znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 340/2012-62

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2012 v senáte   zloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť F. Š., K., K. Š., K., a MVDr. Z. Š., K., zastúpených advokátom JUDr. D. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k. 4 Co 50/2009-169 z 21. októbra 2010, za účasti Krajského súdu v Košiciach, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. Š., K. Š. a MVDr. Z. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k.   4 Co 50/2009-169 z 21. októbra 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 50/2009-169 z 21. októbra 2010 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   uhradiť F. Š., K. Š. a MVDr. Z. Š. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. H., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 340/2012-33   z 3.   júla   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť F.   Š.,   K.   Š. a MVDr.   Z.   Š. (ďalej   len „sťažovatelia“)   podanú   pôvodne   t.   č.   už   zomrelým   MVDr.   A.   Š.   (ďalej   len   „pôvodný sťažovateľ v 1. rade“) a MVDr. Z. Š. (ďalej len „pôvodná sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „pôvodní sťažovatelia“), ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 50/2009-169 z 21. októbra   2010   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“).   Pred   rozhodnutím ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie pôvodný sťažovateľ v 1. rade zomrel. Ústavný   súd   po oboznámení   sa   s potvrdením   súdnej   komisárky   o okruhu   dedičov po pôvodnom sťažovateľovi v 1. rade (poručiteľovi) a so žiadosťou jeho synov F. Š. a K. Š. o pokračovanie   v konaní   o sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   pôvodnými   sťažovateľmi dospel   v zmysle   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   s použitím   § 107   ods. 3   text za bodkočiarkou Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) k záveru, že nič nebráni tomu, aby ich žiadosti o pokračovanie v konaní s nimi (namiesto pôvodného sťažovateľa v 1. rade, po ktorom sú zákonnými dedičmi) bolo vyhovené.

Sťažnosť   sa   týka   sporu   medzi   pôvodnými   sťažovateľmi   ako   kupujúcimi a predávajúcou   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   o   kúpe   bytu   a k nemu   prislúchajúcemu spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu (ďalej len „byt“ alebo „nehnuteľnosť“). Zo sťažnosti a z predložených dokumentov ústavný súd zistil ďalej uvedené skutočnosti tak, ako boli ustálené v rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 901/2002-146 z 19. februára 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), resp. v konaní predchádzajúcom jeho vydaniu.

Okresný súd zistil, že žalobkyňa a sprostredkovateľ uzavreli 5. januára 1999 zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej sa sprostredkovateľ zaviazal zabezpečiť predaj alebo výmenu bytu patriaceho žalobkyni.

Z dohody uzavretej 24. októbra 2000 medzi žalobkyňou a pôvodným sťažovateľom v 1. rade okresný súd zistil, že žalobkyňa ako výlučná vlastníčka bytu a pôvodný sťažovateľ v 1. rade ako záujemca o byt sa dohodli, že žalobkyňa odstúpi pôvodným sťažovateľom svoj byt za týchto podmienok: sťažovateľ v 1. rade zabezpečí žalobkyni 3-izbový byt podľa jej výberu s tým, že jej doplatí sumu predstavujúcu rozdiel aktuálnej trhovej hodnoty oboch bytov. Žalobkyňa sa zaviazala uskutočniť prevod bytu oproti poskytnutej zálohe kúpnej ceny.   Medzitým   mal   pôvodný   sťažovateľ   v 1. rade   zabezpečiť   pre   žalobkyňu   ňou požadovaný 3-izbový byt. Plné vyrovnanie ceny 3-izbového bytu a doplatku kúpnej ceny sa malo uskutočniť po celkovom presťahovaní a zohľadnení ceny bytu a poskytnutej zálohy.

Žalobkyňa   ako   predávajúca   a pôvodní   sťažovatelia   ako   kupujúci   uzatvorili 15. novembra   2000   kúpnu   zmluvu   (ďalej   len   „zmluva   z 15.   novembra   2000“),   ktorej predmetom bol byt, pričom kúpna cena bola v tejto zmluve uvedená v sume 585 153,28 Sk (19   423,53 €)   s tým,   že   išlo   o cenu   určenú   znaleckým   ohodnotením   bytu.   Vklad vlastníckeho práva pôvodných sťažovateľov k bytu bol na základe tejto zmluvy povolený 17. novembra 2000.

Okresný   súd   ďalej   zistil,   že   pôvodný   sťažovateľ   v 1. rade   a žalobkyňa   následne uzatvorili dohodu, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa ako predávajúca a pôvodný sťažovateľ v 1. rade ako kupujúci „uzavreli dňa 15. 11. 2000 kúpnu zmluvu. Ku vkladu vlastníckeho práva došlo dňa 17. 11. 2000, čím sa kupujúci po vyplatení sumy vo výške kúpnej ceny 19 423,53 EUR /585 153,- Sk/, sprostredkovateľskej firme..., ktorú predávajúca požiadala o sprostredkovanie   predaja   svojho   bytu,   stal   majiteľom   predmetného   bytu.   Tým,   že   sa predávajúca vzdáva nároku náhradného bytu ako bolo dohodnuté v čase predaja sa obe strany dohodli, že kupujúci nie je povinný zaobstarávať náhradný byt ani žiadne iné bývanie s tým, že predávajúcej vyplatí kompenzáciu v podobe príslušnej sumy peňazí podľa dohody a následných odpočítaní nákladov spojených s nutnými opravami a inými výdavkami, ktoré bolo   nutné   vynaložiť   pri   preberaní   bytu.   Túto   čiastku   prevedie   kupujúci   na   účet... (sprostredkovateľa, pozn.) hneď ako predá svoj byt... a sprostredkovateľská firma následne poukáže platbu predávajúcej.“.

Okresný súd ďalej ustálil, že pôvodní sťažovatelia uzatvorili so sprostredkovateľom zmluvu   o sprostredkovaní   predaja   svojho   bytu,   z výťažku   ktorej   mal   byť   žalobkyni uhradený nevyplatený doplatok.

Podľa   zistení   okresného   súdu   pôvodný   sťažovateľ   v 1. rade   vyplatil   postupne sprostredkovateľovi jednotlivé platby ako úhradu kúpnej ceny za žalobkyňou prevedený byt,   pričom   okresný   súd   uviedol   aj   to,   akým „titulom“ mali   byť   tieto   platby   podľa prezentovaných   podkladov   plnené   [20. novembra 2000   vklad   na   účet   sprostredkovateľa v sume 200 000 Sk (6 638,78 €) „titulom konečného doplatku“, 27. novembra 2000 sumu 200 000 Sk (6 638,78 €) „titulom doplatku a plného vyplatenia sumy peňazí do kúpy bytu od žalobkyne   titulom   kúpnej   zmluvy   a   následnej   dohody“, podľa   príjmového   bloku (bez uvedenia dátumu) sumu 400 000 Sk (13 277,57 €) „titulom platby za kúpu bytu“ a 31. mája 2001 suma 300 000 Sk (9 958,18 €) „titulom doplatku za kúpu bytu“]. Okresný súd rovnako zistil a ustálil aj platby sprostredkovateľa realizované v prospech žalobkyne.

Žalobkyňa prostredníctvom advokáta vyzvala 23. júla 2001 pôvodných sťažovateľov na zaplatenie kúpnej ceny v sume 585 153 Sk (19 423,53 €) za prevod bytu.

