znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 34/08

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 14. októbra 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok vo veci   neprijatia   jej   podania   z 11.   októbra   2006   urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom,   za   účasti   Okresného   súdu Ružomberok, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok neprijatím jej podania   z   11. októbra 2006   urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným elektronickým podpisom p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Ružomberok p r i k a z u j e   konať vo veci podania obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), z 11. októbra 2006 urobeného elektronickou formou a   podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

3. Okresný   súd   Ružomberok j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej   spoločnosti   L., a. s.,   trovy   právneho   zastúpenia   v celkovej   sume   14 379,96   Sk   (slovom štrnásťtisíctristosedemdesiatdeväť   slovenských   korún   a deväťdesiatšesť   halierov),   z   toho sumu   6 887,72 Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských   korún a sedemdesiatdva halierov) na účet advokáta JUDr. M. P., B., a sumu 7 492,24 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún   a dvadsaťštyri   halierov)   na   účet advokáta JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), B. (ďalej len „sťažovateľka“),   doplnená   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   25.   januára   2007 a 13. septembra 2007, zastúpenej pôvodne advokátom JUDr. M. P., B., a od 15. augusta 2007   advokátom   JUDr.   J.   F.,   B., ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“)   vo   veci   neprijatia   jej   podania   z   11.   októbra   2006 urobeného   elektronickými prostriedkami a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom doručeného okresnému súdu 19. októbra 2006.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľka   doručila okresnému súdu   31.   marca 2006 žaloby o vydanie platobných rozkazov vrátane príloh, pričom podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého podanie možno urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice,   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, uvedené podania urobila elektronickými prostriedkami   a   boli   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o elektronickom   podpise“).   Spolu   so   žalobami o vydanie platobných rozkazov vrátane príloh sťažovateľka doručila okresnému súdu aj „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom okresný súd informovala o svojom podaní na DVD nosiči.

Okresný   súd   stanoviskom   zo 4.   apríla   2006   sťažovateľke   oznámil,   že „...   súdy Slovenskej   republiky   nemajú   k dispozícii   elektronickú   podateľňu,   nie   sú   v súčasnosti splnené   podmienky   osobitného   zákona   na   prijímanie   podania   elektronickou   formou prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu podľa osobitných predpisov“, a vrátil sťažovateľke jej podanie z 31. marca 2006 - elektronické dokumenty uchované na DVD nosičoch.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   26.   apríla   2006   ďalšie   vyjadrenie,   podľa ktorého jej podanie - návrhy na začatie konania (žaloby o vydanie platobných rozkazov) je zaznamenané v elektronickej podobe na DVD nosiči, čo zodpovedá ustanoveniu § 42 ods. 1 OSP,   ako   aj ustanoveniam   zákona   o elektronickom   podpise,   pričom   podľa   ustanovenia § 132   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 543/2005 Z. z.“): „Pri prijímaní   podaní   urobených   elektronickými   prostriedkami   podpísaných   zaručeným elektronickým podpisom sa postupuje podľa osobitných predpisov. Takto prijaté podania sa odovzdávajú   podateľni   na   ďalší   postup   podľa   §   129.“   Sťažovateľka   poukázala   tiež   na zásadu   hospodárnosti   konania   a skutočnosť,   že   urobiť   podanie   elektronickými prostriedkami podľa osobitného zákona je možné od 1. mája 2002, t. j. viac ako 4 roky, a nie je vinou sťažovateľky, že okresný súd nemá vytvorené podmienky na prijatie takýchto podaní. Navyše z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že písomné podanie by malo byť pred ostatnými spôsobmi uprednostňované.

Sťažovateľka 19. októbra 2006 doručila okresnému súdu nové podanie (z 11. októbra 2006), a to rovnakým spôsobom ako v prípade prvého podania (v domnení, že okresný súd odstránil   technické   nedostatky,   pre   ktoré   neprijal   sťažovateľkine   podanie   z 31.   marca 2006),   t.   j.   doručila   okresnému   súdu   sprievodný   list   s DVD   nosičom,   ktorý   obsahoval návrhy   na   vydanie   platobných   rozkazov   s prílohami,   ktoré   boli   podpísané   zaručeným elektronickým   podpisom,   pričom   tieto   podania   obsahovali   rovnaké   návrhy   na   začatie konania   ako   v prípade   prvého   podania   z 31.   marca   2006.   Okresný   súd   prípisom   z 24. októbra 2006 sťažovateľke oznámil, že jej podanie urobené 19. októbra 2006 „… nie je možné prijať, a to z rovnakých dôvodov, ako tomu bolo v prípade prvého podania“.

