znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 34/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti J., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 52/98, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   J.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   52/98 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 52/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti J., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom   sedemtisíc eur),   ktoré jej j e   Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti J., s. r. o., trovy konania v sume 385,79 € (slovom tristoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 24. septembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti J., s. r. o., Lazaretská 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   M.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 52/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn. 9   C   52/98   vedené   občianskoprávne   konanie   v   právnej   veci   žalobcu   M.   B.   (ďalej   len „žalobca“) proti sťažovateľke o zaplatenie sumy 16 862,50 € z titulu nezaplatenia celej odmeny herca za vytvorenie hereckej role. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 26. februára 1998 a bola mu pridelená sp. zn. 9 C 52/98. Následne 3. marca 1998 okresný súd vydal na návrh žalobcu predbežné opatrenie, ktorým zakázal spoločnosti I., s. r. o., prevádzať na sťažovateľku finančné prostriedky až do sumy 567 010 Sk. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala 23. marca 1998 odvolanie, o ktorom v odvolacom konaní rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tak, že predbežné opatrenie potvrdil uznesením z 31. augusta 2001. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na to, že je „...   po   dobu   12   (!!!)   rokov   nielen   v postavení   odporcu,   ale   aj   finančne   dlhodobo poškodzovaná, keď sa nevie dostať k svojim finančným prostriedkom“.

Prvé   pojednávanie vo veci   bolo okresným   súdom   nariadené na 29.   január 1999, pričom   následne   bolo   nariadených   celkom   28   pojednávaní,   z   ktorých   len   v   ôsmich prípadoch okresný súd aj skutočne pojednával a vykonával dokazovanie vo veci samej.

Sťažovateľka uvádza, že v namietanom konaní sa vystriedalo niekoľko zákonných sudcov, „... v súčasnej dobe zákonný sudca JUDr. M. G. ani po uplynutí 6 rokov vo veci doposiaľ nerozhodla (ide o prvostupňové rozhodnutie). Pritom vo svojej podstate ide o relatívne jednoduchý základ sporu, pričom práva a povinnosti obidvoch účastníkov sú dané právne kvalitnou Zmluvou o vytvorenie a užitie hereckého výkonu zo dňa 4. 9. 1995. Stačí zistiť, či žalobca zmluvu neporušil (porušil) a tak je jeho žaloba dôvodná (nedôvodná).“.

Uznesením z 2. júla 2002 okresný súd pribral ďalšieho účastníka do konania na strane   žalovaného.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   ale krajský   súd   odmietol.   Následne   sťažovateľka   4.   augusta   2003   požiadala   okresný   súd o nariadenie pojednávania. Podaním z 3. februára 2004 túto žiadosť zopakovala a zároveň žiadala o zrušenie predbežného opatrenia. Okresný súd o návrhu sťažovateľky na zrušenie predbežného opatrenia z 3. februára 2004 rozhodol až uznesením zo 17. marca 2008 tak, že ho zamietol, ale toto uznesenie nebolo expedované. „Konajúca sudkyňa bola upozornená na   túto   skutočnosť...   s   tým,   že   má   bezodkladne   vykonať   v tomto   smere   nápravu.“ V skutočnosti k náprave došlo až po doručení sťažnosti ústavnému súdu, keď okresný súd uznesením z 1. decembra 2010 opätovne rozhodol o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zrušenie predbežného opatrenia z 3. marca 1998.

V nadväznosti   na   podania   sťažovateľky,   ktorými   sa   domáhala   nariadenia pojednávania   vo   veci,   bola   zákonná   sudkyňa   4.   apríla   2005   upozornená   na   opakované prieťahy   v konaní,   k   náprave   však   nedošlo.   Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   v sťažnosti uvádza, že „... vedenie Okresného súdu Bratislava II opakovane konštatovalo existenciu prieťahov v konaní.

Nakoľko stav veci sa ani v ďalších rokoch nezmenil a súd doposiaľ nerozhodol vo veci, sťažovateľ uplatnil v roku 2008 sťažnosť. Podpredsedníčka súdu listom zo dňa 14. 11. 2008   konštatuje,   že   došlo   k   prieťahom   v   predmetnom   konaní.   Ďalej   v liste   uvádza,   že zákonná sudkyňa bola na odstránenie nedostatkov opakovane upozornená a bola vyzvaná k tomu, aby vo veci konala plynule a bez zbytočných prieťahov.

