znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 34/04-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti   Bastav,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Hrabiny   1057,   Tisovec,   zastúpenej   advokátom JUDr. I. M., Ž., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 35/99, za účasti Okresného súdu Revúca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Bastav, s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Revúca   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Cb 35/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Revúca p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Cb 35/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Bastav,   s.   r.   o., p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000 Sk   (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Revúca p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Revúca j e   p o v i n n ý   uhradiť Bastav, s. r. o., do jedného mesiaca od doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8 796 Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. I. M., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 34/04-10 z 12. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Bastav, s. r. o., so sídlom Hrabiny 1057, Tisovec   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 35/99.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   15. februára 1999   okresnému   súdu „... návrh na začatie konania v právnej záležitosti zaplatenia čiastky 107 413 Sk a čiastky 2 249,70 Sk s prísl. vydaním platobného rozkazu“.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie   vo   veci   samej.   Z dôvodu   prieťahov   v konaní   podala   sťažovateľka 24. marca 2003   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   postup   súdu.   Listom z 22. mája 2003 označil predseda okresného súdu jej sťažnosť za dôvodnú.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy a právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 35/99 konať, a domáhala sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 214/04 doručeným ústavnému súdu 2. apríla 2004, v ktorom sa okrem iného   uvádza: „Spis   po   jeho   napadnutí   na   súd   dňa   15. 2. 1999   bol   pridelený   sudkyni JUDr. M. K.. Potom, čo sa JUDr. M. K. stala sudkyňou dňa 22. 6. 1999 spis bol pridelený tejto sudkyni. Sudkyňa v septembri 1999 nastúpila na PN, z ktorej bez prerušenia nastúpila na materskú dovolenku, z ktorej sa vrátila dňa 16. 9. 2000. Počas PN a materskej dovolenky sudkyne   JUDr.   M.   K.   spis   bol   pridelený   JUDr.   P.   K.,   ktorý   vo   veci   určil   termín pojednávania   na   deň   25. 1. 2000.   Na toto   pojednávanie   sa   nedostavil   právny   zástupca navrhovateľa,   pričom   z dôvodu   krátkosti   času   medzi   prevzatím   zastúpenia   a   termínom pojednávania, požiadal o jeho odročenie. Následne už po návrate sudkyne JUDr. M. K., táto dňa 20. 11. 2000   zaslala   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   na   vyjadrenie   podaný odpor. Ďalšie pojednávania určila na deň 8. 2. 2001, ktoré bolo odročené z dôvodu návrhu zástupkyne   odporkyne   na   možné   riešenie   sporu   mimosúdnou   dohodou.   Na   toto pojednávanie   sa   právny   zástupca   navrhovateľa   znovu   neustanovil   a požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti.   Podaním   zo   dňa   8.   2.   