znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 34/2014-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti R. V., zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 144/2013 z 28. marca 2013, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 5 Co 144/2013 z 28. marca 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 144/2013 z 28. marca 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť R. V. trovy konania v sume 275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej, Na Priekope 174/13, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2013 doručená sťažnosť R. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 144/2013 z 28. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania vedeného Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   14   C   82/2007 v procesnom postavení žalobcu. Sťažovateľ uvádza, že v konaní pred okresným súdom si „uplatňuje nároky vo forme určovacej (bod 1), negatórnej (bod 2), reštitučnej alternatívne satisfakčnej (bod 3) žaloby v súlade s ust. § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len osobitný zákon) a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-EUR (bod 4 žaloby) v súlade s ust. § 9 ods. 3 osobitného zákona“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Z hľadiska poplatkovej povinnosti zodpovedá žalobe súdny poplatok podľa osobitnej položky č. 7d písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Sadzobník) a to vo   výške   366,-   EUR   (rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   3   Co/5/2013-131 z 31. 01.   2013).   Žalobca zaplatil   na súdnom poplatku pred zmenou   petitu žaloby sumu 4.091,50,- EUR a preto dôvodne žiadal vrátiť preplatok súdneho poplatku s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Okresný súd zamietol žiadosť žalobcu, pričom rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa alternatívne domáha zadosťučinenia vo výške 285,000,- EUR a preto mu vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 7d Sadzobníka súdnych poplatkov a to 663-EUR + 3 % zo sumy 295.000,- EUR.“.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 14 C 82/2007 z 10. decembra 2012, ktorým súd prvého stupňa zamietol jeho žiadosť o vrátenie súdneho poplatku, podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 144/2013 z 28. marca 2013 tak, že potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľ poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom sa uvádza, že „Nemôže obstáť tvrdenie navrhovateľa, že nárok uplatnený podľa § 9   ods.   2   zákona   č.   365/2004   Z.   z,   podlieha   inej   poplatkovej   povinnosti   ako   nárok uplatnený podľa   §   9   ods.   3   toho   istého zákona,   nakoľko jednej   poplatkovej povinnosti podlieha   samotné   konanie   podľa   uvedeného   zákona,   bez   ohľadu   či   je   navrhovateľom odôvodnený nárok § 9 ods. 2 alebo ods. 3...“.

Sťažovateľ považuje citovaný právny názor odvolacieho súdu za „... tak arbitrárny, že popiera nielen význam ale i samotný text právnej úpravy a to tak ust. § 9 ods. 2 a § 9 ods. 3 osobitného zákona ako i prílohy zákona, č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Konajúci súd nemôže svojvoľne meniť satisfakčný nárok uplatnený vo forme primeraného zadosťučinenia podľa § 9 ods. 2 osobitného zákona na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 9   ods.   3   osobitného   zákona,   pretože   ide   o   dva   samostatne   nároky.   Súd   nemôže   ani s použitím analógie vyrubovať súdne poplatky, pretože taký postup je v rozpore s čl. 59 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   vylučuje   svojvôľu   a   analógiu   pri   ukladaní poplatkov.“.

Písomným   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   7.   novembra   2013   sťažovateľ doplnil svoju argumentáciu, pričom okrem iného poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 223/2013 z 19. júna 2013, v odôvodnení ktorého sa uvádza: «Ústavný súd si je vedomý správnosti v súdnej teórii a praxi zaužívanej zásady „iura novit curia“, podľa ktorej je to súd, ktorý je povolaný na to, aby právo interpretoval, a preto musí pri svojom rozhodovaní   vždy   vec   právne   zhodnotiť   sám.   Uvedenú   zásadu   však   nie   je   možné extenzívnym   spôsobom   vykladať   tak,   že   súd   v   jej   duchu   môže   naoktrojovať   (vnútiť) žalobcovi   aj   proti   jeho   výslovnej   vôli   jeho   výklad   hmotnoprávnych   ustanovení,   podľa ktorých samotnú vec posúdi a tomuto prístupu aj podriadi súvisiacu procesnú situáciu, napr., že vyzve žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý by sa inak (podľa toho, čoho sa   domáha   žalobca)   platiť   nemal   (porov.   aj   rozhodnutie   č.   43/2013   Zbierky   stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR).»

