znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 340/2010-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. R., B., zastúpenej advokátom Mgr. S. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 43/2006, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 43/2006 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 43/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré   jej j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. R. trovy konania v sume 254,76 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a sedemdesiatšesť centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. S. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010 doručená sťažnosť J. R., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. S. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 43/2006.

Zo sťažnosti a zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala 11. mája 2006 okresnému súdu návrh na začatie konania označený ako „návrh na vydanie platobného rozkazu“, ktorým sa domáhala plnenia 600 € s 13 % úrokom z omeškania od 29. decembra 2005   do   zaplatenia   od   odporcu   (zahraničná   obchodná   spoločnosť   E.,   pozn.)   z   dôvodu zrušenia letu. Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd po dobu 23 mesiacov od podania návrhu neuskutočnil žiaden procesný úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci samej. Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza:

«Súd až výzvou zo dňa 25. 4. 2008 t. j. po 23 mesiacoch od podania návrhu na začatie konania, vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania.

Dňa 3.   júna   2008   súd uznesením   uložil   odporcovi,   aby   sa vyjadril   k návrhu   na začatie   konania   (t.   j.   až   po   26   mesiacoch   od   doručenia   návrhu   na   začatie   konania). Následne súd v priebehu konca roka 2008 (mesiace august až december) a prakticky do konca mesiaca júl roku 2009 ustanovoval súdneho prekladateľa. Z uvedeného vyplýva, že súd po dobu 39 mesiacov odo dňa podania návrhu na začatie konania zabezpečoval len preklad návrhu a vyjadrenia odporcu a ich doručenie druhej procesnej strane. Súd do dnešného dňa nevytýčil termín prvého pojednávania v tejto veci...

Sťažovateľ   podal dňa   20.   decembra   2006 žiadosť o   pokračovanie   v konaní,   dňa 25. apríla   2008   a   dňa   22.   februára   2010   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   v   zmysle ustanovenia § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ďalej   len   „zákon   o   súdoch“,   (iné   opravné prostriedky proti nečinnosti súdu právny poriadok nepozná). Súd sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 25. apríla 2008 nevybavil spôsobom predpokladaným ustanovením § 65 zákona   o   súdoch.   Sťažnosť   zo   dňa   22.   februára   2010   predsedníčka   súdu   vybavila oznámením, v zmysle ktorého vyhodnotila podanú sťažnosť ako dôvodnú.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. 10 C/43/2006 porušil základné právo J. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48/ ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I, aby vo veci sp. zn. 10 C/43/2006 konal.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zároveň   sťažovateľovi   priznáva   500,-   Eur   ako primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   zaplatiť v lehote do dvoch mesiacov a trovy právneho zastúpenia vo výške 254,76,- Eur, spočívajúce v zmysle ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. v dvoch úkonoch právnej služby po 120,17,- Eur a dvoch režijných paušáloch po 7,21,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť v rovnakej lehote k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom   prerokovaní   uznesením č. k. IV. ÚS 340/2010-14 zo 16. septembra 2010 prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadrila   v prípise   sp.   zn. Spr. 3710/2010   z 29.   septembra   2010,   v ktorom   uviedla   takýto   priebeh   namietaného konania:

