znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 34/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   Ch.   podnikajúceho   pod   obchodným   menom Ing. V. Ch. – S. K., R., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., Bratislava, ktorou namietol porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, porušenie zákazu núteného obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   33   Cb   7/98 z   9.   februára   2001   v spojení   s postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obo 131/01 z 28. novembra 2002, za účasti Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. Ch. – S. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   Ch.   podnikajúceho   pod   obchodným   menom Ing. V. Ch. – S. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   porušenie   zákazu   núteného obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy postupom   a rozhodnutím   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   33   Cb   7/98   z   9.   februára   2001   v   spojení   s   postupom   a   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Obo 131/01 z 28. novembra 2002.

Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré k nej boli doložené, vyplynulo, že sťažovateľ podal 5.   decembra   1997   žalobu   krajskému   súdu,   ktorou   sa   domáhal   určenia   platnosti   kúpnej zmluvy uzavretej 1. novembra 1995 medzi ním a žalovaným F. n. m. S. r. (ďalej len „FNM SR“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 33 Cb 7/98 z 9. februára 2001 žalobu sťažovateľa zamietol a najvyšší súd rozhodnutie súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 7 Obo 131/01 z 28. novembra 2002 potvrdil.

Sťažovateľ   ako   víťaz   výberového   konania   podrobne   popisuje   okolnosti,   ktoré predchádzali   uzavretiu   vyššie   označenej   kúpnej   zmluvy,   na   základe   ktorej   došlo k privatizácii   K.,   š.   p.,   R.   priamym   predajom   podľa   privatizačného   projektu.   Po   tom, čo   21.   mája 1996   FNM   SR odstúpil   pre   nedodržanie   platobných   podmienok   zo   strany sťažovateľa   od   uvedenej   kúpnej   zmluvy,   sťažovateľ   tento   krok   spochybňoval   tvrdiac, že písomné oznámenie od zmluvy odstupujúcej zmluvnej strany mu nebolo platne doručené. Sťažovateľ   preto   zastáva   názor,   že   pokiaľ   krajský   súd   zamietol   jeho   žalobu   o určenie platnosti predmetnej zmluvy a najvyšší súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, došlo označenými rozhodnutiami k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy a zároveň k porušeniu čl. 20 ods. 4 ústavy zakazujúceho nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ako aj k porušeniu práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a žiada, aby ústavný súd rozhodnutím deklaroval porušenie týchto jeho základných práv.

Ďalej sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „vyhovel sťažnosti v tom zmysle, že boli porušené aj moje ľudské práva na plynulé konanie na súdoch bez prieťahov. V mojom prípade   konajú   súdy   od   5.   12.   1997   a právoplatne   bolo   rozhodnuté   až   7.   1.   2003. To znamená, že konanie trvalo päť rokov“.

Napokon sa sťažovateľ domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia bez toho, aby uviedol rozsah, ktorý požaduje, a konkrétnejšie ozrejmil dôvody, na základe ktorých by mu mala byť táto finančná satisfakcia ústavným súdom priznaná.

II.

K porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Základným   ústavným   predpokladom   podľa   citovaného   článku   ústavy   na   vznik právomoci   ústavného   súdu   na   konanie   o sťažnostiach   je   to,   aby   o ochrane   tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd, pričom iným súdom podľa tohto článku ústavy sa rozumie súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného   práva   alebo   slobody.   Ak   existuje   taký   súd,   ústavný   súd   zásadne   nie   je oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   pretože   tomu   bráni   ústavný   princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Sťažovateľ sa   návrhom   na rozhodnutie domáha vyslovenia   porušenia   základných práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   v občianskoprávnom (obchodnom)   spore   v osobitnom   druhu   sporového   konania   o určenia   platnosti   kúpnej zmluvy uzavretej 1. novembra 1995 medzi ním a žalovaným FNM. Určenie platnosti alebo neplatnosti zmlúv patrí do právomoci občianskoprávnych súdov [§ 7 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   v spojení   s   §   80   písm.   c)   OSP].   Preto   len občianskoprávny   súd   môže   rozhodovať   o takýchto   nárokoch   a   v   spojitosti   s   tým, že   predmetom   takej   zmluvy   bol   majetok,   aj   o ochrane   vlastníckeho   práva,   resp.   jeho obmedzení.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení príslušných zákonov upravujúcich uzavieranie zmlúv, otázky ich platnosti a súvisiace otázky.

Právomoc občianskoprávneho súdu rozhodovať o platnosti súkromnoprávnej zmluvy, ktorá vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 ods. 1 OSP, nemožno nahradiť alebo v nej pokračovať   uplatnením   práva   na   ochranu   tohto   práva   v konaní   pred   ústavným   súdom. Navyše,   právo   na   určenie   platnosti   súkromnoprávnej   zmluvy   je   nárokom,   ktorý   nemá priamu oporu v ústavnej úprave (čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy). Ide o právo, ktoré sa v súdnom konaní presadí, len ak je na tom naliehavý právny záujem, čo je procesne vyjadrený záujem na súdnej ochrane [§ 80 písm. c) OSP], aj keď nesporne môže mať vplyv na vlastnícke právo, prípadne na jeho obmedzenie.

