znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 339/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, zastúpeného advokátkou JUDr. A. M., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013 doručená   sťažnosť   Ing.   L.   M.,   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. A. M., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 (ďalej len „namietané konanie“) a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 63/2008 domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   zaplatenia   náhrady   škody   a nemajetkovej   ujmy   spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom.   O žalobe   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom č. k. 7 C 63/2008-117   z 10.   novembra   2011   tak,   že   žalobu sťažovateľa   v celom   rozsahu zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ   svoje   výhrady   voči   napadnutému   rozsudku   formuluje   najmä   takto: „rozhodnutí KS Bratislava je v extrémním rozporu se skutkovým a právním stavem věci. Odvolací soud neústavně vůbec nevzal v úvahu odvolací námitky a tvrzení žalobce i o tom, že základ právního vztahu účastníku je dán hosp. smlouvou z roku 1988 a pravidly Hosp. zákoníku, že tedy věc je nutno i po 1. 1. 1992 a to již napořád posuzovat jen podle Hosp. zákoníku   a   nikoli   Obchodního   zákoníku.   Odvolací   soud   jen   opakoval   chybu   okresního soudu a věc posoudil podle nesprávné právní normy a tím jsou jeho skutkové právní závěry zcela   vadné   a   chybné,   jeho   hmotněprávní   posouzení   věci   nemůže   obstát,   oba   soudy postupovaly zcela neústavně a porušily právo žalobce na spravedlivý proces. K tvrzením žalobce   soudy   neprovedly   ani   žádné   objasňování   skutkového   stavu,   nevysvětlily   proč ignorují skutková tvrzení žalobce a proč neprovádí jím navržené důkazy k objasnění toho, že základem   právního   vztahu   účastníků   je   hosp.   smlouva   z roku   1988...   Odvolací   soud nevzal vůbec v úvahu, že okresní soud postupoval chybně nejen hmotněprávně tím, že řádné nezjistil skutkový stav věci a tento neúplné zjištěný stav ještě posoudil dle zcela nesprávné normy, ale jeho vady spočívají i v oblasti procesní. Odvolací soud si totiž vůbec neuvědomil že námitky žalovaného povinného proti nařízení exekuce je možno podat pouze v rámci námitek proti nařízení exekuce.“

V ďalšej časti sťažnosti   sťažovateľ poukazuje v prospech   svojej argumentácie na judikatúru ústavného súdu a na tomto základe tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„a) vyhověl stížnosti, b.) vyslovil

- porušení základního práva stěžovatele na soudní a jinou právní ochranu zaručenou v článku 46 ods.1 Ústavy Slovenské republiky,

- porušení   základního   práva   stěžovatele,   aby   se   jeho   věc   veřejně   projednala bez zbytečných průtahů a v jeho přítomnosti a aby se mohl vyjádřit ke všem provedeným důkazům, zaručeném v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenské republiky,

- porušení základního práva stěžovatele vlastnit majetek a porušení základního práva stěžovatele   na   rovnost   při   ochraně   vlastnického   práva   zaručeného   v   článku   20   ods.   1 Ústavy Slovenské republiky,

- porušení základního práva stěžovatele, aby jeho záležitost byla spravedlivě, veřejně a   v   přiměřené   lhůtě   projednána   nezávislým   a   nestranným   soudem   zřízeným   zákonem, zaručeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochraně lidských práv a základních svobod postupem Krajského soudu Bratislava ve věci 5 Co 206/2012-138

c.) zrušil rozsudek KS Bratislava 5 Co 206/2012-138 z 16. 10. 2012 d.) uložil porušovateli povinnost uhradit stěžovateli 254,88 EUR do dvou měsíců od právoplatnosti nálezu tohoto (2 úkony právní služby - převzetí   a   příprava   120,23 EUR   +   7,21 EUR,   stížnost 120,23   EUR   + 7,21 EUR).“

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania požiadal predsedu krajského súdu o vyjadrenie k sťažnosti. K sťažnosti sa vyjadril 22. apríla 2012 predseda senátu 5 Co krajského súdu, ktorý uviedol, že sa „v celom rozsahu pridržiava zdôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 206/2012-138 zo dňa 16. 10. 2012“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m. m.   II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z petitu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta:

1. Porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 206/2012.

2. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   206/2012   a   jeho   rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012.

3. Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012.

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak napadnutým rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré   označil   sťažovateľ,   ak   neexistuje   vzájomná   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým rozhodnutím alebo napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať časť sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 spoločne.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od krajského súdu spis, z ktorého zistil, že konanie vedené pod sp. zn. 5 Co 206/2012 bolo v čase podania sťažnosti   ústavnému   súdu   (teda   7.   januára   2013)   právoplatne   skončené.   Krajský   súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012 tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2012.

V nadväznosti   na uvedené zistenie ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   pričom   k   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV.   ÚS   68/02),   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (7. januára 2013) krajský súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   ani   jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keďže   v   tom   čase už o návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012, pričom   tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   6.   novembra   2012,   čo   zakladá   dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   206/2012   a jeho   rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01,   III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a   tiež   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   aj   právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 214 ods. 2 O. s. p. mimo odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Súd prvého stupňa na základe vykonaného   dokazovania   správne   dospel   k   záveru,   že   prípadný   nárok,   ktorý   mal navrhovateľovi   vzniknúť   a   navrhovateľ   ho   odvodil   od   súdnych   konaní   vedených na Okresnom   súde   Vranov   nad   Topľou   sp.   zn.   Er   3159/97,   sp.   zn.   3196/97   a   sp.   zn. Er 492/98 je premlčaný a vzhľadom na odporcom vznesenú námietku premlčania musel súd prvého   stupňa   v   tejto   časti   zamietnuť.   Súd   prvého   stupňa   taktiež   správne   postupoval pri zastavení konania v časti prípadného nároku navrhovateľa, vyplývajúceho zo súdneho konania   vedeného   na Okresnom   súde   Vranov   nad   Topľou   sp.   zn.:   8   Er   93/2005 že k zbytočným   prieťahom   zo strany   konajúceho   súdu   nedošlo   a   predmetné   exekučné konanie bolo uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 8 Er 93/2005-162 zo dňa 23. 4. 2009 vyhlásené za neprípustné a zastavené. S poukazom na zistený skutkový stav súd prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   navrhovateľ   nepreukázal   zbytočné   a   neopodstatnené prieťahy v tomto súdnom konám, ktoré by boli spôsobilé spôsobiť mu škodu tak ako opisuje v návrhu na začatie konania. Súd prvého stupňa celkovo dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal,   že by zo strany   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   došlo   k   nesprávnemu úradnému postupu alebo k vydaniu nezákonného rozhodnutia v dôsledku ktorého by mu mala   vzniknúť   škoda,   navrhovateľ   nepreukázal   súdu   prvého   stupňa   vznik   a   výšku uplatnených nárokov a ani príčinnú súvislosť medzi údajným vznikom škody a nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou. Odvolací súd sa s týmto postupom a   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   stotožňuje   a   považuje   ho   na   základe   vykonaného dokazovania a právneho posúdenia za správny.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   obmedzil   odvolací   súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 (§ 372 p ods. 1 O. s. p. zavedeného zákonom č. 384/2008 Z. z.).“

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka. Závery krajského súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať   za   zrozumiteľné   a   logické,   a   preto   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   neznačí   právo   na úspech   v   konaní pred všeobecným súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 206/2012 zo 16. októbra 2012 a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   206/2012   a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013