Následne sa žalobkyňa návrhom z 31. decembra 2002 domáhala, aby okresný súd určil,   že   kúpna   zmluva   o prevode   bytu   z 15.   novembra   2000   uzavretá   medzi   ňou   ako predávajúcou   a pôvodnými   sťažovateľmi   ako   kupujúcimi   je   neplatná.   Svoj   návrh odôvodnila tvrdením, že predmetná kúpna zmluva je absolútne neplatná pre nedostatok písomnej   formy,   pretože   kúpna   cena   bola   ústne   dohodnutá   a   fakticky   vyplatená sprostredkovateľovi v sume 1 700 000 Sk (56 429 €), avšak v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy bola určená kúpna cena 585 153,28 Sk (19 423,53 €).

Pôvodní sťažovatelia žiadali návrh žalobkyne zamietnuť poukazujúc na nedostatok jej naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy z 15. novembra 2000, keďže kúpna cena bola žalobkyni zaplatená, riadne ju prevzala a plnenia z kúpnej zmluvy sa ani nedomáhala. Podľa pôvodných sťažovateľov bola preukázaná vôľa obidvoch zmluvných strán uzatvoriť kúpnu zmluvu, bola dohodnutá kúpna cena, ktorá zodpovedala v danom čase hodnote   bytu   a bola   v súlade   s cenou   stanovenou   znaleckým   posudkom,   pričom   ďalšie zmluvné dojednania medzi účastníkmi nesúviseli s kúpnou zmluvou.

Okresný   súd   návrhu   žalobkyne   vyhovel   a rozsudkom   určil,   že   kúpna   zmluva z 15. novembra   2000   uzavretá   medzi   žalobkyňou   ako   predávajúcou   a pôvodnými sťažovateľmi   ako   kupujúcimi   o prevode   bytu   je   neplatná,   osvojujúc   si   argumentáciu žalobkyne o tom, že právny úkon nespĺňa podmienky písomnej formy, keďže skutočná cena bola   dohodnutá   a aj   plnená   v sume   vyššej   ako   bola   uvedená   v   kúpnej   zmluve z 15. novembra 2000, ako aj z dôvodu obchádzania daňových predpisov. Proti rozsudku okresného súdu podali pôvodní sťažovatelia odvolanie.

Odvolacie   námietky   sťažovateľov   smerovali   najmä   (z ich   pohľadu)   proti nedostatočnému preukázaniu naliehavého právneho záujmu na strane žalobkyne na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a „viacerým zavádzajúcim a účelovým konštrukciám“ zo strany žalobkyne. V odvolaní taktiež tvrdili, že „okresný súd nereflektoval formálnu a materiálnu dostatočnosť podstatných náležitostí kúpnej zmluvy vrátane úplného zaplatenia kúpnej ceny, stanovenie   kúpnej   ceny   znalcom“ a že   nezohľadnil   časovú   následnosť   a obsah   ďalších dojednaní v súvislosti so zabezpečením bytu pre žalobkyňu. Namietali aj záver okresného súdu o úmysle obchádzať zákon s poukazom na „absolútnu nelogickosť takéhoto konania zo strany žalobcov“.

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   (bez nariadenia pojednávania). Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vyhodnotil ako vecne správne,   výstižné   a presvedčivé   a v   plnom   rozsahu   sa   s ním   stotožnil.   Na   zvýraznenie správnosti rozhodnutia poukázal aj na skutočnosť, že kúpna zmluva z 15. novembra 2000 nezodpovedala   skutočnej   vôli   účastníkov   konania,   preto   dospel   k záveru,   že   v danom prípade absentuje zhoda vôle a jej prejavu. Krajský súd zároveň vyjadril názor, že v prípade písomnej   formy   kúpnej   zmluvy   ide   o zastierací   úkon   nezodpovedajúci   vôli   účastníkov konania, a preto je neplatný, a rovnako je neplatný aj zastretý úkon z dôvodu, že nespĺňa formálnu požiadavku písomnosti.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali pôvodní sťažovatelia sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhujú, aby ústavný rozhodol, že ním bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Pôvodní   sťažovatelia   namietajú   predovšetkým   to,   že   v napadnutom   rozsudku   sa krajský   súd „nevysporiadal   v dostatočnej   miere   s odvolacími   námietkami   sťažovateľov, a pokiaľ sa nimi vôbec zaoberal, tak jeho závery sú arbitrárne, svojvoľné, nemajúce oporu vo   vykonanom   dokazovaní,   a preto   ústavne   neudržateľné   pre   svoj   rozpor   s princípmi materiálneho právneho štátu“. Pôvodní sťažovatelia uviedli proti napadnutému rozsudku krajského súdu viaceré konkrétne námietky. Krajský súd v napadnutom rozsudku podľa nich nesprávne posúdil naliehavý právny záujem žalobkyne na určení neplatnosti zmluvy. Krajský   súd   mal   taktiež   nesprávne   posúdiť   súlad   vôle   a jej   prejavu   v kúpnej   zmluve z 15. novembra   2000,   keďže „v   čase   uzatvárania   kúpnej   zmluvy,   ktorá   mala   všetky formálne aj obsahové náležitosti, neexistovala medzi účastníkmi žiadna iná dohoda o inej kúpnej cene, než cene uvedenej v kúpnej zmluve“. Z uvedenej formulácie malo byť podľa pôvodných sťažovateľov zrejmé, že obaja účastníci zmluvy jednoznačne rozlišovali medzi kúpnou   cenou   (určenou   znaleckým   posudkom   v súlade   s cenovými   predpismi) a zabezpečením náhradného bytu pre žalobkyňu s tým, že „obstaranie bytu pre žalobkyňu bolo   osobitnou   dohodou   popri   kúpnej   zmluve“. Pôvodní   sťažovatelia   nesúhlasia   ani s právnym   záverom   krajského   súdu   o simulácii   právneho   úkonu   –   kúpnej   zmluvy z 15. novembra   2000   –   namietajúc nerešpektovanie   princípu   právnej   istoty   a princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí napadnutým rozsudkom krajského súdu. Napadnutý rozsudok je podľa pôvodných sťažovateľov arbitrárny a jeho závery odporujú doterajšej rozhodovacej   praxi   všeobecných   súdov   v analogických   otázkach.   Z hľadiska   výkladu prejavu   vôle   je   ustálenou   rozhodovacou   praxou   definované,   že   na   samotnú   platnosť právneho   úkonu   nemôžu   mať   vplyv   okolnosti,   ktoré   nastali   po   uzavretí   zmluvy [sťažovatelia sa odvolávajú na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   10 Co 911/2005].   Preto   ani   následná   dohoda   o poukázaní finančnej sumy namiesto zabezpečenia náhradného bytu, ani jej zaplatenie, ale ani prípadná pochybnosť „súdu“ o právnom   dôvode   takéhoto   plnenia   nemôže   podľa   pôvodných sťažovateľov viesť k záveru o neplatnosti zmluvy.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti, ktoré mu bolo doručené 10. septembra 2012. Vo tomto vyjadrení krajský súd prostredníctvom svojho predsedu zotrval na svojom názore vyjadrenom v napadnutom rozsudku   krajského   súdu.   Navyše   uviedol,   že   nemožno   súhlasiť   s argumentáciou sťažovateľov   o rozlišovaní   medzi   kúpnou   cenou   a zabezpečením   náhradného   bytu   pre žalobkyňu ako formou úhrady kúpnej ceny. Ďalej krajský súd uviedol, že v čase uzatvorenia zmluvy   (zrejme   mal   na   mysli   zmluvu   z 15.   novembra   2000,   pozn.)   nepochybne   trval záväzok   pôvodných   sťažovateľov   zabezpečiť   náhradný   byt   pre   žalobkyňu.   Krajský   súd netrval na ústnom prerokúvaní v konaní o sťažnosti vo veci samej.

