znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 339/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. G., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   a   slobôd   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl. 6   ods. 1   a   čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 187/2010 z 20. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 89/2008-28 zo 6. apríla 2010, ako aj rozhodnutiami   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Bratislave,   Krajského dopravného   inšpektorátu   č. KRP-P-152/DI-BCP-2007   z 23. apríla   2008   a   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   IV,   Okresného   dopravného   inšpektorátu č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 z 23. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1   a   čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   2 Sžo 187/2010   z   20.   októbra   2010   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok   najvyššieho súdu“)   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 3 S 89/2008-28   zo 6. apríla   2010   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“),   ako aj rozhodnutiami   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Bratislave,   Krajského dopravného   inšpektorátu   (ďalej   len   „krajské   riaditeľstvo“)   č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 z 23. apríla 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského riaditeľstva“) a Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV, Okresného dopravného inšpektorátu (ďalej len „okresné   riaditeľstvo“)   č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007   z   23.   februára   2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného riaditeľstva“).

Rozhodnutím okresného riaditeľstva č. ORP-P-260/DI-BCP-2007-IV zo 6. júna 2007 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej   premávky   podľa   § 22   ods. 1   písm. d),   k)   a   l)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o priestupkoch“).   Rozhodnutím   krajského   riaditeľstva   č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 z 9. augusta 2007 bolo na základe odvolania sťažovateľa uvedené rozhodnutie okresného riaditeľstva   zrušené   a   vec   bola   vrátená   prvostupňovému   správnemu   orgánu   na   nové prerokovanie a rozhodnutie.

Následným   rozhodnutím   okresného   riaditeľstva   č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 z 23. februára 2008 bol sťažovateľ opätovne uznaný za vinného zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. d), k) a l) zákona o priestupkoch, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 4 000 Sk a zákaz viesť motorové vozidlá na dobu štyri mesiace.

Rozhodnutím krajského riaditeľstva č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 z 23. apríla 2008 (v rozsudku   najvyššieho   súdu   aj   v sťažnosti   je   uvedený   dátum   27.   apríl   2008,   avšak v rozsudku krajského súdu a tiež v samotnom rozhodnutí krajského riaditeľstva je dátum 23. apríl 2008, pozn.) bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie potvrdené.

Sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu 15. mája 2008 domáhal preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   krajského   riaditeľstva   č. KRP-P-152/DI-BCP-2007   podľa   § 247 a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a   žiadal,   aby   súd   uvedené rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 89/2008-28 zo 6. apríla 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Voči rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ odvolal.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   2 Sžo 187/2010   z 20.   októbra   2010   rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 89/2008-28 zo 6. apríla 2010 ako vecne správny potvrdil.

Proti   uvedeným   rozhodnutiam   okresného   riaditeľstva   č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 z 23. februára 2008, krajského riaditeľstva č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 z 23. apríla 2008),   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   3 S 89/2008-28   zo   6.   apríla   2010   a rozsudku najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Sžo 187/2010   z 20.   októbra   2010   podal   sťažovateľ   sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ taktiež navrhuje, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv napadnutým rozhodnutím okresného riaditeľstva, napadnutým rozhodnutím krajského riaditeľstva a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu okresného riaditeľstva,   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   riaditeľstva   a napadnutému   rozsudku krajského súdu ústavný súd pridržiavajúc sa doterajšej judikatúry uvádza, že pri prerokovaní tejto   časti   sťažnosti   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu   nemôžu   poskytnúť   všeobecné   súdy,   resp.   v konaní   podľa   správneho   poriadku odvolací orgán.

Keďže   v danej   veci   námietka   porušenia   v sťažnosti   označených   práv   sťažovateľa v podobe odvolania smerujúceho proti napadnutému rozhodnutiu okresného riaditeľstva, žaloby podľa § 250j ods. 1 OSP smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu a odvolania   smerujúceho   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   boli   predmetom rozhodovania   druhostupňového   správneho   orgánu,   resp.   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd rešpektujúc   požiadavku   subsidiarity   plynúcu   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   i   svoju   doterajšiu judikatúru   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   iba   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, a to z toho pohľadu, či nie sú dané iné dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva, že   ústavný   súd   nie   je súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a   čl. 50   ods. 3   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   preskúmal   podľa   uvedených   kritérií   a   v rozsahu   potrebnom na predbežné   prerokovanie   veci   sťažnosť   z toho   hľadiska,   či   ju   nemožno   považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   predovšetkým   tvrdí,   že   nesprávnym   uplatnením   tzv.   fikcie   doručenia v správnom konaní mu malo byť znemožnené obhajovať sa, oboznámiť sa s podkladmi konania a navrhovať dôkazy a v dôsledku toho mali byť porušené aj jeho označené práva.

