znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 340/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. P., T., zastúpeného advokátom Mgr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky č. k. VII/1 Gn 74/07-27 z 15. októbra 2007 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. F. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2007 doručená sťažnosť JUDr. F. P., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. J. P., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) oznámením (sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza   pojem „rozhodnutie“, pozn.)   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „generálna   prokuratúra“)   č.   k.   VII/1   Gn   74/07-27   z 15. októbra 2007 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 7. februára 2007 podnet Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej   prokuratúry“)   o podozrení   zo   spáchania   trestného   činu   riaditeľom   Slovenskej informačnej služby Ing. J. M., pričom „po opísaní skutočností, ktoré zakladajú podozrenie z trestnej činnosti som na záver oznámenia uviedol, že ďalšie skutočnosti nemôžem k veci uviesť,   nakoľko   nie   som   vo   veci   zbavený   mlčanlivosti“. Úrad   špeciálnej   prokuratúry prípisom č. k. VII/1 Gn 74/07-7 z 2. marca 2007 v spojení s prípisom č. k. VII/1 Gn 74/07-8 z 28.   marca   2007   sťažovateľovi   oznámil,   že   jeho   oznámenie   bolo   postúpené   Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava (ďalej len „úrad boja proti korupcii“).

Po vykonaní výsluchu sťažovateľa, ktorý sa uskutočnil 13. apríla 2007, vyšetrovateľ úradu boja proti korupcii uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-61/BPK-B-2007 z 13. apríla 2007 podanie sťažovateľa odmietol, pretože nezistil dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 172 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.   Sťažovateľ   podal   24.   apríla   2007   proti   predmetnému   uzneseniu   sťažnosť, o ktorej rozhodol úrad špeciálnej prokuratúry uznesením č. k. VII/1 Gn 74/07-13 z 20. júna 2007 tak, že jeho sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „prokurátor   sa   vo   svojom   uznesení   vôbec   nevysporiadal   so   skutočnosťami,   na   ktoré poukazujem a vôbec sa nezaoberal tým, že som nebol zbavený mlčanlivosti a tak mi nie je umožnené zákonným spôsobom uvádzať skutočnosti potrebné na zistenie skutkového stavu veci!“.

Sťažovateľ podal 26. júna 2007 žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry a vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii, pričom „uvádzam, že som nebol   vyrozumený   v zákonnej   10-dňovej   lehote   o obdržaní   môjho   podnetu   špeciálnym prokurátorom, čím bol opätovne porušený zákon o prokuratúre“. Upovedomenie o odložení tohto podnetu č. k. VII/1 Gn 74/07-19 z 21. augusta 2007 bolo sťažovateľovi doručené 27. augusta 2007, pričom sťažovateľ k jeho obsahu podotýka:

„Špeciálny prokurátor okrem iného uvádza, že som žiadal vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť voči vedúcim pracovníkom SIS za konanie a rozhodovanie v personálnych otázkach voči mojej osobe. Taktiež, že nebol zistený a označený žiadny dôkaz, ktorý by poukazoval   úmysel   v týchto   otázkach   konajúceho   riaditeľa   SIS   konať   spôsobom predpokladaným v Trestnom zákone.

Špeciálny   prokurátor   mi   ďalej   oznamuje,   že   spisový   materiál   zadovážený vyšetrovateľom   neobsahuje   dôkazy,   ktoré   by   svedčili   o protiprávnosti   konania   riaditeľa Slovenskej   informačnej   služby   zakladajúcej   úmysel   spáchať   trestný   čin.   Rovnako,   že   je vecou vyšetrovateľa aké úkony vykoná podľa Trestného poriadku a vzhľadom na obsah merita veci a spisu nebolo potrebné vykonávať ďalšie úkony smerujúce k môjmu zbaveniu mlčanlivosti...

