znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 340/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos 3/2013 z 5. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. apríla 2013 doručené podanie R. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť voči uzneseniu Krajského súdu Trenčín zo dňa 05. 02. 2013 sp. zn. 2 Tos/3/3013“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu („... odopretie práva na spravodlivý proces a prístup k súdu“) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 2 Tos 3/2013 z 5. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z priloženej fotokópie napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ   bol   právoplatne odsúdený   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 45/2005 z 10. októbra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 126/2007 zo 7. januára 2008 za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a ods. 2   písm.   c)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005“) a za trestný čin neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla podľa § 249aa ods. 1 a ods.   2   Trestného   zákona   účinného   do 31. decembra   2005.   Označeným   rozsudkom okresného súdu bol zároveň sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, pričom na výkon trestu bol zaradený do II. nápravno-výchovnej skupiny.

Sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   16. januára 2012   domáhal povolenia obnovy konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 45/2005. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 45/2005, ktorý si ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľ svoj návrh na povolenie obnovy konania   odôvodnil   tým,   že   v   (pôvodnom)   konaní   pred   okresným   súdom   na   hlavné pojednávanie, vo vzťahu ku skutku právne kvalifikovanému ako trestný čin neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla podľa § 249aa ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, „neboli predvolaní svedkovia a čítali sa výpovede z prípravného konania, aj keď som s takýmto postupom nesúhlasil“. Sťažovateľ zároveň vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania uvádza, že „Proti rozsudku OS Trenčín som si v zákonnej lehote podal odvolanie v snahe odprezentovať na KS Trenčín postup a okolnosti, za akých som mal vozidlo od poškodeného G. zapožičané... Hlavné pojednávanie na KS Trenčín sa ale vykonalo v mojej neprítomnosti a bola mi teda odňatá možnosť uplatniť účinnú obranu proti tvrdeniu poškodeného...“.

Sťažovateľ   svoj   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   ďalej   odôvodnil   tým, že v konaní je potrebné vypočuť nových svedkov – T. S. a R. K., ktorí mali mať vedomosť o tom, ako poškodený G. požičiaval rovnaké vozidlo iným ľuďom, pričom nikdy nestanovil čas, kedy majú vozidlo odovzdať. Taktiež navrhol vypočuť predošlého majiteľa vozidla T. B. a tiež svedka A. L., ktorého výpoveď bola súčasťou vyšetrovacieho spisu.

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt 8/2012 z 27. novembra 2012 zamietol návrh sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania,   pretože   neboli   zistené   podmienky   obnovy konania   podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku.   V odôvodnení   označeného   uznesenia okresného   súdu   sa   okrem   iného   uvádza: „Odsúdený   v podanom   návrhu   poukazoval na skutočnosť, že jeho vina za spáchanie skutku 2), pre ktorý ho súd znal za vinného, nebola dostatočne preukázaná, ďalej namietal procesné pochybenia súdu prvého stupňa v rámci dokazovania...

Vzhľadom   na   skutočnosti   prezentované   v návrhu   a   následné   dokazovanie na verejnom   zasadnutí   však   tieto   samy   osebe   alebo   v spojení   so   skutočnosťami   alebo dôkazmi   už   známymi   nijako   neodôvodňovali   zmenu   výroku   o   vine   či   treste   z   pôvodnej trestnej veci.

Tieto odsúdeným prezentované skutočnosti nemohli totiž nijakým spôsobom zmeniť dôkaznú   situáciu   svedčiacu   o   jeho   vine,   nakoľko   tieto   nevyplývali   z   vykonaného dokazovania v pôvodnej trestnej veci, a ani v konaní o podanom návrhu.

