znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 341/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti ECOFIN, s. r. o., so sídlom Ž., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II pri rozhodovaní   o námietkach   proti   exekúcii   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   307/03, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ECOFIN, s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II pri rozhodovaní   o námietkach   proti   exekúcii   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Er 307/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. Er 307/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ECOFIN, s. r. o., n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   ECOFIN,   s. r. o.,   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   11 117 Sk   (slovom   jedenásťtisícstosedemnásť   slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. V., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 341/04 z 27. októbra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ECOFIN, s. r. o., so sídlom Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   pri   rozhodovaní   o námietkach   proti   exekúcii v konaní vedenom pod sp. zn. Er 307/03.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že súdny exekútor v právnej veci sťažovateľky sp. zn. Er 307/03   podal   okresnému   súdu   13. augusta 2003 „návrh   na   rozhodnutie o námietkach   proti   trovám   exekúcie   a   proti   exekúcii“,   a   ako   uvádza   sťažovateľka, „... s pomocou súdu sa nekoná vo veci takmer dva roky, pričom sa vážnym spôsobom sťaží výkon rozhodnutia a pošliapava viera v spravodlivosť a nestrannosť súdnictva“.

Sťažovateľka uviedla, že sa pred podaním sťažnosti ústavnému súdu obrátila listom z 23. apríla 2004 na predsedníčku okresného súdu so sťažnosťou na postup okresného súdu v predmetnej veci, ale k náprave nedošlo.

Sťažovateľka   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy   rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk a úhradu trov konania.

JUDr. M. Š., poverená zastupovaním predsedníčky okresného súdu, podaním sp. zn. Spr. 2068/04   doručeným   ústavnému   súdu   20. decembra 2004   predložila   k sťažnosti   toto vyjadrenie:

„... na základe Vašej výzvy na vyjadrenie sa k sťažnosti ECOFIN, s. r. o. Ž., v ktorej namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II vedenom pod sp. zn. Er 307/03 Vám oznamujem nasledovné:

-spor nie je ani skutkovo ani právne zložitý

-procesné úkony vo veci:

-vec napadla dňa 5. 2. 2003 - žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

- dňa 20. 2. 2003 - vydané poverenie na vykonanie exekúcie

- dňa 13. 8. 2003   -   doručené   námietky   povinného   proti   exekúcii   a   trovám exekúcie

- dňa 8. 12. 2004 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku za podané námietky

-prekážky postupu konania podľa § 107 O. s. p. neboli zistené

-sťažovateľ nespôsobil prieťahy v konaní

-boli zistené prieťahy spôsobené súdom, pričom ide o zbytočné prieťahy

-na   vznik   prieťahu   mala   vplyv   okolnosť   spočívajúca   v   opakovanej   dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   bol   20. decembra 2004   ústavným   súdom   vyzvaný na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, avšak túto možnosť nevyužil. Podaním doručeným   ústavnému   súdu   3. januára 2005   právny   zástupca   sťažovateľky   oznámil, že sťažovateľka   netrvá   na   verejnom   ústnom   pojednávaní,   a zároveň   si   uplatnil   nárok na úhradu trov konania zvýšenú o daň z pridanej hodnoty.

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v   prehľade   úkonov okresného   súdu,   ktoré   boli   obsahom   vyjadrenia   okresného   súdu   z 13. decembra 2004, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony v ňom uvedené, ktoré považuje za preukázané. Pri celkovom   posúdení,   či   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v konaní,   však   ústavný   súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a zohľadnil aj ďalšie okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

V súvislosti   s právom   na   súdnu   ochranu   poskytovanú   nezávislými   a nestrannými súdmi   vo   väzbe   na   nútený   výkon   rozhodnutí   ústavný   súd   vyslovil,   že   «Výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu súčasť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, by stratili svoj dôvod na existenciu v Ústave Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   sa   nemôže   končiť   vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj pri vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne» (I. ÚS 5/00, IV. ÚS 58/02).

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03,   III. ÚS 247/03)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že časť exekučného konania,   ktorou   je   rozhodovanie   o námietkach   povinného,   treba   spravidla   považovať za konanie tak po právnej, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne jednoduché (napr.   IV. ÚS 58/02).   Rozhodovanie   exekučného   súdu   v incidenčnom   spore   vyvolanom námietkami   nie   je   takým   rozhodovaním,   ktoré   vyžaduje   dokazovanie.   Je   to   dané   tým, že o veci účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným   titulom,   ktoré   je   podkladom   pre   nariadenie   exekúcie.   Medzi   účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom a vykonateľnom exekučnom titule.

