znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 339/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 23344/2013, Rvp 23347/2013,   Rvp 23348/2013,   Rvp 23349/2013,   Rvp 23350/2013,   Rvp 23351/2013, Rvp 23352/2013,   Rvp 23353/2013,   Rvp 23354/2013,   Rvp 23355/2013,   Rvp 23357/2013 a Rvp 23358/2013, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom pod sp. zn. 13 Co 575/2013 a uznesením z 15. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   9 Co 376/2013   a rozsudkom z 26. septembra 2013, 9 Co 317/2013 a rozsudkom z 26. septembra 2013, 9 Co 293/2013 a rozsudkom   z 19.   septembra   2013,   9 Co 345/2013   a rozsudkom   z 26.   septembra   2013, 9 Co 285/2013   a   rozsudkom   z 19.   septembra   2013,   9 Co 319/2013   a rozsudkom z 26. septembra   2013,   11 Co 125/2013   a rozsudkom   z 21.   októbra   2013,   9 Co 372/2013 a rozsudkom   z 26.   septembra   2013,   11 Co 171/2013   a rozsudkom   zo 7.   októbra   2013, 9 Co 347/2013   a rozsudkom   z 26.   septembra   2013   a 11 Co 184/2013   a rozsudkom zo 7. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp 23344/2013,   Rvp 23347/2013,   Rvp 23348/2013,   Rvp 23349/2013, Rvp 23350/2013,   Rvp 23351/2013,   Rvp 23352/2013,   Rvp 23353/2013,   Rvp 23354/2013, Rvp 23355/2013, Rvp 23357/2013 a Rvp 23358/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23344/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. decembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 Co 575/2013   a uznesením z 15. októbra   2013   a postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   aj   „krajský   súd“) v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   9 Co 376/2013   a rozsudkom z 26. septembra 2013, 9 Co 317/2013 a rozsudkom z 26. septembra 2013, 9 Co 293/2013 a rozsudkom   z 19.   septembra   2013,   9 Co 345/2013   a rozsudkom   z 26.   septembra   2013, 9 Co 285/2013   a   rozsudkom   z 19.   septembra   2013,   9 Co 319/2013   a rozsudkom z 26. septembra   2013,   11 Co 125/2013   a rozsudkom   z 21.   októbra   2013,   9 Co 372/2013 a rozsudkom   z 26.   septembra   2013,   11 Co 171/2013   a rozsudkom   zo 7.   októbra   2013, 9 Co 347/2013   a rozsudkom   z 26.   septembra   2013   a 11 Co 184/2013   a rozsudkom zo 7. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v procesnom postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Revúca, Okresným súdom Ružomberok,   Okresným   súdom   Dolný   Kubín   a   Okresným   súdom   Liptovský   Mikuláši (spolu ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými   sa   domáhala   náhrady   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov (ďalej len „žaloby“), ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom súdov   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   odvolania.   Krajský   súd   svojimi   napadnutými rozsudkami   potvrdil   rozhodnutia   okresných   súdov   a odporkyni   (Slovenskej   republike   – Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky)   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznali. Krajský súd v Banskej Bystrici odvolanie sťažovateľky uznesením odmietol ako oneskorene podané.

Podľa   názoru   sťažovateľky   odvolacie   súdy „spôsobili“ porušenie   jej   základných práv, „osobitne“:

-   základného   práva   zaručeného   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„...   Rozhodoval   vylúčený   sudca.   Všetky   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...

... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým......   Súdy   oboch   stupňov   založili   svoje   rozhodnutia   na   skutočnostiach   a právnych argumentoch,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť   s cieľom   ovplyvniť   súdne rozhodnutie vo svoj prospech...

... Konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“

Sťažovateľka   formuluje   výhrady   aj   proti   odmietnutiu   jej   odvolaní   napadnutými rozsudkami odvolacích súdov v časti smerujúcej proti výrokom napadnutých rozhodnutí súdov prvého stupňa o zamietnutí jej návrhov na prerušenie predmetných súdnych konaní.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   a Krajského   súdu   v Žiline   v   napadnutých   konaniach   a   napadnutými rozhodnutiami, napadnuté rozhodnutia krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde   možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Žiline, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn.   13 Co 575/2013 z 15. októbra 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd vo vzťahu k označenému uzneseniu odvolacieho súdu zistil, že ním bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľky podané proti rozsudku Okresného súdu Revúca sp. zn. 3 C 152/2012 z 9. júla 2012 ako oneskorene podané.

Argumentácia   sťažovateľky   vo   vzťahu   k tvrdeniu   o porušení   jej   v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru týmto uznesením je totožná   ako   pri   namietanom   porušení   jej   v sťažnosti   označených   práv   napadnutými rozsudkami   krajského   súdu   (pozri   bod II.3   tohto   uznesenia), ktorými   boli   potvrdené rozsudky   okresných   súdov   o zamietnutí   sťažovateľkiných   žalôb.   Vzhľadom   na   to   táto argumentácia   nezodpovedá   právnemu   stavu   v danej   veci,   keďže   v tomto   prípade   išlo o odmietnutie odvolania sťažovateľky (označeným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici), ako oneskorene podaného.