Senát okresného súdu považuje zároveň naďalej za preukázané, že odsúdený R. P. sa dopustil skutku v bode 2) obžaloby, pre ktorý bol následne právoplatne odsúdený a bol mu uložený trest s použitím tzv. asperačnej zásady, ktorý úhrnný trest senát okresného súdu považuje skôr za mierny ako prísny. Podľa senátu okresného súdu prvostupňový súd v pôvodnom   trestnom   konaní   dostatočným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   relevantnými skutočnosťami a vykonal dostatočné množstvo dôkazov, ktoré ho viedli k odôvodnenému záveru, že skutok v bode 2) obžaloby, ako aj rozhodnutí súdu, sa stal a že ho skutočne spáchal   odsúdený.   To   vo   svojom   rozhodnutí   uviedol   i   krajský   súd,   ktorý   odvolanie odsúdeného   ako   nedôvodné   zamietol.   Pokiaľ   ide   o   procesné   porušenia   súdov,   ktoré namietal   v   podanom   návrhu   odsúdený,   tieto   je   možné   napadnúť   iným   mimoriadnym opravným   prostriedkov,   a   to   dovolaním.   V   tomto   smere   je   ale   potrebné   poukázať na skutočnosti vyplývajúce zo zápisnice o hlavnom pojednávaní okresného súdu zo dňa 10. 10. 2007, ako aj z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov o vine a treste, že odsúdený R. P. pre súdom prvého stupňa jednak priznal vinu zo spáchania skutku v bode 2) obžaloby, rovnako ako aj v prípravnom konaní, taktiež súhlasil s prečítaním svedeckých výpovedí z prípravného konania svedkov M. H., J. M., M. E., M. B., A. L. (ktorého navrhol odsúdený v podanom návrhu opätovne vypočuť) a A. G., ktoré výpovede boli po predošlom súhlase prokurátora na hlavnom pojednávaní aj prečítané a na základe ktorých následne súd dospel k rozhodnutiu o jeho vine v predmetnej trestnej veci.“

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   odôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním z 29. novembra 2012 najmä takto: „Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania zahlasujem sťažnosť z dôvodu, že neboli vypočutí   mnou   navrhovaní   svedkovia,   ktorí   majú   vedomosti,   ako   sa   skutok   stal   a ich výpovede mohli ovplyvniť rozhodnutie na povolenie obnovy konania.“

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 3/2013 z 5. februára 2013 sťažnosť sťažovateľa zamietol. V relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sa uvádza: „... Krajský   súd   podľa   §   192   ods.   1   Tr.   por.   preskúmal   správnosť   výroku napadnutého   uznesenia,   ako   aj   konanie   ktoré   mu   predchádzalo   a dospel   k záveru, že sťažnosť, nie je dôvodná.

Súd   prvého   stupňa   správne   procesne   postupoval,   keď   o návrhu   odsúdeného na povolenie   obnovy   konania   rozhodoval   v súlade   s ustanovením   §   402   Tr.   por.   na verejnom   zasadnutí.   Krajský   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   v rámci   dokazovania   na verejnom zasadnutí nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli byť považované za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a taktiež neboli preukázané žiadne   skutočnosti   uvedené   v   §   394   ods.   4,   5   Tr.   por.   V podrobnostiach   krajský   súd poukazuje na dôvody napadnutého uznesenia, ktoré si v plnom rozsahu osvojuje...“

Sťažovateľ tvrdí, že predsedníčka senátu okresného súdu, ktorá rozhodovala o jeho návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   tým,   že   nepredvolala   na   verejné   zasadnutie   ním navrhnutých svedkov, je proti nemu zaujatá „a už dopredu vedela, že konanie zamietne“, čím   došlo   k   odopretiu   práva   na   spravodlivý   proces   a   prístup   k   súdu.   Sťažovateľ   tiež namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti mal prihliadať na nález ústavného súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z   28.   novembra   2012,   ktorý   bol   uverejnený   v   Zbierke zákonov   Slovenskej   republiky   21.   decembra   2012,   keďže   trest,   ktorý   mu   bol   uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 45/2005 z 10. októbra 2007, mu bol uložený za použitia   asperačnej   zásady   vyplývajúcej   z   §   35   ods.   2   Trestného   zákona   účinného   do 31. decembra 2005, ktorý je identický s ustanovením § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   účinného   od   1.   januára   2006   (ďalej   len „Trestný zákon“). Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 To 117/2011 z 23. januára 2013, v ktorom krajský súd označený nález ústavného súdu zohľadnil a rozhodnutie okresného súdu zrušil, pričom cituje z tohto rozhodnutia časť, z ktorej   vyplýva,   že   odvolací   súd   bol   povinný   na nález   ústavného   súdu   prihliadať aj v prípade, ak by táto vada nebola vytknutá: „... túto zákonnosť je súd povinný skúmať už v základnom   trestnom   konaní   a   prípadne   na   základe   riadneho   oprávneho   prostriedku odvolania, aj odvolací súd a to dokonca aj v prípade,   žeby táto vada nebola vytýkaná v rámci podaného odvolania...“.