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   krajského   súdu   na   vedomie   a   prípadné   zaujatie stanoviska   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov.   Sťažovatelia   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   24.   septembra   2012   iba oznámili, že netrvajú na verejnom pojednávaní a súhlasia, aby ústavný súd od neho upustil. Ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd však predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov   (napr.   I. ÚS 17/01,   IV. ÚS 267/05). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa   čl. 127   ústavy   však   patrí   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo   účastníka   konania   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr. II. ÚS 209/04,   III. ÚS 95/06,   III. ÚS 206/07),   t. j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,   že   k   reálnemu   poskytnutiu   súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Sťažovatelia   odôvodnili   svoju   sťažnosť   námietkami,   ktoré   je   možné   rozdeliť do dvoch skupín.

II.1   Námietka   nedostatočného   právneho   záujmu   na   určení   neplatnosti zmluvy z 15. novembra 2000

Pôvodní sťažovatelia namietali, že zo strany žalobkyne nebol preukázaný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy z 15. novembra 2000.

Podľa   pôvodných   sťažovateľov   nemala   mať   žalobkyňa   naliehavý   právny   záujem na určení neplatnosti zmluvy z 15. novembra 2000 a jej žaloba mala byť preto zamietnutá. Tvrdia, že právna istota žalobkyne, ktorá s nimi uzatvorila kúpnu zmluvu, ktorá podľa nich spĺňa všetky zákonné požiadavky, nebola v konaní spochybnená. Zároveň tvrdia, že bolo preukázané uhradenie protiplnenia za predmet kúpy v plnom rozsahu. Krajský súd sa mal pritom s touto námietkou vysporiadať ústavne neudržateľným spôsobom.

Podľa   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   je „naliehavý   právny   záujem na určení... daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo, kde by bez tohto určenia jeho právne postavenie sa stalo neistým. V prípade tohto sporu ide o   ochranu   vlastníckeho   práva   žalobkyne,   ktoré   bez   takéhoto   rozhodnutia   súdu   by   bolo nepochybne ohrozené.“. Vzhľadom na skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s dôvodmi uvedenými   v odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu,   je   potrebné   prihliadnuť   aj   na   jeho závery.   Podľa   rozsudku   okresného   súdu „Keďže (pôvodní   sťažovatelia,   pozn.)... sa domnievajú, že zmluva je platná, považujú sa za vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti a sú zapísaní ako vlastníci v liste vlastníctva, mal súd za to, že právne postavenie žalobkyne je neisté, že určovacím petitom sa môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva žalobkyne a jej neistoty v právnom vzťahu a teda má naliehavý právny záujem na takomto určení.“.

Spôsob posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) OSP napadnutým rozsudkom krajského súdu (v spojitosti s rozsudkom okresného súdu) by sa v okolnostiach danej veci mohol stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa krajský súd pri svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 100/2012). Podľa názoru ústavného   súdu   ale   výklad krajského   súdu   zohľadňujúci   preventívnu   funkciu   určovacej žaloby a vyúsťujúci v podstate do záveru, že účastník právneho úkonu, na základe ktorého došlo k prevodu jeho vlastníckeho práva, má naliehavý právny záujem na určení, ktorým sa môže   odstrániť   spornosť   jeho   vlastníckeho   práva   a dosiahnuť   tak   aj   zmenu   v katastri nehnuteľností, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu   nahradiť právny názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. O   svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie existencie naliehavého právneho   záujmu   žalobkyne   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje.   Záver o existencii   naliehavého právneho   záujmu na strane žalobkyne v   danej   veci   nemá preto ústavný súd dôvod spochybňovať.

II.2   Námietky proti záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy z 15. novembra 2000

Pôvodní   sťažovatelia   uviedli   súbor   námietok   smerujúcich   proti   z ich   pohľadu nesprávnym   právnym   záverom   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   týkajúcim   sa neplatnosti kúpnej zmluvy, s ktorými sa ústavný súd bude ďalej zaoberať spoločne. Pôvodní sťažovatelia   v nadväznosti   na   to   tvrdili,   že   krajský   súd   dospel   ku   svojim   záverom v zásadnom   rozpore   zo   zisteným   skutkovým   stavom,   pričom právne   závery,   ku   ktorým dospel, nie sú ani dostatočne odôvodnené, a sú tak arbitrárne a svojvoľné, nemajúce oporu vo   vykonanom   dokazovaní.   Pôvodní   sťažovatelia   v podstate   nesúhlasili   s názorom krajského   súdu,   podľa   ktorého   si   zmluvné   strany   (pôvodní   sťažovatelia   a   žalobkyňa) už v čase uzatvárania zmluvy z 15. novembra 2000 dohodli povinnosť zaplatiť vyššiu cenu nespĺňajúc podmienku písomnej formy vyžadovanej na daný právny úkon a obchádzajúc daňové   predpisy,   čo   malo   viesť   k neplatnosti   tohto   dojednania.   Naopak,   pôvodní sťažovatelia   tvrdili,   že   v danom   čase   existovala   popri   povinnosti   zaplatiť   trhovú   cenu nehnuteľnosti tak, ako to vyplýva zo skoršej písomnej dohody medzi týmito účastníkmi, iba ich povinnosť zabezpečiť pre žalobkyňu iný byt podľa jej predstáv, pričom táto povinnosť pôvodných sťažovateľov bola následne, po prevode vlastníckeho práva k bytu, po dohode so žalobkyňou zmenená v prospech vyplatenia náhrady za takýto byt.

Ako už bolo uvedené, napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený ako vecne   správny   rozsudok   okresného   súdu,   podľa   odôvodnenia   ktorého „Z   výpovedí účastníkov, svedka... ako aj z príjmových dokladov jednoznačne vyplynulo, že kúpna cena za byt... bola dojednaná vo výške 49 790,88 EUR /1.500.000,- Sk/ a táto kúpna cena bola aj sprostredkovateľovi... vyplatená...

Kúpna cena v kúpnej zmluve (z 15. novembra 2000, pozn.) bola uvedená vo výške 19 423,53   EUR   /585.153,28   Sk/   ako   výška   ceny   predmetnej   nehnuteľnosti   určenej znaleckým posudkom, pričom táto kúpna cena nebola kúpnou cenou dojednanou medzi účastníkmi, ale bola uvedená ako cena nehnuteľnosti z dôvodu, aby výška dane z prevodu nehnuteľnosti, ktorú bola žalobkyňa povinná v zmysle daňových predpisov zaplatiť, bola nižšia ako keby bola vypočítaná zo skutočnej kúpnej ceny, ktorá činila 49 790,88 EUR / 1.500.000,- Sk/. Aj keď sa žalovaní v 1. a 2. rade bránili, že kúpna cena bola dojednaná vo výške   19 423,53   EUR   /585.153,28   Sk/   a   že   ďalšie   platby...   nad   rozsah   kúpnej   ceny vo výške   19 423,53   EUR   /585.153,28   Sk/   nesúviseli   s   kúpnou   zmluvou   uzavretou so žalobkyňou,   bolo   nepochybne   preukázané,   že   kúpna   cena   bola   stanovená na 49 790,88 EUR /1.500.000,- Sk/. Táto skutočnosť vyplýva aj zo zmluvných dojednaní medzi   účastníkmi,   a   to   jednak   dohody   uzavretej   dňa   24. 10. 2000,   ako   aj   z   následnej dohody, na základe ktorých pôvodne pred uzavretím kúpnej zmluvy sa účastníci dohodli, že žalovaní zaplatia žalobkyni cenu bytu a zabezpečia jej prevod 2- príp. 3-izbového bytu následne uzavreli kúpnu zmluvu, kde kúpna cena bola uvedená vo výške 585.153,28 Sk, pričom   sprostredkovateľovi...   zaplatili   kúpnu   cenu   1.500.000,-   Sk   a   následne   podpísali dohodu, že žalovaní nie sú povinní zaobstarať náhradný byt a že zaplatia kompenzáciu v podobe doplatku ku kúpnej cene.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluva o prevode nehnuteľnosti musí byť uzavretá písomne a prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej listine. V prípade, že táto forma nebude dodržaná, právny úkone je neplatný.

