znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 340/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Jána   Mráza,   bytom   P.,   zastúpeného   advokátom JUDr. F. K., K., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 95/03 a jeho rozhodnutím z 13. januára 2004 v spojení s postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 515/01 a jeho rozhodnutím z 15. januára 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Jána Mráza   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2004 doručená sťažnosť Ing. Jána Mráza, bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho   základného   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety   ústavy   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   95/03   a   jeho   rozhodnutím   z 13. januára   2004   v   spojení s postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 515/01 a jeho rozhodnutím z 15. januára 2003.

Sťažovateľ uviedol, že:

„Žalobca   JUDr.   J.   B.,   správca   konkurznej   podstaty   Kovové   konštrukcie   -   TTD, s. r. o.,   so   sídlom   Strojnícka   ul.   č.   7,   080   01   Prešov,   zapísanej   v   obchodnom   registri Okresného súdu v Prešove, sa žalobou podanou dňa 11. mája 2001 na Okresnom súde v Michalovciach   proti   sťažovateľovi   Ing.   Jánovi   Mrázovi,   trvale   bytom   P.,   domáhal vyslovenia neplatnosti právneho úkonu a určenia, že vlastníkom nehnuteľnosti rekreačnej chatky s vnútorným zariadením, popisné číslo 426, nachádzajúcej sa na pozemku parcela č. 555/6 v katastrálnom území K. je firma Kovové konštrukcie – TTD, s. r. o., Strojnícka 7, Prešov v konkurze.“

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   okresný   súd   uvedenej   žalobe   rozsudkom   sp.   zn. 9 C 515/01 z 15. januára 2003 vyhovel a určil, že úpadca zastúpený správcom konkurznej podstaty   je   vlastníkom   označenej   rekreačnej   chaty.   Žalobu   v   časti,   ktorou   sa   žalobca domáhal určenia vlastníctva aj k vnútornému zariadeniu tejto chaty, zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa proti uvedenému prvostupňovému rozsudku, ktoré podal 12. februára 2003,   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Sťažovateľ   zastáva   názor, že napadnutými postupmi a rozhodnutiami krajského súdu a okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy.

Sťažovateľ   opísal   genézu   tohto   sporu   a   poukázal   na   to,   že   spoločnosť   TTD, spol. s r. o.,   Michalovce,   nadobudla   predmetnú   rekreačnú   chatu   od   Fondu   národného majetku Slovenskej republiky na základe zmluvy o predaji podniku uzavretej 27. marca 1997 a následne ju kúpnou zmluvou z 12. mája 1998 previedla na sťažovateľa. Po tom, ako bol na majetok predávajúceho (po zmene obchodného mena a sídla Kovové konštrukcie – TTD, spol. s r. o., Prešov) uznesením krajského súdu sp. zn. 1 K 339/98 z 24. februára 1999 vyhlásený konkurz, podal správca   konkurznej podstaty   úpadcu   okresnému súdu   žalobu, ktorou sa okrem iného domáhal určenia vlastníckeho práva k spornej chate, smerujúcu proti sťažovateľovi.   Podľa   žalobcu   bola   kúpna   zmluva,   ktorou   sťažovateľ   nadobudol inkriminovanú chatu, absolútne neplatná, čo odôvodnil tým, že článok VII zmluvy o predaji podniku   z   27.   marca   1997   zakázal   kupujúcemu   (úpadcovi)   prenajímať   a   scudzovať nadobudnutý majetok až do 31. decembra 2006 (do zaplatenia poslednej splátky).