„Dňa   11.   05.   2006   bol   tunajšiemu súdu   doručený návrh na vydanie   platobného rozkazu v právnej veci navrhovateľa: J. R., proti odporcovi: E. Dňa 29. 12. 2006 doručená žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o pokračovanie v konaní. Dňa 25. 04. 2008 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 26. 05. 2008 záznam o zložení. Dňa 06.   06.   2008 súd vyzval odporcu,   aby sa vyjadril   k podanému návrhu na začatie konania. Dňa 24. 07. 2008 bol predmetný spis predložený zákonnému sudcovi. Dňa 30. 07. 2008 súd uznesením, č. k. 10 C 43/2006-24 vyzval odporcu na vyjadrenie k návrhu na začatie   konania.   Dňa   30.   07.   2008   súd   uznesením,   č.   k.   10   C   43/2006-26   ustanovil prekladateľa. Dňa 20. 08. 2008 doručené podanie ustanoveného prekladateľa. Dňa 03. 11. 2008   súd   uznesením,   č.   k.   10   C   43/2006-37   zmenil   uznesenie,   č.   k.   10   C   43/2006-26 a ustanovil   nového   prekladateľa.   Dňa   05.   12.   2008   doručené   podanie   prekladateľa   – vykonanie procesného úkonu. Dňa 11. 12. 2008 súd uznesením, č. k. 10 C 43/2006-43 priznal prekladateľovi odmenu. Dňa 18. 12. 2008 súd vyzval prekladateľa na doručenie druhého   výtlačku   preložených   dokumentov.   Dňa   19. 01. 2009   doručené   podanie prekladateľa. Dňa 17. 02. 2009 doručené podanie odporcu. Dňa 02. 04.2009 bol predmetný spis   pridelený   novému   zákonnému   sudcovi.   Dňa   25. 05. 2009   súd   uznesením,   č.   k. 10 C 43/2006-65 poveril prekladateľa. Dňa 04. 06. 2009 doručené podanie prekladateľa - vykonanie prekladateľského úkonu. Dňa 28. 07. 2009 súd uznesením, č. k. 10 C 43/2006-71 priznal prekladateľovi odmenu. Dňa 10. 11. 2009 doručené oznámenie právneho zástupcu navrhovateľa   o   prevzatí   právneho   zastupovania.   Dňa   29.   03.   2010   výzva   adresovaná odporcovi. Dňa 10. 05. 2010 doručené oznámenie právneho zástupcu odporcu. Dňa 14. 05. 2010 bolo vyjadrenie odporcu zaslané navrhovateľovi. Dňa 01. 06. 2010 doručené podanie odporcu.   Dňa   29.   07.   2010 výzva   adresovaná   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa.   Dňa 29. 07.   2010   žiadosť   o   zapožičanie   spisového   materiálu.   Dňa   02.   08.   2010   doručené vyjadrenie.“

Podľa predsedníčky okresného súdu „Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah. Z vyjadrenia zákonného sudcu bolo zistené,   že   termín   pojednávania   v predmetnej   veci   nebol   vytýčený   z dôvodu   potreby ustálenia účastníkov konania. Navrhovateľ nepresne označil odporcu. Po vyriešení otázky pasívnej legitimácie bude možné rozhodnúť o ďalšom procesnom postupe.“.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 29. októbra 2010 po predchádzajúcej výzve ústavného súdu zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu, v ktorom vo vzťahu k jej tvrdeniu obsiahnutom v jej prípise z 29. septembra 2010 najmä uvádza: „... tieto len potvrdzujú nami tvrdené skutočnosti o zo strany zákonného sudcu obmedzení sa len na úkony smerujúce k vytýčeniu pojednávania po celú dobu od podania návrhu (žaloby) do týchto   dní   t.   j.   53   mesiacov.   Uvedená   doba   je   aj   vzhľadom   k právnej   náročnosti   veci neprimeraná (zároveň si nevieme predstaviť takú náročnosť, ktorý by odôvodňovala takú dlhú dobu). Podotýkame, že aj napriek podaným sťažnostiam na prieťahy v konaní sa tieto minuli účinkom (okrem potvrdenia o prieťahoch zo strany predsedníčky súdu) a preto sa nemôžeme stotožniť s tvrdením o objektívnych prieťahoch.“

Ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov tak, ako sú uvádzané vo vyjadrení k sťažnosti predsedníčkou okresného súdu, zodpovedá obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 43/2006, a preto na neho prihliadal ako na relevantné východisko pri rozhodovaní o sťažnosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 43/2006.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľka doručila ústavnému súdu už 18. júna 2008 sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru v namietanom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 43/2006. Táto sťažnosť bola uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 296/08-15 z 24. septembra 2008 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Ústavný súd na závery uvedené v tomto uznesení prihliadol   a sústredil   sa   na   posúdenie   postupu   okresného   súdu   v namietanom   konaní v období po 24. septembri 2008.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie, predmetom ktorého je návrh   na vydanie   platobného rozkazu   (zaplatenie sumy   600   €   s príslušenstvom   z titulu náhradného plnenia v prípade zrušenia rezervovaného letu cestovnou kanceláriou), nie je z právneho hľadiska zložité. Pri hodnotení faktickej zložitosti veci ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že odporcom je v namietanom konaní zahraničná právnická osoba, čo čiastočne odôvodňuje zvýšené časové nároky súvisiace s potrebou zaobstarania relevantných súdnych prekladov (poverenie súdnych prekladateľov na preklad listín, pozn.).

2. Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd posudzoval argument predsedníčky okresného súdu, že v dôsledku nesprávneho označenia odporcu   zo   strany   sťažovateľky   (navrhovateľky)   nie   sú   ustálení   účastníci   konania,   čo okresnému súdu bráni v plynulosti postupu v namietanom konaní. Ústavný súd k tomuto argumentu   uvádza,   že   sťažovateľka   (navrhovateľka)   v návrhu   na   vydanie   platobného rozkazu   (11.   mája   2006)   označila   odporcu   a zároveň   identifikovala   orgán   poverený obstarávaním hospodárskych vecí odporcu. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 43/2006-24 z 30.   júla   2008   vyzval   odporcu,   aby   sa   k návrhu   vyjadril,   tento   na   výzvu   reagoval vyjadrením z 13. februára 2009, v ktorom spochybnil svoju pasívnu legitimáciu. Okresný súd   poveril   súdneho   prekladateľa   prekladom   vyjadrenia   odporcu   z 13.   februára   2009 uznesením č. k. 10 C 43/2006-65 z 25. mája 2009. Následne až 29. marca 2010 okresný súd výzvou požadoval od obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (sťažovateľkou označený ako orgán poverený obstarávaním hospodárskych vecí odporcu), potvrdenie dokazujúce, že je takýmto orgánom. Na výzvu reagovala obchodná spoločnosť S., s. r. o., vyjadrením z 10. mája 2010. Dňa 18. mája 2010 bolo právnym zástupcom odporcu, ako aj obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   namietajúce   pasívnu   legitimáciu   „oboch odporcov“.   Okresný   súd   následne   29.   júla   2010   vyzval   sťažovateľku   na   vyjadrenie   sa k námietke pasívnej   legitimácie, ako aj na predloženie dôkazov preukazujúcich   pasívnu legitimáciu odporcu (odporcov).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka na výzvu okresného súdu v určenej lehote nereagovala, na základe čoho ju okresný súd opätovne výzvou zo 14. októbra 2010 urgoval na predloženie vyjadrenia k námietke pasívnej legitimácie odporcov pod hrozbou uloženia   poriadkovej   pokuty.   Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   svojím   správaním čiastočne   spôsobila   predĺženie   namietaného   konania.   Túto   skutočnosť   ústavný   súd zohľadnil pri rozhodovaní o sume primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu konania.   Pri   posudzovaní   tohto   kritéria   vychádzal   zo   svojej   ustálenej judikatúry,   podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04).

Plynulosť   súdneho   konania   závisí   aj   od   toho,   ako   rýchlo   príslušný   súd   odstráni nedostatky návrhu, ktoré mu bránia vec samú prejednať a rozhodnúť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 103 OSP, podľa ktorého kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). V súlade s § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Vychádzajúc   z   prehľadu   procesných   úkonov   účastníkov   v namietanom   konaní hodnotí ústavný súd postup okresného súdu predovšetkým ako nesústredený a neefektívny, pretože skúma podmienky konania a odstraňuje nedostatky návrhu sťažovateľky takmer dva roky (od februára 2009 po súčasnosť). Z prehľadu procesných úkonov v namietanom konaní vyplýva,   že   odporca   spochybnil   svoju   pasívnu   legitimáciu   už   vo   vyjadrení z 13. februára 2009,   preto   mohol   okresný   súd   vyzvať   sťažovateľku   (navrhovateľku)   na predloženie   dôkazov   preukazujúcich   pasívnu   legitimáciu   už   v   tomto   období   (a   nie   až výzvou z 29. júla 2010). V namietanom konaní možno identifikovať aj kratšie obdobia nečinnosti okresného súdu (od 17. februára 2009 do 25. mája 2009; od 28. júla 2009 do 29. marca   2010),   ktoré   spoločne   s nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu a s prihliadnutím   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania   (viac   ako   4   roky), v ktorom nie sú zatiaľ odstránené ani nedostatky návrhu na začatie konania, ktoré bránia súdu   vo   veci   efektívne   konať,   viedli   ústavný   súd   k záveru,   že   namietaným   postupom okresného   súdu   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže označené konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 43/2006 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   500   €   vzhľadom   na „nepriaznivé   následky   a pocit   nedostatočnej   ochrany   práv sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   ktoré   boli   spôsobené   prieťahmi   v konaní   pred súdom...“.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 300 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Táto suma zohľadňuje celkovú doterajšiu   dĺžku   posudzovaného   konania   s   prihliadnutím   na predmet   konania,   dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, ako aj správanie sťažovateľky.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátom   Mgr.   S.   S.   (bod   4   výroku   tohto   nálezu);   sťažovateľka prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadala   priznať   úhradu   trov   konania   pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 254,76 €. Vzhľadom na skutočnosť, že   trovy   konania   požadované   sťažovateľkou   neprekračovali   sumu   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ňou požadovanej.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnemu zástupcovi sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010