znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 34/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   v spojení   s čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 44/2009   a postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   Co 159/2009 a jeho uznesením z 1. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2010 doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   44/2009 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 159/2009 a jeho uznesením z 1. decembra 2009.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že predmetom konania bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na obnovu konania pôvodne vedeného pod sp. zn. 17 C 372/2001. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti neuviedol, v čom konkrétne vidí porušenie svojich práv, použil len invektívy   na   adresu   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   z   čoho   sa   dá   vyvodiť   len   jeho nespokojnosť s výsledkom konania.

Z priloženého uznesenia krajského súdu č. k. 24 Co 159/2009-26 z 1. decembra 2009 vyplýva, že sťažovateľ podal 9. marca 2009 okresnému súdu žiadosť o obnovu konania vedeného pod sp. zn. 17 C 372/2001. Jeho podanie neobsahovalo náležitosti návrhu na začatie   konania   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Okresný   súd   uznesením z 31. marca 2009 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania a poučil ho, aké náležitosti   má   obsahovať   riadny   návrh   na   obnovu   konania.   Sťažovateľ   reagoval   na uznesenie okresného súdu podaním z 27. apríla 2009, ktorým neodstránil nedostatky svojho návrhu. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 44/2009-16 z 12. mája 2009 podanie sťažovateľa zo 4. marca 2009 odmietol, pretože neobsahovalo náležitosti riadneho návrhu na začatie konania podľa § 42 ods. 3, § 79 ods. 1 a § 228 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. V odvolaní   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sťažovateľ   namietal,   že   pôvodné   konanie vedené pod sp. zn. 17 C 372/2001 bolo zastavené v rozpore so zákonom a v tejto veci už koná   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   preto   navrhuje   prerušiť   konanie   až   do   jeho rozhodnutia.   Krajský   súd   v   konaní   o   obnovu   konania   napadnutým   uznesením   sp.   zn. 24 Co 159/2009 z 1. decembra 2009 potvrdil uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby v konaní o jeho sťažnosti takto rozhodol:„II. A Okresný súd v Trnave v konaní 8C/44/2009 porušuje základné práva D. B. podľa čl. 46 ods. 1, č. 47 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v Trnave porušuje čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 a 14 dohovoru.

II.   B   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   24   Co/159/2009-26 Krajského súdu v Trnave zo dňa 01. 12. 2009 a prikazuje Okresnému súdu vo veci konať, bezodkladne.

II. C Okresný súd v Trnave je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 100.000 Eur (pre opakované delikty) a Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť 200.000 Eur D. B. pre opakované delikty v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

Sudcovia v Trnave dokážu ignorovať rozhodnutie ÚS SR, preto v prípade omeškania sú povinní zaplatiť úroky z omeškania vo výške 17,6 % z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

II.   D   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   konať   vo   veci   17C/372/2001 Okresnému súdu v Trnave bezodkladne a to v lehote 3 mesiace od rozhodnutia US SR musí ukončiť konanie 17C/372/2001.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   na   predbežnom   prerokovaní   z   hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy,   práva   podľa   čl. 6 ods.   1   dohovoru   a vo vzťahu ku   konaniu   krajského súdu   aj z hľadiska   namietaného   porušenia   čl.   14   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   13   dohovoru vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní sp. zn. 8 C 44/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2009.

Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľ mohol a aj sa domáhal ochrany svojich práv proti postupu a uzneseniu okresného súdu, ktorým došlo podľa jeho tvrdenia k ich porušeniu, podaním odvolania, o ktorom rozhodoval krajský súd, v ktorého právomoci bolo poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa,   a   preto   ústavný   súd   v   súlade s princípom subsiadirity vyjadreným v čl. 127 ods. 1 ústavy odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. V časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   práva   na   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o odmietnutí jeho podania, ktorým sa domáhal obnovy konania pôvodne vedeného pod sp. zn. 17 C 372/2001, ústavný súd nezistil   z   obsahu   sťažnosti   ani   z   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   žiadne skutočnosti, ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti s označenými právami.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že krajský súd nevyhovel jeho odvolaniu   a   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   jeho   podanie z dôvodu, že neobsahovalo náležitosti riadneho návrhu na začatie konaniam podľa § 42 ods. 3, § 79 ods. 1 a § 228 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd k tomu uvádza, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. Preto, ak sťažovateľ nesplnil podmienky   prístupu   k   súdnej   ochrane   upravené   v   príslušnom   procesnom   predpise (Občianskom súdnom poriadku), nemôže sa dovolávať ochrany svojich práv len tvrdením o ich   porušení   všeobecným   súdom   založenom   na   tom,   že   sa   súd   odmietol   jeho   vecou zaoberať.