Sťažovateľ už v konaní pred okresným súdom argumentoval tým, že nevedel o tom, že úpadca svojím konaním porušil citované ustanovenie zmluvy o predaji podniku, ani to, akým   spôsobom   žalobca   nadobudol   vlastnícke   právo   ku   chate   a   pri   uzatváraní   kúpnej zmluvy bol   dobromyseľný.   Zároveň   upriamil   pozornosť   na   to,   že   žalobe nie   je možné vyhovieť aj z toho dôvodu, že nie sú splnené procesné podmienky, pretože ide o určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a žalobca nepreukázal   existenciu   naliehavého   právneho   záujmu,   teda   nie   je   splnený   základný predpoklad   na   to,   aby   mohol   byť   žalobca   v   tomto   spore   úspešným.   Napriek   tejto argumentácii však okresný súd, ako už bolo uvedené, žalobe vyhovel a krajský súd jeho rozhodnutie   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   potvrdil.   Sťažovateľ v nadväznosti   na   uvedené   tvrdí, „...   že   konanie   pred   súdmi   oboch   stupňov   nevykazuje požadovanú   kvalitu   (...),   je   v   rozpore   so   základnými   zásadami   občianskeho   súdneho konania, ale znamená aj porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Okrem   porušenia   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces,   bolo   porušené   aj   právo sťažovateľa, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 20 ods. 1 a síce základné právo vlastniť majetok“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Rozhodnutím   a postupom Krajského súdu v Košiciach zo dňa   13.   januára   2004 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   95/03-139   v spojitosti   s rozhodnutím   a postupom Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 15. januára 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 515/01-113 – bolo porušené základné právo Ing. Jána Mráza, trvale bytom P., právne zastúpeného   JUDr.   F.   K.,   advokátom,   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

Rozhodnutím   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   13.   januára   2004 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   95/03-139   v spojitosti   s rozhodnutím   a postupom Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 15. januára 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 515/01-113 – bolo porušené základné právo Ing. Jána Mráza, trvale bytom P., právne zastúpeného JUDr. F. K., advokátom, na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. januára 2004 v konaní vedenom pod   sp.   zn.   13 Co   95/03-139   v spojitosti   s rozsudkom   Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 15. januára 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 515/01-113 – zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných   práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo ľudských   práv   a   základných slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach,   ako   aj   ich predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Pri predbežnom prerokovaní podnetu ústavný súd skúma aj to, či nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Sťažovateľ predovšetkým tvrdil, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces (súdnu   ochranu),   pričom   podrobnejšie   odôvodnenie   porušenia   tohto   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy) rozviedol v sťažnosti takmer rovnako, ako to už urobil v konaní pred všeobecnými súdmi. Uviedol najmä, že krajský súd, rovnako ako pred ním okresný súd, nebrali vôbec do úvahy jeho tvrdenia a dôkazy a nezaoberali sa otázkou existencie naliehavého právneho záujmu.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Právo   na   prístup   k   súdnej ochrane však nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa   čl.   142   ústavy.   Právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavy   umožňuje   každému,   aby sa po splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom   stal   účastníkom   súdneho   konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, musí jej súd   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami, ale aj povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postavenia   vyplývajú.   Podľa   konštantnej   judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) právo na súdnu ochranu sa však nestotožňuje s procesným úspechom.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie je spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a   garantovanie základného   práva   na súdnu   ochranu nielen neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy   preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj   napríklad   Georgidias v. Grécko z 29. mája 1999, Recueil III/1997). Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské   práva   však   neskúma,   či   sú   dôvody   uvedené   v   rozhodnutí   vecne   správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č. 288, § 61, správa Komisie vo veci Fouquet   v.   Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s.   29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej sústavy všeobecných súdov,   aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa preskúmal, či postup krajského súdu v spojení s postupom okresného súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   namietaným   rozhodnutím   je   rozsudok   krajského   súdu sp. zn.   13 Co 95/03   z   13.   januára   2004   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 9 C 515/01 z 15. januára 2003, ktorým tento súd okrem iného určil, že úpadca – Kovové konštrukcie – TTD, spol. s r. o., zastúpený správcom konkurznej podstaty, je vlastníkom označenej rekreačnej chaty.

Okresný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z toho,   že „...   nepochybne   dňa 27. 3. 1997   došlo   k uzatvoreniu   kúpnej   zmluvy   o predaji   podniku   č.   1865/1997   medzi účastníkmi   zmluvy   –   predávajúcim   Fondom   národného   majetku   Slovenskej   republiky v Bratislave a kupujúcim – spoločnosťou TTD, spoločnosť s ručením obmedzeným so sídlom ul.   Moldavská   č.   4   v Michalovciach.   Predmetom   zmluvy   bola   v podstate   privatizácia podniku Kovové konštrukcie, štátny podnik, so sídlom v Prešove, v zmysle prísl. ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov. V článku VIII. ods. 5 uvedenej zmluvy (str. 7 súdneho spisu) sa výslovne stanovuje, že až do splatenia celej kúpnej ceny je prevod majetku alebo jeho časti, ktorý je predmetom predaja podľa zmluvy o predaji možný len po predchádzajúcom písomnom súhlase predávajúceho. Ak sa uvedený postup nedodrží, prevod tohto majetku je neplatný.

