znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 34/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. B.   F.,   vedené   pod   spisovými značkami:   Rvp 12443/2012,   Rvp 12444/2012,   Rvp 12445/2012,   Rvp 12446/2012, Rvp 12447/2012   a Rvp 12448/2012   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaniach vedených pod spisovými   značkami:   6 Er/410/2010,   12 Er/900/2007,   6 Er/461/2010,   10 Er/1006/2010, 18 Er/231/2010   a   6 Er/369/2010 v súvislosti   s jeho   rozhodovaním   o žiadostiach   súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod spisovými   značkami: Rvp 12443/2012,   Rvp 12444/2012,   Rvp 12445/2012,   Rvp 12446/2012,   Rvp 12447/2012 a Rvp 12448/2012   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 12443/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. septembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp 12443/2012,   Rvp 12444/2012,   Rvp 12445/2012, Rvp 12446/2012, Rvp 12447/2012 a Rvp 12448/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami: 6 Er/410/2010, 12 Er/900/2007,   6 Er/461/2010,   10 Er/1006/2010,   18 Er/231/2010   a 6 Er/369/2010 v súvislosti   s jeho   rozhodovaním   o žiadostiach   súdneho   exekútora   o udelenie   poverení na vykonanie exekúcií.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   súdnemu   exekútorovi   návrhy na vykonanie exekúcií na vymoženie pohľadávok, ktoré jej vznikli nesplnením záväzkov vyplývajúcich   zo   zmluvy   o úvere.   Súdny   exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy obsiahnutej   v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie   exekúcií,   čím   došlo   podľa   sťažovateľky   k zákonnému   založeniu   jeho povinnosti rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií do dňa podania jej sťažností ústavnému súdu nerozhodol napriek tomu, že rozhodovanie v týchto veciach nevykazuje znaky mimoriadnej právnej zložitosti a nevyžaduje takú spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť ich posúdenie, resp. rozhodnutie o nich.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   vzhľadom   na   podľa   jej   tvrdenia   neodôvodnenú nečinnosť   a neefektívny   postup   okresného   súdu   podala   v zmysle   § 62   ods. 1   zákona č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov   jeho   predsedovi   sťažnosť   na   prieťahy   v týchto   exekučných   konaniach. Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že na tieto sťažnosti z 25. mája 2011 nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež malo dôjsť k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

V petite sťažností   sťažovateľka navrhuje,   aby ústavný   súd vyslovil,   že   postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy,   práva   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu,   ako   aj   ďalšie   ňou   označené ustanovenia ústavy a dohovoru, aby okresnému súdu prikázal v týchto konaniach konať bez zbytočných   prieťahov   a aby   bol   okresný   súd   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 12443/2012,   Rvp 12444/2012,   Rvp 12445/2012,   Rvp 12446/2012, Rvp 12447/2012   a Rvp 12448/2012   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,   ako   aj   k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   10   Er/1006/2010   a sp. zn.   18 Er/231/2010

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1   a čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označených   konaniach   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadostiach   súdneho   exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej   osoby   na   konanie   pred   ústavným   súdom   je   podanie   sťažnosti   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

V súčinnosti s okresným súdom ústavný súd zistil, že exekučné konanie vedené pod sp. zn.   10 Er/1006/2010   bolo   zastavené   uznesením   okresného   súdu   z 15.   augusta   2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. decembra 2011. Exekučné konanie vedené pod sp. zn. 18 Er/231/2010 bolo zastavené uznesením okresného súdu z 21. júna 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2011. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosti doručené ústavnému súdu 10. septembra 2012 boli podané zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd tieto sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre oneskorenosť.

II.3   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod   spisovými   značkami:   6 Er/410/2010,   12 Er/900/2007,   6 Er/461/2010 a 6 Er/369/2010

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta, že   postupom   okresného súdu   v   označených konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

II.3.1   K postupu   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp. zn. 6 Er/410/2010, sp. zn. 6 Er/461/2010 a sp. zn. 6 Er/369/2010

V   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi   príslušného   súdu   proti   porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných   práv   a   slobôd   je   nutné   využiť   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods. 1 písm. b) tohto zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je   v   súlade   so   základným   právom   zaručeným   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ale   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou   (m.   m.   II. ÚS   64/97,   I. ÚS   20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   (a   tiež   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru),   koná   iba   za   predpokladu, ak sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedok   nápravy   podľa zákona   o   súdoch,   alebo   ak   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   v sťažnostiach   zhodne   tvrdí,   že   v   súlade   so   zákonom   o   súdoch „podal[a] písomne   ešte   dňa   25.   05.   2011   do   rúk   predsedu   exekučného   súdu   sťažnosť na postup   súdu   smerujúcu   proti   porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“. Vzhľadom na skutočnosť, že k sťažnostiam nepripojila fotokópie sťažností podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, ústavný súd ju prípisom zo 4. decembra 2012 vyzval, aby tak urobila v ním určenej lehote, prípadne aby iným hodnoverným spôsobom preukázala, že takéto sťažnosti okresnému súdu podala, a zároveň ju upozornil na možnosť odmietnutia   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde,   ak   na   jeho   výzvu v určenej lehote požadované dôkazy nepredloží.