V nadväznosti na uvedené je možné konštatovať, že skúmaný prípad je z hľadiska právnej   a faktickej   náročnosti   štandartným   prípadom,   ktorý   nevykazuje   žiadne   znaky komplikovanosti,   čo   potvrdzuje   aj   vyjadrenie   okresného   súdu   z   13. decembra 2004, v ktorom sa uvádza, že „... spor nie je skutkovo ani právne zložitý“.

2. Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   pri   podaní   návrhu   na   rozhodnutie o námietkach proti trovám exekúcie a proti exekúcii nezaplatila súdny poplatok za konanie súdu   o námietkach   proti   exekúcii   [položka   13/f   sadzobníka   súdnych   poplatkov   zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch za výpis z registra trestov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“)],   čím   nesplnila poplatkovú   povinnosť   podľa   § 5   ods. 1   písm. a)   zákona   o súdnych   poplatkoch,   ktorá jej vznikla v zmysle citovaného ustanovenia podaním návrhu na vykonanie poplatkového úkonu. Vychádzajúc zo stavu spisu okresného súdu ku dňu 13. decembra 2004 (okresný súd zaujal stanovisko k predmetnej veci, pripojil posudzovaný spis a dal ho doručiť ústavnému súdu)   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   tak   neurobila   ani   k tomuto   termínu, t. j. 16 mesiacov po podaní návrhu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka počas celej doby nevyvinula žiadnu aktivitu ohľadom splnenia poplatkovej povinnosti.

3. Posledným   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   pri   rozhodovaní o námietkach proti exekúcii v konaní vedenom pod sp. zn. Er 307/03 došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Pri   jeho   hodnotení   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   od doručenia   návrhu na rozhodnutie   o námietkach   proti   exekúcii   13.   augusta 2003   až   do   8. decembra 2004, keď okresný súd uznesením č. k. Er 307/03-15 uložil povinnej, aby zaplatila súdny poplatok v sume 16 920 Sk, nevykonal bez existencie zákonnej prekážky počas doby 16 mesiacov žiaden procesný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, čo potvrdzuje aj vyjadrenie okresného súdu, v ktorom sa uvádza, že „... prekážky postupu konania podľa § 107 O. s. p. neboli zistené“.

Na základe uvedeného ústavný súd poukazujúc aj na vyjadrenie okresného súdu, že „... boli zistené prieťahy spôsobené súdom, pričom ide o zbytočné prieťahy“, konštatuje, že   doterajším   postupom   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o námietkach   proti   exekúcii v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Er 307/03   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu takáto organizácia procesného postupu okresného súdu nezodpovedala jeho povinnosti organizovať svoj procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila účastníčka konania.

V súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (I. ÚS 19/00,   II. ÚS 61/03, IV. ÚS 137/04) ústavný súd neakceptoval argumentáciu okresného súdu, že „... na vznik prieťahu   mala   vplyv   okolnosť   spočívajúca   v opakovanej   dlhodobej   práceneschopnosti zákonného sudcu“.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom pri rozhodovaní o námietkach   proti   exekúcii   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   307/03,   prikázal   mu, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   300 000 Sk   z „dôvodu   pretrvávajúcej   neistoty   vyplývajúcej zo zbytočného a neodôvodneného nekonania vo veci sp. zn. Er 307/03“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   primerané   finančné   zadosťučinenie   nepriznal,   berúc   do   úvahy skutočnosť,   že   aj   samotná   sťažovateľka   nesplnením   poplatkovej   povinnosti   prispela k vzniku   zbytočných   prieťahov   pri   rozhodovaní   o námietkach   proti   exekúcii   v   konaní vedenom pod sp. zn. Er 307/03.

K tomuto   ústavný   súd   dodáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať   primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľa   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie   je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany,   ani   akýmsi   paralelným   titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 211/03, IV. ÚS 87/04).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody považoval ústavný súd v tomto prípade výrok o porušení   základného   práva   sťažovateľky   a výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu v predmetnej   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   v spojení   s výrokom   o úhrade   trov konania za dostatočnú ochranu jej základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. V. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“)   vo   výške   4 534 Sk a k tomu 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej výške 11 117 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk, 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky) a DPH 19 % v sume 1 775 Sk (§ 22 ods. 3 vyhlášky). Ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty.

Trovy   právneho   zastúpenia je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005