znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 339/2012-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 138/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012 a postupom Krajského súdu   v Košiciach   v konaní vedenom sp. zn. 5 Tos/30/2012   a jeho uznesením z 5. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 25. júna 2012, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 T 138/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn.   5 Tos/30/2012   a jeho   uznesením   z 5.   júna   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   a spol.   (ďalej aj „obžalovaní“)   je   okresným   súdom   vedené   trestné   konanie   pre   trestný   čin   ublíženia na zdraví   formou   spolupáchateľstva   podľa   § 20   k   § 156   ods. 1   Trestného   zákona. Obžalovaní   proti   zákonnej   sudkyni,   ktorej   bola   vec   pridelená,   podali   na   hlavnom pojednávaní konanom 20. apríla 2012 námietku zaujatosti odôvodnenú tým, že im ňou bolo odmietnuté nahliadnutie do trestných spisov vedených Okresnou prokuratúrou Košice II (ďalej   aj   „okresná   prokuratúra“)   pod   sp. zn.   4 Pv 482/2011   a sp. zn.   1 Pv 380/2011, pripojenie ktorých k ich súdnemu spisu sp. zn. 5 T 138/2011 zároveň požadovali. Zároveň navrhli aj odročenie hlavného pojednávania.

Zákonná   sudkyňa   rozhodla   o podanej   námietke   uznesením   sp. zn.   5 T 138/2011 z 20. apríla   2012   podľa   § 32   ods. 3   Trestného   poriadku   tak,   že   nie   je   vylúčená z vykonávania   úkonov   trestného   konania   vedeného   proti   obžalovaným.   Proti   tomuto uzneseniu podali obžalovaní v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť.

Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos/30/2012 z 5. júna 2012 sťažnosť obžalovaných zamietol.