2001   sudkyňa   zároveň vyzvala zástupcu navrhovateľa, aby špecifikoval výšku uplatnenej náhrady škody podľa jednotlivých položiek,   a aby   doplnil   predložený   zápis   z preberania   Reštaurácie   Barón   o ocenenie chýbajúcich   a   poškodených   vecí   DKP   a zároveň,   aby   predložil   odovzdávací   protokol   – inventárny súpis zo dňa 14. 8. 1995. Ďalšie pojednávanie bolo určené na deň 15. 3. 2001, ktoré pojednávanie bolo odročené s tým, že zástupkyňa odporkyne oznámila súdu, že žiada o odročenie   pojednávania   z dôvodu,   že   medzi   účastníkmi   konania   sa   začalo   rokovanie ohľadne   riešenia   sporu   mimosúdnou   dohodou.   Na   toto   pojednávanie   sa   zástupca navrhovateľa opäť nedostavil, hoci doručenie predvolania mal riadne vykázané. Následne podaním zo dňa 14. 6. 2001 zástupca navrhovateľa oznámil súdu, že žiada o poskytnutie primeranej   30-dňovej   lehoty   na mimosúdne   vysporiadanie   sporu.   Podaním   zo   dňa 13. 9. 2001, oznámil že nedošlo k mimosúdnemu vyriešeniu sporu, a že navrhovateľ trvá na podanom   návrhu.   Podaním   došlým   súdu   9. 1. 2003   zástupca   navrhovateľa   požiadal o určenie   termínu   pojednávania,   ktoré   bolo   určené   na   deň   29. 4. 2003.   Na   toto pojednávanie   sa   opäť   neustanovil   zástupca   navrhovateľa   a navrhol   pojednávať   v jeho neprítomnosti.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na deň 12. 6. 2003 s tým,   aby právny zástupca   navrhovateľa   konkretizoval   právny   titul   uplatneného   nároku   a upresnil nezrovnalosti   v jeho   podaní   zo   dňa   5.   2.   2001   v porovnaní   s predloženými   listinnými dôkazmi. Nato zástupca navrhovateľa podaním došlým súdu 4. 6. 2003 upresnil právny titul žalovanej   sumy   na   bezdôvodné   obohatenie.   Zástupkyňa   odporkyne   podaním   zo   dňa 11. 6. 2003 oznámila súdu, že žiada o poskytnutie ďalšej lehoty na uzavretie mimosúdnej dohody. Nato zástupca navrhovateľa telefonicky dňa 11. 6. 2003 oznámil súdu, že súhlasí so žiadosťou zástupkyne odporkyne s tým, aby súd tejto ešte poskytol lehotu na prípadné mimosúdne riešenie sporu do konca mesiaca jún 2003. Ďalšie pojednávanie bolo určené na deň 8. 1. 2004, ktorého pojednávania sa zúčastnil zástupca navrhovateľa, odporkyňa, ako   aj   zástupkyňa   odporkyne.   Na   tomto   pojednávaní   zástupca   navrhovateľa   uviedol, že súhlasí   s tým,   aby   pojednávanie   bolo   odročené   vzhľadom   na   prejav   zástupkyne odporkyne,   ktorá   v písomnej   forme   predloží   súdu   ako   aj   navrhovateľovi   špecifikáciu chýbajúcich DKP ku dňu 10. 7. 1998 aj s ich ocenením. Pojednávanie bolo odročené na deň 3. 2. 2004. Toto pojednávanie z dôvodu, že sudkyňa mala na ten istý deň určený aj termín hlavného pojednávania v trestnej veci 1 T 83/00, ktorý bol prioritný, bolo odročené na deň 5. 2. 2004. Pojednávanie bolo z dôvodu žiadosti zástupcu navrhovateľa odročené na deň 24. 2. 2004.   Toto   pojednávanie   bolo   z dôvodu   žiadosti   zástupkyne   odporkyne   odročené na deň   25.   3.   2004   a toto   pojednávanie   bolo   z dôvodu,   že   sudkyni   bolo   doručené predvolanie   na   kúpeľnú   liečbu   s mal.   dcérou   odročené   na   deň   27.   4.   2004.   Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že súd vo veci konal. K rozhodnutiu vo veci nedošlo aj z dôvodu, že na návrhy účastníkov konania, resp. ich zástupcov boli poskytované lehoty a odročované pojednávania   práve   z dôvodu,   že   prichádzalo   do   úvahy   riešenie   sporu   mimosúdnou dohodou.