Sťažovateľka   argumentuje,   že   podľa   ustanovenia   §   42   ods.   1   OSP   a   vyhlášky Národného   bezpečnostného   úradu   č.   542/2002   Z.   z.   o   spôsobe   a   postupe   používania elektronického   podpisu   v obchodnom   a   administratívnom   styku   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 542/2002 Z. z.“) ako vykonávacieho predpisu k zákonu o elektronickom   podpise   sú   súdy   povinné   prijímať   podania   urobené   elektronickými prostriedkami   rovnako   ako   podania   v iných   formách.   Sťažovateľka   poukazuje   tiež   na ustanovenie § 6 ods. 1 vyhlášky č. 542/2002 Z. z., podľa ktorého: „Ak orgán verejnej moci alebo orgán verejnej správy využíva zaručený elektronický podpis, zriaďuje elektronickú podateľňu   na   prijímanie,   odosielanie,   overovanie,   potvrdzovanie   a   spracovanie elektronických dokumentov (ďalej len „manipulácia s elektronickým dokumentom“) v styku s fyzickými   osobami   alebo   právnickými   osobami,   alebo   s inými   orgánmi   verejnej   moci a orgánmi   verejnej   správy.“   Podľa   sťažovateľky   je   mylný   výklad   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   a   okresného   súdu,   že predmetné ustanovenie vyhlášky dáva orgánu verejnej moci alebo orgánu verejnej správy na výber, či bude, alebo nebude využívať elektronický podpis. Súdy musia byť primerane technicky a personálne vybavené na prijímanie podaní, pričom všetky formy podania (t. j. písomné podanie, ústne do zápisnice a elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom) sú rovnocenné.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   dodržala   zákonom   ustanovený   postup   a   urobila podanie v súlade so zákonom, a to elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým   podpisom,   splnila všetky   zákonné   požiadavky,   a   napriek   tomu   nebolo   jej podanie okresným súdom prijaté, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka tvrdí,   že okresný súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   B.   a.   s.   so   sídlom   B...,   zapísanej   v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel Sa, vložka číslo 3632/B domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Ružomberok   vo   veci   navrhovateľa   spoločnosti   B...,   zapísanej   v Obchodnom   registri Okresného súdu Bratislava I., Oddiel Sa, vložka číslo 3632/B proti odporcovi... porušené bolo.

2. Podanie zo dňa 11. 10. 2006 vo veci navrhovateľa spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel Sa, vložka číslo 3632/B   proti   odporcovi...   urobené   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým   podpisom   bolo   urobené   zákonom   ustanoveným   spôsobom,   a preto   sa Okresnému súdu Ružomberok prikazuje, aby na základe tohto podania konal.

3. Spoločnosti B., so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel Sa, vložka číslo 3632/B priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Sk (slovom: desaťtisíc slovenských korún), za každé jednotlivé porušenie práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci navrhovateľa spoločnosti B., so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel   Sa,   vložka   číslo   3632/B   proti   odporcovi...   Okresný   súd   Ružomberok   je   povinný zaplatiť   primerané   finančné   zadosťučinenie   do dvoch mesiacov od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel Sa, vložka číslo 3632/B priznáva náhradu trov tohto konania.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 34/08-36 z 31. januára 2008 prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľky.