Sťažovateľ   vyslovuje   názor,   že   krajský   súd «vlastne   akosi   nepriamo   priznal,   že v uvedenom   súdnom   konaní   bol   porušený   zákon,   resp.   bol   porušený   procesný   postup uvedeného samosudcu v náš neprospech, ktorý sám osebe vlastne dokazuje, že tento sudca má z nejakého dôvodu záujem na tom, aby bez nejakého ďalšieho dokazovania sme boli právoplatne uznaní vinnými zo spáchania skutkov, ktoré sa nám kladú za vinu, ale keďže i napriek   tomu   tento   senát   s   poukazom   na   ustanovenie   § 32   ods. 6   Trestného   poriadku nevylúčil   uvedeného   samosudcu   z   vykonávania   ďalších   úkonov   uvedeného   trestného konania, resp. neurobil ani iné opatrenie na to, aby v ďalšom priebehu uvedeného trestného konania nebol porušovaný Trestný poriadok, resp. procesný postup a marenie dokazovania súdu v náš neprospech, a tiež aby nám boli sprístupnené uvedené trestné spisy pre potreby prípravy   našej   obhajoby,   teda   že   tento   senát   v   konečnom   dôsledku   tak   akosi   schválil uvedeným samosudcom doterajšie   porušovanie procesného   postupu súdu   a   zároveň tak aj akosi   podnietil   uvedeného   samosudcu   na   ďalšie   porušovanie   procesného   postupu v uvedenom   trestnom   konaní   s   tým,   že   tento   samosudca   nám   ani   nesprístupní   uvedené trestné spisy pre potreby prípravy našej obhajoby a je vysoko pravdepodobné, že tento samosudca už len preto, že sme si „dovolili“ voči nemu vzniesť námietku zaujatosti bude mariť vykonanie dokazovania v uvedenom konaní najmä čo sa týka aplikácie ustanovenia § 132 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. čo sa týka najmä spôsobu vypočúvania svedkov- poškodených   a   ostatných   svedkov   na   hlavnom   pojednávaní,   tiež   čo   sa   týka   aplikácie ustanovenia   § 264   Trestného   poriadku,   t.   j.   čo   sa   týka   najmä   spôsobu   vysvetľovania prípadných rozporov a odchýlok výpovedí svedkov vypovedajúcich na hlavnom pojednávaní oproti   ich   skorším   svedeckým   výpovediam   z   prípravného   konania,   taktiež   čo   sa   týka aplikácie ustanovenia § 125 ods. 2 Trestného poriadku,   t.   j.   čo sa týka najmä spôsobu vedenia konfrontácií formou tvárou v tvár a pod., alebo vykonanie týchto dôkazov bude z jej strany aj inak marené, teda že v tomto súdnom konaní takto budú vlastne zmarené základné zásady trestného konania citované ustanovením § 2 ods. 9 a ods. 18 Trestného poriadku, a teda   že   takto,   podľa   mňa   a   aj   podľa   P.   B.,   bude   ním   zmarený   aj   samotný   predmet Trestného poriadku citovaný ustanovením § 1 Trestného poriadku asi tak, ako sme to už uviedli v našom doplnení zo dňa 22. 5. 2012 našej sťažnosti zo dňa 20. 4. 2012 podanej v zmysle   § 185   ods. 1   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Košice   II č. 5 T 138/2011 zo dňa 20. 4. 2012, teda na základe tohto uvedeného, resp. na základe skutočnosti,   že   tieto   orgány   v   tomto   konaní   prezentujú   akýsi   „svojvoľný“   výkon,   resp. aplikáciu Trestného poriadku nielen v prípravnom konaní, ale najmä v konaní pred súdom a najmä čo sa týka nášho práva na prípravu obhajoby, čo je podľa nás podmienené najmä tým, že moje ústavné sťažnosti zo dňa 16. 9. 2011 a zo dňa 8. 12. 2011 vedené na tunajšom súde   pod   č. II. ÚS 451/2011   a   pod   č. III. ÚS 44/2012,   boli   odmietnuté   pre   zjavnú neopodstatnenosť a pre neprípustnosť, teda tento svojvoľný výkon a aplikácia Trestného poriadku týchto orgánov je hodnotené z mojej a aj z P. B. strany ako protiprávny útok orgánov   verejnej   moci   proti   našim   subjektívnym   právam   v   tomto   období   momentálne v konaní pred súdom, teda že tieto orgány konajú akýmsi „neoficiálnym“ spôsobom výkladu jednotlivých   ustanovení   Trestného   poriadku,   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy a aj jednotlivých článkov Ústavy SR, ktorý je tiež podmienený ako predpokladáme aj nepísaným zákonom, t. j. niektorou z foriem korupcie, a teda že tento protiprávny útok orgánov verejnej moci spočíva v tom, že tieto orgány   svojím   rozhodovaním   „od   brucha“   a   odopieraním   našich   základných   práv v uvedenom   súdnom   konaní,   pravda   po   tomuto   súdnemu   konaniu   predchádzajúcom rozhodovaní „od brucha“ a odopieraním našich základných práv v prípravnom konaní, nám neoprávnene sťažujú naše postavenie pred súdom a najmä čo sa týka procesu prípravy našej obhajoby a teda prakticky aj samotný výkon našej obhajoby pred súdom, teda že tento zásah verejnej moci voči našim právam, ktorý je oficiálnym rozhodnutím, je zameraný voči nám, tento zásah a jeho dôsledky ďalej pretrvávajú a hrozí do budúcnosti aj opakovanie tohto   zásahu   a   domáhanie   sa   našich   práv   cestou   podania   mimoriadnych   opravných prostriedkov v zmysle Trestného poriadku by bolo z našej strany len akýmsi „chabým“ pokusom o zjednanie spravodlivosti v uvedenom trestnom konaní vedenom pred súdom.».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených   čl. 46   ods. 1   a čl. 50   ods. 3   ústavy,   ako   aj   práva   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1 dohovoru   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 5 T 138/2011 a jeho a uznesením z 20. apríla 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 30/2012   a jeho   uznesením   z 5.   júna   2012.   Sťažovateľ   taktiež   navrhuje   zrušiť napadnuté uznesenie krajského súdu „v plnom rozsahu ako nezákonné a vec vrátiť späť na nové rozhodnutie, ktorým bude cit. uznesenie Okresného súdu Košice II zrušené v plnom rozsahu ako nezákonné s tým, že zároveň samosudca JUDr. B. bude vylúčená ďalšieho vykonávania   úkonov   uvedeného   trestného   konania“. Napokon   sa   sťažovateľ   domáha priznania úhrady trov konania a ustanovenia právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti ústavným súdom.