V danom prípade, keďže v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy uviedli účastníci kúpnu cenu vo výške 585.153,28 Sk, pričom zo zhodnej vôle účastníkov, v dôsledku ktorej došlo   aj   k   plneniu   vo   forme   zaplatenia   kúpnej   ceny   sprostredkovateľovi   vo   výške 1.500.000,- Sk, vyplýva, že kúpna cena nebola dojednaná písomne, teda vo forme, ktorú vyžaduje zákon, mal súd za to, že kúpna zmluva uzavretá dňa 15. 11. 2000 medzi účastníkmi konania je neplatná.

Súd poukazuje aj na to, že predmetný právny úkon je neplatný aj v súlade s ust. § 39 OZ, nakoľko dojednaním kúpnej ceny vo výške znaleckého posudku v rozpore so skutočnou vôľou   účastníkov   a nie   vo   výške   dojednanej   kúpnej   ceny   účastníkmi   ústne   došlo k obchádzaniu zákona o dani z prevodu a prechodu nehnuteľnosti.“.

Krajský   súd   považoval   v záujme   zvýšenia   presvedčivosti   svojho   rozhodnutia v napadnutom rozsudku za potrebné zdôrazniť, že „... v tomto konkrétnom prípade úkon účastníkov   konania,   ktorý   má   písomnú   formu,   t. j.   kúpnopredajná   zmluva   o   prevode vlastníckych   práv   k bytu   ako   aj   prevodu   podielu   priestoru   na   spoločných   častiach a spoločných   zariadeniach   bytového   domu   zo   dňa   15. 11. 2000,   ktorá   zmluva   bola predložená   na   zápis   do   príslušného   katastra   nehnuteľností   nezodpovedá   skutočnej   vôli účastníkov konania v jej podstatnej náležitosti týkajúcej sa kúpnej ceny za predmet prevodu, pretože   medzi   účastníkmi   kúpnopredajnej   zmluvy,   tak   ako   to   vyplynulo   z   vykonaného dokazovania, bola dohodnutá iná kúpna cena, než bola uvedená v tejto zmluve, pričom stanovenie   kúpnej   ceny   je   podstatnou   náležitosťou   kúpnej   zmluvy   (okrem   dohody   o predmete kúpy). Chýba tu preto zhoda vôle účastníkov konania s jej prejavom, výrazom čoho je podstatný rozpor medzi vôľou účastníkov konania (t. j. skutočne dohodnutou kúpnou cenou) a jej prejavom (t. j. výškou kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve).

Z pohľadu hodnotenia dôkazov odvolacím súdom je potrebné zdôrazniť, že úkon, ktorý má písomnú formu a bol predložený na zápis do katastra nehnuteľností, je úkonom zastierajúcim a nezodpovedá vôli účastníkov konania, a preto je aj neplatný pre nedostatok vôle účastníkov úkonu. Druhý úkon, t. j. skutočná dohoda účastníkov zmluvy o výške kúpnej ceny   je   úkonom   zastretým,   zodpovedá   ich   skutočnej   vôli,   ale   nezodpovedá   zákonom vyžadovanej forme takéhoto úkonu, pretože ide o prevod vlastníckych práv k nehnuteľnosti, kde nedostatok písomnej formy úkonu zákon spája s následkom jeho neplatnosti. Takýto právny úkon je preto absolútne neplatný v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Tento záver   považoval   odvolací   súd   ešte   zdôrazniť,   aby   bolo   nepochybne   zjavné,   prečo   bolo potrebné hodnotiť kúpnu zmluvu ako neplatnú.“.

Pôvodní sťažovatelia nesúhlasili s konštatovaním nesúladu medzi vôľou strán a jej prejavom v žalobou napadnutej kúpnej zmluve z 15. novembra 2000.

Podľa   pôvodných   sťažovateľov   v čase   uzatvárania   dohody   z 15.   novembra   2000 neexistovala   žiadna   iná   dohoda   o kúpnej   cene   za   byt.   Pôvodní   sťažovatelia   uviedli,   že krajský   súd   sa   v napadnutom   rozsudku „nijako   nevysporiadal   s odvolacou   námietkou poukazujúcou   na   nepochybné   výsledky   dokazovania,   podľa   ktorého   k žiadnej   odchýlnej dohode o kúpnej cene (vo vzťahu ku kúpnej zmluve z 15. novembra 2000, pozn.) nedošlo, a teda   kúpnu   zmluvu   je   potrebné   aj   v tejto   časti   považovať   za   uzatvorenú   v súlade so zákonom a vyjadrujúcu skutočnú vôľu strán“. Tomuto názoru sťažovateľov mal svedčiť aj preukázateľne zistený skutkový stav. Pôvodní sťažovatelia pritom vychádzajú z úvahy podporenej   podľa   nich   aj   záverom   vyplývajúcim   z rozsudku   Najvyššieho   súdu   Českej republiky (sp. zn. 30 Cdo 1162/2002), že odplata za predmet kúpy, ktorá nie je vyjadrená cenou (sumou peňazí), v tomto prípade povinnosť zabezpečiť náhradný byt pre žalobkyňu, nie je kúpnou cenou.

Pôvodní   sťažovatelia   nesúhlasili   ani   s tým   záverom   krajského   súdu,   ktorým   sa stotožnil   s názorom   okresného   súdu,   ktorý   vyvodil   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   z dôvodu obchádzania   daňových   povinností   predávajúcou,   teda   žalobkyňou.   Pôvodní   sťažovatelia ďalej v tejto súvislosti uviedli, že „kúpna cena bola určená znaleckým posudkom, ktorý nebol   nijak   spochybnený   a stanovená   bola   v rozsahu,   ktorý   reálne   zodpovedal   cenám nehnuteľností v tom čase“.

S touto   námietkou   pôvodných   sťažovateľov   súvisí   aj   námietka   nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej odôvodňuje neplatnosť zmluvy   z 15.   novembra   2000,   kvalifikujúc   ju   ako   simulovaný   právny   úkon.   Podľa pôvodných   sťažovateľov   krajský   súd „svoj   záver   o simulácii   právneho   úkonu...   nijako nezdôvodnil, pričom toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je opäť len výsledkom účelového a ústavne neudržateľného výkladu práva krajským súdom“. Krajský súd   podľa   pôvodných   sťažovateľov   nebral   do   úvahy,   že   kúpna   cena   nebola   dojednaná osobne   medzi   žalobkyňou   a nimi,   ale   prostredníctvom   sprostredkovateľa   vybraného žalobkyňou.   Ďalej   krajský   súd   mal   opomenúť   aj   to,   že   kúpna   cena   bola   stanovená znaleckým posudkom, ako aj to, že medzi pôvodnými sťažovateľmi a žalobkyňou neboli preukázané iné dohody   o kúpnej   cene,   ale k vyplateniu   ďalších   peňažných prostriedkov došlo až na základe zrušenia dohody o zabezpečení náhradného bytu. Pôvodní sťažovatelia okrem toho zdôrazňovali, že na uvedení nižšej kúpnej ceny nemohli mať žiadny záujem, keďže táto okolnosť by iba sťažila ich postavenie pri uplatňovaní si nárokov vyplývajúcich z prípadného   porušenia   zmluvy   žalobkyňou,   resp.   v súvislosti   s jej   neplatnosťou.   Preto postup   žalobkyne   navrhovali   posudzovať   ako   jej   vnútornú   výhradu,   ktorá   nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu.