Zo správy predávajúceho, t. j. Fondu národného majetku Slovenskej republiky zo dňa 7. 10. 2002 na č. l. 91 spisu vyplýva, že kupujúcemu, t. j. Kovovým konštrukciám – TTD s. r. o. Prešov nebol udelený žiaden súhlas na predaj privatizovaného majetku a ani im nie je   známe,   aby   niektorí   pracovníci   FNM   SR   dávali   špeciálne   inštrukcie   týkajúce   sa dispozície   s rekreačnými   chatkami   postavenými   na   parcelách   č.   556/6   a 555/5 v katastrálnom území obce K.“.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   v   zmysle   §   214   ods.   1   OSP   po   preskúmaní veci v celom rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP, keď po vyhodnotení právnej situácie konštatoval, že dôvody   napadnutého   prvostupňového   rozsudku   považuje   za   správne,   výstižné a presvedčivé a v celom rozsahu na nich poukazuje. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu   prvého   stupňa v tom   zmysle, že žalobca mal naliehavý právny   záujem na určení vlastníctva, keďže bez takéhoto rozhodnutia nie je možné dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.   Podľa   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi Kovovými konštrukciami – TTD,   spol.   s   r.   o.,   a   sťažovateľom   došlo   k   porušeniu   zákona,   a   preto   je   táto   zmluva neplatná, čo nemôže ovplyvniť ani tá skutočnosť, že sťažovateľ bol pri uzatváraní zmluvy dobromyseľný. K otázke naliehavosti právneho záujmu krajský súd uviedol, že „môže byť v tom,   že   po   navrátení   vlastníctva   pôvodnému   vlastníkovi,   teraz   už   v   konkurze,   môže správca konkurznej podstaty preveriť, či boli dodržané predpisy aj z hľadiska cenových relácií, a teda či k predaju nehnuteľnosti nedošlo na úkor veriteľov úpadcu“.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil. V rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa sú uvedené   skutkové   okolnosti   sporu,   odôvodnené   závery   týkajúce sa   právneho   posúdenia sporu, ako aj štandardné rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

Ústavný   súd   uzavrel,   že   z napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   v   spojení s rozhodnutím okresného súdu ani z postupov oboch súdov, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzali, nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na možnosť porušenia označeného základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy, alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy).

Sťažovateľ namietol porušenie základného práva na súdnu ochranu takým postupom a rozhodnutím krajského súdu v spojení s postupom a rozhodnutím okresného súdu, ktoré zjavne nie sú v príčinnej súvislosti so žiadnym porušovaním základných práv. Sťažovateľ bol v označenom spore žalovaným, krajský súd, ako aj okresný súd v tejto veci na základe návrhu   žalobcu   konal   a   rozhodol.   Oba   súdy   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnili na základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   krajského   súdu   a   okresného   súdu,   z   ich   právnych   východísk   a záverov, odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Možnosť porušenia sťažovateľovho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy sa odvodzuje od možnosti porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené sťažovateľovo právo na spravodlivý proces (prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy. Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok odvodzuje sťažovateľ iba z   podľa   neho   nesprávnych   právnych   záverov   súdov   oboch   stupňov,   ku   ktorým   dospeli na základe   vykonaného   dokazovania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ide   v   tejto   časti sťažnosti   o účelovú   argumentáciu   sťažovateľa,   keď   tvrdí,   že   právoplatné   rozhodnutie považuje za zásah do svojho vlastníckeho práva. Základné právo vlastniť majetok nie je možné   zamieňať   s   „právom   na   úspech   v   súdnom   konaní“,   ktoré   náš   právny   poriadok nepozná. Tvrdenie sťažovateľa ohľadne porušenia čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy je preto zjavne neopodstatnené.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004