znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 34/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. D., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 Cbi 2/04   a jeho   uznesením   z 2. mája 2005   v spojení s postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Obo 203/2005 a jeho uznesením z 20. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing. L. D. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. januára 2006   doručené   podanie   Ing.   L. D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cbi 2/04 a jeho uznesením 2. mája 2005 v spojení s postupom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 203/05 a jeho uznesením z 20. októbra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (pôvodne spolu so žalobkyňou v druhom rade) doručil 21. januára 2004 krajskému súdu žalobu o určenie, že „... Krajský súd v Bratislave - konkurzný súd v konaní č. k. 9 K 319/00 v čase medzi 14. 6. 2001 a 17. 9. 2001 bol nečinný, neriadil   sa   právnym   názorom   súdu   druhého   stupňa   a   rozhodol   na   základe   nesprávne zisteného skutkového stavu“.

Ďalej sa domáhal určenia, že vyhlásenie konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti V., s. r. o., so sídlom P., je neplatné.

Krajský   súd   rozhodol   v právnej   veci   sťažovateľa   uznesením   sp. zn.   16 Cbi 2/04 z 2. mája 2005 tak, že konanie zastavil. Zároveň rozhodol, že sťažovateľovi sa vracia súdny poplatok vo výške 2 900 Sk. Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej   lehote   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 2 Obo 203/2005 z 20. októbra 2005, ktorým napadnuté uznesenie krajského súdu vo výroku o zastavení   konania   potvrdil   a vo   výroku   o vrátení   súdneho   poplatku   zmenil   tak,   že   sa sťažovateľovi vracia súdny poplatok vo výške 3 000 Sk.

Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   nezistili   počas   celého konania   riadne   skutkový   stav, „... neskúmali,   či   sú   splnené   podmienky   pre   konanie, neskúmali   právny   záujem,   na   základe   ktorého   sa   žalobca   domáhal   súdnej   ochrany pri porušovaní svojich práv, a neskúmali perfektnosť právnych úkonov tak, aby bolo zrejmé, že sa súdy vysporiadali so všetkými stránkami platnosti a perfektnosti právnych úkonov“.

Porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   ústavy sťažovateľ vidí v tom, že krajský súd v jeho právnej veci nekonal a naďalej nekoná. V dôsledku toho tvrdí, že „... mu bolo upreté právo prístupu na súd, domáhanie sa spravodlivého, rýchleho prejednania veci bez prieťahov, zákonom stanoveným spôsobom na nezávislom súde, nakoľko toto právo mu bolo upreté tým, že Krajský súd v Bratislave vec nepostúpil vecne a miestne príslušnému súdu, keď neskúmal dôvody podľa § 101 O. s. p. Napriek pozitívnej formulácii Ústavy SR, že každý má právo domáhať sa svojho práva na nezávislom súde, je to negatívny výsledok, keď Najvyšší súd SR konštatuje, že toto právo nemožno naplniť na žiadnom súde Slovenskej republiky, a navyše uvádza, že tu nie je právo rozhodnúť ani na úrovni prvostupňového súdu, odvolacieho súdu a ani dovolacieho súdu“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   uvedeným   postupom   označených   všeobecných   súdov   a ich napadnutými   rozhodnutiami   mu   bolo „... zabránené   vykonávať   podnikateľskú   činnosť s vlastným majetkom v obchodnej spoločnosti V., s. r. o.“, čo dáva do súvislosti s porušením jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Určuje sa, že ústavné právo sťažovateľa na riadny a spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, konaním Krajského súdu v Bratislave v právnej   veci   o určenie,   že   Krajský   súd   v Bratislave   –   konkurzný   súd,   v konaní č. k. 9 K 319/00   v čase   medzi   14. 6. 2001   a 17. 9. 2001   bol   nečinný,   vedenom   pod č. k. 16 Cbi 2/04   v spojení   s konaním   Najvyššieho   súdu   SR   č. k.   20 Obo 203/2005,   sú porušené.

2. Rozhodnutie   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   5. mája 2005   spis. zn. 16 Cbi 2/04-31   v spojení   s rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   20.   októbra   2005 spis. zn.   20 Obo 203/2005   sa   zrušuje   a vec   sa   vracia   súdu   prvého   stupňa   na   nové rozhodnutie.

3. Odporcovia   v   1.   a   2. rade   sú   povinní   trovy   konania,   ktoré   vyčíslime na pojednávaní, uhradiť v lehote 3 dní od vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR na adresu sťažovateľa.“

II.