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 25. marca 2008 uviedol, že „z dôvodu možnosti uplatnenia nových argumentov zo strany porušovateľa žiadame, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie“.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 3006/2008 z 25. februára 2008 bolo ústavnému súdu doručené 29. februára 2008. Predseda okresného súdu v ňom oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a k predmetnej veci sa okrem iného vyjadril nasledovne:

«Dňa 19. 10. 2006 bol Okresnému súdu Ružomberok doručený list JUDr. M. P. z 11. 10. 2006 v ktorom uviedol, že dňa 31. 3. 2006 podal na Okresný súd v Ružomberku návrhy na vydanie platobných rozkazov vrátane príloh, pričom v zmysle § 42 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku... je súd povinný takéto podanie prijať a mal za to, že od doby 31. 3. 2006 do 11. 10. 2006 mohol okresný súd technické problémy súvisiace s prijímaním takýchto podaní odstrániť. Z tohto dôvodu presne to isté podanie ako urobil 31. 3. 2006 urobil znova. Dňa 24. 10. 2006 Okresný súd Ružomberok listom Spr. 1550/2006 oznámil JUDr. M. P., že na základe listu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky Bratislava, sekcie civilného práva zo dňa 3. 4. 2006 číslo 3554/2006-50 mu vrátil uvedenú listovú zásielku s jedným   „DVD   nosičom“   z dôvodu,   že   súdy   Slovenskej   republiky   nemajú   k dispozícii elektronickú   podateľňu,   nie   sú   v súčasnosti   splnené   podmienky   osobitného   zákona   na prijímanie   podania   elektronickou   formou   prostredníctvom   zaručeného   elektronického podpisu podľa osobitných predpisov. Súčasne Okresný súd Ružomberok listom zo dňa 24. 10.   2006   Spr.   1550/2006   zaslal   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   na   vedomie   stanovisko JUDr.   M.   P.   z 11.   10.   2006   so   žiadosťou   o zaujatie   stanoviska   k v ňom   uvádzaným skutočnostiam, keďže uvedený právny zástupca považuje deň 31. 3. 2006 za deň začatia konania a odmietnutie zaoberať sa jeho podaním považuje za porušenie práva domáhať sa svojich   práv   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Opätovne   sme   požiadali   o zaujatie stanoviska k sprievodnému listu k návrhu zo dňa 31. 3. 2006, 26. 7. 2006, 11. 10. 2006 JUDr. M. P. Stanovisko Ministerstva spravodlivosti Okresnému súdu Ružomberok dané nebolo.

Z uvedených skutočností vyplýva, že Okresný súd v Ružomberku nemal k dispozícii elektronickú   podateľňu   a nemal   splnené   podmienky   osobitného   zákona   na   prijímanie podania elektronickou formou prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu podľa osobitných predpisov a napriek tomu, že uvedenú situáciu Ministerstvu spravodlivosti SR signalizoval (aj keď táto bola Ministerstvu spravodlivosti známa) a žiadal ho o jej riešenie, Ministerstvom spravodlivosti tak učinené nebolo.»

K vyjadreniu   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zaujal   právny zástupca sťažovateľky stanovisko, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 25. marca 2008. V stanovisku sa okrem iného uvádza:

«Porušovateľ vo svojom vyjadrení potvrdil, že bez akéhokoľvek úkonu smerujúceho k začatiu občianskeho súdneho konania vrátil sťažovateľovi DVD nosič obsahujúci návrhy na začatie občianskeho súdneho konania. Táto skutočnosť sama o sebe zakladá porušenie práva   na   prístup   k súdu,   ktoré   je   neoddeliteľnou   súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu. K uplatneniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Sťažovateľ sa domáhal svojho práva na Okresnom súde Ružomberok, ten však v rozpore s príslušnými procesnými normami konať nezačal... Sťažovateľ   tvrdí,   že   namietaným   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok,   ktorý odmietol akceptovať podania sťažovateľa zo dňa 11. 10. 2006 (doručené súdu 19. 10. 2006) vykonané elektronickými prostriedkami v súlade s ust. § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   a formou   elektronického   dokumentu   podpísaného   zaručeným elektronickým podpisom podľa Zákona o elektronickom podpise došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivý proces spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Sťažovateľ   tvrdí,   že   namietaným   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok,   ktorý odmietol akceptovať podania sťažovateľa zo dňa 11. 10. 2006 vykonané elektronickými prostriedkami   v súlade   s ust.   §   42   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   a formou elektronického   dokumentu   podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa Zákona   o elektronickom   podpise   došlo   k zásahu   do   jeho   práva   na   prístup   k súdu spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... Procesným   pochybením   došlo   k   „strate   šancí“   sťažovateľa   pred   vnútroštátnym súdom. Strata nastala vo vzťahu ku každému podanému návrhu, t. j. ku každému konaniu ktoré sa nezačalo a ktorého výsledkom malo byť deklaratórne rozhodnutie o majetkovom práve   sťažovateľa   a tomu   zodpovedajúcej   povinnosti   žalovaného   dlžníka.   Požadované primerané   finančné   zadosťučinenie   predstavuje   morálnu   náhradu   za   „stratu   šancí“ sťažovateľa.»