Sťažovateľka reagovala na výzvu ústavného súdu podaním doručeným 17. decembra 2012, ku ktorému pripojila kópie viacerých podaní. V prvom rade pripojila kópie podaní označených ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“ z 23. novembra 2010 a 25. mája 2011 (ďalej spolu len „sťažnosti na prieťahy“) adresovaných predsedovi okresného súdu, avšak bez   kópií   podacích   hárkov   pošty,   resp.   iných   dokladov   preukazujúcich   ich   podanie. Z obsahu sťažností na prieťahy vyplýva, že ich prílohou majú byť zoznamy exekučných konaní   vedených   okresným   súdom,   na   ktoré   sa   tieto   sťažnosti   vzťahujú,   tieto   však k samotným sťažnostiam na prieťahy neboli pripojené. Obsahom sťažností na prieťahy je, bez konkretizácie exekučných konaní vedených okresným súdom, na ktoré sa sťažnosti vzťahujú, len všeobecná argumentácia týkajúca sa predovšetkým povinnosti exekučného súdu   rozhodnúť   o   žiadosti   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v   zákonom ustanovenej   lehote   15   dní.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   sťažnosti   na prieťahy   neboli predložené   s   kompletným   materiálom   (chýba   zoznam   príslušných   exekučných   konaní vedených okresným súdom, na ktoré sa sťažnosti na prieťahy vzťahujú), pričom rovnako chýbajú aj podacie hárky pošty, ktoré by hodnoverným spôsobom preukazovali doručenie uvedených   sťažností   okresnému   súdu,   nemajú   sťažovateľkou   predložené   podania   podľa názoru ústavného súdu z hľadiska dokazovania žiadnu výpovednú ani preukaznú hodnotu.

Sťažovateľka   taktiež   predložila   ústavnému   súdu   kópie   podaní   označených   ako „Sťažnosť   a podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   súdu   –   prieťahy   v konaní“ z 30. augusta 2010 adresovaných okresnému súdu, taktiež bez kópií podacích hárkov pošty, resp. iných dokladov preukazujúcich ich podanie. Sťažovateľka v nich konkrétne označila povinnú osobu menom, priezviskom, rodným číslom, trvalým pobytom a zároveň uviedla exekučný titul. Tieto sťažnosti však neboli adresované orgánu štátnej správy okresného súdu, teda jeho predsedovi, ale len všeobecne okresnému súdu. Z tohto dôvodu ich preto podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za kvalifikované uplatnenie právneho prostriedku nápravy, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej práv účinne poskytuje.

Uvedený   postup   sťažovateľky   v   okolnostiach   prerokúvaných   sťažností   nemožno podľa   ústavného   súdu   považovať   za   účinné   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov v konaní vedenom   orgánom   štátnej   správy   súdov   nahradzujúce   sťažnosť   orgánu   štátnej správy súdu podľa citovaných ustanovení zákona o súdoch. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri   vyžadovanom   postupe   má   za   následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03, IV. ÚS 111/2011).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka, zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   sťažnostiach   hodnoverným   spôsobom nepreukázala,   že   v   doterajšom   priebehu   napadnutých   konaní   podala   sťažnosti   proti porušovaniu   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov predsedovi   okresného   súdu.   Sťažovateľka   zároveň   v   sťažnostiach   neuvádza   žiadne argumenty,   ktorými   by preukazovala,   že podmienku   využitia   tohto   prostriedku   ochrany svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   nesplnila   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa, pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažností, a preto ústavný súd nemohol v danom prípade zvážiť možnosť uplatnenia postupu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky, ktorými namieta postup okresného súdu   v napadnutých   konaniach   v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre neprípustnosť.

II.3.2   K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er/900/2007

Ústavný   súd   zo   spisovej   dokumentácie   okresného   súdu   zistil,   že   tvrdenie sťažovateľky   o   tom, že   okresný   súd zatiaľ o   žiadosti   súdneho   exekútora   na vykonanie exekúcie v tomto konaní nerozhodol, nezodpovedá skutočnosti. Zo zistení ústavného súdu totiž   vyplýva,   že   okresný   súd   ešte   13.   decembra   2007   vydal   poverenie   pre   súdneho exekútora   na   vykonanie   exekúcie.   Toto   poverenie   bolo   súdnemu   exekútorovi   doručené 21. decembra 2007.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti sťažovateľky   smerujúcu   proti   postupu   okresného   súdu   v označenom   konaní   z   dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže napadnutým postupom   okresného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.4   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 6 Er/410/2010, 12 Er/900/2007, 6 Er/461/2010 a 6 Er/369/2010

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   označených   konaniach v priamej   príčinnej   súvislosti   (z   rovnakých   dôvodov)   s   namietaným   porušením   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   v   zmysle   ktorého v napadnutých konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo podľa jeho názoru v týchto konaniach dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľkou označených   základných   práv   podľa   ústavy,   práva   podľa   dodatkového   protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013