... aj napriek tomu sa spôsob konania v predmetnom spore nezmenil. Z toho dôvodu sme opakovane dňa 27. 10. 2009 podali na vedenie Okresného súdu Bratislava II sťažnosť na prieťahy v konaní...

Okresný súd Bratislava II v roku 2009 nevykonal žiadny relevantný úkon, napriek tomu,   že   zákonná   sudkyňa   bola   3x   vedením   súdu   upovedomená   o   tejto   skutočnosti,   že nekoná bez zbytočných prieťahov v konaní a že ide o viac ako 12 rokov reštančný spor... Súd po túto dobu sústavne, neodôvodnene a protiprávne porušuje základné právo účastníka – odporcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní č. 9 C 52/98. Porušovanie práva doposiaľ trvá.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   J.,   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní na Okresnom súde Bratislava II č. k. 9 C 52/98, porušené bolo.

Okresnému   súdu   Bratislava   II   sa   prikazuje   v   konaní   č.   9   C   52/98   konať   bez zbytočných prieťahov,

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 18.821,- €, ktorú sumu je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť sťažovateľovi do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu č...

Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia právneho právnemu zástupcovi JUDr. J. M. v sume, ktorú budeme špecifikovať, na účet advokáta č... do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Uplatňovanú   výšku   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka   odôvodňuje   tým,   že „pokiaľ ide o odôvodnenie výšky požadovaného finančného zadosťučinenia, poukazujme na skutočnosť, že:

- v uznesení o predbežnom opatrení sa ako dôvody na vydanie PO uvádzajú dva dôvody: to, že film ešte v tej dobe nebol premietaný na území Slovenskej republiky (ide o právne   irelevantný   dôvod   preto,   že   uvedeným   PO   sa   predbieha   inštitút   možného exekučného konania ak by bol navrhovateľ v konaní úspešný, a ďalej film bol už dávno na území SR premietaný, voľne sa predávajú DVD nosiče),

- druhým dôvodom vydania PO mala byť údajná insolventnosť sťažovateľa - v spise sa   nenachádza   jediný   dôkaz   o   takomto   tvrdení,   dnes   vidíme,   že   sťažovateľ   produkuje

-vytvára filmové diela aj v sumách viac ako 400.000.000,- Sk (14 mil. €).

Naviac postupom súdu (nekonaním vo veci samej a nekonaním v otázke PO) súd svojim nesprávnym postupom (!!) vystavil sťažovateľa uplynutím doby 12 rokov obave, že sa možno   nikdy   nedostane   k   svojim   (protiprávne)   zadržiavaným   finančným   prostriedkom a s prípadným príslušenstvom (úroky z omeškania).“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 34/2011-14 z 9. februára 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 3721/2010 zo 16. decembra 2010 bolo ústavnému doručené 10. januára 2011, ktoré doplnila prípisom zo 4. marca 2011; vo vyjadrení zo 16. decembra 2010 najmä uviedla:

„Po   oboznámení   sa   s   obsahom   sťažnosti,   ako   aj   obsahom   predmetného   spisu navrhujem,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   v   konaní   tunajším   súdom   porušené   bolo   len   čiastočne,   a   priznal sťažovateľke finančné odškodnenie podľa vlastnej úvahy.

Návrh obchodnej spoločnosti bol podaný na tunajší súd dňa 26. 02. 1998, vec je vedená pod spisovou značkou 9 C 52/98, vo veci sa vystriedalo niekoľko zákonných sudcov (JUDr. S., JUDr. B., JUDr. K.), terajšou zákonnou sudkyňou vo veci je od roku 2004 JUDr. M. G. Na základe uvedených skutočností musím konštatovať, že vo veci bol zistený prieťah v konaní   spôsobený   aj   konajúcou   sudkyňou.   Na   odstránenie   stavu   bol   so   sudkyňou JUDr. M. G. okrem písomného upozornenia vykonaný osobný pohovor, pričom prisľúbila, že vo veci bude konať systematicky a bez prieťahov.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   k   vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu   zaujal stanovisko v podaní z 24. marca 2011, v ktorom okrem iného uviedol: «Oznamujeme Vám, že   súhlasíme   s   prerokovaním   veci   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   resp.   jeho   právneho zástupcu.