II.

S prihliadnutím na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky z 19. marca 2008, že sťažovateľka trvá na nariadení ústneho pojednávania v danej veci, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nariadil ústne pojednávanie na 14. október 2008.

Na ústnom pojednávaní sa zúčastnili za sťažovateľku jej právny zástupca JUDr. J. F. a predseda   jej   predstavenstva   JUDr.   D.   P.,   ktorí   s poukazom   na   to,   že   okresný   súd v predmetnej   veci   ani   v súčasnosti   nekoná,   zotrvali   na   doterajších   stanoviskách   k veci a žiadali,   aby   ústavný   súd   o sťažnosti   rozhodol   v súlade   s petitom   formulovaným v sťažnosti.

Predseda okresného súdu sa z účasti na ústnom pojednávaní ospravedlnil a vyslovil súhlas, aby sa konalo bez jeho prítomnosti.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (práva na prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu neprijatím jej podania   z 11.   októbra   2006   urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným elektronickým podpisom.

Predseda   okresného   súdu   sa   k podaniu   sťažovateľky   urobenému   elektronickými prostriedkami   a podpísanému   zaručeným   elektronickým   podpisom   doručenému   mu 19. októbra 2006 vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3006/2008 z 25. februára 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

„... Okresný súd v Ružomberku nemal k dispozícii elektronickú podateľňu a nemal splnené   podmienky   osobitného   zákona   na   prijímanie   podania   elektronickou   formou prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu podľa osobitných predpisov a napriek tomu, že uvedenú situáciu Ministerstvu spravodlivosti SR signalizoval (aj keď táto bola Ministerstvu spravodlivosti známa) a žiadal ho o jej riešenie, Ministerstvom spravodlivosti tak učinené nebolo.“

Vzhľadom na stanoviská účastníkov konania a namietaný postup okresného súdu sa ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sústredil na posúdenie otázky, či postup okresného súdu, ktorým neprijal podanie sťažovateľky uskutočnené elektronickou formou   a podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   z dôvodu   nedostatočného technického   vybavenia   tohto   súdu,   mohol   v konkrétnych   okolnostiach   predmetnej   veci znamenať porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň zdôraznil, že sťažovateľkou tvrdené porušenie jej označených   práv   postupom   okresného   súdu   posudzoval   len   v rozsahu,   v akom   bola   jej sťažnosť prijatá na ďalšie konanie uznesením č. k. IV. ÚS 34/08-36 z 31. januára 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Podľa § 41 ods. 1 OSP účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   v znení   novelizácie   uskutočnenej   čl.   III   zákona o elektronickom podpise účinnej od 1. mája 2002 podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom podľa osobitného zákona, telegraficky alebo telefaxom.

Podľa   §   132   vyhlášky   č.   543/2005   Z.   z.   pri   prijímaní   podaní   urobených elektronickými   prostriedkami   podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom   sa postupuje podľa osobitných predpisov. Takto prijaté podania sa odovzdávajú podateľni na ďalší postup podľa § 129.

Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky č. 542/2002 Z. z. ak orgán verejnej moci alebo orgán verejnej správy využíva zaručený elektronický podpis, zriaďuje elektronickú podateľňu na prijímanie,   odosielanie,   overovanie,   potvrdzovanie   a spracovanie   elektronických dokumentov   v styku   s fyzickými   osobami   alebo   s právnickými   osobami,   alebo   s inými orgánmi verejnej moci a orgánmi verejnej správy.

