znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 340/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. C., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 9/2001 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 267/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009 doručená sťažnosť JUDr. J. C. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 9/2001   a postupom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 267/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že U., a. s.,   B., v súvislosti s nariadením výkonu rozhodnutia poslala 5. marca 2002 na účet sťažovateľa (ako právneho zástupcu oprávneného)   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   14 420 Sk.   Výkon   rozhodnutia   bola nariadený   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   E 133/2000   z 25.   februára   2000,   ktoré nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným 20. decembra 2000. Napriek uvedenému okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 9/2001 zo 4. apríla 2006 tak, že sťažovateľ má vrátiť   prijaté   plnenie   z   dôvodu   vydania   bezdôvodného   obohatenia.   Krajský   súd v odvolacom   konaní   rozsudkom   sp. zn.   5 Co 267/2008   z 21.   januára   2009   napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

Podľa sťažovateľa oba súdy porušili «ust. § 159 ods. 3 OSP („Len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova“) - RES IUDICATA: Plnenie v sume 14 420,00 Sk, ktoré som prijal dňa 05. 03. 2002 právnym titulom zaplatenia náhrady trov právneho zastúpenia, nie je bezdôvodným obohatením, nie je majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol alebo plnením z nepoctivých zdrojov».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„a) obaja porušovatelia svojimi rozhodnutiami uvedenými vyššie porušili Občiansky súdny poriadok v platnom a účinnom znení a tým vo vzťahu k mojej osobe aj moje základné ľudské právo na právnu ochranu,

b) obe napadnuté rozhodnutia zruší,

c) a   prizná   mi   za   toto   porušenie   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 5 000,00 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané   náležitosti   a   či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 9/2001

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie napadnutého postupu okresného súdu bolo v rámci   odvolacieho   konania   v právomoci   krajského   súdu. V súvislosti   s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 267/2008

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   to,   či   v konaní   pred všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v konaní   vo   veci   samej   môže preskúmavať také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré   predchádzalo   ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné, zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súdu je iba   preskúmanie   právneho   názoru   všeobecného   súdu   z hľadiska   dodržania   ústavných princípov,   čo   však   neznamená   aj   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Sťažovateľ bol ako odporca v II. rade v posudzovanom súdnom konaní rozsudkom okresného   súdu   sp. zn.   4 C 9/2001   zo   4.   apríla   2006   zaviazaný   zaplatiť   navrhovateľovi sumu 14 420 Sk s príslušenstvom z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia. Okresný súd vyhovel   návrhu na základe   zistenia, že   sťažovateľovi   bola v rámci výkonu rozhodnutia poukázaná suma, ktorá bola vymožená od inej osoby, než tej, ktorá bola v konaní o výkon rozhodnutia   osobou   povinnou. Z pripojeného   spisového materiálu, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že krajský súd pôvodne rozhodol v tejto veci rozsudkom sp. zn. 5 Co/318/2006 z 25. apríla 2007, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh zamietol a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov konania.

Uvedený   rozsudok   krajského   súdu   bol   však   na   základe   dovolania   podaného navrhovateľom   zrušený   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp. zn.   3 Cdo/207/2007   z 25. septembra   2008   a vec   mu   bola   vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd v tomto rozsudku okrem iného uviedol:

„V prejednávanej   veci   z peňažného   účtu   žalobcu   došlo   núteným   výkonom rozhodnutia   k uspokojeniu   žalovaného 1/   ako   oprávneného   účastníka   (následne aj k uspokojeniu   žalovaného 2/),   aj   keď   žalobca   nebol   povinným   subjektom   v konaní o nútenom   výkone   rozhodnutia.   V kontexte   prejednávaného   prípadu   potom   plynie,   že prijatím peňažnej pohľadávky z peňažného účtu žalobcu sa zväčšil majetok žalovaného 1/ (následne   aj   majetok   žalovaného 2/)   o to,   o čo   sa   mal   zväčšiť   plnením   zo   strany   jeho dlžníka. Z uvedeného je rovnako zrejmé, že dlžníkov záväzok vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia nezanikol.“

Zároveň   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   je v okolnostiach daného prípadu dôležité „sledovať hmotnoprávne dôsledky, ak oprávnený na základe vykonateľného rozhodnutia smerujúceho proti povinnému získal pri nútenom výkone rozhodnutia   (exekúcii)   plnenie z majetku inej   osoby než   povinnej,   a je   potrebné zvýrazniť, že vykonateľným rozhodnutím bol založený vzťah medzi oprávneným a povinným. Je   potrebné   vychádzať   z toho,   že   dlžník   má   svoju   povinnosť   splniť   zo   svojho   majetku (prostriedkov) a nie z majetku inej, na veci nezúčastnenej osoby. Pokiaľ napriek tomu pri nútenom výkone rozhodnutia bol oprávnený uspokojený z majetku na veci nezúčastnenej osoby, nemožno so zreteľom k ustanoveniu § 559 OZ uvažovať o riadnom splnení povinnosti z rozhodnutia   bez   ďalších   právnych   dôsledkov.   V takom   prípade   spravidla   dochádza ku vzniku právneho vzťahu medzi veriteľom, ktorý získal prospech z plnenia bez právneho dôvodu a inou osobou, pre vysporiadanie ktorého je potrebné pripustiť uplatnenie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.“.

Po   zrušení   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   5 Co/318/2006   z 25.   apríla   2007   bol krajský súd viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí dovolacieho súdu [§ 243b ods. 5 v spojení s § 226 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], na základe čoho po   opätovnom   preskúmaní   veci   dospel   k záveru, „že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je potrebné   ako   vecne   správny   v napadnutej   časti,   čo   do   istiny   voči   odporcovi   1/,   2 (t. j. sťažovateľovi,   pozn.) potvrdiť   a v   časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   voči odporcovi 2/ zmeniť podľa § 220 O.   s. p.“, a v tomto zmysle nadväzne na to rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co 267/2008 z 21. januára 2009.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že v danej veci bol porušený § 159 ods. 3 OSP vyjadrujúci prekážku veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata), nemožno tento jeho názor akceptovať. Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľ   ako   právny   zástupca   oprávneného   na   základe vykonateľného rozhodnutia smerujúceho proti povinnému pri nútenom výkone rozhodnutia získal   plnenie   z majetku   inej   osoby   ako   povinnej   (t. j.   v namietanom   konaní od navrhovateľa),   a to   napriek   tomu,   že   vykonateľným   rozhodnutím   bol   založený   vzťah medzi oprávneným a povinným.   Navrhovateľovi (z účtu ktorého bolo plnenie v prospech sťažovateľa   zrazené,   aj   keď   nebol   osobou   povinnou)   preto   vzniklo   právo   na   vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na to nemôže ísť v danej veci o prekážku res iudicata, a teda   nemohol   byť   ani   porušený   § 159   ods. 3   OSP,   pretože   o vydaní   bezdôvodného obohatenia súd predtým v iných konaniach právoplatne nerozhodol.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd pri preskúmaní namietaného postupu krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa,   ktorá sa v podstate zhoduje s argumentáciou v tejto sťažnosti, a správne ustálil skutkový stav veci. Zároveň relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné postup krajského   súdu   označiť   za   nezlučiteľný   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania   (čl. 144   ods. 1 ústavy).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani vzájomná príčinná súvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľa   a postupom   krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia.

O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý postup krajského súdu v označenom konaní nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením označených   práv   sťažovateľa,   odmietol   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009