Odôvodnenie uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu

Krajský súd uznesenie sp. zn. 16 Cbi 2/04 z 2. mája 2005 odôvodnil takto:

„Navrhovateľ   sa žalobou   doručenou   tunajšiemu súdu   21. 1. 2004 voči   odporcom domáhal určenia, že Krajský súd v Bratislave – konkurzný súd v konaní č. k. 9 K 319/00 v čase   medzi   14. 6. 2001   a 17. 9. 2001   bol   nečinný,   neriadil   sa   právnym   názorom   súdu druhého   stupňa   a rozhodol   na   základe   nesprávne   zisteného   skutkového   stavu.   Ďalej   sa domáhal určenia,   že vyhlásenie konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti V., s. r. o., so sídlom P., (...), je neplatné.

Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania § 103 O. s. p.)

Podľa   ust.   § 7   ods. 1   O. s. p.   v občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občiansko-právnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ust. § 104 ods. 1 O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu, právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

V prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ sa domáhal rozhodnutia, ktorým by súd určil,   že   konkurzný súd v konaní   vedenom   pod sp. zn.   9 K 319/00 v časovom úseku od 14. 6. 2001 – 17. 9. 2001   bol   nečinný,   neriadil   sa   právnym   názorom   súdu   druhého stupňa a rozhodol na základe nesprávne zisteného skutkového stavu a ďalej sa domáhal určenia, že vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu V., s. r. o., P., je neplatné.

Na základe vyššie uvedených ustanovení súd konštatoval, že na rozhodnutie takejto veci nemá dostatok právomoci. Súd nemohol vo veci rozhodnúť o tom, ktorému orgánu sa vec postupuje (§ 104 ods. 1 veta druhá O. s. p.), nakoľko takéhoto orgánu niet.

Ak navrhovatelia majú pochybnosti o správnosti postupu súdu v konkurznom konaní 9 K 319/00,   majú   možnosť   domáhať   sa   nápravy   tohto   konania   v konkurznom   konaní 9 K 319/00 prostredníctvom opravných prostriedkov. Žiaden iný súd ako súd odvolací, ale ani ten istý súd v rámci iného konania nemôže do súdneho konania zasahovať a nemôže rozhodovať o správnosti postupu súdu. Z tohto dôvodu bolo konanie vo veci zastavené.“

Ústavný   súd   z odôvodnenia   uznesenia najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Obo 203/2005 z 20. októbra 2005 cituje tú časť, ktorá sa priamo vzťahuje na námietky uvedené v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

„Najvyšší   súd   prejednal   odvolanie   podľa   § 212   ods. 1   O. s. p.   bez   nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p. a dospel k záveru, že nie je dôvodné. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že navrhovatelia podali návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali vyslovenia jednak, že konkurzný súd označený ako Krajský súd v Bratislave v konkurznej veci 9 K 319/00 v čase medzi 14. 6. 2001 do 17. 9. 2001 bol nečinný, neriadil sa právnym názorom súdu 2. stupňa a rozhodol na základe nesprávne zisteného skutkového stavu, ako aj určenia, že vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti V., s. r. o., P., je neplatné.

Podaním z 2. 3. 2004 vzal navrhovateľ v 2. rade svoj návrh späť a navrhol konanie zastaviť.

Podľa   § 7   ods. 1   O. s. p.   v občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávajú a rozhodujú   spory   a iné   právne   veci,   ktoré   vyplývajú   z občianskoprávnych,   pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Z citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   návrh   na   začatie   konania   podaný navrhovateľmi nespadá do právomoci súdov, čiže o ňom nemôže rozhodnúť žiadny súd, teda prvostupňový,   odvolací   ani   dovolací.   Z týchto   dôvodov   nemôže   súd   konať   ani   o petite, ktorého vyslovenia v rozhodnutí sa domáha navrhovateľ vo svojom odvolaní, aby odvolací súd uznesenie zrušil a určil vecnú a miestnu príslušnosť súdu na veci predmetného sporu. Nakoľko nie je daná právomoc súdov, vo všeobecnosti nie sú splnené podmienky konania odvolacieho súdu. Pretože na prejednanie takého návrhu nie je oprávnený žiadny orgán, nemohol ho súd ani nikomu postúpiť, ako mu to ukladá § 104 ods. 1 druhá veta O. s. p. Pokiaľ   ide   o námietku,   že   súd   neskúmal   podmienky   konania   hneď   po   napadnutí návrhu   na   súd,   ale   až   po   zaplatení   súdneho   poplatku   za   podaný   návrh,   táto   nie   je opodstatnená.   Podľa   § 5   ods. 1   zákona   č. 71/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov poplatková   povinnosť   vzniká   podaním   návrhu.   Pretože   navrhovateľ   nezaplatil   súdny poplatok   súčasne   s podaním   návrhu,   musel   ho   súd   vyzvať   na   jeho   zaplatenie.   Až   po zaplatení súdneho poplatku súd začína konať, pričom predovšetkým skúma podľa § 103 O. s. p., či sú splnené podmienky konania.