Nemôžeme však nechať bez nášho vyjadrenia názor predsedníčky OS BA II v tom smere, že „právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces okresným súdom porušené bolo len čiastočne“.

Čudujeme sa takémuto právnemu názoru vedenia OS BA II ak si uvedomíme, že súdne konanie, v ktorom sťažovateľ je v konaní len v pasívnom postavení (odporca), sa začalo dňa 26. 02. 1998.

Doposiaľ nebolo vydané ani jedno prvostupňové rozhodnutie vo veci samej, pričom argumentáciu, že v konaní sa postupne vystriedali štyria sudcovia, považujeme za právne irelevantnú z pohľadu ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   otázka   množstva   napadnutých   vecí,   personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Po   uplynutí   13   rokov   je   argument   o   čiastočnom   porušení   ústavného   práva nepochopiteľný.

Len ostatná zákonná sudkyňa má spis od roku 2004, teda najmenej 7 rokov bez toho, aby v merite veci aspoň jeden krát rozhodla.

Pritom aj vedenie okresného súdu priznáva, že bolo niekoľko krát riešené zistenie prieťahov   v   konaní   práve   súčasnou   zákonnou   sudkyňou,   naviac   bol   vykonaný   podľa predsedníčky súdu osobný pohovor.

V   konečnom   dôsledku   nie   len   faktor   času,   ale   skutočne   flagrantné   procesné porušenia v konaní (nesprávny spôsob predvolávania účastníkov,   písomné upozornenie, predsedníčky súdu, že v spise sa nachádza neexpedované uznesenie, ktorým súd rozhodol o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia zo dňa 17. 3. 2008 s tým, že je nutné vykonať bezodkladne v tomto smere nápravu).».

Súčasťou podania právneho zástupcu sťažovateľky bolo aj vyčíslenie trov právneho zastúpenia; právny zástupca sťažovateľky ich vyčíslil sumou 1 266,72 €.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (obdobne   III.   ÚS   127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej aj z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáha „zaplatenia sumy 16 862,50 € z titulu nezaplatenia celej odmeny herca za vytvorenie hereckej role“. Ústavný súd z obsahu spisu, z vyjadrení sťažovateľky   a   okresného   súdu   ani   nimi   predloženej   dokumentácie   nezistil   žiadnu skutočnosť, ktorá by naznačovala, že ide z právneho hľadiska o zložitú vec. Zo skutkového hľadiska ústavný súd pripúšťa, že v danom prípade ide skutkovo o zložitejšiu vec vzhľadom na potrebu vykonať časovo náročné dokazovanie (vypočutie svedkov a posúdenie ďalších dôkazov predložených účastníkmi v doterajšom priebehu konania). Skutková zložitosť veci však   nemôže   ospravedlniť   nečinnosť   okresného   súdu   ani   jeho   neefektívnu   činnosť v posudzovanom   konaní,   ktorého   doterajšia   dĺžka   je   vo   vzťahu   k požiadavkám vyplývajúcim z čl. 48 ods. 2 ústavy zjavne neprimeraná.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky posudzovaného konania v jeho doterajšom priebehu ústavný súd hodnotí ako aktívne a súčinnostné; sťažovateľka reagovala na výzvy okresného   súdu,   zúčastňovala   sa   jednotlivých   pojednávaní   a   označovala   dôkazy   na preukazovanie svojich tvrdení či už sama, alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V správaní sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd vychádzal zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v konaní   môžu   byť zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou činnosťou,   teda   takým konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z príslušného   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   v období   po   doručení návrhu na začatie konania a vydaní predbežného opatrenia (uznesenie z 3. marca 1998) síce okresný súd vo veci konal, ale jeho činnosť bola zjavne neefektívna. Tento záver okrem iného potvrdzuje aj skutočnosť, že v období od 28. februára 1998 do 1. októbra 1999 bolo vo veci nariadených celkom sedem pojednávaní, ale všetky okrem jedného (pojednávanie z 20. augusta 1999) boli odročené bez prerokovania veci.