V záverečnej časti sťažovateľ uvádza, že „Z vyššie uvedených dôvodov ponechávam na Ústavnom súde, či moja sťažnosť je, alebo nie je opodstatnená a preto ani nechcem navrhovať návrh na rozhodnutie Ústavného súdu.“.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   o   ustanovenie „právneho   zástupcu   pre   potreby zastupovania mojej osoby pred Ústavným súdom, nakoľko som nemajetný a sám nemám na úhradu právneho zástupcu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané zákonom o ústavnom   súde,   pričom   táto   skutočnosť   sama   osebe   zakladá   samostatný   dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ nie je v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto sa ústavný   súd   (vychádzajúc   z materiálneho   chápania   ochrany   ústavnosti)   pri   predbežnom prerokovaní sústredil sa posúdenie, či existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta „... odopretie práva na spravodlivý proces a prístup k súdu“, teda   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   tento   súd   zamietol   jeho   sťažnosť   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 8/2012 z 27. novembra 2012, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov 1 až 3 je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť.

Podľa   §   394   ods.   5   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo niektorým zo   spôsobov   uvedených   v   predchádzajúcich   odsekoch,   sa   povolí   aj   vtedy, ak sa právoplatným rozsudkom zistí, že policajt alebo prokurátor, sudca alebo prísediaci v pôvodnom konaní porušením povinnosti spáchal trestný čin.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že okresný súd na verejné zasadnutie, na ktorom rozhodoval   o   návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania,   nepredvolal   ním navrhnutých   svedkov,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v citovanej   časti   odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 Nt 8/2012 z 27. novembra 2012, s ktorým sa krajský súd v napadnutom uznesení stotožnil, je ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, prečo vzhľadom   na   celkový   priebeh   prípravného   konania,   ako   aj   hlavného   pojednávania (priznanie sťažovateľa ku skutku 2 a prečítané svedecké výpovede) v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 45/2005, nemohli sťažovateľom navrhnuté nové dôkazy – výpovede   svedkov,   samy   osebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Navyše, pokiaľ ide o svedka L., tento bol v prípravnom konaní vypočutý a jeho výpoveď bola na hlavnom pojednávaní so súhlasom sťažovateľa prečítaná, t. j. v prípade svedka L. nemôže ísť ani podľa názoru ústavného súdu o nový dôkaz, ktorý by mohol odôvodňovať povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Ústavný súd preto považuje sťažnosť vo vzťahu k tejto námietke za zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa, podľa ktorej mal krajský súd pri svojom rozhodovaní   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   5.   februára   2013   prihliadať   na   nález ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS.   106/2011   z   28.   novembra   2012,   ktorý   bol   uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012, ústavný súd uvádza:

Vo výrokovej časti označeného nálezu ústavného súdu sa uvádza, že ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona, slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“, nie je v súlade s čl. 1 ods.   1   ústavy   (ide   o   ustanovenie   Trestného   zákona   upravujúce   tzv.   asperačnú   zásadu, pozn.).

V posudzovanom   prípade   sťažovateľ   podal   návrh   na   povolenie   obnovy   konania z dôvodov uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. že sú tu nové dôkazy – výpovede   svedkov,   ktoré   by   mohli   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o vine,   a nie   z dôvodov vyplývajúcich z § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   ako   ani   vo   svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 8/2012 z 27. novembra 2012, ktorým bol   zamietnutý   jeho   návrh   na   obnovu   konania,   ktorá   bola   podpísaná   jeho   obhajcom 29. novembra 2012 a podaná osobne do podateľne okresného súdu 30. novembra 2012 (teda po prijatí označeného nálezu ústavného súdu, avšak ešte pred jeho vyhlásením v Zbierke zákonov   Slovenskej   republiky,   pozn.),   a ani   v žiadnom   ďalšom   svojom   podaní   túto skutočnosť nenamietal, t. j. nerozšíril svoj návrh na povolenie obnovy konania aj o dôvod uvedený v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   sa   uplatní   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa ktorého pokiaľ   sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   uplatní   v konaní pred ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale   nepredniesol   v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej   námietke   sťažovateľa   nemožno   založiť   až   jej   uplatnením   v konaní   o sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   v prípade,   ak   ju   sťažovateľ   mohol   uplatniť   v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného   súdu   sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   takejto   námietky   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   vo   svojom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania a ani v ďalšom priebehu tohto konania pred okresným súdom a krajským súdom sťažovateľ neuplatnil dôvod vyplývajúci z § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd nemá na základe dosiaľ uvedeného právomoc rozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že sťažovateľovi nič nebráni podať nový návrh na obnovu konania z dôvodov vyplývajúcich z § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vecne a miestne príslušnému všeobecnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013