Sťažovateľ súčasne osobitne požiadal ústavný súd, aby „v konaní o tejto sťažnosti postupoval v zmysle   § 55 ods. 2   zák.   č. 30/1993 Z.   z.,   teda   odložil vykonateľnosť,   resp. právoplatnosť uznesenia Okresného súdu Košice II č. 5 T 138/2011 zo dňa 20. 4. 2012, nakoľko toto uznesenie svojou povahou znamená pre mňa a aj pre P. B. nepomerne väčšiu ujmu v uvedenom trestnom konaní“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 138/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 30/2012 a jeho uznesením z 5. júna 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1 dohovoru k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   v prvom   rade   vysporiadal   s námietkou   porušenia   označených základných   práv   zaručených   ústavou   a   práva   zaručeného   dohovorom napadnutým uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Článok 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity.   Podľa   neho   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci,   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcich Trestného poriadku. V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový (sťažnostný) súd povinný poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu.   Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   (s   ohľadom   na   znenie   čl. 127   ods. 1   ústavy) vo vzťahu   k procesnému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 T 138/2011 a jeho uzneseniu z 20. apríla 2012 vylúčená.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia v petite označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa napadnutým   uznesením   okresného   súdu   a postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   posúdenie   otázky,   či   účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, sú   zlučiteľné   s limitmi   vyplývajúcimi   so sťažovateľom   označenými   článkami   ústavy a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých vychádzal pri svojom rozhodovaní:

Proti sťažovateľovi a P. B. je okresným súdom vedené trestné konanie pre trestný čin ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ a P. B. vzniesli proti zákonnej sudkyni okresného súdu námietku zaujatosti, ktorú   v podstate   odôvodnili   tým,   že   im   neumožnila   nahliadnuť   do trestných   spisov vedených   okresnou   prokuratúrou   pod   sp. zn.   4 Pv 482/2011   a sp. zn.   1 Pv 380/2011, pripojenie   ktorých   k ich   súdnemu   spisu   sp. zn.   5 T 138/2011   zároveň   požadovali. Obžalovaní   tvrdili,   že   uvedené   trestné   spisy   obsahujú   informácie,   ktoré   úzko   súvisia so súdnym   konaním   vedeným   okresným   súdom   pod   sp. zn.   5   T/138/2011,   a keďže   im nebolo umožnené do nich nahliadnuť, malo im tým byť znemožnené ich základné právo na prípravu   obhajoby,   pričom   ich   návrhu   na   odročenie   hlavného   pojednávania   nebolo vyhovené. Obžalovaní namietali aj proti tomu, ako zákonná sudkyňa viedla v ich trestnej veci hlavné pojednávanie.

Zákonná   sudkyňa   o podanej   námietke   zaujatosti   uznesením   sp. zn.   5 T 138/2011 z 20. apríla 2012 rozhodla tak, že nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania. V uznesení zákonná sudkyňa uviedla, že „podľa názoru súdu na strane procesnej sudkyne nie   je   prítomná   pochybnosť   o jej   nezaujatosti   pre   pomer   k prejednávanej   veci,   ani k osobám,   ktorých   sa   týkajú   úkony   vykonávané   v rámci   súdneho   konania,   vrátane obžalovaných P. B. a J. B., s ktorými nie je v nepriateľskom, ale ani v blízkom priateľskom vzťahu. Obžalovaní boli riadne oboznámení so skutočnosťou, že spis Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 4 Pv 383/2011, ktorý navrhli zabezpečiť ako listinný dôkaz, bol postúpený na Obvodný úrad Košice na prerokovanie priestupku obvineného M. Š. a spis Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 1 Pv 380/2011 bol na prokuratúre ukončený podaním návrhu na schválenie dohody o vine a treste, ktorú Okresný súd Košice II v trestnej veci obvinenej P. Š. vednej pod sp. zn. 3 T 99/29011 rozsudkom schválil.