Článok   46   ods. 1   ústavy   je   primárnym   ústavným   východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom sa možno domáhať jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03, IV. ÚS 159/07).

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou konštatoval, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného   súdu   o veci   konať a rozhodnúť (I.   ÚS   62/97, II. ÚS   26/96).   K porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   by   došlo   vtedy,   ak   by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Z citovaných právnych noriem, osobitne § 42 ods. 1 OSP v znení účinnom od 1. mája 2002, podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že fyzické osoby alebo právnické osoby sú oprávnené podať (doručiť) všeobecnému súdu podanie, a teda aj návrh na začatie konania aj elektronickou formou podpísaný zaručeným elektronickým podpisom v zmysle príslušných právnych predpisov, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu každé   takéto   podanie   prijať   a konať   o ňom   spôsobom   a postupom,   ktorý   predpokladá a ustanovuje zákon; v danom prípade Občianskeho súdneho poriadku.

V tejto súvislosti ústavný súd poukázal aj na ústavný imperatív „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyjadrený   v čl.   2   ods.   2   ústavy,   z ktorého   možno   vyvodiť   príkaz   adresovaný   všetkým štátnym   orgánom,   a teda   aj   všeobecným   súdom,   prijať   každé   podanie   uskutočnené spôsobom, ktorý predpokladá a ustanovuje zákon. Ak tak dotknutý štátny orgán, v danom prípade   okresný   súd,   neurobí,   dopustí   sa   neprípustného   zásahu   do   základných   práv dotknutej   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorému   treba   priznať   ústavnoprávnu ochranu. Konanie, resp. nečinnosť dotknutého štátneho orgánu, ktorým tento nerešpektuje ústavný   príkaz   konkretizovaný   v dotknutých   ustanoveniach   zákona,   v danom   prípade Občianskeho   súdneho   poriadku,   predstavuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   porušenie základného práva aj za okolností, kedy tento štátny orgán sám priamo nespôsobil stav, ktorý mu reálne neumožňuje nakladať s podaním fyzickej alebo právnickej osoby v čase jeho doručenia spôsobom ustanoveným zákonom (m. m. III. ÚS 7/07).