Zdôvodnenie špeciálneho prokurátora v odložení podnetu je podľa môjho názoru nedostatočné   a tým nepreskúmateľné,   nakoľko okrem   iného   som   nikdy   nežiadal   vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť za konanie v personálnych otázkach mojich nadriadených, ale za   protiprávne   a diskriminačné   konanie   proti   mojej   osobe,   ktoré   vyšetrovateľ   odmietol zadokumentovať   a ktorým   sa   ani   vyšetrovateľ   ani   prokurátor   vo   svojich   zamietavých odôvodneniach   vôbec   nezaoberajú.   Zároveň   mi   špeciálny   prokurátor   bráni   zákonným spôsobom uvádzať skutočnosti a navrhovať ďalšie dôkazy ako poškodenému, nakoľko sa stotožnil s názorom, že nie je potrebné aby som bol zbavený mlčanlivosti. Taktiež pre svoje rozhodnutie nepotreboval zadovážiť žiadne dôkazy! Preto je jeho argumentácia, že neboli zistené   a   označené   žiadne   dôkazy   preukazujúce   úmysel   riaditeľa   SIS   konať   spôsobom predpokladaným v Trestnom zákone právne irelevantná.“

Sťažovateľ preto podal 3.   septembra 2007 opakovaný podnet podľa   § 34 ods.   1 zákona č.   153/2001 Z. z.   o prokuratúre v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorý bol vybavený oznámením generálnej prokuratúry o odložení podnetu č.   k.   VII/1   Gn   74/07-27   z 15.   októbra   2007.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   uvedené oznámenie generálnej prokuratúry je nepreskúmateľné a arbitrárne najmä z nasledovných dôvodov:

„Vo   svojom   odôvodnení   poukazuje   na   vyčerpávajúce   odôvodnenie   rozhodnutia vyšetrovateľa   ako   aj   podriadeného   prokurátora.   Toto   konštatovanie   generálneho prokurátora   je   pre   mňa   neprijateľné   z dôvodov,   ktoré   opisujem   vo   všetkých   svojich predchádzajúcich podaniach, pretože vyšetrovateľ náležite nezistil skutkový stav veci. Hoci poukazujem na potrebu zadováženia konkrétnych dôkazov ako aj na znenie konkrétnych zákonných ustanovení..., generálny prokurátor im vôbec nevenuje pozornosť, nevyjadruje sa k nim a ignoruje ich.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1.   Rozhodnutím   generálneho   prokurátora   Generálnej   prokuratúry   SR č. k. VII/1 Gn 74/07-27   zo   dňa   15.   10.   2007   a konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   bol porušený článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozhodnutie   generálneho   prokurátora   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. VII/1 Gn 74/07-27 zo dňa 15. 10. 2007 v spojení s uznesením vyšetrovateľa PZ ČVS:   PPZ-61/BPK-B-2007,   uznesením   prokurátora   ÚŠP   č.   k.   VII/1   Gn   74/07-13 a uznesením špeciálneho prokurátora ÚŠP č. k. VII/Gn 74/07-19 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Generálna   prokuratúra   je   povinná   uhradiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania v takej sume v akej bude vyčíslená v náleze ústavného súdu Slovenskej republiky do jedného mesiaca od doručenia nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, IV. ÚS 287/04, IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   napadnutým   oznámením   generálnej prokuratúry, ako aj predchádzajúcimi rozhodnutiami došlo k porušeniu jeho označených práv   podľa   ústavy   a dohovoru   tým,   že generálna   prokuratúra   neprešetrila   riadne   jeho podnet, neoslobodila ho od povinnosti mlčanlivosti, v dôsledku čoho nebol riadne zistený skutkový stav jeho trestnej veci, v ktorej je „poškodeným trestnou činnosťou inej osoby“.

Generálna   prokuratúra   v relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   oznámenia č. k. VII/1 Gn 74/07-27 z 15. októbra 2007 uviedla:

„Vyšetrovateľ Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava uznesením sp.   zn. PPZ-61/BPK-B-2007 daným dňa 13.   apríla 2007 podľa § 197 odsek 1 písmeno d) Trestného poriadku odmietol vec Vášho oznámenia na   riaditeľa   Slovenskej   informačnej   služby   a riaditeľa   sekcie   vnútorného   spravodajstva Slovenskej informačnej služby, ktorí si podľa Vášho názoru úmyselne a účelovo nesplnili svoju zákonnú   povinnosť   vo veciach Vášho   rozkladu proti   rozkazu riaditeľa   Slovenskej informačnej služby zo dňa 29. mája 2006 pod č. 161 a vo veciach odvolaní proti rozkazu riaditeľa sekcie vnútorného spravodajstva Slovenskej informačnej služby č. 1020 zo dňa 12. októbra   2006,   proti   rozkazu   riaditeľa   sekcie   vnútorného   spravodajstva   Slovenskej informačnej služby č. 1020 zo dňa 13. októbra 2006, čím riaditeľ Slovenskej informačnej služby a riaditeľ sekcie vnútorného spravodajstva Slovenskej informačnej služby nerozhodli úmyselne   a bezdôvodne   v zákonom   stanovenej   lehote   za   účelom   jeho   profesionálnej likvidácie a v snahe takýmto spôsobom ho donútiť dať si žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru   príslušníka   Slovenskej   informačnej   služby,   nakoľko   nebol   dôvod   na   začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 odsek 2 Trestného poriadku.