Ak   by   sa   samosudkyňa   cítila   byť   zaujatá   z akéhokoľvek   dôvodu   podľa   vyššie citovaného   zákonného   ustanovenia,   sama   by   svoju   zaujatosť   oznámila   a predložila   vec na rozhodnutie   o jej   vylúčení   z prerokúvania   a rozhodovania   vo   veci.   Pri   vykonávaní úkonov trestného konania postupuje samosudkyňa tak, aby bol naplnený účel trestného konania, za súčasného zachovania a rešpektovania dôstojnosti, základných práv a slobôd zúčastnených osôb. Súd sa teda nestotožňuje s názorom obžalovaných a pretože absentujú dôvody vylúčenia, rozhodol tak, ako ej uvedené vo výroku tohto uznesenia.“.

O sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd   uznesením   č. k.   5 Tos/30/2012-212   z 5.   júna   2012,   ktorým   sťažnosť   obžalovaných zamietol v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Podľa   § 31   ods. 1   Trestného   poriadku   z vykonávania   úkonov   trestného   konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca,   prokurátor,   policajt,   probačný   a   mediačný úradník,   vyšší   súdny   úradník,   súdny   tajomník   a zapisovateľ,   u ktorého   možno   mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prerokúvanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon   priamo   týka,   k obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 32 ods. 2 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 31 oznámi svoju zaujatosť zapisovateľ alebo vznesie námietku jeho zaujatosti strana, o vylúčení rozhodne orgán, ktorý ho na spísanie zápisnice o úkone pribral, v konaní pred súdom predseda senátu.

Podľa   § 32   ods. 3   Trestného   poriadku   o   vylúčení   z   dôvodov   uvedených   v   § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú.

Krajský súd v odôvodnení svojho zamietajúceho uznesenia č. k. 5 Tos/30/2012-212 z 5.   júna   2012   poukázal   na   znenie   § 31   ods. 1   Trestného   poriadku,   ktoré   taxatívne vymedzuje dôvody opodstatňujúce pochybnosti o nezaujatosti sudcu a ostatných subjektov činných v trestnom konaní, existencia ktorých smeruje k vylúčeniu označených subjektov z vykonávania úkonov trestného konania. V nadväznosti na to krajský súd zdôraznil, že aplikácia citovaného ustanovenia Trestného poriadku prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby pre jej pomer k veci,   osobám,   ktorých   sa   úkon   dotýka,   prípadne   k ich   zástupcom,   splnomocnencom a obhajcom jednoznačne (bez akýchkoľvek pochybností) preukázaná a že pre takýto záver nepostačuje „len   subjektívny,   bližšie   neodôvodnený   a nekonkretizovaný   dôvod   uvedený obžalovaným“.

Krajský súd ďalej považoval za potrebné uviesť, že ak je dôvodom námietky len procesný   postup   súdu   v konaní,   o námietke   zaujatosti   strany   sa   nekoná   (§ 32   ods. 6 Trestného poriadku).

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sa   ďalej   uvádza,   že „Obžalovaní P. B. a J. B. námietku zaujatosti zákonnej sudkyne Okresného súdu Košice II JUDr.   D.   B.   odôvodňovali   práve   procesným   postupom   súdu   v konaní   odopretie sprístupnenia k nahliadnutiu do nimi požadovaných spisov).