Podľa sťažovateľa «Štátny orgán 2. stupňa svoj postup a rozhodnutie odôvodňuje taktiež   fikciou   doručenia   v   1.   stupňovom   konaní,   pritom   ale   aj   napriek   domáhaniu   sa sťažovateľa   neumožnil   sťažovateľovi   oboznámiť   sa   s   podkladom   konania,   robiť   návrhy a navrhovať dôkazy a obhajovať sa.

Týmto   postupom   v   konaní   boli   porušené   ústavné   práva   sťažovateľa   garantované medzinárodným dohovorom. Súdy v preskúmavacom konaní postup i rozhodnutia štátnych orgánov potvrdili.

Podľa sťažovateľa, sťažovateľ mal v zmysle čl. 46 v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy SR ako i čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo obhajovať sa proti obvineniu z dopravného priestupku, oboznámiť sa s podkladom konania, vyjadriť sa k nim a uplatňovať svoje návrhy na dokazovanie.

Toto   právo   bolo   sťažovateľovi   odňaté,   2. stupňový   štátny   orgán   sa   nielenže nevysporiadal s otázkou „fikcie doručenia“, ale svojím postupom v konaní sám porušil ústavné práva sťažovateľa.».

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak...

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Článok   46   ods. 1   ústavy   je   primárnym   ústavným   východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj východiskom do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (obdobne I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03, IV. ÚS 325/08).

Podstatou argumentácie sťažovateľa je to, že v konaní neboli splnené podmienky fikcie doručenia predvolania podľa § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) na ústne pojednávanie vo veci priestupku, čím mu malo byť zabránené obhajovať sa, oboznámiť sa s podkladom konania a navrhovať dôkazy.

Ústavný súd posudzoval námietky sťažovateľa týkajúce sa interpretácie a aplikácie príslušných   právnych   noriem   najvyšším   súdom   iba   z hľadiska   zlučiteľnosti   ich   účinkov s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a iba vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu. Mimo uvedených hľadísk nie je ústavný súd oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci.

Podľa   § 24 ods. 2 Správneho poriadku   ak nebol   adresát písomnosti,   ktorá   sa   má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Podľa § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch o priestupku koná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prerokovať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.

Najvyšší súd vychádzal z takto ustáleného stavu: „... prvostupňový správny orgán v súlade s § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch nariadil ústne pojednávanie na deň 1. októbra 2007,   na   ktoré   predvolal   žalobcu.   Na   tomto   pojednávaní   sa   žalobca   osobne   zúčastnil a vzniesol   námietku   zaujatosti.   O   námietke   zaujatosti   rozhodol   žalovaný   rozhodnutím č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 zo dňa 23. októbra 2007 tak, že námietku zamietol. Následne bol vytýčený termín ústneho pojednávania na deň 13. februára 2008. Predvolanie na toto pojednávanie správny orgán doručoval žalobcovi do vlastných rúk na adresu jeho trvalého i prechodného bydliska, ktoré žalobca uviedol do zápisnice o pojednávaní 1. októbra 2007. Žalobca predvolanie na pojednávanie ani na jednej adrese neprevzal. Predmetné zásielky boli žalobcovi opakovane neúspešne doručované a následne boli uložené na pošte, kde si ich žalobca neprevzal ani v odbernej lehote. S poukazom na § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní mal správny orgán za preukázané, že predvolanie bolo žalobcovi doručené   na   tretí   deň   od   uloženia   zásielky,   dňa   18.   januára   2008.   Žalobca   sa na pojednávanie dňa 13. februára 2008 nedostavil. Správny orgán prejednal priestupok v jeho neprítomnosti (v súlade s ustanovením § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch) a vo veci rozhodol rozhodnutím č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 zo dňa 13. februára tak, že žalobca bol   uznaný   vinným   zo   spáchania   priestupku...   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   žalobca odvolanie,   v   ktorom   okrem   iného   uviedol,   že   sa   v   čase   medzi   14.   januárom   2008 a 12. februárom 2008 v mieste doručenia nezdržiaval. Prvostupňový správny orgán vyzval žalobcu, aby o tomto svojom tvrdení predložil dôkazy v lehote 5 dní. Uvedená výzva bola žalobcovi doručená osobne dňa 18. marca 2008. V uloženej lehote žalobca nepredložil žiadne podanie ani dôkazy o tom, že sa v mieste prechodného pobytu pripadne trvalého pobytu nezdržiaval. Žalovaný rozhodnutím č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 zo dňa 27. apríla 2008   odvolaním   napadnuté rozhodnutie   Okresného dopravného   inšpektorátu   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   IV   č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007   zo   dňa 13. februára 2008 potvrdil.“

Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto: „Podľa názoru najvyššieho súdu nemohlo prísť k porušeniu alebo opomenutiu práva žalobcu   na   obhajobu,   tak   ako   to   namieta   v   odvolaní,   pretože   mu   preukázateľne   bola poskytnutá reálna možnosť zúčastniť sa na ústnom pojednávaní pred správnym orgánom prvého   stupňa,   ktorú   nevyužil.   správny   orgán   doručoval   žalobcovi   predvolanie   na   obe adresy   (trvalého,   aj   prechodného   bydliska),   ktoré   uviedol   do   zápisnice   z   ústneho pojednávania   dňa   1.   októbra   2007,   žalobca   však   ani   na   jednej   adrese   predvolanie v odbernej lehote neprevzal.

Rozhodujúcim dôvodom, prečo najvyšší súd nemôže priznať úspech argumentácii žalobcu je skutočnosť, že žalobca síce v odvolaní pred správnym orgánom tvrdil skutočnosť, že v rozhodnom období sa v mieste doručovania zásielky nezdržiaval, avšak na podporu svojho tvrdenia neuviedol žiadne skutočnosti. Na výzvu správneho orgánu na predloženie dôkazu o tomto svojom tvrdení (ktorú žalobca prevzal do vlastných rúk 18. marca 2008, žalobca   žiadnym   spôsobom   nereagoval,   a   to   ani   v   určenej   lehote,   ani   do   rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu. Argumenty na podporu svojho tvrdenia neuviedol žalobca ani   v   žalobe,   ani   v   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Takýto   skutkový   stav neodôvodňuje   prijatie   záveru,   že   žalobca   bol   v   správnom   konaní   ukrátený   na   svojich právach odňatím možnosti obhajovať sa.“

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a zistil, že jeho odôvodnenie dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní spravoval.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k fikcii doručenia v zmysle   § 24   ods. 2   Správneho   poriadku,   podľa   ktorého   musí   adresát   písomnosti doručovanej do vlastných rúk, ktorý nebol zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, znášať dôsledky   fikcie   doručenia   vrátane možnosti,   že   vec   bude   prerokovaná   bez   jeho prítomnosti,   považuje   ústavný   súd   za   súladné   s ústavnými   požiadavkami   na   výrok a odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

V okolnostiach   tohto   prípadu,   v ktorom   sťažovateľ   na   ústnom   pojednávaní   sám oznámil adresy, na ktorých bude preberať písomnosti, spĺňajú ústavné požiadavky aj úvahy najvyššieho súdu vychádzajúce z toho, že je na sťažovateľovi, aby na výzvu správneho orgánu preukázal, že sa na daných miestach v danom čase nezdržiaval.

Ústavný súd z uvedeného vyvodzuje, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu   a   tvrdeným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dostatok právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom pre sťažovateľa, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru

Sťažovateľ   namieta   intenzitu   uloženej   sankcie,   ktorá   by   mala   byť   v rozpore s princípom nediskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.

Podľa sťažovateľa „... trest mu bol uložený za drobný dopravný priestupok, ktorým bola spôsobená len drobná škoda,   výška trestu (peňažná pokuta a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 4 mesiacov) je zjavne v rozpore s princípom nediskriminácie, vyjadreným v čl. 12 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako i ustanovením príslušných zákonov, napr. § 3 ods. 4 zákona o správnom konaní i zákonom o priestupkoch.