Ďalej   pôvodní   sťažovatelia   namietali   aj   porušenie   princípu   právnej   istoty a predvídateľnosti   rozhodovania   súdov.   Odvolávali   sa   na   to,   že   podľa   ustálenej rozhodovacej   praxe   (poukazovali   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Cdo 44/93) „na samotnú   platnosť   právneho   úkonu   nemôžu   mať   vplyv   okolnosti,   ktoré   nastali po uzatvorení   zmluvy“. Pôvodní   sťažovatelia   poukazovali taktiež na porušenie   princípu, podľa ktorého má byť pri výklade právneho úkonu daná prednosť tomu výkladu, ktorý zachováva právny úkon v platnosti, usmerňujúc pozornosť na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky.

Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   v plnej   miere   potvrdil dôvody   rozhodnutia   okresného   súdu   a   doplnil   svoju   úvahu   o aplikácii   ustanovení o simulácii právnych úkonov, je predmetom sťažnosti námietka proti tomu, ako okresný súd a krajský súd v konaní o určenie platnosti právneho úkonu pristúpili k aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa neplatnosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej je byt.

Podľa § 80   písm. c)   OSP   návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa   § 46   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   písomnú   formu   musia   mať   zmluvy o prevodoch nehnuteľností ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí,   ak   dôjde   k   písomnému   návrhu   a   k   jeho   písomnému   prijatiu.   Ak   ide   o   zmluvu o prevode nehnuteľností, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

Podľa   § 588   Občianskeho   zákonníka   z   kúpnej   zmluvy   vznikne   predávajúcemu povinnosť predmet kúpy predávajúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu kúpnu cenu.

Krajský   súd   navyše posúdil   platnosť zmluvy   z 15.   novembra   2000   aj   s ohľadom na § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka kvalifikujúc ju ako neplatnú z dôvodu simulácie v spojitosti s nedostatkom formy disimulovaného (zastretého) úkonu.

Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho   náležitosti.   Neplatnosti   takého   právneho   úkonu   sa   nemožno   dovolávať   voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

Ústavný súd zisťoval, či krajský súd pri výklade uvedených ustanovení nepostupoval tak, že by zásadne poprel ich účel a význam, a či ústavne udržateľným spôsobom odôvodnil svoje závery.

Krajský súd pristúpil v napadnutom rozsudku vo výsledku k takému výkladu zmluvy (resp. zmlúv) medzi stranami, na základe ktorého dospel k záveru o neplatnosti zmluvy z 15. novembra 2000.

Podľa názoru ústavného súdu, kým zákonodarca upravuje všeobecne, normatívnym spôsobom práva a povinnosti subjektov (abstraktných) právnych vzťahov, zmluva zahŕňa individuálne práva a povinnosti konkrétnych zmluvných strán v konkrétnom vzťahu. Tento rozdiel   musí   byť   zohľadnený   aj   v rozdielnom   prístupe   k výkladu   právnych   predpisov a zmlúv   ako   právnych   úkonov.   Prílišný   právny   formalizmus   a   prehnané   nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska   akceptovať, lebo evidentne zasahujú   do   zmluvnej   slobody   občana   vyplývajúcej   z   princípu   zmluvnej   voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady.   Je   tak   vyjadrený   a   podporovaný   princíp   autonómie   zmluvných   strán,   povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho   štátu   vyplývajúcimi   z   čl. 1   ústavy   (k   tomu   pozri   I. ÚS 242/07,   I. ÚS 243/07, podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa   výkladu   alebo   platnosti   právneho   úkonu)   interpretované   v   extrémnom   rozpore s princípmi   spravodlivosti v   dôsledku   napr.   prílišného   formalizmu   (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).

Ústavný súd sa taktiež prikláňa k názoru, že rešpekt a ochranu autonómie vôle je potrebné považovať za elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu. Rovnako dôležitým princípom je zásadná (nie však bezvýnimočná) ochrana tej osoby, ktorá uskutočnila právny úkon v dôvere v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Ten, kto vyvolal určité konanie, sa v zásade nesmie ex post dovolávať vád jednotlivých úkonov, ktoré sám spôsobil. Uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v rámci akéhokoľvek sociálneho styku s nimi je základným predpokladom fungovania komplexnej spoločnosti (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 342/09 z 15. júna 2009,   ako   aj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp. zn.   28   Cdo   808/2011 z 28. marca   2012).   Rovnako   tak   sa   ani   nikto   nemá   dovolávať   výhody   z vlastného protiprávneho konania (nemo turpitudinem suam allegans auditur).

Z uvedených princípov vyplýva aj to, že nároky kladené na odôvodnenie rozhodnutia všeobecných súdov stúpajú s rastúcou intenzitou obmedzenia a zásahu do zmluvnej slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Na tomto základe pristúpil ústavný súd k posúdeniu námietok sťažovateľov.

a)   Ako   prvú   preskúmal   tú   námietku,   ktorou   sa   pôvodní   sťažovatelia   dovolávali nedostatočného vysporiadania sa s dôvodmi ich odvolania, ktoré zásadne vplývajú na záver rozhodujúci pre napadnutý rozsudok krajského súdu.

Pôvodní   sťažovatelia   okrem   iného   v sťažnosti   namietali,   že   krajský   súd   pri rozhodovaní o odvolaní nevzal do úvahy ani to, že „nebolo nijak preukázané, že by medzi sťažovateľmi a žalobkyňou existovali iné dohody o kúpnej cene,   než bolo jej vyjadrenie v kúpnej   zmluve (kúpna   zmluva   z 15.   novembra   2000,   ktorá   bola   predmetom   vkladu do katastra   nehnuteľností,   pozn.),   a ani   to, že „k vyplateniu   ďalších   peňažných prostriedkov žalobkyni došlo až na základe zrušenia dohody o zabezpečení náhradného bytu“. V podstate   tým   pôvodní   sťažovatelia   tvrdia,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal s dôvodmi, ktoré uviedli už v konaní a osobitne v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu. Jedným zo základných dôvodov odvolania pôvodných sťažovateľov proti prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu   bolo   totiž   to,   že „okrem   kúpnej   zmluvy so žalobkyňou boli uzatvorené aj iné dohody podľa jej požiadaviek, ktoré sústavne menila... V danom   prípade   to   boli   dohody   o zabezpečení   bytu   výslovne   na   základe   požiadavky žalobkyne, tieto sa netýkali kúpnej ceny, ani ju nezohľadňovali. Jednoducho sme (pôvodní sťažovatelia, pozn.) akceptovali požiadavky sťažovateľky /ktoré sústavne menila/.“.

Krajský   súd   pritom   tento   dôvod   uviedol   v rekapitulácii   odôvodnenia   svojho napadnutého   rozsudku.   Zároveň   výslovne   uviedol,   že   vyššia   kúpna   cena,   ktorá   nemala podľa jeho názoru spĺňať podmienku písomnej formy, vyplýva „zo zmluvných dojednaní medzi   účastníkmi,   a to   jednak   dohody   uzavretej   24.   októbra   2000,   ako   aj   z následnej dohody“. Z toho vyplýva, že krajský súd zjavne prevzal skutkový záver okresného súdu, podľa ktorého existovali aj iné písomné dohody medzi účastníkmi, z ktorých mala vyplývať kúpna cena vyššia, ako tá, ktorá bola uvedená v zmluve z 15. novembra 2000.