Z uvedeného preto vyplýva, že v tejto časti absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi odôvodnením sťažnosti o namietanom porušení sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom napadnutého uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.   13 Co 575/2013   z   15.   októbra   2013,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 125 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neodôvodnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami Krajského súdu v Žiline a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka   sťažnosťami   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,   ktorými   tento   súd   v   odvolacom   konaní   potvrdil   rozsudky   súdov   prvého   stupňa o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie   konania   a náhradu   trov   konania,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľov základných   práv   a   slobôd.   Koncepcia   týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto konaní   predpokladá   aj   to,   že   orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým   zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci (II. ÚS 9/00,   II. ÚS 143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých   dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9. 12. 1994,   séria   A,   č. 303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl. 46   až čl. 50   ústavy).   V   súvislosti   so   základným   právom   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   treba   mať   zároveň   na   zreteli   aj   čl. 46   ods. 4   ústavy,   podľa   ktorého   podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   boli   povinné   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí prerušenia súdneho konania.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov   krajský   súd   v súvislosti s námietkami sťažovateľky v jednom z nich napr. uviedol:

„Pokiaľ   išlo   skutkové   zistenia,   vyhodnotenie   rozhodujúcich   skutočností   a   právne posúdenie   veci   v   tomto   smere   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené   také   skutočnosti,   s ktorými   by   sa   nevyporiadal   súd   prvého   stupňa   v   dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzí skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia   koherentný:   jeho   rozhodnutie   je   konzistentné   a   jeho   argumenty   podporujú príslušný   záver   o   neodôvodnenosti   nároku   navrhovateľky.   Rozhodnutie   prvostupňového súdu   je   presvedčivé,   premisy   zvolené   v   rozhodnutí,   rovnako   ako   aj   závery,   ku   ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.

Podľa   ust.   § 115   ods. 1,   2   O. s. p.,   ak   tento   zákon   alebo   osobitný   predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo   účastníka,   aby   jeho   vec   bola   prejednávaná   verejne   a   v   jeho   prítomnosti zaručené   čl.   48   ods. 2   Ústavy   SR,   je   potrebné   chápať   tak,   že   súd   je   povinný   umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať- za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných   úkonov,   v   rámci   prípravy   pojednávania   pri   odročovaní   pojednávania.   Jej cieľom je unesenie   dôkazného   bremena   v rozsahu,   v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu   na jeho   procesné postavenie.   Za   dôkaz   môžu   slúžiť všetky   prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   stav   veci,   najmä   výsluch   svedkov,   znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi   ich   obsah.   Podľa   ust.   § 122   ods. 1   O. s. p.   súd   vykonáva   dokazovanie   na pojednávaní,   ak   neboli   splnené   podmienky   na   vydanie   rozhodnutia   bez   ústneho pojednávania.

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 2. 5. 2013 o 10:30 hod v miestnosti č. 100C   na   Okresnom   súde   Ružomberok,   pričom   navrhovateľka   bola   riadne   na   toto pojednávanie   predvolaná,   no   bez   ospravedlnenia   sa   nedostavila,   i   keď   podala   návrh na zrušenie   pojednávania   z   dôvodu   objektívneho   porušenia   zásady   nestrannosti   súdu a sudcu (a to v deň pojednávania). Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony,   vo formách stanovených zákonom nazerať   do spisu,   robiť si výpisy,   vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O. s. p. byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného   spisu   súdu   (sp. zn.   9 Er/355/2010)   a   návrh   navrhovateľky   na   nariadenie znaleckého dokazovania zamietol. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní dňa vykonal dôkazy   navrhované   navrhovateľkou   a   poskytol   možnosť   obom   účastníkom   zúčastniť   sa pojednávania,   čím   mali   možnosť   vyjadriť   sa   k   dôkazom,   resp.   navrhnúť   ďalšie   dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku   každému   dôkazu,   ktorý   súd   vykonal   a   ktorý   môže   aj   obsahovať   zistenie   významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1). keďže táto zásada je súčasťou   práva   účastníkov   konania   na   spravodlivé   prejednanie   veci,   týkajúce   sa   ich občianskych   práv   a   záväzkov   a   je   aj   zároveň   špecifickým   vyjadrením   zásady kontradiktórnosti   sporového   konania.   Práve   zo   strany   prvostupňového   súdu   dodržanie práva   účastníka   konania   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   je   v   zhode i s judikatúrou,   o   ktorú   sa   opiera   aj   EĽSP.   ktorý   vyslovil,   že   súčasťou   koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti. v súlade s ktorou musia mať účastníci   nielen   právo   navrhnúť   všetky   dôkazy,   ktoré   považujú   za   nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom   a   vyjadreniam   predloženým   s   cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie   súdu.   Vo   vzťahu k princípu   rovnosti   zbraní,   ktorý   bol   prvostupňovým   súdom   dodržaný,   bola   poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v rámci   vykonávaného   dokazovania   vytvoril   procesný   priestor   obom   sporovým   stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal žalovanému ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a EĽSP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z   vykonaných   dôkazov   v   zmysle   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR,   k   porušeniu   zásad   priamosti a ústnosti   vykonávania   dôkazov   a   kontradiktórnosti   sporového   konania,   teda   zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O. s. p., v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá ústavný súd a EĽSP.