Preto podľa nášho názoru nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   14. apríla 2004   sa   právny   zástupca sťažovateľky   vyjadril   k stanovisku   predsedu   okresného   súdu   takto: „Pokiaľ   odporca poukazuje na skutočnosť, že právny zástupca navrhovateľa sa nezúčastnil na niektorých pojednávaniach považujeme za potrebné uviesť, že vždy sa písomne ospravedlnil a súhlasil s konaním bez jeho účasti. Na písomné výzvy súdu riadne reagoval. Podľa nášho názoru i v prípade,   že   by   právny   zástupca   navrhovateľa,   resp.   sám   navrhovateľ   bol   v konaní pasívny,   teda   by   sa   osobne   nezúčastňoval   pojednávaní   bez   predchádzajúceho ospravedlnenia, toto nezbavuje povinnosti súdu vo veci konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.   Vzhľadom na   procesné povinnosti súdu rovnako   neobstojí   tvrdenie odporcu, že k spomaleniu   konania   došlo   aj   v dôsledku   návrhov   účastníkov   o poskytnutie   lehoty na mimosúdnu dohodu. (...)

Sťažovateľ teda nezaložil svojím postupom príčinu spomalenia postupu súdu. (...) Naviac   poukazujeme   na   skutočnosť,   že   sám   odporca   vo   svojom   vyjadrení   zo   dňa 30. 03. 2004   nepriamo   uvádza   skutočnosti,   ktoré   preukazujú   existenciu   prieťahov v posudzovanej veci. (...)

Rovnako považujeme za potrebné poukázať aj na odpoveď predsedu Okresného súdu v Revúcej zo dňa 22. 05. 2003, v ktorej označil našu sťažnosť za dôvodnú v celom rozsahu a súčasne   poukázal,   že   k prieťahom   v konaní   došlo   z objektívnych   príčin   (nedostatočné obsadenie súdu sudcami).“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu. Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom bol návrh na zaplatenie sumy   109 872,90   Sk   s príslušenstvom   z titulu   náhrady   škody   za poškodené   a chýbajúce hnuteľné veci,   ktoré   sťažovateľka   prenechala   žalovanej   do   nájmu   na   základe   nájomnej zmluvy, a z titulu pohľadávky vyplývajúcej z dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok. Z   obsahu   súdneho   spisu,   z vyjadrení   sťažovateľky   a okresného   súdu   ani   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej   právnej   zložitosti   veci.   Po   skutkovej   stránke   sa   daná   vec   javí   zložitejšia z dôvodu   protichodnosti   tvrdení   strán   sporu.   Aj   skutočnosť,   že   právny   zástupca sťažovateľky nepredložil okresnému súdu dostatok podkladov, na základe ktorých by súd mohol rozhodnúť, prispela ku skutkovej zložitosti veci.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo správanie   sťažovateľky   ako účastníka   súdneho konania.   V   posudzovanom   konaní   ide   o spor,   v ktorom   je   každý   účastník   povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom.   Súd   v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy, najmä nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní   ich   nárokov,   plnení   procesných   povinností   a využívaní   procesných   práv (IV. ÚS 24/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v sporovom   konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (najmä § 6, § 101 a § 120 ods. 1 OSP). V spore ide na ťarchu účastníka, ak navrhne hoci len faktické pozdržanie kvôli možnej mimosúdnej dohode. V takomto druhu civilného procesu je navyše dôvodné požadovať, aby účastník urobil všetko pre to, aby súd nemal sťaženú úlohu pri postupe, najmä pokiaľ ide o základné procesné úkony, ktorými sú pojednávania (IV. ÚS 187/03).

Z obsahu spisu okresného súdu, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu ústavný súd zistil, že ku vzniku zbytočných prieťahov v konaní prispela nie nepodstatným podielom aj sťažovateľka. Jej postup počas doterajšej doby konania nebol vždy aktívny a súčinnostný. Zo siedmich uskutočnených pojednávaní sa sťažovateľka osobne nezúčastnila ani jedného. Jej právny zástupca, resp. jeho substituent, sa osobne zúčastnil iba jedného pojednávania uskutočneného 8. januára 2004 (t. j. v čase, keď už bola podaná sťažnosť ústavnému súdu). Neúčasť   na   piatich   pojednávaniach   25. januára 2000,   8. februára 2001,   29. apríla 2003, 12. júna 2003 a 27. apríla 2004 právny zástupca ospravedlnil, z toho dvakrát súhlasil, aby okresný súd konal v jeho neprítomnosti. Na pojednávanie 15. marca 2001 sa nedostavil bez ospravedlnenia aj napriek tomu, že naň bol riadne a včas predvolaný.

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu viackrát menila (resp. upravovala) právny titul uplatneného nároku (od náhrady škody po bezdôvodné obohatenie) a v podaní z 28. apríla 2003 dokonca nevylúčila možnosť prípadnej ďalšej zmeny.