Účelom   postupu   a   rozhodnutí   1.   stupňového   i   2.   stupňového   štátneho   orgánu (dopravných inšpektorátov) bola diskriminácia sťažovateľa.“.

Sťažovateľ   neupresňuje,   porušenia   ktorých   odsekov   čl. 12   ústavy   sa   dovoláva. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta postup v rozpore s princípom diskriminácie, ktorý je vyjadrený v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, ústavný súd skúmal v rozsahu vyžadovanom pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti otázku porušenia práve týchto ustanovení.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Články 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru plnia rovnakú úlohu, a preto budú posudzované spoločne.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných   ustanovení   v   individuálnych   záležitostiach.   Ich   aplikácia   je   možná   iba v spojení   s   ochranou   konkrétnych   práv   a   slobôd   uvedených   v ústave   (II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03, IV. ÚS 81/2011, II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Tieto ustanovenia ústavy sú vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t. j.   aj   jeho   rozhodovania o porušovaní   základných   práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou   podľa   čl. 127   ods. 1. V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by bolo možné ich porušenie vysloviť len   v   spojení   s vyslovením   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd,   a preto, ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje   ani   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   čl. 12   ústavy   (IV. ÚS 214/2011, IV. ÚS 81/2011,   m. m.   IV. ÚS 119/07).   Rovnaké   úvahy   sa   vzťahujú   aj   na   možnosť porušenia čl. 14 dohovoru (III. ÚS 62/2011).

S poukazom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   sa   týmto   sťažovateľ zamýšľal dovolávať neprimeranosti výšky uloženej sankcie a toho, či rozhodnutie o sankcii nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom pre správnu úvahu orgánu, mal túto otázku   vzniesť   v rámci   správneho   súdnictva.   Otázka   primeranosti   sankcie   nebola predmetom   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   v rámci   správneho súdnictva a najvyšší súd sa k nej v napadnutom rozhodnutí nevyjadril. Ústavný súd ale nemôže   opomenúť   skutočnosť,   že   z   napadnutých   rozhodnutí   okresného   riaditeľstva a krajského riaditeľstva okrem iného vyplýva, že prvostupňový správny orgán pri ukladaní sankcie   prihliadal aj na to,   že sa   sťažovateľ za posledné dva   roky   dopustil   obdobných priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Správny orgán preto uložil finančnú   sankciu   v polovici   maximálnej   možnej   výšky   (4 000   Sk   zo   7 000   Sk   možnej pokuty)   a sankciu   zákazu   činnosti   v   dolnej   polovici   možnej   sadzby   (4   mesiace z 12 mesiacov   možného   trvania   sankcie).   Uloženie   sankcie   v takom   rozsahu   pri   danom skutkovom   stave neindikuje podľa   názoru   ústavného   súdu   možnosť porušenia   žiadneho základného práva sťažovateľa.

4. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy. Samotný obsah sťažnosti pritom nedáva žiadnu možnosť ústavnému súdu vyvodiť z neho akékoľvek dôvody, pre ktoré malo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu dôjsť k porušeniu označeného článku ústavy.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd zdôrazňuje, že čl. 2 ods. 2 ústavy neustanovuje žiadne základné právo alebo slobodu jednotlivca a v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (I. ÚS 334/2010,   I. ÚS 346/2010,   II. ÚS 110/09,   III. ÚS 99/2011,   IV. ÚS 51/2011, IV. ÚS 123/2011), podľa ktorej tento typ právnej normy nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody ustanoveného v druhej hlave ústavy, prípadne základného práva   zaručeného   listinou   alebo   práva   upraveného   kvalifikovanými   medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd; porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   či   už   by   sa   námietka   porušenia   čl. 2   ods. 2   ústavy posudzovala samostatne, alebo v spojení s označenými základnými právami a právom podľa dohovoru, ktorých možnosť porušenia ústavný súd v predmetnej veci nezistil, napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   označeného   ustanovenia ústavy, a to pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a touto ústavnou normou.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti proti napadnutému rozsudku   najvyššieho   súdu   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011