Pokiaľ navrhovateľka namietala porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd vyjadrenie odporcu bezodkladne odoslať navrhovateľovi, odvolací súd zdôrazňuje, že   v   danom   prípade   bolo   vyjadrenie   odporkyne   doručené   súdu   jeden   pracovný   deň pred dňom   konania   pojednávania.   S   predmetným   vyjadrením   sa   mohla   navrhovateľka oboznámiť priamo na pojednávaní. Okresný súd neodňal žalovanému možnosť reagovať na predložený vykonaný dôkaz a nevytvoril ani pre žalobcu, ani pre žalovaného výhodnejšie podmienky pre preukázanie svojich tvrdení.“

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky   spočívajúcej   v jej   tvrdení,   že   vo   veci   samej konal nezákonný sudca, krajský súd okrem iného uviedol:

«Pokiaľ   navrhovateľka   spochybňovala   v   konaní   zákonného   sudcu   s   poukazom na ust. § 15   ods. 1   O. s. p.   odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   o   vylúčení   zákonného   sudcu   už rozhodoval   v uznesení   č. k.   7 NcC/79/2012-22   zo   dňa   3. januára   2013.   ktorým   bol z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci   vylúčený   sudca   V.   T.,   nakoľko   bol   zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej navrhovateľka spochybňuje postup súdu v tomto konaní, od čoho zároveň odvíja svoje nároky na náhradu škody.

Odvolací súd v aktuálnom konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne R. K.

Z   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§ 14   a   nasl.   O. s. p.)   predstavuje výnimku   z   významnej   ústavnej   zásady,   že   nikto   nesmie   byť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných   dôvodov,   ktoré   sudcovi   zjavne   bránia   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom, objektívne,   nezaujato   a   spravodlivo.   Samotný   subjektívny   názor   účastníka   konania,   že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci,   nezakladá   ešte   bez   ďalšieho   dôvod   pre   legitímne   obavy   z   jeho   nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Dôvod   na   vylúčenie   sudcu   nezakladá   ani   skutočnosť,   že   sudca   má   prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   31.   mája   2010   sp. zn. 3 Nc 14/2010).   Pre   účely   preskúmavanej   veci   odvolací   súd   konštatuje,   že   dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to. že vykonáva súdnictvo na súde. ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky)svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil   zodpovednosť   odporkyne   za   majetkovú   a   nemajetkovú   ujmu   v   zmysle   zákona č. 514/2003 Z. z.»

Krajský súd k namietanému nedodržaniu zákonom ustanovených lehôt na vydanie rozhodnutia okrem iného uviedol:

«... Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že súd prvého stupňa konštatoval, že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   poukázal   na   tú   skutočnosť,   že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná a poverenie bolo vydané 160 dní po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty. Zároveň dodal, že nie každé nedodržanie zákonnej   lehoty   sa   automaticky   považuje   za   porušenie   práva   na   prerokovanie   vecí bez zbytočných   prieťahov.   Odvolací   súd   sa   s   týmto   názorom   stotožňuje   a   v   súlade a na podporu svojho tvrdenia uvádza názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno   vyvodzovať   len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť,   že   súd   vo svojej   rozhodovacej   činnosti   na   zákonom   ustanovené   lehoty   síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   pretože   aj   v   týchto   prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   konkrétne okolnosti   posudzovanej   veci.   Porušenie   práva   na   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v   zákonom   ustanovených   lehotách   (pozri   napr. I. ÚS 86/02).   Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   uviedol,   že   pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6   ods. 1   dohovoru)   je   pojem   autonómny,   ktorý   nemožno   vykladať   a   aplikovať   len   s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02)...»

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú „rozhodnutím   absolútne   prekvapivým“, považuje   za   potrebné   zopakovať   svoj   ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1   písm.   b),   § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm.   b)]   zveruje   práve   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (resp. jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie   je   súčasťou   systému   všeobecného   súdnictva,   môže   zasahovať   do   výkladu   zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých   rozsudkov   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil, nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľky   za   spôsobilú   na   to,   aby   len na jej základe   bolo   možné   tieto   rozhodnutia   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých rozsudkoch   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky okresných súdov potvrdili ako vecne správne. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a   ani   za   arbitrárne, t. j. také,   ktoré   by   boli   založené   na   právnych   záveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v zákone, resp. popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene   niektorých   zákonov,   Občianskeho   súdneho   poriadku   a zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014