeho veci a v jeho prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani jeho právo na verejné prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a   všeobecné   súdy   (čl. 124   a   čl. 142   ods. 1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti, podľa ktorej všeobecné súdy sú primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie   základných práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 189/2008 z 26. novembra 2008 ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí odvolania sťažovateľa sp. zn. 8 Sžo 189/2008 z 26. novembra 2008 založil na právnom názore, ktorý je ústavne akceptovateľný, a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o konštatovanie najvyššieho súdu, že sťažovateľ nepodal rozklad proti rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   (t.   j.   neuplatnil   riadny   opravný   prostriedok   proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu) bez toho, aby túto skutočnosť osobitne zisťoval a overoval, ústavný súd posudzoval aj to, či tento nedostatok v postupe najvyššieho súdu ako   odvolacieho   súdu   mohol   mať   za   následok   porušenie   sťažovateľom   označených základných práv zo strany najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.

Sťažovateľ   prevzal   list   ministra   spravodlivosti   č. 8170/2007-41   z 3.   júla   2007 o svojom   odvolaní   z funkcie   národného   člena   v Eurojuste   zastupujúceho   Slovenskú republiku (podľa právneho názoru najvyššieho súdu správne rozhodnutie) 6. júla 2007 na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Holandskom kráľovstve. O prevzatí tohto listu bola spísaná zápisnica (vypracoval ju a spísal   prvý tajomník a konzul veľvyslanectva). Túto zápisnicu   okrem   sťažovateľa   podpísala   aj   veľvyslankyňa   Slovenskej   republiky v Holandskom kráľovstve a prvý tajomník a konzul veľvyslanectva. Sťažovateľ naformuloval do zápisnice podanie opravného prostriedku v tomto znení: „Odvolanie (z funkcie, pozn.) nepovažujem za vydané v súlade so zákonom a Ústavou Slovenskej republiky a podávam proti nemu opravný prostriedok.“

Táto   zápisnica   tvorila   prílohu   návrhu   sťažovateľa   doručeného 6. septembra   2007 krajskému   súdu,   avšak   v samotnom   návrhu   doručenom   krajskému   súdu,   ktorým   sa sťažovateľ   domáhal   preskúmania   zákonnosti   už   označeného   rozhodnutia   ministra spravodlivosti   o svojom   odvolaní,   na   skutočnosť,   že   podal   opravný   prostriedok   proti rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   do zápisnice   spísanej   na   Veľvyslanectve   Slovenskej republiky   v Holandskom   kráľovstve,   vôbec   nepoukázal   a   neuviedol   to   nielen   v tomto návrhu, ale ani v odvolaní, a dokonca ani v dovolaní.

Sťažovateľ až 1. februára 2009, t. j. v čase, keď o jeho odvolaní proti rozhodnutiu krajského   súdu   už   rozhodol   najvyšší   súd,   požiadal   o rozhodnutie   o   jeho   opravnom prostriedku   proti   prvostupňovému   správnemu   rozhodnutiu   (rozhodnutiu   ministra spravodlivosti). V nadväznosti na túto žiadosť 24. februára 2009 oznámil túto skutočnosť najvyššiemu   súdu   a žiadal   opravu   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8 Sžo/189/2008 z 26. novembra 2008, pretože podľa jeho názoru je uznesenie najvyššieho súdu v rozpore so zisteným   skutkovým   stavom,   keďže   v jeho   odôvodnení   nie   je   uvedené,   že   proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie podal opravný prostriedok.

Predpokladom založenia právomoci všeobecného súdu na   preskúmanie zákonnosti správneho   rozhodnutia   v správnom   súdnictve,   v danom   prípade   označeného   rozhodnutia ministra spravodlivosti, podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je existencia   právoplatného   správneho   rozhodnutia   po   vyčerpaní   riadnych   opravných prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú   v správnom   konaní   (§   247   ods.   2   OSP).   Pri akceptovaní   právneho   názoru,   že   prvostupňové   správne   rozhodnutia   daného   typu   sú preskúmateľné   v správnom konaní a až následne v správnom súdnictve a že sťažovateľ podal proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu vydanému ministrom spravodlivosti riadny   opravný   prostriedok,   o ktorom   sa   zatiaľ   nerozhodlo   (v   danom   prípade   sa   na preskúmanie tohto rozhodnutia vzťahuje špeciálna právna úprava rozhodovania o opravnom prostriedku proti správnemu rozhodnutiu, kde správnym orgánom prvého stupňa je ústredný orgán štátnej správy), vzhľadom na aktuálnu právnu úpravu správneho konania a správneho súdnictva len preukázanie podania opravného prostriedku proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu nestačí na založenie právomoci preskúmať toto rozhodnutie podľa druhej hlavy piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   v správnom   súdnictve   (preskúmavajú sa   len právoplatné   rozhodnutia   správnych   orgánov   po   vyčerpaní   riadnych   opravných prostriedkov).