Uznesenie   vyšetrovateľa   Vám   bolo   doručené   poštou.   Proti   tomuto   uzneseniu   ste podal v lehote sťažnosť.

Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky uznesením pod č. k. VII/1 Gn 74/07-13 dňa 20. júna 2007 zamietol Vašu sťažnosť podanú proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ.

Keďže ste nebol spokojný so zamietnutím Vašej sťažnosti, požiadal ste dňa 26. júna 2007 o preskúmanie postupu vo veci konajúceho prokurátora. Špeciálny prokurátor ako nadriadený prokurátor v zmysle § 54 ods. 2 písmeno b) Zákona o prokuratúre preskúmal spis Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   sp.   zn. VII/1 Gn 74/07, spis vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru   boja   proti   korupcii   Bratislava   sp.   zn.   PPZ-61/BPK-B-2007   a vo   veci   vydané rozhodnutia. Keďže Vaše podania boli vybavené vecne správne a nezistil porušenie zákona vo veci konajúceho prokurátora a vyšetrovateľa PZ, nebolo potrebné vykonať opatrenia podľa   Zákona   o prokuratúre,   resp.   podľa   iného   právneho   predpisu   a Váš   podnet   dňa 21. augusta 2007 odložil.

Vo   Vašom   opakovanom   podnete   danom   3.   septembra   2007   napadáte   postup špeciálneho prokurátora, ktorý podľa Vás rozhodol v rozpore so zákonom, pretože

1) Dňa 7. februára 2007 ste podal podnet na preverenie podozrenia zo spáchania trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   riaditeľom   SIS   Ing.   J.   M. a riaditeľom   sekcie   vnútorného   spravodajstva   SIS   Ing.   Ľ.   G.,   z Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   ste   až   8. marca   2007   dostal vyrozumenie o odovzdaní oznámenia polícii. Tvrdíte, že prokurátor porušil ustanovenie § 32 odsek 2 Zákona o prokuratúre, nakoľko nebola dodržaná lehota o potvrdení doručenia podnetu.

Podľa § 62 odsek 1 Trestného poriadku podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené. Vaše podanie dané dňa 7. februára 2007 bolo označené ako oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Toto podanie oznámenie podozrenia z trestného   činu   aj   obsahovalo.   Na   postup   po   prijatí   trestného   oznámenia   sa   vzťahujú ustanovenia § 196 a nasledujúce Trestného poriadku. V týchto ustanoveniach presná lehota na upovedomenie oznamovateľa a poškodeného o odovzdaní trestného oznámenia nie je. Ustanovenie § 32 ods. 2 Zákona o prokuratúre sa vzťahuje na vybavovanie podnetov podľa § 31 a nasledujúcich Zákona o prokuratúre a nie vybavovanie trestných oznámení, preto prokurátor toto ustanovenie neporušil...

4) Vyšetrovateľ a prokurátor konali v rozpore so zákonom, keďže ste nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti, nemohol ste uvádzať dôkazy o oznámenej trestnej činnosti. Vzhľadom   na   charakter   oznámenia   podozrenia   z trestného   činu,   obsah   spisu a písomnosti zadováženej od SIS, vyšetrovateľ ako samostatný procesný orgán nepovažoval Vaše   zbavenie   mlčanlivosti   za   potrebné   pre   rozhodnutie   v súlade   s ustanovením   §   2 odsek 10 Trestného poriadku. Keďže išlo o vzťah vyplývajúci zo služobného pomeru nie o trestnoprávny, prokurátor si názor vyšetrovateľa osvojil.

Pretože sa nejedná o trestnoprávny vzťah, neprichádza do úvahy hodnotiť konanie z hľadiska jeho trestnoprávnej kvalifikácie.