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia,   a to   s ohľadom   na   to,   o aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné) a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).   Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pripomenul,   že   súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1   dohovoru   však   nemožno   chápať   tak,   že   vyžaduje   podrobnú   odpoveď   na   každý argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia   môže obmedziť na prevzatie jeho odôvodnenia (Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

V odôvodnení   svojho   rozsudku   sa   však   krajský   súd   so   zásadnou   námietkou sťažovateľov (existenciou vedľajších dojednaní, ktoré vplývajú na povinnosť sťažovateľov plniť   žalobkyni,   ale   nie   na   kúpnu   cenu   v zmysle   peňažného   vyjadrenia)   a jej   dopadmi na platnosť dotknutého právneho úkonu vôbec nevysporiadal, a ani nezohľadnil tvrdenie, že v čase prevodu nehnuteľnosti ešte žalobkyňa nemala vybratý náhradný byt, ktorý jej mali v zmysle predchádzajúcej dohody zabezpečiť pôvodní sťažovatelia. Navyše, z odôvodnenia napadnutého rozsudku možno vyvodiť, že krajský súd zastával tak názor o tom, že vyššia kúpna   cena   vyplýva   z písomného   dojednania   medzi   stranami   (iného   ako   je   zmluva z 15. novembra   2000) zachyteného   v písomnej   forme,   ale zároveň   aj   názor,   že   takéto dojednanie o vyššej kúpnej cene nespĺňa podmienku písomnej formy (vo vzťahu k zmluve z 15.   novembra   2000).   Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   tento   zásadný   rozpor nevysvetlil.

Svoje skúmanie platnosti právneho úkonu krajský súd tak ako pred ním aj okresný súd obmedzil iba na jednu písomnosť (kúpna zmluva z 15. novembra 2000), ktorá podľa neho nevyjadrovala skutočnú vôľu strán. Hoci na rozdiel od okresného súdu vychádzal z toho,   že   medzi   stranami   došlo   aj   k simulácii   právneho   úkonu,   a teda   predpokladal existenciu   dvoch   právnych   úkonov,   zastierajúceho   a   zastretého,   opomenul   sa   vyjadriť k tomu, či existencia iných písomných prejavov, ktoré by mohli obsahovať skutočnú vôľu strán, vplýva na jeho záver o neplatnosti ich prejavu vôle, hoci na túto okolnosť v podstate sťažovatelia poukazovali a je taktiež podstatná pre jeho vlastný právny záver. Tieto iné dohody použil tak okresný súd, ako aj krajský súd iba na zistenie výšky skutočnej ceny, ale nie na posúdenie platnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností), a to bez toho, aby takýto postup bol náležite vysvetlený.

Podľa prevažujúceho právneho názoru nie je platnosť písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností   a ani   jej   účinnosť   podmienená   zápisom   jej   vecnoprávnych   účinkov do katastra nehnuteľností (R 59/2007, rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 184/2005 a sp. zn.   2 Cdo 124/2003   (publikované   v časopise   Zo   súdnej   praxe,   č. 1/2006;   pozri aj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Euroiuris, 2011, s. 379, ako aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 331/1998 z 12. júna 2006), hoci tento výklad nie je jediným možným výkladom a aj iný výklad môže spĺňať podmienky ústavne   udržateľného   odôvodnenia   (porovnaj   IV. ÚS 66/2012).   Zároveň   podľa prevažujúceho názoru právnej praxe tak obligačnoprávne následky zo zmluvy o prevode nehnuteľnosti vznikajú bez ohľadu na zápis jej účinkov v katastri nehnuteľností a iba jej vecnoprávne   účinky   sú   týmto   zápisom   podmienené.   Rovnako   ani skutočnosť,   že   určitá listina nie je vkladuschopná, teda nespĺňa podmienky vyžadované právom na vyvolanie zmeny   v katastri   nehnuteľností,   nevedie   sama   osebe   k záveru   o   neplatnosti   zmluvy o prevode nehnuteľností. Platnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti sa posudzuje autonómne aj od rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 96/95 publikovaný pod č. 39 v časopise Zo súdnej praxe, č. 4/1998, s. 77).

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   zmluvné   strany   môžu   v súvislosti   s uzatvorením zmluvy o prevode nehnuteľností uzatvoriť aj vedľajšie dohody, ktorými by si upravovali práva   a povinnosti   súvisiace   s prevodom   vlastníctva   nehnuteľnosti   (napríklad   dohody o vysťahovaní, prehlasovaní energií, ponechaní nábytku alebo zariadenia bytu, rozdelení vedľajších   nákladov   súvisiacich   s   odovzdaním   nehnuteľnosti   a   podobne),   a keďže   tieto dohody   nemajú   vecnoprávne   účinky,   netýka   sa   ich   požiadavka   vkladu   do   katastra nehnuteľností. Nie je pritom vylúčené, že by tieto dohody mohli mať vplyv na kúpnu cenu za prevádzanú nehnuteľnosť ako ekonomickú kategóriu zmluvy o prevode nehnuteľností (výška odplaty za prevádzanú nehnuteľnosť). Bez ohľadu na mieru závislosti medzi týmito zmluvami zákon nevyžaduje, aby boli všetky tieto dojednania súčasťou jednej listiny. Ani z § 46   ods. 2   druhej   vety   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorej   prejavy   účastníkov o prevode nehnuteľností musia byť na tej istej listine, nevyplýva, že by mali byť všetky dojednania fakticky alebo právne súvisiace s prevodom nehnuteľnosti obsahom tejto listiny. Právna   veda   vyjadruje   názor,   že   táto   listina   by   mala   obsahovať   nepochybne   všetky podstatné   náležitosti   zmluvy   (Švestka,   J.,   Spáčil   a kol.:   Občanský   zákoník   I,   Praha: C. H. Beck,   2008,   s. 383;   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp. zn. 22 Cdo 102/1999 z 10. mája 2000).

Zákon výslovne nezakazuje ani také dohody medzi stranami, ktorými by dochádzalo k modifikácii niektorých podmienok zmluvy vrátane tej písomnej zmluvy, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, a to ani v prípade, ak by kúpna cena ešte nebola zaplatená (napríklad odpustenie časti ceny, jej započítanie alebo nahradenie povinnosti zaplatiť kúpnu cenu inou formou splnenia). Rovnako zákon nebráni tomu, aby bola časť odplaty za prevod vlastníctva realizovaná formou zámeny namiesto uhradenia peňažnej sumy, pričom je úlohou všeobecných súdov určiť, či v týchto prípadoch bola uzatvorená nielen kúpna, ale aj zámenná zmluva, a aj vyvodiť právne následky s tým spojené vrátane následkov vo vzťahu k simulácii právneho úkonu. Spôsob realizácie platby za   prevod   vlastníctva   nie   je   podmienený   vecnoprávnymi   účinkami   zmluvy   o prevode vlastníctva a tento dohodnutý spôsob je medzi stranami záväzný (za podmienky, že spĺňa obsahové   a formálne náležitosti   právneho úkonu)   bez ohľadu   na to,   či   je,   alebo nie   je predmetom návrhu na vklad vlastníckeho práva k predmetu prevodu, za ktorý je platba realizovaná.