Sťažovateľ tvrdí, že je to práve krajský (ale i okresný) súd, ktorý mu vnucuje «svoj výklad   hmotnoprávnych   predpisov   bez   ohľadu   na   prejav   vôle   sťažovateľa   a   zo   svojho výkladu   robí   závery   pre   výšku   súdneho   poplatku.   Z   ďalších   dôvodov   označeného rozhodnutia ústavného súdu je nesporné, že súd nemôže určitému a zrozumiteľnému úkonu prikladať iný ako účastníkom sledovaný zmysel; nemôže teda „domýšľať“ obsah úkonu alebo z úkonu robiť závery, ktoré z neho v skutočnosti nevyplývajú. Pri procesných úkonoch je   rozhodujúci   prejav   vôle   a   sťažovateľ   prejavil   dostatočne   svoju   vôľu   pri   popisovaní skutkových okolností žaloby ako i pri argumentácii hmotnoprávnym predpisom, ktorým po právnej stránke svoju žalobu odôvodňuje.

Postup krajského (ale i okresného) súdu, ktorý svojvoľne vnucuje sťažovateľovi svoju predstavu o nárokoch sťažovateľa z hľadiska hmotnoprávneho je potom v rozpore s ústavou priznaným právom na súdnu ochranu.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva R. V. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co/144/2013-101 z 28. 03. 2013 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co/144/2013-101 z 28. 03. 2013 zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania R. V. na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiane Polkovej...“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu krajského súdu o vyjadrenie   k   sťažnosti.   Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagoval   predseda   krajského   súdu v prípise sp. zn. Spr. 3418/13 z 20. septembra 2013, v ktorom uviedol stanovisko zákonného sudcu, podľa ktorého „uznesenie č. k. 5 Co 144/2013, ktorým mali byť porušené základné práva navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo   prijaté   na   základe   hlasovania   senátu.   Dôvody,   ktoré   viedli   senát   k vydaniu   tohto uznesenia   sú   uvedené   v   jeho   odôvodnení.   Uvedené   uznesenie   považuje   za   správne a zákonné.“. Predseda   krajského   súdu   ústavnému   súdu   zároveň   oznámil,   že   netrvá   na ústnom pojednávaní vo veci.

Uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   34/2014-15   z 23.   januára   2014   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 144/2013 z 28. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn. Spr.   3418/13   zo   17.   marca   2014,   v   ktorom   uviedol   stanovisko   predsedu   senátu   5   Co JUDr. Milana   Chalupku,   ktorý   oznámil,   že „zotrváva   na   svojom   pôvodnom   vyjadrení poskytnutom   v predmetnej   veci   dňa   18.   09.   2013   a toto   nedopĺňa   o žiadne   nové informácie“.

Predseda   krajského   súdu   ústavnému   súdu   zároveň   oznámil,   že   netrvá   na ústnom pojednávaní vo veci.

Označené   vyjadrenia   krajského   súdu   ústavný   súd   zaslal   na   vedomie   a   prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie. V stanovisku právnej zástupkyne sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd v Bratislave v oznámení č. Spr. 3418/13 z 20. 09. 2013 a 17. 03. 2014 neuvádza   žiadne   relevantné   skutočnosti   z   hľadiska   procesného   a   hmotnoprávneho,   ku ktorým by bolo možné sa vyjadriť.

