znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 341/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. I., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava V   sp. zn. 39 C 511/2005 z 23. februára 2007, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 146/2007 a jeho rozsudkom z 26. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009 doručená faxom a 12. augusta 2009 bol poštou doručený originál sťažnosti Ing. J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 39 C 511/2005 z 23. februára 2007 a tiež postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 146/2007 a jeho rozsudkom z 26. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že okresný súd zamietol rozsudkom sp. zn. 39 C 511/2005 z 23.   februára 2007 návrh sťažovateľa   na vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov   (ďalej   len   „BSM“).   Okresný   súd   odôvodnil   zamietnutie   návrhu   tým,   že k vyporiadaniu BSM medzi bývalými manželmi došlo zo zákona podľa § 149 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka a návrh sťažovateľa doručený súdu 28. októbra 2005 bol podaný po zániku   práva   uplynutím   času   po   lehote   ustanovenej   v   § 149   ods. 4   Občianskeho zákonníka. Táto lehota je trojročná, má hmotnoprávnu povahu a súčasne ide o prekluzívnu lehotu   siu   generis.   V odôvodnení   sa   vychádza   aj   z toho,   že   v predchádzajúcom   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 62/2002, ktoré bolo začaté na návrh manželky sťažovateľa doručený súdu 6. marca 2002, bolo uznesením z 8. septembra 2005 konanie zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľkou, a to napriek nesúhlasu sťažovateľa (t. j. v predmetnom konaní odporcu).

Krajský   súd   v odvolacom   konaní   rozsudkom sp. zn.   3 Co 146/2007   potvrdil označený prvostupňový rozsudok z 26. marca 2009 stotožňujúc sa so závermi, ku ktorým tento   súd   dospel.   Sťažovateľ   upriamil   pozornosť   na   tú   časť   odôvodnenia   rozsudku krajského súdu,   v ktorej   sa   uvádza,   že „z výkladu   ustanovenia   § 149   ods. 4   OZ   v prekluzívnej   trojročnej   lehote   možno   vyporiadať   zaniknuté   BSM   buď   dohodou   alebo podaním   návrhu   na jeho   vyporiadanie   súdnou   cestou,   pričom   zároveň   zdôraznil,   že ktorákoľvek z týchto možností má za následok prerušenie behu hmotnoprávnej trojročnej lehoty a nenastane zákonná fikcia vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva ex lege. Ďalej súd uviedol, že k zániku manželstva došlo 24. 05. 1999 nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o rozvode, že k vyporiadaniu BSM dohodou nedošlo do troch rokov od zániku BSM a k vyporiadaniu nedošlo ani rozhodnutím súdu na základe návrhu zo 06. 03. 2002, ktorý podala MVDr. A. H., keďže tento bol účinne vzatý späť, bolo súdne konanie zastavené uznesením   súdu   z 08. 09. 2005,   č. k.   12 C 62/2002,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 4. 10. 2005,   a že   navrhovateľ   podaný   návrh   na   vyporiadanie   BSM   doručil   súdu   dňa 28. 10. 2005.“.

Pokiaľ   ide   o namietaný   postup   krajského   súdu,   sťažovateľ   argumentuje   tým,   že: „Krajský súd v Bratislave na strane jednej dospel k záveru, že ktorákoľvek z možností a spôsobu   vyporiadania   BSM   uvedená   v   zák.   ust.   § 149   ods. 4   OZ   má   za   následok prerušenie behu hmotnoprávnej trojročnej lehoty a nenastane zákonná fikcia vyporiadania BSM, no na strane druhej pri vydaní odvolacieho rozhodnutia sa touto zásadou neriadil a prerušenie   behu   trojročnej   lehoty   nebral   do   úvahy.   Inak   by   dospel   k   záveru,   že navrhovateľom   podaný   návrh   na   vyporiadanie   BSM   cestou   súdu   bol   podaný   súdu v zákonnej   trojročnej   lehote,   zohľadňujúc   skutočnosť   spočívajúcu   v tom,   že   v   dôsledku doručenia   návrhu   súdu   zo   06. 03. 2002   a   prebiehajúceho   súdneho   konania   vedeného na Okresnom   súde   Bratislava V,   č. k.   12 C 62/2002,   do   právoplatnosti   rozhodnutia   dňa 04. 10. 2005 došlo k prerušeniu behu hmotnoprávnej trojročnej lehoty. V dôsledku toho, keď navrhovateľ uplatnil to isté právo na súde znova doručením návrhu dňa 28. 10. 2005, trojročná   lehota   mu   neplynula   nepretržite   od   právoplatnosti   rozsudku   o   rozvode manželstva,   bola prerušená v dôsledku   návrhu doručeného   súdu   06. 03. 2002   a 79   dní chýbalo   do   jej   skončenia   do   dňa   24. 05. 2002,   ktorým   dňom   by   lehota   skončila   pre ktoréhokoľvek z účastníkov podľa § 122 ods. 2 OZ. Nakoľko však od 06. 03. 2002 bola pretrhnutá   a   neplynula,   jej   plynutie   sa   v   priebehu   konania   ani   neskončilo,   po   zániku skutočnosti   majúcej   za   následok   pretrhnutie   lehoty,   je   potrebné   chýbajúcu   dobu do skončenia troch rokov pripočítať pre účely zachovania zákonom stanovenej dĺžky lehoty tri   roky.   Inak   by   došlo   k poškodeniu   práv   navrhovateľa,   ktorý   sa   dôvodne   a   v   súlade so zákonom domáhal vyporiadania BSM súdnou cestou.

Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, kedy bol návrh sťažovateľa doručený súdu, tiež to, kedy   jednotlivé   rozhodnutia   súdu   nadobudli   právoplatnosť,   po   akú   dobu   bola hmotnoprávna trojročná lehota pretrhnutá.

Vzhľadom k tomu, že Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a právo na prístup   k   súdu   zaručené   Ústavou   SR,   vyplývajúce   z   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces a práva na prístup k súdu spočíva v tom, že súd nebral do úvahy skutočnosť, že došlo k prerušeniu hmotnoprávnej lehoty a v dôsledku   nesprávneho   postupu   a   rozhodnutia   nielen   Krajského   súdu   v   Bratislave, ale aj Okresného súdu Bratislava V, sťažovateľovi ani nebolo umožnené, aby svoje právo uplatnil v takej dobe a v zákonnej lehote, ktorej dĺžka je stanovená zákonom. Takýmto postupom súdu bol súčasne sťažovateľovi znemožnený prístup k súdu a bolo mu odmietnuté právo na poskytnutie právnej ochrany, ktorá mu mala byť poskytnutá v medziach zákona, keďže   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR   zaručuje   predovšetkým   prístup   k   súdu,   tiež   právo na spravodlivý   proces,   čím   sa   priznáva   a   zdôrazňuje   aj   určitá   kvalita   súdu,   súdneho konania, spočívajúca v tom, že súd bude rozhodovať v súlade so zákonom, robiť správny výklad jednotlivých zákonných ustanovení a tieto aj správne aplikovať. Nesprávny postup súdu nemôže byť dôvodom pre odmietnutie práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ okrem namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje aj porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pretože podľa neho „v konaní   neboli   rešpektované   záväzné   ustanovenia   hmotnoprávnych   predpisov upravujúcich plynutie, pretrhnutie a dĺžku trvania a počítania zákonných lehôt, čo malo za následok, že súd prvého stupňa, tiež súd druhého stupňa vydali rozhodnutia v rozpore so zákonom, v dôsledku ktorých neprávom bolo zabránené navrhovateľovi realizovať svoje práva   zaručené   ústavou   (čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR)“.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   petit sťažnosti   považoval   namietanie porušenia   práva   zaručeného   v čl. 6   ods. 1   dohovoru   len za súčasť argumentácie odôvodňujúcej návrh sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č. k.   3 Co 146/2007-73,   zo   dňa 26. 03. 2009,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava V,   č. k. 39 C 511/2005,   zo dňa   23. 02. 2007,   tiež   konaním   Krajského   súdu   v Bratislave   vo   veci č. 3 Co 146/2007, ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č. k. 39 C 511/2005-53, zo dňa 23. 02. 2007, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa Ing. J. H.... proti MVDr. A. H.... o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bolo porušené základné ústavné právo Ing. J. H.... garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č. k.   3 Co 146/2007-73,   zo   dňa 26. 03. 2009   a   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava V,   č. k.   39 C 511/2005,   zo   dňa 23. 02. 2007 sa zrušujú.