V podanej sťažnosti obžalovaní ako dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne uviedli aj obavu,   že   menovanou   bude   marené   vykonávanie   dôkazov   a tým   budú   zmarené aj základné   zásady   trestného   konania   uvedené   v   § 2   ods. 9   a ods. 18   Tr.   por.,   ako   aj samotný predmet trestného poriadku. Táto argumentácia obžalovaných P. B. a J. B. je však neudržateľná, nakoľko obžalovaní neuviedli žiadne konkrétne skutočnosti, ani dôkazy, ktoré by potvrdzovali obavu z nedostatku nezávislosti a nestrannosti sudkyne Okresného súdu Košice II JUDr. D. B. v posudzovanej trestnej veci. Krajský súd poukazuje na tú skutočnosť, že vyššie uvedená vyslovená obava obžalovanými P. B. a J. B. v nimi podanej sťažnosti má len charakter všeobecného a ničím nepodloženého tvrdenia.“.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie veci   nestranným   súdom   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   v trestnom   konaní   garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prerokúvania veci pre jeho zaujatosť v zmysle § 31 a § 32 Trestného poriadku. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným   súdom   nie   je   však   povinnosť   sudcu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb a vylúčiť   sa   z ďalšieho   prerokúvania   a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom základného   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prerokúvania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť   a rozhodnúť   o ňom   (obdobne   napr.   I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Krajský súd vo svojom rozhodnutí podrobne vyložil dotknutú právnu úpravu, teda príslušné   ustanovenia   § 31   a § 32   Trestného   poriadku.   Náležite   vysvetlil   otázku   kvality opodstatnených   dôvodov   zakladajúcich   pochybnosť   o nezaujatosti   úradnej   osoby smerujúcich k jej vylúčeniu z úkonov trestného konania. V nadväznosti na to sa krajský súd vyjadril   ku   konkrétnej   námietke   sťažovateľa   a posúdil   ju   v kontexte   predostretej interpretácie ako neopodstatnenú.

Na základe všetkých čiastkových argumentov krajský súd po splnení prieskumnej povinnosti nezistil   existenciu   takých konkrétnych skutočností,   z ktorých   by bolo možné vyvodiť záver o zaujatosti samosudkyne okresného súdu JUDr. D. B. v predmetnej veci a na základe   ktorých   by   bolo   potrebné   uvedenú   samosudkyňu   vylúčiť   z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaných.

Krajský   súd   na   základe   podrobného   a   logického   odôvodnenia   vyvodil   teda skutkový záver   (ktorého   vyvodenie   bolo   v jeho   výlučnej   právomoci)   o nedostatku relevantných skutkových   okolností   spochybňujúcich   nestrannosť   dotknutej   zákonnej sudkyne a na to nadväzujúci právny záver o správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský súd   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa   v dostatočnej   miere,   v súlade   s podstatou a účelom   príslušnej   právnej   úpravy   (§ 31   a § 32 Trestného poriadku)   takým spôsobom, že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné práva sťažovateľa garantované ústavou a práva zaručené dohovorom.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú   (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc z uvedených skutočností posúdil ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa   námietky   porušenia   označených   práv   zaručených   ústavou   a   dohovorom   vo   vzťahu k uzneseniu   krajského   súdu   č. k.   5 Tos/30/2012-212   z 5.   júna   2012   ako   zjavne neopodstatnenú a odmietol ju z toho dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S poukazom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, teda o odmietnutí sťažnosti, a ďalšími súvisiacimi návrhmi prezentovanými v sťažnosti sa z tohto dôvodu ďalej nezaoberal.

V závere   ústavný   súd   dodáva,   že   podanie   sťažovateľa   (spísané   bez   participácie advokáta)   doručené   ústavnému   súdu   18.   júna   2012   a doplnené   podaním   doručeným ústavnému súdu   25. júna 2012 obsahovalo aj skutočnosti   súvisiace s meritom trestného stíhania vykonávaného pred okresným súdom, nijako sa však netýkalo kontextu sťažnosti, ktorá bola predmetom konania pred ústavným súdom, preto sa ani týmito skutočnosťami ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012