Z obsahu   predložených   súdnych   rozhodnutí   vyplynulo,   že   o požadovanej   ochrane základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy   rozhodovali   v rozsahu citovaných   zákonných   úprav   všeobecné   súdy   v   civilnom   procese,   čo   zásadne   vylučuje právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Treba súčasne dodať, že v danom prípade sa nedá vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi postupom   všeobecného   súdu   (krajského   súdu   a najvyššieho   súdu)   a porušením   čl.   20 ods.   1   a   4   ústavy.   Priamu   súvislosť   tvrdí   sťažovateľ   iba   z dôvodu,   že   nebol   úspešný s nárokom na určenie platnosti jeho zmluvy uzavretej s FNM SR. A to je tvrdenie, ktoré takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Všeobecné súdy vykonávaním svojich ústavne   vymedzených   kompetencií   vôbec   nezasahovali   a   ani   nemohli   zasiahnuť do základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Súdy sa zaoberali len tým, či došlo k platnému   uzavretiu   zmluvy,   a teda   iba   nepriamo   sa   zaoberali   zásahom   (porušením) do základných   práv   podľa   čl. 20 ods.   1   a 4 ústavy, ku   ktorému   mohlo dôjsť nanajvýš postupom   FNM   SR,   teda   subjektu   odlišného   od   všeobecných   súdov.   Napriek   tomu sťažovateľ stotožnil (postavil na tú istú úroveň) konanie FNM SR, ktorý mal zasiahnuť do jeho základných práv (odstúpením od zmluvy pre neplnenie zmluvných podmienok) a   postup   všeobecných   súdov,   o ktorom   tvrdí,   že   takisto   porušil   to   isté   základné právo. V danom prípade je to vylúčené samo povahou sporu a jeho predmetu (určenie platnosti zmluvy).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru – princíp spravodlivého procesu

Sťažovateľ namietol porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože nepovažoval závery krajského   a najvyššieho   súdu   za   správne   a zodpovedajúce   zákonu.   Aj   preto   požadoval zrušenie rozhodnutí týchto súdov.

Ústavný   súd   pripomína,   že   rozhodnutia   všeobecných   súdov   môžu   byť   zásadne zmenené,   prípadne   zrušené   zásadne   len   z dôvodov   uvedených   v Občianskom   súdnom poriadku a iba na základe riadnych, prípadne mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré majú účastníci konania k dispozícii v rámci všeobecného súdnictva. Úlohou ústavného súdu však nie je zastupovať alebo alternovať všeobecné súdy, ktorým   prislúcha   interpretácia a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   len   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov tejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 33 Cb 7/98 z 9. februára 2001 a rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Obo   131/01   z   28.   novembra   2002   obsahujú   podľa   názoru ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   ich   výroky. Ústavný   súd nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom   omyle.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie úspechu v súdnom konaní, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Vychádzajúc z toho, že ústavný súd netvorí súčasť systému všeobecného súdnictva, a preto   na   základe   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemôže   meniť   alebo   rušiť rozhodnutia všeobecných súdov iba z dôvodu, že s nimi sťažovateľ nie je spokojný, ústavný súd   rozhodol,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou   namietal   porušenie   práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Pokiaľ sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu   a najvyššieho súdu   v označených   konaniach,   ústavný   súd   poukazuje na účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred súdom) domáhajúca sa rozhodnutia súdu v jej veci bez ohľadu na jej postavenie v súdnom konaní.

Podstatou   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy   je preto   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   účastníka,   v ktorom sa nachádza dovtedy, kým v jeho veci nie je rozhodnuté s účinkami právoplatnosti.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,   II. ÚS 12/01, II. ÚS 52/01, III. ÚS 116/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v tomto   prípade   všeobecnými   súdmi)   ešte   trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť došla ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v jeho prípade konajú súdy od 5. decembra 1997 a právoplatne   bolo   rozhodnuté   až   7.   januára   2003.   Táto   skutočnosť   je   zistiteľná aj   z pripojených   kópií   označených   rozhodnutí   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu opatrených doložkou právoplatnosti.

Sťažovateľ však namietol porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. februára 2003, teda v čase, keď konanie pred   krajským   súdom   v spojení   s odvolacím   konaním   pred   najvyšším   súdom   bolo už právoplatne skončené. Z uvedeného možno vyvodiť, že konanie o sťažnosti sťažovateľa nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa citovaného článku ústavy.

Opierajúc sa o tento skutkový stav a stabilizovanú judikatúru ústavného súdu ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v označených konaniach pred krajským súdom   a najvyšším   súdom   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označených   právoplatných   rozhodnutí   vyplýva   z   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   rozhodnutie o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2003