Takéto správanie sťažovateľky   nezodpovedá   jej   postaveniu   účastníka   v sporovom konaní a nie je v súlade s citovaným § 6 a § 120 OSP a podľa názoru ústavného súdu rozhodujúcim spôsobom ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostavil na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Ústavný súd konštatoval, že v konaní o návrhu od jeho podania okresnému súdu do rozhodnutia   ústavného   súdu   uplynulo   viac   ako   5   rokov.   Ku   dňu   vydania   nálezu ústavného súdu je stav konania taký, že posledné pojednávanie uskutočnené 27. apríla 2004 bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľka bude vyzvaná na upresnenie žalobného návrhu, čo okresný súd vykonal listom z 30. apríla 2004.

Zo   súdneho   spisu,   zo   sťažnosti,   ako   aj   z vyjadrení   predsedu   okresného   súdu a právneho zástupcu sťažovateľky ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci sťažovateľky prvýkrát   rozhodol   30. marca 1999   tak,   že   vydal   platobný   rozkaz   na   zaplatenie   sumy 109 892,70 Sk. Odporkyňa podala v zákonnej lehote 2. júna 1999 (platobný rozkaz jej bol doručený   25.   mája   1999)   odpor   proti   platobnému   rozkazu.   Prípisom   okresného   súdu z 3. júna 1999 bol sťažovateľke zaslaný odpor, aby sa k nemu vyjadrila. Sťažovateľka tak neurobila   ani   po   urgencii   okresného   súdu.   Zákonný   sudca   úpravou   pre kanceláriu z 15. novembra 1999 nariadil termín pojednávania na 14. december 1999, následne úpravou z 29. novembra 1999 termín pojednávania odročil na neurčito. Nový termín pojednávania nariadil zákonný sudca úpravou pre kanceláriu z 10. januára 2000 na 25. január 2000.Okresný   súd   zo   siedmich   uskutočnených   pojednávaní   od   25. januára 2000 do 27. apríla 2004   vykonával   dokazovanie   len   na troch   z   nich   (29. apríla 2003, 8. januára 2004   a   27. apríla 2004).   Ostatné   pojednávania   boli   po   vyvolaní   veci a konštatovaní   neúčasti   sťažovateľky,   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   resp.   oboch účastníkov konania odročené.

Okresný   súd   niekoľkokrát   vyzýval   sťažovateľku,   aby   upresnila   žalobný   návrh a uviedla právny titul uplatneného nároku, ale až výzva z 30. apríla 2004 bola presne a jasne formulovaná tak, aby na jej základe upresneného žalobného návrhu mohol okresný súd rozhodnúť. Je však neospravedlniteľné, že k takto koncipovanej výzve dospel okresný súd až po 5 rokoch od podania žalobného návrhu.

Takýto   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť   organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods.1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.   Je ale potrebné pripomenúť,   že postup   súdu   sťažovali návrhy právnych zástupcov účastníkov konania o poskytnutie lehoty na mimosúdne riešenie sporu.

Z predloženého   spisového   materiálu   navyše   vyplýva,   že   okresný   súd   bol v posudzovanom konaní niekoľkokrát úplne nečinný bez toho, že by mu v jeho ďalšom postupe bránila zákonná prekážka. Ide o obdobie:

- od   20. júla 1999,   keď   uplynula   sťažovateľke   lehota   na   predloženie   listinných dôkazov   a na   vyjadrenie   k odporu,   do 10. januára 2000,   keď   zákonná   sudkyňa   nariadila termín pojednávania (t. j. viac ako 5 a pol mesiaca);

- od 10. marca 2000, keď boli okresnému súdu doručené požadované listinné dôkazy, do   2. januára 2001,   keď   zákonná   sudkyňa   nariadila   termín   pojednávania   (t. j.   viac   ako 9 a pol mesiaca);

- od 13. septembra 2001, keď bol okresnému súdu doručený list právneho zástupcu sťažovateľky, v ktorom oznamoval, že medzi účastníkmi konania nedošlo k mimosúdnej dohode,   do   24. marca 2003,   keď   zákonná   sudkyňa   nariadila   termín   pojednávania (t. j. 18 mesiacov);

- od 1. júla 2003, keď okresnému súdu bolo doručené podanie právnej zástupkyne odporkyne, ktorým oznamovala, že odporkyňa nemá záujem na mimosúdnom vyporiadaní nároku,   do   14. novembra 2003,   keď   zákonná   sudkyňa   nariadila   termín   pojednávania (t. j. 4 a pol mesiaca).