Ako už ústavný súd uviedol, krajský súd v napadnutom rozsudku skúmal iba platnosť právneho úkonu, ktorý bol zachytený v jedinej písomnosti (kúpna zmluva z 15. novembra 2000), hoci pôvodní sťažovatelia ako účastníci konania poukazovali na to, že existujú aj iné písomnosti   obsahujúce   dohodu   zmluvných   strán   o povinnostiach   sťažovateľov   ako kupujúcich (či už v podobe zaplatiť kúpnu cenu, resp. záväzok zabezpečiť pre žalobkyňu náhradný   byt   podľa   jej   predstáv),   ktoré   podľa   krajského   súdu   nespĺňajú   podmienku písomnej formy, a zároveň okresný súd aj krajský súd ustálili, že takéto dohody skutočne existujú. Krajský súd pritom nezohľadnil ani možnosť konvalidácie namietaného nedostatku neskorším dojednaním, prípadne možnosť zmeny dojednania o kúpnej cene či nahradenie dojednania o zabezpečení náhradného bytu pre žalobkyňu za povinnosť zaplatiť doplatok kúpnej ceny, na ktoré poukazovali pôvodní sťažovatelia aj svojou námietkou o tom, že následné   okolnosti   nemajú   mať   vplyv   na   platnosť   zmluvy   (v   tomto   prípade   porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2222/2011 z 29. mája 2012, rozhodnutie prevzaté aj z publikácie Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Euroiuris, 2011, s. 372).

Najmä v prípade, ak rozhodnutie všeobecného súdu o neplatnosti právneho úkonu, ktorý tvoril podklad na zápis vecného práva do katastra nehnuteľností, bude mať priamy účinok na tento zápis, koná všeobecný súd príliš formalisticky pri aplikovaní § 39, § 40 ods. 1, § 41a ods. 2 či § 46 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 80 písm. c) OSP spôsobom popierajúcim ich účel a význam, ak obmedzí svoje skúmanie platnosti právneho úkonu   iba   na   určitú   písomnosť,   ktorá   by   mohla   predstavovať   vyjadrenie   časti   tohto právneho úkonu, a nezohľadní iné písomnosti, na ktoré účastník konania poukazuje, a ktoré tento predmetný právny úkon dopĺňajú alebo menia, resp. zohľadní ich iba v tom rozsahu, v akom podľa jeho názoru spôsobujú neplatnosť posudzovaného právneho úkonu. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že krajský súd v tomto konaní nekoná ako súd v správnom súdnictve,   rozhodujúci   o odvolaní   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   o povolení   alebo zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva, skúmajúc podklady na tento vklad vrátane existencie a náležitostí vkladuschopnej listiny. Predmetom rozhodovania krajského súdu má byť otázka, či medzi stranami existuje vzťah vyplývajúci z platnej kúpnej zmluvy týkajúci sa   nehnuteľností,   pričom   obsah   tohto   právneho   vzťahu,   ako   aj   podmienky   platnosti právneho úkonu, ktorý tento právny vzťah založil, nemuseli byť obsiahnuté iba v kúpnej zmluve z 15. novembra 2000. Aj Občiansky súdny poriadok v § 80 písm. c) uvádza, že návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Uvedené ustanovenie indikuje, že predmetom skúmania má byť existencia právneho vzťahu ako takého.

Ak   krajský   súd   skutkovo   ustálil,   že   existovala   písomná   dohoda   v súvislosti s predmetom a skutočnou kúpnou cenou, mal na túto dohodu prihliadnuť aj pri zisťovaní, či sú splnené podmienky platnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy týkajúcej sa prevodu bytu v rámci konania o určenie, či tu právny vzťah je alebo nie je. Rovnako v prípade, ak (na rozdiel od okresného súdu) aplikoval na posúdenie platnosti zmluvy z 15. novembra 2000   pravidlá   o platnosti   simulovaných   právnych   úkonov,   mal   v takom   istom   rozsahu zohľadniť existenciu   iných takýchto dohôd   pri zisťovaní, či   zastretý   úkon (úkon, ktorý strany skutočne chceli) spĺňa zákonom vyžadované podmienky obsahu a formy.

V tejto   súvislosti   vyznieva   protirečivo,   ak   krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 10. septembra 2012, uviedol, že v čase uzatvorenia zmluvy (zrejme zmluva z 15. novembra 2000, pozn.) nepochybne trval záväzok sťažovateľov zabezpečiť náhradný byt pre žalobkyňu. Takýto záver ale predpokladá, že pôvodná dohoda   bola platná, inak by záväzok zabezpečiť náhradný byt nemohol trvať. Krajský súd teda aj vo svojom vyjadrení predpokladal, že zmluvné strany medzi sebou platne dohodli zmluvu, ktorej predmetom bol byt a z ktorej vyplývajú práva a povinnosti medzi stranami.

Ústavný súd považoval za potrebné osobitne sa vyjadriť aj k námietke pôvodných sťažovateľov proti záveru krajského súdu, ktorým sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého je kúpna zmluva z 15. novembra 2000 neplatná aj v dôsledku obchádzania daňových povinností predávajúcou, teda žalobkyňou.

Ústavný súd aj v tomto prípade vychádza z toho, že práve všeobecné súdy majú právomoc   vykladať   a aplikovať   zákony   vrátane   daňových   predpisov   a ústavný   súd posudzuje iba ústavnú udržateľnosť takého výkladu.

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   obchádzanie   zákona   spočíva   vo   vylúčení   právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný.   Konanie in   fraudem   legis predstavuje   postup,   keď   sa   niekto   správa formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci. K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, keď právny úkon nie je v priamom rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom zákon, jeho ciele a zmysel (ratio legis) obchádza (III. ÚS 314/07).

Okresný súd uviedol, že „právny úkon je neplatný aj v súlade s ust. § 39 OZ, nakoľko dojednaním   kúpnej   zmluvy   vo   výške   znaleckého   posudku   v rozpore   so   skutočnou   vôľou účastníkov a nie vo výške dojednanej kúpnej ceny účastníkmi ústne, došlo k obchádzaniu zákona   o dani   z prevodu   a prechodu   nehnuteľnosti“. Krajský   súd   sa   v napadnutom rozsudku stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu v plnom rozsahu bez toho, aby sa k otázke obchádzania daňových predpisov osobitne vyjadril.

Z uvedeného možno vyvodiť, že okresný súd si osvojil úvahu, podľa ktorej ak strany uviedli v písomnej zmluve, ktorá bola podkladom na vklad do katastra nehnuteľností, nižšiu sumu, ako tú, ktorú si strany skutočne dohodli ako plnenie za prevod nehnuteľnosti, obišli daňový predpis. Uvedením nižšej sumy ako bola dohodnutá, mali zmluvné strany podľa názoru okresného súdu zrejme privodiť právny následok v podobe nižšej daňovej povinnosti žalobkyne a správať sa tak formálne podľa práva, aby dosiahli výsledok právnou normou zakázaný   alebo   nepredvídaný   a nežiaduci.   Záver,   ku   ktorému   dospel   okresný   súd a ku ktorému   sa   následne   priklonil   aj   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku,   v podstate predpokladá, že na určenie výšky dane z prevodu a prechodu nehnuteľnosti sú formálne rozhodujúce   podmienky   uvedené   v   zastierajúcom   (simulovanom)   právnom   úkone,   a nie v kúpnej zmluve.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností v znení neskorších predpisov účinného v čase realizácie prevodu   nehnuteľnosti   (ďalej   len   „zákon   č. 318/1992   Zb.“)   základom   dane   je   odplata, prípadne úhrada za nehnuteľnosť, pričom sa vychádza z dohodnutej ceny, minimálne však z ceny zistenej podľa osobitných predpisov.

Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov účinného   v čase realizácie prevodu nehnuteľnosti sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Z citovaného ustanovenia zákona č. 318/1992 Zb. vyplýva, že pri určovaní základu dane   sa   vychádza   z dohodnutej   ceny.   Ak   okresný   súd   a následne   krajský   súd   dospeli k záveru,   že   strany   v zmluve   z 15.   novembra   2000   uviedli   nižšiu   kúpnu   cenu za nehnuteľnosť, ako bola medzi nimi skutočne dohodnutá, mali uviesť, prečo by malo týmto spôsobom dôjsť k určeniu nižšej daňovej povinnosti predávajúcej (žalobkyni), keďže základ dane sa v zmysle uvedeného ustanovenia zákona č. 318/1992 Zb. vypočíta práve podľa   sumy   skutočne   dohodnutej   medzi   stranami. Daňová povinnosť vzniká naplnením zákonom   ustanovených   právnych   predpokladov,   pričom   aj citované ustanovenie   zákona č. 318/1992 Zb. berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu, a nie iba ten navonok prezentovaný. Preto by ani uvedenie inej ceny v zmluve z 15. novembra 2000 nemalo viesť k zníženiu daňovej povinnosti (a tým k obchádzaniu daňových predpisov), keďže strany ňou nemohli ovplyvniť výšku daňovej povinnosti, ale len sťažiť jej zistenie.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu nepresvedčivé a nezodpovedá požiadavkám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Krajský   súd   pochybil   a   nepostupoval   ústavne   udržateľným   spôsobom,   ak   neodôvodnil, prečo   aplikoval   daňové   predpisy   takým   spôsobom,   ktorý   vedie   k neplatnosti   právneho úkonu, a osobitne to, prečo uvedením nižšej kúpnej ceny ako bola dohodnutá cena malo dôjsť   k obchádzaniu   predmetného   daňového predpisu,   hoci ten   viaže daňovú   povinnosť na dohodnutú cenu. Princíp   spravodlivosti   vyžaduje zohľadniť už uvedenú okolnosť, že z pohľadu daňového práva mala mať z uvedenia nižšej kúpnej ceny výhody práve a iba predávajúca – žalobkyňa, ktorá sa neskôr žalobou dovolávala určenia neplatnosti zmluvy, v ktorej bola uvedená táto kúpna cena.

Ústavný súd navyše podotýka, že pri posudzovaní následkov obchádzania daňových predpisov je potrebné skúmať, či daňové predpisy definujú kogentné pravidlá, ako aj ich účel, a v prípade, ak áno, či porušenie týchto pravidiel alebo ich účelu vedie k neplatnosti tohto úkonu, ako aj to, aký iný právny následok možno na takýto právny úkon aplikovať – napríklad zvýšenie daňovej povinnosti (pozri Nováková, P., Lichnovský, O.: Obcházení zákona ve věcech daňových. In Právní rozhledy, 4/2008). Pre ilustráciu ústavný súd uvádza, že   napríklad   podľa   rakúskej   judikatúry   vzťahujúcej   sa   na rovnaké   zákonné   východiská posudzovania obchádzania zákona udanie nižšej ceny ako bola skutočne dojednaná cena na účel zavádzania   daňového   úradu   nespôsobuje   neplatnosť   zmluvy   a ani   neoprávňuje na domáhanie sa vrátenia sumy, ktorú kupujúci zaplatil nad rámec ceny, uvedenej v zmluve [rozhodnutie Rakúskeho najvyššieho súdneho dvora (ďalej len „OGH“) sp. zn. 1 Ob 483/51 z 11. júla 1951, obdobne aj OGH sp. zn. 6 Ob 200/74 z 3. apríla 1975].

Ústavný súd navyše uvádza, že samotná skutočnosť, že jedna zo zmluvných strán by nepriznala voči daňovým orgánom údaje potrebné na určenie základu alebo výšky dane, ktorú je povinná zaplatiť, alebo nezaplatila v ustanovenej výške daň, ktorú právny poriadok spája   s určitým   právnym   úkonom,   resp.   s plnením,   ešte   sama   osebe   nevedie   k záveru o neplatnosti tohto právneho úkonu. Taktiež bez ohľadu na to, za akých podmienok vedie porušenie daňových predpisov k neplatnosti súkromnoprávneho úkonu, nie je v daňovom práve   vylúčené,   aby boli   aj s takým právnym úkonom, ktorý   je z pohľadu   súkromného práva neplatný, spojené daňovo-právne účinky, ako s platným právnym úkonom (porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 9 Afs 81/2010-180 z 31. marca 2011).

Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte dodáva, že krajský súd by pri posudzovaní neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode bytu mal zohľadniť aj celkový kontext neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nedostatku formy a jej právne následky, osobitne § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté   plnenie...   dlhu   neplatného   len   pre   nedostatok   formy.“.   Z uvedeného   ustanovenia vyplýva, že dlh, ktorý je plnený (v okolnostiach danej veci na jednej strane zaplatenie kúpnej ceny) a je neplatný iba z dôvodu nedostatku formy (teda vyplýva z právneho úkonu neplatného iba z dôvodu nedostatku formy), nepredstavuje bezdôvodné obohatenie. V tomto prípade by tak mohlo dôjsť aj k nemožnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia v dôsledku   toho,   že   dôvodom   neplatnosti   je práve   nedostatok   písomnej   formy   a právne následky takého rozhodnutia by boli sporné. Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na   tento   aspekt   aj   napriek   tomu,   že   v právnej   vede   nie   je   ustálené,   či   plnenie   dlhu neplatného iba z dôvodu nedostatku formy vedie alebo nevedie ku konvalidácii právneho úkonu   (v   prospech   konvalidácie   pozri   Melzer,   F.:   Právní   jednání   a jeho   výklad.   Brno: Václav Klemm, 2009, s. 108, v neprospech pozri Novotná, M. In Lazar, J. a kol: Občianske právo hmotné. I. diel. Bratislava: Iura Edition, 2010, s. 378), a ústavný súd nezistil ani to, že by k danej problematike existovalo jednotné stanovisko v judikatúre všeobecných súdov.

Ústavný súd z uvedených dôvodov zastáva názor, že ak všeobecný súd pri zisťovaní platnosti právneho úkonu o prevode nehnuteľností alebo pri zisťovaní, či je zastretý právny úkon platný, nezohľadnil iné dojednania medzi stranami, ktoré by mohli spĺňať podmienky obsahu   a formy   vyžadovanej   právnym   poriadkom,   hoci   existenciu   takýchto   písomných prejavov vôle v konaní sám ustálil a na ich použitie sa účastníci odvolávali (teda preferoval bez presvedčivého odôvodnenia neplatnosť právneho úkonu, ktorá by mohla bez ďalšieho viesť   k zmene   v katastri   nehnuteľností   a zásadne   zasiahnuť   do   majetkového   postavenia strán,   resp.   vôbec   nezohľadnil   možné   nespravodlivé   dôsledky   jeho   spôsobu   aplikácie právnej úpravy spojené s neplatnosťou právneho úkonu), postupoval príliš formalisticky, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok možno označiť za arbitrárny, zjavne neodôvodnený a ústavne neudržateľný. Závery, ku ktorým   krajský   súd v napadnutom   rozsudku   dospel, vyznievajú nepresvedčivo a jednostranne na ujmu sťažovateľov. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

S   ohľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel   a   rozhodol,   že   krajský   súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť a rozhodnúť   o určení   platnosti   právneho   úkonu   takým   spôsobom,   ktorý   bude   ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v bode II.2 tohto   nálezu. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   opätovné   prerokovanie   veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľov, ale pôjde o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľov, ktoré formulovali tak v odvolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptované a udržateľné právne názory.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 149 OSP ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastúpením pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. H., uplatnených v sťažnosti, ktoré vyčíslili v sume 261,82 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia než suma vypočítaná podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov,   a   preto   priznal   sťažovateľom   úhradu   trov   konania v požadovanej výške.

Úhradu   trov   konania je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012