3. Ing. J. H.... sa priznávajú trovy konania spočívajúce v právnom zastúpení 716 €, ktoré je odporca povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. K. I.... do 30 dní od tohto rozhodnutia (nálezu).“

Ústavný súd vyzval na zaujatie stanoviska k sťažnosti krajský súd, ktorý sa k veci vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 17. septembra 2009. Vzhľadom na to, že uvedené vyjadrenie neobsahuje žiadnu novú argumentáciu, ktorá by už predtým neodznela v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, a v podstate ide len o jej pokračovanie bez toho, že by bola doplnená o akúkoľvek ústavnoprávnu argumentáciu, ktorá by mohla byť východiskom pre závery ústavného súdu, nepovažoval ústavný súd za potrebné zasielať toto podanie na vyjadrenie sťažovateľovi.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 39 C 511/2005 z 23. februára 2007, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 146/2007 a jeho rozsudkom z 26. marca 2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

1.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietaný   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 39 C 511/2005 z 23. februára 2007, ústavný súd konštatuje, že pre nedostatok právomoci nie je príslušný na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti sťažovateľa. Článok 127 ods. 1 ústavy zakotvuje zásadu subsidiarity, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane základných   práv a slobôd,   iba ak o ich   ochrane nerozhoduje iný súd.   V danom   prípade o rozsudku   okresného   súdu   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd   odvolací,   a z tohto   dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   namietajúcej   porušenie sťažovateľom označeného základného práva postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 146/2007 a jeho rozsudkom z 26. marca 2009 v prvom rade skúmal jej opodstatnenosť,   t. j.   či   uvedeným   rozhodnutím   mohlo   dôjsť   k porušeniu   uvedeného základného práva.

Potom, ako ústavný súd posúdil argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti a konfrontoval ich s napadnutým postupom krajského súdu, ako aj s obsahom namietaného rozsudku, dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 344/06, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dôvody, pre ktoré tento potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Krajský súd v odôvodnení uviedol:

„Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza zo záveru, že po zániku bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   došlo   k   jeho   vyporiadaniu   zo   zákona.   K   uvedenému   záveru dospel po zistení, že bol podaný po uplynutí trojročnej lehoty, vyplývajúcej z ust. § 149 ods. 4 OZ, ktorá má hmotnoprávnu povahu a súčasne ide o prekluzívnu lehotu sui generis. Podľa § 149 ods. 3 OZ ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd.

Podľa § 149 ods. 4 OZ ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý   z   nich   veci   z   bezpodielového   spoluvlastníctva   pre   potrebu   svoju,   svojej   rodiny a domácnosti   výlučne   ako   vlastník   používa.   O   ostatných   hnuteľných   veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerané o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.

Z doslovného   výkladu   ustanovenia   § 149   ods. 4   Občianskeho   zákonníka v prekluzívnej   trojročnej   lehote   možno   vyporiadať   zaniknuté   BSM   buď   dohodou   alebo podaním návrhu na vyporiadanie súdnou cestou. Dotknuté osoby majú možnosť v tejto prekluzívnej   lehote   si   vybrať   z   týchto   dvoch   spôsobov   vyporiadania   BSM.   Ktorákoľvek z týchto   možností   má   za   následok   prerušenie   behu   hmotnoprávnej   trojročnej   lehoty a nenastane zákonná fikcia vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva ex lege. Občiansky zákonník neustanovuje, dokedy je možno uzavrieť dohodu o vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva.   Takéto   právo   sa   nepremlčuje   (§ 100   ods. 2),   lebo   ide o výkon vlastníckeho práva. Ak však k uzavreli u dohody nedôjde do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva a v tejto lehote nebol podaný ani návrh na jeho súdne vyporiadanie,   dochádza   zo   zákona   (ex   lege)   k   vyporiadaniu   podľa   § 149   ods. 4,   a tým zaniká   možnosť   vyporiadať   bezpodielové   spoluvlastníctvo   dohodou   alebo   súdnym rozhodnutím.