Vrátenie súdneho poplatku upravuje § 11 citovaného zákona, vec bola zastavená pre nedostatok právomoci súdu, čiže podľa § 11 ods. 1 mal byť vrátený navrhovateľovi celý poplatok. Odvolací súd preto výrok uznesenia týkajúci sa vrátenia súdneho poplatku zmenil tak, ako sa uvádza v enunciáte.

Pokiaľ   odvolateľ   uvádza,   že   opiera   svoj   návrh   o rozhodnutie   NS SR   sp. zn. 6 Obo 93/01, ktorý vyslovil právny názor a súd prvého stupňa sa ním neriadil, odvolací súd konštatuje, že mal možnosť po novom rozhodnutí súdu prvého stupňa využiť oprávnenie podať proti tomuto podľa neho nesprávnemu rozhodnutiu opravný prostriedok.“

III.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   postupom   v jeho   právnej   veci,   ktorý   vyústil do zastavenia   konania   uznesením   sp. zn.   16 Cbi 2/04   z 2. mája 2005,   a najvyšší   súd potvrdením   uvedeného   prvostupňového   rozhodnutia   uznesením   sp. zn.   2 Obo 203/2005 z 20. októbra 2005 porušili jeho uvedené základné práva.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zisťoval, či ochranu jeho základným právam, porušenie ktorých namietal (t. j. základnému právu podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy), neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jemu dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

O postupe a uznesení krajského súdu konal v odvolacom konaní najvyšší súd. Preto v súlade s ustanovením čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde nie je daná právomoc   ústavného   súdu   na   opätovné   preskúmanie   uznesenia   súdu   prvého   stupňa. Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd sťažnosť proti krajskému súdu odmietol pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu je prípustné   dovolanie   v   prípadoch   uvedených   v   § 237   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa stabilnej súdnej praxe (pozri napríklad rozsudok   najvyššieho   súdu   z 27. septembra 2001   sp. zn.   5 Cdo 102/01)   rozumie   postup súdu,   ktorým   znemožnil   účastníkovi   konania   realizáciu   tých   procesných   práv,   ktoré mu poskytuje Občiansky   súdny   poriadok.   K odňatiu   možnosti   konať pred   súdom   môže dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu   predchádza,   ale   aj   jeho   rozhodnutím (II. ÚS 102/04).   Ide   aj   o prípady   zastavenia   konania   v dôsledku   nedostatku   právomoci všeobecného   súdu   bez   postúpenia   veci   príslušnému   orgánu,   čím   dochádza   zároveň k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

V   inej   veci   najvyšší   súd   v   odôvodnení   uviedol   (rozsudok   z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/00): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   tiež   zakladá   samostatný   dovolací   dôvod   podľa   § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať   pred   súdom.   Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba   rozumieť   taký   závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania   z   dôvodu   závažných   procesných   vád   konania vymenovaných v § 237 OSP.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   konštatoval, že nevyužil v danej veci dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP.

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   § 237   písm. f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) bolo podľa názoru ústavného súdu v   prípade   sťažovateľa   prípustné   a   v   súlade   s   § 243b   ods. 1   OSP   ho možno   považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Aj   doterajšia   súdna   prax   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   potvrdzuje, že dovolanie je v prípadoch zmätočnosti konania, ktorá spočíva v odňatí možnosti konať pred   súdom   v   dôsledku   zastavenia   konania   z dôvodu,   že   vec   nepatrí   do   právomoci občianskoprávnych   súdov   [§ 237   písm. f)   OSP],   pričom   po   právoplatnosti   uznesenia o zastavení   konania   nedošlo   k postúpeniu   veci   príslušnému   orgánu,   efektívnym prostriedkom   ochrany   práv   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   (z   publikovanej judikatúry je to napr. rozsudok z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01).

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľa podľa   čl. 20   ods. 1   prvej   a druhej   vety,   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   ústavy   nemožno nahradzovať sťažnosťou   podanou   ústavnému súdu,   ktorý   môže   založiť svoju   právomoc na konanie   až   vtedy,   ak   fyzická   osoba   (alebo   právnická   osoba)   nemala   inú   ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad I. ÚS 161/02).

Dovolanie   z označeného   dôvodu   [§ 237   písm. f)   OSP]   ústavný   súd   považuje za účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy (II. ÚS 31/00) a opierajúc sa aj o stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu tiež ďalších sťažovateľom označených základných práv, ktorých porušenie namieta.

Na   základne   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   dovolanie   proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   nepodal   a   priamo   sa   obrátil   na ústavný   súd so sťažnosťou, v ktorej namieta také porušenie jeho procesných oprávnení, ktoré napĺňa prípustnosť   dovolania   podľa   § 237   písm. f)   OSP.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daná jeho právomoc [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a v spojení s § 237 písm. f) OSP]. Preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2006