V ďalšom   období   sa   činnosť   okresného   súdu   obmedzila   len   na   úkony   súvisiace s rozhodovaním   o   návrhu   sťažovateľky   na   zrušenie   uznesenia   o nariadení   predbežného opatrenia z 3. marca 1998 (krajský súd toto rozhodnutie okresného súdu potvrdil uznesením z 31. augusta 2001) a o návrhu žalobcu z 31. augusta 2001 na rozšírenie okruhu účastníkov konania na strane odporcu (okresný súd tomuto návrhu vyhovel uznesením z 3. júla 2002, pričom krajský súd uznesením z 28. februára 2002 odvolanie sťažovateľky proti tomuto uzneseniu odmietol). Vo veci samej bol okresný súd vo veci bez ospravedlniteľného dôvodu dlhodobo nečinný. Po žiadostiach sťažovateľky zo 4. augusta 2003 a z 3. februára 2004 o nariadenie pojednávania vo veci bola zákonná sudkyňa vedením okresného súdu (4. apríla 2005) upozornená, že vo veci dochádza k prieťahom v konaní. V tejto súvislosti zákonná sudkyňa nariadila pojednávanie na 6. jún 2005, ktoré bolo odročené z dôvodu   neúčasti žalobcu a žalovaného v II. rade.

V ďalšom   období   okresný   súd   síce   nariaďoval   vo   veci   pojednávania   v   jedno   až dvojmesačných intervaloch (viac ako 20 pojednávaní), ktoré boli ale spravidla odročované bez prerokovania veci z rôznych dôvodov (ospravedlnenie účastníkov konania, pochybenie na strane okresného súdu pri predvolávaní svedkov, práceneschopnosť zákonnej sudkyne, predloženie   listinných   dôkazov   atď.),   pričom   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   do   dňa rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky nedošlo napriek tomu, že od podania žaloby   uplynulo   viac   ako   13   rokov;   z uvedeného   dôvodu   hodnotí   ústavný   súd   činnosť okresného súdu aj po 6. júni 2005 ako neefektívnu.

Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia konštatoval, že doterajší postup okresného súdu   v namietanom   konaní   je   poznamenaný   ako   celok   neefektívnou   a nesústredenou činnosťou, ako aj neodôvodnenou nečinnosťou (obdobie od 20. augusta 1999 do 6. júna 2005). Navyše už aj samotná skutočnosť, že okresný súd vo veci samej zatiaľ meritórne nerozhodol   napriek   tomu,   že   od   podania   žaloby   uplynulo   viac   ako   trinásť   rokov,   je z ústavného   hľadiska   neakceptovateľná.   Ústavný   súd   preto   rozhodol,   že   postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 52/98 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 18 821 € z dôvodov uvedených v sťažnosti (pozri časť I tohto nálezu).

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   určení   jeho   sumy   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   predovšetkým   z   doterajšej   zjavne   neprimeranej   dĺžky   namietaného konania, ako aj intenzity pochybení v postupe okresného súdu, v dôsledku ktorých došlo k zbytočným   prieťahom,   a správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd rozhodol, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. M.

Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby, z toho dva úkony vykonané v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) a jeden úkon vykonaný v roku 2011 (podanie z 19. marca 2011) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Pri rozhodovaní o úhrade trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 ústavný súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2009,   ktorá   bola 721,40 €, pričom za oba úkony právnej služby priznal odmenu v sume dvakrát po 120,23 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)   predstavuje   spolu   254,88   €.   Pri   výpočte   odmeny   za   úkon   právnej   služby vykonaný v roku 2011 ústavný súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €. Za úkon právnej služby   vykonaný   v   roku   2011   priznal   odmenu   v   sume   123,50   €,   čo   spolu   s   režijným paušálom (7,41 €) predstavuje sumu 130,91 €. Celková úhrada trov konania za tri úkony právnej služby tak predstavuje sumu 385,79 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011