Sťažovateľ   poznamenáva,   že   sa   domáhal   ochrany   aj   vo   forme   mimoriadneho opravného   prostriedku,   ale   najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn. 2 Cdo/292/2013 z 28. 11. 2013 jeho dovolanie ako procesné neprípustné odmietol. V súlade s ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov sťažovateľ   súhlasí   stým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 34/2014.“

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a predsedu   krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 144/2013 z 28. marca 2013

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo   prejednaná   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu za „... tak arbitrárny(e), že popiera nielen význam ale i samotný text právnej úpravy a to tak ust. § 9 ods. 2 a § 9 ods. 3 osobitného zákona ako i prílohy zákona, č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Konajúci súd nemôže svojvoľne meniť satisfakčný nárok uplatnený vo forme primeraného zadosťučinenia podľa § 9 ods. 2 osobitného zákona na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 9   ods.   3   osobitného   zákona,   pretože   ide   o   dva   samostatne   nároky.   Súd   nemôže   ani s použitím analógie vyrubovať súdne poplatky, pretože taký postup je v rozpore s čl. 59 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   vylučuje   svojvôľu   a   analógiu   pri   ukladaní poplatkov.“.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný zákon v znení neskorších predpisov) každý sa môže domáhať svojich práv   na   súde,   ak   sa   domnieva,   že   je   alebo   bol   dotknutý   na   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   slobodách   nedodržaním   zásady   rovnakého   zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,   najmä   ak   nedodržaním   zásady   rovnakého   zaobchádzania   bola   značným spôsobom   znížená   dôstojnosť,   spoločenská   vážnosť   alebo   spoločenské   uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa   §   11   ods.   2   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) ak sa zaplatil vyšší poplatok, ako sa mal zaplatiť, preplatok sa vráti, ak prevyšuje sumu 1,70 eura.

Podľa osobitnej položky č. 7d písm. a) a písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „sadzobník“), ktorý je prílohou zákona o súdnych poplatkoch, sa súdny poplatok určí takto:

a) z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania   podľa   osobitného   zákona,   bez   návrhu   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch 66 eur,

b) z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania   podľa   osobitného   zákona   s   náhradou   nemajetkovej   ujmy   66   eur   a 3   % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava vyberania súdnych poplatkov obsiahnutá v zákone o súdnych poplatkoch určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Právnu úpravu, ktorá upravuje problematiku súdnych poplatkov, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

Rozhodovanie   o poplatkovej   povinnosti   účastníkov   konania   je   súčasťou   súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu.

Ústavný súd posudzuje problematiku rozhodovania o súdnych poplatkoch zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o poplatkovej povinnosti pristupuje   len   za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do rozhodnutí   všeobecných   súdov   o poplatkovej   povinnosti   iba   za   predpokladu,   že   by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 82/2007 domáha určenia, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a taktiež si uplatňuje priznanie nárokov podľa § 9 ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona.

Je   nesporné,   že   sťažovateľ   pred   pripustením   zmeny   petitu   žaloby   zaplatil   súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 4 091,50 €.

Keďže   v priebehu   konania   došlo   k zmene   petitu   žaloby,   sťažovateľ   sa   domáha vrátenia preplatku súdneho poplatku podľa § 11 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   14   C   82/2007   z 10.   decembra   2012   žiadosť sťažovateľa o vrátenie preplatku zamietol.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„Súd   prvého   stupňa   postupoval   správne   keď   zamietol   návrh   na   vrátenie   časti zaplateného súdneho poplatku, nakoľko na takýto postup nie je dôvod. Sám navrhovateľ vo svojom   odvolaní   uvádza,   že   v   konaní   uplatňuje   nárok   podľa   osobitného   predpisu, konkrétne   zákona   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach a o ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon),   presnejšie   podľa   §   9   ods.   2   citovaného   zákona.   Taktiež navrhovateľ uznáva, že podaná žaloba podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky 7d písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov.