V danom prípade § 41 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 OSP nepochybne priznáva navrhovateľovi (sťažovateľke) možnosť urobiť podanie viacerými rovnocennými spôsobmi, v ktorých je zahrnuté aj podanie návrhu elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že v danom prípade   došlo   postupom   okresného   súdu   -   neprijatím   podania   sťažovateľky z   11.   októbra   2006   urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným elektronickým   podpisom,   doručeného   okresnému   súdu   19.   októbra   2006,   k   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   d)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo v záujme účinnej ochrany jej práv, aby sa v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde obnovil stav pred porušením označených práv sťažovateľky. Preto ústavný súd vydal okresnému súdu príkaz, aby vo veci jej podania z 11. októbra 2006 opätovne konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (bod 2 výroku nálezu). V súlade   s týmto   príkazom   bude   povinnosťou   okresného   súdu   opätovne   sa   zaoberať podaním   sťažovateľky   z 11.   októbra   2006   ako   návrhom   na   začatie   konania,   ktorý   bol urobený zákonom ustanovenou formou, a postupovať vo vzťahu k nemu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom musí zabezpečiť, aby právne účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na svoju doterajšiu judikatúru k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, ktorú sú povinné vo svojej rozhodovacej činnosti uplatňovať   všetky   štátne   orgány,   vrátane   všeobecných   súdov.   Zo   zásady   ústavne konformného výkladu vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu ústavou   garantovaných   práv   fyzických   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky orgány   verejnej   moci   sú   povinné   v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v prospech realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08). V okolnostiach prípadu je preto   nepochybné,   že   okresný   súd   bude   povinný   opätovne   sa   zaoberať podaním sťažovateľky z 11. októbra 2006 ako návrhom na začatie konania a pritom musí zabezpečiť zachovanie jeho   právnych   účinkov   ku   dňu   jeho podania,   a to   bez   ohľadu   na   technické problémy,   ktoré   by   mohli   v tejto   súvislosti   vzniknúť   (napr.   v súvislosti   s použitím elektronickej   podateľne,   ako   namietali   zástupcovia   sťažovateľky   počas   ústneho pojednávania).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 Sk „za každé jednotlivé porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“, t. j. za každý   okresným   súdom   neprijatý   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu s nasledovným odôvodnením: „za   porušenie   jedného   z najdôležitejších,   ak   nie   najdôležitejšieho   práva obsiahnutého v Ústave Slovenskej republiky“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   (napr.   skutkové   okolnosti   jednotlivých návrhov na vydanie platobných rozkazov) ústavný súd považoval samotné deklarovanie porušenia označených práv (bod 1 výroku nálezu), ako aj príkaz, aby okresný súd opätovne v danej veci konal (bod 2 výroku nálezu), ktorým sa garantuje, že práva uplatnené podaním z 11. októbra 2006 zostanú sťažovateľke zachované, za dostatočné na zabezpečenie ochrany označených práv sťažovateľky (podobne napr. III. ÚS 7/07, IV. ÚS 22/03, IV. ÚS 142/03). Opierajúc sa o skutočnosť, že týmto spôsobom sa obnoví stav pred porušením označených práv   sťažovateľky,   čo   jej   umožní   zákonom   ustanoveným   spôsobom   domáhať   sa   práv uvedených v jej žalobnom návrhu - podaní z 11. októbra 2006 urobenom elektronickými prostriedkami   a podpísanom   zaručeným elektronickým   podpisom,   čím   sa zároveň   naplní účel, ktorý sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je v záujme dovŕšenia ochrany porušených práv   sťažovateľky   potrebné   priznať   aj   finančné   zadosťučinenie,   a preto   v tejto   časti   jej návrhu nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia vychádzal z toho, že sťažovateľku do 14. augusta 2007 zastupoval advokát JUDr. M. P. a následne   potom,   ako   sťažovateľka   oznámila   zmenu   vo   svojom   právnom   zastúpení, advokát JUDr. J. F. (splnomocnenie z 15. augusta 2007).

Pri priznaní úhrady trov konania sťažovateľky za právne zastupovanie advokátom JUDr.   M.   P.   ústavný   súd   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, a to vzhľadom na skutočnosť, že relevantné úkony právnej služby boli pôvodným právnym zástupcom sťažovateľky vykonané v roku 2006. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460   Sk,   čo   spolu   s režijným   paušálom   2-krát 164   Sk   (§ 16 ods.   3   vyhlášky)   a   DPH (19 % z 5 788 Sk, osvedčenie z 31. mája 2006) predstavuje sumu 6 887,72 Sk. Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 25. januára 2007 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal (IV. ÚS 47/07, IV. ÚS 99/07).

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania sťažovateľky za právne zastupovanie advokátom   JUDr.   J.   F.   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, a to vzhľadom na   skutočnosť,   že   relevantné   úkony   právnej   služby   boli   súčasným   právnym   zástupcom sťažovateľky vykonané v roku 2007. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a vyjadrenie zo 7. septembra 2007) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to jeden úkon po 2 730 Sk, čo spolu s režijným paušálom dvakrát 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a DPH (19 % z 2 730 Sk, osvedčenie z 31. mája 2006) predstavuje sumu 7 424,60 Sk. Podania právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 4. apríla 2008, 6. mája 2008 a 15. júla 2008 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na ich obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podania vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal (IV. ÚS 47/07, IV. ÚS 99/07).

Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľky na ústnom pojednávaní konanom 14. októbra   2008   vrátane   náhrady   hotových   výdavkov   ústavný   súd   nepriznal,   pretože na predmetnom pojednávaní neboli prednesené žiadne nové skutočnosti, ktoré by prispeli k ďalšiemu   objasneniu   veci   (absencia   nových   skutočností   ústavnoprávneho   rozmeru), a v danej veci rozhodol len na základe predložených listinných dôkazov, t. j. sťažnosti, z pripojených písomností a   písomných vyjadrení účastníkov konania (m. m. I. ÚS 41/03, IV. ÚS 233/03, IV. ÚS 88/05).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet advokátov JUDr. M. P. a JUDr. J. F. tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008