Vyššie uvedené obdobia nečinnosti v trvaní spolu 37 a pol mesiaca (t. j. viac než 3 roky) preto ústavný súd kvalifikoval ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   v   sťažnosti   namietala, že od pojednávania   uskutočneného   8. februára 2001   do   24. marca 2003   okresný   súd nevykonal   v predmetnej   veci   nijaký   procesne   relevantný   úkon   smerujúci   k odstráneniu stavu   právnej   neistoty.   V namietanom   období   ústavný   súd   síce   konštatoval   zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, ale nie v takom rozsahu, ako to vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v čase od pojednávania uskutočneného 8. februára 2001   do   13. septembra 2001   právni   zástupcovia   oboch   zúčastnených   strán žiadali okresný súd o poskytnutie lehoty na mimosúdne riešenie sporu. Okresný súd ich žiadosti vyhovel. Priebežne však zisťoval u oboch právnych zástupcov stav mimosúdneho vyporiadania   účastníkov   konania.   Listom   právneho   zástupcu   sťažovateľky   doručeným okresnému súdu 13. septembra 2001 mu bolo oznámené, že k mimosúdnemu vyporiadaniu nedošlo.   Odo   dňa   doručenia   vyššie   spomínaného   listu   právneho   zástupcu   sťažovateľky okresnému súdu až do 24. marca 2003 okresný súd nevykonal žiaden procesne relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky, čo už napokon ústavný súd konštatoval v predchádzajúcej časti tohto nálezu.

Sťažovateľka vo svojom vyjadrení z 8. apríla 2004 namietala, že okresný súd zaslal odpor   podaný   žalovanou   2.   júna   1999   právnemu   zástupcovi   na   vyjadrenie   až 20. novembra 2000,   teda   po   11   mesiacoch   od prevzatia   právneho   zastúpenia.   S týmto tvrdením sťažovateľky ústavný súd nemôže súhlasiť, pretože zo súdneho spisu vyplýva, že ju okresný súd bezprostredne po pojednávaní v januári 2000 vyzval prípisom doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky 28. januára 2000 aj na vyjadrenie k priloženému odporu.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. Cb 35/99, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100   000   Sk,   ktoré   zdôvodnila   tým,   že   absencia   finančných prostriedkov vzhľadom na výšku zaplateného súdneho poplatku a výšku žalovanej istiny znamená pre ňu z hospodárskeho hľadiska katastrofálne následky.

Ústavný   súd   nepovažoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   práva sťažovateľky   a výrok,   ktorým prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jej základného práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľkou požadovaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je podľa názoru   ústavného   súdu   v príkrom   rozpore   s atribútom   primeranosti   tohto   finančného zadosťučinenia,   a preto   ústavný   súd   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zakladajúce porušenie označených práv, ale najmä na správanie sťažovateľky ako účastníčky konania (pozri odsek II bod 2 tohto rozhodnutia) uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde) v sume 10 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátom   JUDr.   I.   M., uplatnených v podaní doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2004. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Odmenu   za   podanie   právneho   zástupcu   označené   ako   sťažnosť   na   postup   súdu z 24. marca 2003, ktorej úhradu si právny zástupca uplatnil v podaní doručenom ústavnému súdu   14. apríla 2004,   ústavný   súd   nepriznal   z dôvodu,   že   nejde   o úkon   právnej   služby poskytnutý sťažovateľke v konaní pred ústavným súdom.

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 14. apríla 2004 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2004