V   posudzovanej   veci   k   zániku   manželstva   účastníkov   došlo   24. 05. 1999,   kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode"' ich manželstva a podľa ust. § 148 ods. 1 OZ týmto dňom došlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nesporné medzi účastníkmi bolo, že do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo   k   jeho   vyporiadaniu   dohodou   a k vyporiadaniu   nedošlo   ani   rozhodnutím súdu na základe   návrhu   zo   dňa   6. 03. 2002,   ktorý   podala   navrhovateľka   (v   tomto   konaní odporca). Uznesením Okresného súdu Bratislava V, č. k. 12 C 62/2002 zo dňa 8. 09. 2005 konanie   o návrhu   na   vyporiadanie   BSM   súdom   bolo   zastavené   na   základe   účinného späťvzatia   návrhu.   Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   4. 10. 2005.   Navrhovateľ návrh na vyporiadanie BSM doručil súdu dňa 28. 10. 2005.

Je nesporné, že v tomto konaní odporkyňa v zákonnej lehote prejavila svoj nesúhlas s prípadným vyporiadaním zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva zo zákona tým, že dňa 6. 03. 2002 podala návrh na jeho vyporiadanie súdnou cestou. Na základe jej návrhu súd začal konať a ako je zrejmé z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava V, č. k. 12 C 62/2002 pred začatím konania vo veci samej podaním zo dňa 28. 02. 2005 (súdu bolo   doručené   dňa   2. 03. 2005)   vzala   návrh   späť.   Znamená   to,   že   k   vyporiadaniu rozhodnutím súdu nedošlo.

Súd   prvého   stupňa   venoval   náležitú   pozornosť   otázke   posúdenia   právnej   úpravy obsiahnutej   v   ustanovení   § 149   ods. 4   OZ   a   na   jej   vyriešenie   vykonal   dokazovanie v potrebnom rozsahu, ktoré aj riadne vyhodnotil a svoje dôvody vedúce k záveru o tom, že k vyporiadaniu došlo zo zákona, aj podrobne a v súlade s uvedeným zákonným ustanovením odôvodnil. S jeho záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.“

Sťažovateľ   považuje   za   pochybenie   krajského   súdu   predovšetkým   to,   ak   na jednej strane konštatoval, že v dôsledku podania návrhu na vyporiadanie BSM súdnou cestou   dochádza   k prerušeniu   behu   hmotnoprávnej   trojročnej   lehoty   podľa   § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a zároveň neprichádza do úvahy, aby nastala zákonná fikcia   vyporiadania   BSM,   avšak   na   druhej   strane „sa   pri   vydaní   odvolacieho rozhodnutia touto zásadou neriadil a prerušenie behu trojročnej lehoty nebral do úvahy“. Tento názor sťažovateľ ďalej podrobnejšie zdôvodňuje, tak ako to je obsiahnuté v už citovanom texte jeho sťažnosti.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu korešpondujúcim so stabilnou judikatúrou   všeobecných   súdov   (napr.   rozsudok   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 Sž 10/2007 zo 17. októbra 2007), podľa ktorého podanie návrhu na vyporiadanie BSM   súdnou   cestou má   za   následok   prerušenie   behu   hmotnoprávnej   trojročnej   lehoty a zároveň nenastane zákonná fikcia vyporiadania BSM ex lege, pričom v takomto prípade prekluzívna lehota počas trvania konania (od uplatnenia nároku na súde) neplynie.

K uvedenému   je   však   v kontexte   argumentácie   sťažovateľa   potrebné   dodať,   že ak účastník   konania   v začatom   konaní riadne   nepokračuje (konanie   sa   skončí   inak,   než meritórnym   rozhodnutím),   ako   to   je   aj   pri   späťvzatí   návrhu,   nastáva   stav,   ako   keby ku konaniu vôbec nedošlo. Tak to bolo aj v okolnostiach daného prípadu, v dôsledku čoho došlo   vzhľadom   na   uplynutie   trojročnej   hmotnoprávnej   lehoty   podľa   § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka k zániku práva. Sťažovateľ mal možnosť tomuto následku predísť v prípade,   že   by   bol   podal   proti   uzneseniu   o zastavení   konania   odvolanie,   ktoré,   ako vyplýva z pripojených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, však napriek riadnemu poučeniu nepodal.

Preto po oboznámení sa so sťažnosťou a napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu ústavný súd konštatuje, že tento rozhodol v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho rozhodovania   a ústavný   súd   nezistil medzi   dôvodmi   a   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ uvádzal vo svojej sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery a zákonnosť postupu a rozhodnutia krajského súdu alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné, a ako také nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   v tomto   prípade   rozhodol   ústavne   konformným spôsobom, ústavný súd v tejto časti sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z toho dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009