Podľa   citovanej   položky   sadzobníka   súdnych   poplatkov   sa   z   návrhu   na   začatie konania   vo   veciach   súvisiacich   s   porušením   zásady   rovnakého   zaobchádzania   podľa osobitného predpisu (ktorým je práve zákon č. 365/2004 Z. z.) s náhradou nemajetkovej ujmy platí súdny poplatok vo výške 66 eur a 3 % zvyšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Je nepochybné, že predmetné konanie je konaním vo veci súvisiacej s porušením zásady   rovnakého   zaobchádzania.   Nemôže   obstáť   tvrdenie   navrhovateľa,   že   nárok uplatnený podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. podlieha inej poplatkovej povinnosti ako nárok uplatnený podľa   § 9   ods.   3 toho   istého   zákona,   nakoľko   jednej   poplatkovej povinnosti   podlieha   samotné   konanie   podľa   uvedeného   zákona,   bez   ohľadu   či   je navrhovateľom odôvodnený nárok § 9 ods. 2 alebo ods. 3.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje i s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   obmedzil   odvolací   súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 (§ 372 p ods. 1 O. s. p. zavedeného zákonom č. 384/2008 Z. z.).“

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený v náleze sp. zn. I. ÚS 223/2013 z 19. júna 2013, ktorý je citovaný v časti I tohto nálezu a ktorý je nepochybne aplikovateľný aj na vec sťažovateľa.

Právne závery krajského súdu, na základe ktorých bolo rozhodnuté o poplatkovej povinnosti   sťažovateľa,   nezodpovedajú   sťažovateľom   prejavenej   vôli   obsiahnutej v   ním podanej žalobe po pripustení zmeny petitu tejto žaloby. Zo súdneho spisu zjavne vyplýva, že sťažovateľ si v civilnoprávnom konaní pred všeobecným súdom uplatňuje nároky podľa antidiskriminačného zákona, a to okrem iného alternatívne nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia   (§   9   ods.   2   antidiskriminačného   zákona),   ako   aj   nárok   na   priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona).

Zákonodarca v položke 7d písm. a) a b) sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch určil   pravidlá   spoplatňovania   tohto   konania   podľa   osobitného   predpisu,   pričom   rozlíšil konania,   v   ktorých   sa   navrhovateľ   domáha   okrem   iného   priznania   primeraného zadosťučinenia [podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, ktorému zodpovedá položka 7d písm. a) sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch], a konania, v ktorých sa navyše domáha i nemajetkovej ujmy v peniazoch [podľa § 9 ods. antidiskriminačného zákona, ktorému zodpovedá položka 7d písm. b) sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch].

Ak za uvedenej situácie krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „nemôže   obstáť   tvrdenie   navrhovateľa,   že   nárok   uplatnený   podľa   §   9   ods.   2   zákona č. 365/2004 Z. z. podlieha inej poplatkovej povinnosti ako nárok uplatnený podľa § 9 ods. 3 toho istého zákona, nakoľko jednej poplatkovej povinnosti podlieha samotné konanie podľa uvedeného zákona, bez ohľadu či je navrhovateľom odôvodnený nárok § 9 ods. 2 alebo ods. 3“, tak   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupoval   svojvoľne,   pričom   nerešpektoval a opomenul   účel   príslušnej   právnej   úpravy   a v nadväznosti   na   to   nesprávne   aplikoval ustanovenia sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch. Krajský súd sa natoľko odchýlil od znenia dotknutých zákonných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam, v dôsledku čoho je jeho napadnuté uznesenie neakceptovateľné a neudržateľné. Z uvedených dôvodov došlo   zároveň   napadnutým   uznesením   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 144/2013 z 28. marca 2013

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného mu čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil   princípom   minimalizácie   svojich   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010),   ktorý   vyplýva   z   jeho   subsidiárneho   postavenia   pri ochrane   základných   práv   a   slobôd.   Vychádzal   pritom   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   jeho   zrušením   (pozri   ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu v časti III tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel,   uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

V   zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na to, že ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu   sp. zn. 5 Co 144/2013 z 28. marca 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude   krajský   súd   povinný   opätovne   rozhodnúť   o poplatkovej   povinnosti   sťažovateľa, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 €, čo spolu predstavuje sumu 275,96 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Úhradu za písomné vyjadrenie z 27. marca 2014 ústavný súd nepriznal, prihliadajúc na jeho obsah, ako i skutočnosť, že si ju právna zástupkyňa sťažovateľa neuplatnila.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014