V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej, ak osoba nesplní ustanovené podmienky zákonného postupu pri uplatňovaní svojich práv, nemôže sa dovolávať   toho,   že   boli   porušené   jej   základné   práva   a   slobody,   ak   jej   súd   nevyhovel (I. ÚS 37/96).   Namietať   porušenie   svojich   práv   v   konaní   pred   ústavným   súdom   sú oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné alebo iné podmienky   spojené   s   nadobudnutím   alebo   uplatňovaním   takýchto   práv   (I.   ÚS   32/99, I. ÚS 64/99). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza až vtedy, ak sa „každý“ zákonom ustanoveným postupom domáhal svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ale súdna ochrana mu nebola poskytnutá (I. ÚS 24/97).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Sťažovateľ v sťažnosti netvrdil, že k odmietnutiu jeho podania došlo napriek tomu, že jeho návrh spĺňal zákonom upravené náležitosti, resp. napriek tomu, že splnil výzvu okresného súdu na odstránenie nedostatkov návrhu. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu, v ktorom je zhrnutý priebeh konania, obsah sťažovateľových podaní, ako aj obsah procesných   rozhodnutí   okresného   súdu,   vyplýva,   že   okresný   súd   dodržal   zákonom ustanovený postup, a preto nič nesvedčí o sťažovateľom tvrdenom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uvádza, že namietaná dĺžka konania pred krajským súdom (necelý rok) nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia základného   práva   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa čl. 47   ods.   2   ústavy   sťažovateľ   svoju   sťažnosti   neodôvodnil   a   ústavný   súd   nezistil relevantné   skutočnosti   k   namietanému   porušeniu   ani   z   obsahu   priloženého   uznesenia krajského   súdu.   Z týchto   podkladov   nevyplýva   ani to,   či   a   akým   spôsobom   sťažovateľ uplatnil právo na právnu pomoc v konaní pred označenými všeobecnými súdmi. Vzhľadom na to, že z odôvodnenia ani z príloh sťažnosti nevyplývajú okolnosti, ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 2 ústavy, je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13   dohovoru,   jeho   tvrdenie   zrejme   vyplýva   len   zo   skutočnosti,   že   krajský   súd   jeho odvolaniu   nevyhovel. Táto   skutočnosť však   nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov   nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech   sťažovateľa   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti   Spojenému   kráľovstvu   –   1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Vzhľadom na právnu úpravu odvolacieho konania   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   nemožno   mať   pochybnosti   o   účinnosti odvolania   ako   riadneho   opravného   prostriedku   aj   proti   procesným   rozhodnutiam prvostupňových   súdov.   Z   konkrétnych   okolností   posudzovanej   veci   nevyplývajú   žiadne okolnosti   svedčiace   o   porušení   sťažovateľových   práv   pri   poskytovaní   súdnej   ochrany krajským súdom, ktorých zistenie by mohlo viesť ku konštatovaniu existencie príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru. Aj v tejto časti sťažnosti je preto daný dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru sťažovateľ netvrdil žiadny dôvod diskriminácie. Ústavný súd nezistil preskúmaním veci na predbežnom prerokovaní možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   práv,   v   spojení   s   ktorým   by   mohlo   byť posudzované namietané porušenie čl. 14 dohovoru, a preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   v   celom   rozsahu   vo   vzťahu ku konaniu okresného   súdu   pre nedostatok právomoci   na jej   prerokovanie a   vo vzťahu ku konaniu krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010