V nadväznosti na to nedostatok v konaní najvyššieho súdu spočívajúci v tom, že tento   súd   osobitne   nepreveroval   podanie   opravného   prostriedku   sťažovateľom   proti prvostupňovému   správnemu rozhodnutiu v spojitosti so zisteným faktickým stavom, že sťažovateľ   požadoval   konať   na   základe   jeho „návrhu   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   predsedu   vlády   a ministra   spravodlivosti...z   3.   júla   2007,   číslo:8170/2007- 41...“, nie je právne relevantný, čím sa zároveň vylučuje aj možnosť, aby najvyšší súd napadnutým   rozhodnutím   o potvrdení   rozhodnutia   krajského   súdu   o   zastavení   konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti spôsobil namietané porušenie práv sťažovateľa v konaní najvyššieho súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, odvolávajúc sa pritom navyše aj na § 247 ods. 1 OSP.

Ak   sťažovateľ tvrdí,   že podal   proti   rozhodnutiu ministra   spravodlivosti   o svojom odvolaní z funkcie (o jeho prevzatí sťažovateľom je spísaná zápisnica) opravný prostriedok (čo   dokumentoval   pripojením   zápisnice   o prevzatí   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti o svojom odvolaní, ktorej obsahom je aj podanie opravného prostriedku sťažovateľom voči tomuto rozhodnutiu a návrh na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia ministra spravodlivosti,   ktorý   na   jeho   žiadosť   nereagoval,   sťažovateľ   má   možnosť   domáhať   sa rozhodnutia   o tomto   opravnom   prostriedku   v správnom   súdnictve.   Nie   v rámci   konania o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti podľa § 247 a nasl. OSP, t. j. podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ale v konaní proti nečinnosti orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250t   a nasl.   OSP,   t.   j.   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku. Až po rozhodnutí o jeho opravnom prostriedku správnym orgánom   druhého   stupňa   (po   vydaní   rozhodnutia   ministrom   spravodlivosti   na   základe návrhu   ním   zriadenej   rozkladovej   komisie),   by   bol   sťažovateľ   oprávnený   domáhať   sa ochrany   svojich   práv   v konaní   o návrhu   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia (druhostupňového) správneho orgánu podľa § 247 a nasl. OSP.

Aj vzhľadom na tieto skutočnosti je sťažnosť sťažovateľa smerujúca k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených práv najvyšším súdom ako odvolacím súdom zjavne neopodstatnená, čo zakladá ďalší dôvod na jej odmietnutie v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu   označených práv uznesením   najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Sdo 163/2009 zo 6. apríla 2010

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti   namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 163/2009 a jeho uznesením zo 6. apríla 2010.

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v konaní   o   dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžo/189/2008   z 26.   novembra   2008   uznesením   sp.   zn. 1 Sdo/163/2009 zastavil konanie o dovolaní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„Žalobca   prevzal   uznesenie   najvyššieho   súdu   dňa   29.   januára   2009.   Uvedeným dňom sa stalo uznesenie najvyššieho súdu právoplatným a bolo ním právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu správnych orgánov podľa druhej hlavy Piatej časti OSP – Správne súdnictvo.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je v konaní podľa Piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené.   Proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   naviac   opravný prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP – Správne súdnictvo – nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, to   znamená,   že   najvyšší   súd   v správnom   súdnictve   nie   je   ani   dovolacím   súdom,   je neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.“

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorým zastavil konanie   o dovolaní,   vyplynulo,   že   toto   rozhodnutie   bolo   vydané   v súlade   s príslušnou zákonnou úpravou.

Uvedený právny záver zodpovedá aj doterajšej judikatúre ústavného súdu, podľa ktorej „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08), pretože „už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho   súdu   v   správnom   súdnictve   už   túto   funkciu   plní.“ (IV.   ÚS   208/08); v nadväznosti   na   to   je   v súlade   s doterajšou   judikatúrou aj   právny   záver   o tom,   že   by zastavením   dovolacieho   konania   z   dôvodu   neprípustnosti   dovolania   mohlo   dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. I. ÚS 3/97).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010