5) Špeciálny prokurátor sa nevysporiadal so skutočnosťou, že priamym rozkazom Vám bolo znemožnené protizákonne pracovať a následne ste bol trestaný, že nepracujete. Nevysporiadal sa ani s nedodržaním zákonných lehôt v 5-tich prípadoch Vašich opravných prostriedkov.

Podľa Vás takéto vykonávanie personálnej právomoci nie je v súlade so zákonom, je diskriminačné a je to zneužívanie právomoci verejného činiteľa.

Pôsobnosť   špeciálneho   prokurátora   a Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   je   vymedzená   ustanovením   §   14   Trestného   poriadku. Špeciálny   prokurátor   nemá   pôsobnosť   v otázkach   vyplývajúcich   zo   služobného   pomeru, teda   oprávnenie   preskúmavať   zákonnosti   rozkazov   a iných   interných   právnych   aktov Slovenskej informačnej služby a s tým súvisiaceho konania. Nebola zistená diskriminácia Vašej osoby.

Vo   vzťahu   k Vašej   námietke   zaujatosti   špeciálneho   prokurátora   uvádzam,   že námietka zaujatosti bola podaná po odložení Vášho podnetu špeciálnym prokurátorom, ktorý v súčasnosti vo veci nekoná, preto nie je zákonný dôvod na rozhodovanie o námietke zaujatosti. Na vybavovaní veci v tomto štádiu sa už nepodieľa.

Trestné oznámenie ste podal na riaditeľa Slovenskej informačnej služby a riaditeľa sekcie vnútorného spravodajstva Slovenskej informačnej služby za konanie a rozhodovanie voči   Vám   v otázkach   vyplývajúcich   zo   služobného   pomeru.   Nebol   preukázaný   úmysel riaditeľa   Slovenskej   informačnej   služby   a riaditeľa   sekcie   vnútorného   spravodajstva Slovenskej informačnej služby konať spôsobom predpokladaným v Trestnom zákone. Podľa obsahu   spisového   materiálu   v danej   veci   sa   nejedná   o trestnoprávny   vzťah,   ale   vzťah vyplývajúci zo služobného pomeru, o otázkach ktorého možno konať v súdnom konaní. Zamietnutie Vašej sťažnosti prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku ako nedôvodnej   bolo   v súlade   s obsahom   spisu   a so   zákonom.   Následne   i odloženie   Vášho podnetu   bolo   v súlade   so   zákonom.   Rozhodnutie   prokurátora   a odloženie   podnetu   sú v súlade so zákonom, vecne správne a majú podklad v spise.

Po preskúmaní obsahu spisu, vzhľadom na vyššie uvedené, som nezistil dôvod na vykonanie   opatrení   smerujúcich k začatiu   trestného stíhania a ani   na   zmenu stanoviska uvedeného Vám prípisom špeciálneho prokurátora zo dňa 21. augusta 2007 pod sp. zn. VII/1 Gn 74/07-19.

V podrobnostiach   poukazujem   na   vyčerpávajúce   odôvodnenie   rozhodnutia vyšetrovateľom Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii   Bratislava   pod   sp.   zn.   PPZ-61/BPK-B-2007   a prokurátorom   Úradu   špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn. VII/1 Gn 74/07.“

Na   základe   uvedenej   argumentácie   generálnej   prokuratúry   ústavný   súd   zistil, že v predmetnom   oznámení   bolo   sťažovateľovi   na   základe   jeho   opakovaného   podnetu z 3. septembra   2007   podrobne   vysvetlené,   z akých   dôvodov   nebol   zbavený   povinnosti mlčanlivosti   a   prečo   bol   jeho   podnet   odložený.   Generálna   prokuratúra   v napadnutom oznámení tiež uviedla relevantné skutočnosti, ktoré viedli vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii   k odmietnutiu   jeho   podania   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-61/BPK-B-2007 z 13.   apríla   2007 a zamietnutiu   jeho sťažnosti   uznesením   úradu   špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gn 74/07-13 z 30. júna 2007. V tejto súvislosti ústavný súd výslovne poukazuje na   odôvodnenie   uznesenia   vyšetrovateľa   úradu   boja   proti   korupcii,   v ktorom   sa   okrem iného uvádza:

„Trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1, písm. a) Trestného   zákona   predpokladá   konanie   páchateľa   -   verejného   činiteľa,   ktorý   v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, vykonáva svoju   právomoc   spôsobom   odporujúcim   zákonu.   Podľa   písm.   c),   ak   nesplní   povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu...

Zákonný   znak,   v úmysle   spôsobiť   inému   škodu,   charakterizuje   pohnútku   konania páchateľa,   ktorá   sa   musí   preukázať.   Zneužívanie   právomoci   verejného   činiteľa   je poruchovým trestným činom, pretože konaním páchateľa nastáva vždy porucha v riadnom chode   orgánov   verejnej   moci,   a to   porucha   v riadnom   výkone   právomoci   konkrétneho verejného činiteľa, ktorý zneužil svoju právomoc.

Z obsahu spisového materiálu bezpečne vyplýva, že riaditeľ SIS ani riaditeľ sekcie vnútorného   spravodajstva   SIS   svojim   konaním   nenaplnili   zákonné   znaky   trestného   činu zneužívania právomoci verejného činiteľa žiadnou z taxatívne vymenovaných foriem a ani iného   trestného   činu,   uvedeného   v osobitnej   časti   Trestného   zákona.   Žiadne   konanie s úmyslom spôsobiť oznamovateľovi škodu nebolo zistené. Zo spisu síce vyplýva, že zákon č. 73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov bol porušený, a to nedodržaním lehôt, avšak   samotné   porušenie   zákona   samo   o sebe   a bez   ďalšieho   nezakladá   trestnoprávnu zodpovednosť. Stanovená lehota je síce zákonná, ale má len poriadkový charakter. Taktiež je   nutné   uviesť,   že   na   trestnosť   nestačí,   ak   verejný   činiteľ   nesplní   niektorú   z bežných pracovných povinností.

Po analýze oznámenia a zabezpečenej správy je možné konštatovať, že zo skutočností uvádzaných   oznamovateľom   nie   je   možné   voči   riaditeľovi   SIS   a ani   proti   inému funkcionárovi SIS a ani proti inej osobe vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť za to, že podľa názoru oznamovateľa nezákonným konaním sa uvedení funkcionári dopustili trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona.

Samotné trestné právo je však úzko prepojené na jednotlivé právne disciplíny. Toto prepojenie spočíva v tom, že chráni spoločenské vzťahy, ktorým primárnu právnu ochranu poskytujú iné právne odvetvia. Napriek úzkemu prepojeniu sa trestné právo od ostatných právnych odvetví odlišuje, pričom jeden z rozdielov spočíva i v podmienkach uplatnenia trestnoprávnej   ochrany,   ktorou   je   spáchanie   činu   nebezpečného   pre   spoločnosť,   ktorý považuje Trestný zákon za trestný čin. Tým sa trestné právo odlišuje i napr. od občianskeho práva, ktoré poskytuje ochranu aj proti takým porušeniam spoločenských vzťahov, ktoré nemajú   povahu   činu   nebezpečného   pre   spoločnosť.   Nad   rámec   uvádzam,   že   týmto rozhodnutím nie sú dotknuté práva, ktoré sa môžu uplatniť v občiansko-právnom konaní.“

Ústavný   súd   po   dôkladnom   preskúmaní   oznámenia   generálnej   prokuratúry č. k. VII/1 Gn 74/07-27 z 15. októbra 2007 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo   možné   vysloviť   záver   o   nedostatočnom   preskúmaní   opakovaného   podnetu sťažovateľa   alebo   označiť   napadnuté   oznámenie   za neodôvodnené,   alebo   arbitrárne (IV. ÚS 150/03, IV. ÚS 252/08).

Na základe uvedeného nejestvuje podľa názoru ústavného súdu ani taká príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   ústavy,   ako   aj   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a oznámením   generálnej prokuratúry, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   navyše   pripomína,   že sťažovateľ   mal   právo   na   riadne vybavenie   jeho   opakovaného   podnetu   generálnou   prokuratúrou   podľa   príslušných ustanovení   zákona   o prokuratúre,   pričom   za   porušenie   základného   práva   nemožno považovať neúspech v konaní, resp. odloženie podnetu ako nedôvodného (II. ÚS 277/07, IV. ÚS   252/08).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľa   (napr.   priznaním   úhrady   trov   konania   alebo   zrušením   označených rozhodnutí generálnej prokuratúry).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008