znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 339/2010-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. R., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou E. P.,   s.   r.   o.,   P.,   konajúcou   prostredníctvom   advokátky   a   konateľky   JUDr.   E.   P.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručujúceho dedenie postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008, za účasti Okresného súdu Lučenec, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Lučenec v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 9 D 62/2008,   Dnot   216/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. J. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Lučenec p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á   vyplatiť J. R. trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet Advokátskej kancelárie E. P., s. r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Lučenec j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky na   účet   č.   7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2010 doručená sťažnosť J. R., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008.

V sťažnosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v roku 1984 „štátne notárstvo v L. rozhodlo o vysporiadaní dedičstva po mojej starej mame... Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť   2.   1.   1985.“. Keďže   označené   rozhodnutie   vydané   v   dedičskom   konaní nesprávne nevzalo do úvahy skutočnosť, že sťažovateľov starý otec prenechal sťažovateľovi časť dedičstva, sťažovateľ 7. apríla 2008 „podal návrh na Okresný súd v Lučenci proti notárke, keď v r. 1984 nezapísala skutočnú celú čiastku...“. Sťažovateľ bol nespokojný s nečinnosťou   okresného   súdu,   preto   8.   júla   2008   adresoval   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť   na   postup   súdu.   Predseda   okresného   súdu   túto   sťažnosť   vyhodnotil   ako neopodstatnenú. Konanie vyvolané sťažovateľom bolo právoplatne skončené 4. mája 2009. Správa   katastra   v R.   (ďalej   len   „správa   katastra“)   však   listom   z 29. júna   2009   vrátila rozhodnutie vydané v predmetnom konaní okresnému súdu na vykonanie opravy údaja o výmere   dotknutej   pozemkovej   parcely.   V   právoplatnom   dedičskom   rozhodnutí   bola uvedená výmera 115 050 m2, kým v katastri nehnuteľností je zaevidovaná výmera 11 550 m2. Správa katastra tak vyzvala okresný súd na zosúladenie dotknutých údajov.

Sťažovateľ   sťažnosťou   od   ústavného   súdu   požaduje „vydať   rozhodnutie   na odstránenie   prieťahov   aby   Okresný   súd   v   Lučenci   prieťahy   odstránil   a   bezodkladne odstránil chybu tak, aby... na katastri... zápis do listu vlastníctva mohol byť bezodkladne zapísaný“. Sťažovateľ tiež žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého výšku však nekonkretizoval.

Sťažovateľ   taktiež   požiadal   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   na zastupovanie v konaní o jeho sťažnosti. Ústavný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol tak, že mu   uznesením   č. k. IV. ÚS 339/2010-15   zo   16.   septembra   2010   ustanovil   za   právnu zástupkyňu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   Advokátsku   kanceláriu   E.   P.,   s.   r.   o.,   P., konajúcu   prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr.   E.   P.   (ďalej   len   „právna zástupkyňa“). Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu, aby sťažnosť sťažovateľa upresnila a doplnila o chýbajúce náležitosti v zmysle § 20 a § 59 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Právna zástupkyňa na výzvu ústavného súdu reagovala podaním zo 16. novembra 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ v celom rozsahu zotrváva na sťažnosti proti postupu Okresného súdu v Lučenci   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   D   62/2008,   Dnot   216/2008   a   namieta   ňou porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy zaručujúceho dedenie. Zároveň sťažovateľ zdôrazňuje, že k porušeniu jeho označených práv došlo najmä v období od mája 2009 doposiaľ. Je potrebné zdôrazniť, že Ústavný súd SR už vo   veci   konal   a   rozhodol   a   v   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   súvisiaci   spis III ÚS 104/2010.   Táto   sťažnosť   je   novou   sťažnosťou,   ktorej   predchádzala   sťažnosť predložená predsedovi Okresného súdu v Lučenci.

Sťažovateľ uvádza, že návrhom na obnovu dedičského konania po neb. P. R. rod. R. - starom   otcovi   sťažovateľa   žiadal   o   prejednanie   novobjaveného   majetku.   JUDr.   Z.   S., notárka   ako   súdna   komisárka   so   sídlom   v P.   na   základe   poverenia   Okresného   súdu   v Lučenci vydala osvedčenie o dedičstve, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 05. 2009. Sťažovateľ požiadal Správu katastra v R. o vykonanie záznamu v súlade s osvedčením sp. zn. 9 D 62/2008. Správa katastra R. vrátila sťažovateľovi osvedčenie z dôvodov, že podľa LV č. 3357 v k. ú. K. evidujú parcelu EKN č. 3426/1 s výmerou 11550 m2 a nie s výmerou 115050 m2, ako je to uvedené v osvedčení sp. zn. 9 D 62/2008, pričom Správa katastra R. uviedla, že rozdielnu výmeru parcely je potrebné zosúladiť so stavom vedeným v KN. Je potrebné uviesť, že Okresný súd v Lučenci, ako ani súdna komisárka JUDr. Z. S. do dnešného dňa nevykonali nápravu.

Uvádzam, že aj napriek skutočnosti, že osvedčenie o dedičstve sp. zn. 9 D 62/2008 nadobudlo   právoplatnosť   dna   04.   05.   2009,   je   nevykonateľné   a   to   s   poukazom   na skutočnosť,   že parcela EKN č.   3426/1 s výmerou 115050 m2 neexistuje.   Aj   keď je vec právoplatne skončená, je nevykonateľná z dôvodov, že predmetná parcela neexistuje. Stav právnej   neistoty   trvá   naďalej,   sťažovateľovi   nebola   poskytnutá   súdna   ochrana,   právna istota nebola súdom zabezpečená, sťažovateľovi poskytnutá a daná tak, ako to vyžadujú zákony nášho štátu. Sťažovateľ zdôrazňuje, že účel konania nebol naplnený. Stav právnej neistoty   trvá,   resp.   postupom   súdu   bolo   sťažovateľovi   odňaté   právo   de   iure   i   de   facto vykonávať   vlastnícke   právo,   právo   vlastniť   a   právo   slobodne   s   predmetom   vlastníctva nakladať. V tom sťažovateľ vidí aj priamu súvislosť so žiadosťou a výškou primeraného zadosťučinenia.

V súlade s ust. § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. (Katastrálny zákon) práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím   štátneho   orgánu,   príklopom   licitátora   na   verejnej   dražbe,   vydržaním, prírastkom   a   spracovaním,   práva   k   nehnuteľnostiam   osvedčené   notárom,   ako   aj   práva k nehnuteľnostiam vyplývajúce z nájomných zmlúv, zo zmlúv o prevode správy majetku štátu alebo z iných skutočnosti svedčiacich o zverení správy majetku obce alebo správy majetku vyššieho územného celku sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín a iných listín. Záznamom sa zapisuje i zmena poradia záložných práv z dohody záložných veriteľov o poradí ich záložných práv rozhodujúcom na ich uspokojenie.

V súlade s ust. § 36 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. (Katastrálny zákon) správa katastra posúdi, či je predložená verejná listina alebo iná listina bez chýb v písaní alebo počítaní a bez iných zrejmých nesprávností a či obsahuje náležitosti podľa tohto zákona. V súlade s ust. § 36 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. (Katastrálny zákon) ak je verejná listina alebo iná listina spôsobilá na vykonanie záznamu, správa katastra vykoná záznam do katastra.

V súlade s ust. § 36a zákona č. 162/1995 Z. z. (Katastrálny zákon) ak je vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva a na vykonanie záznamu je predložená ďalšia verejná listina alebo iná listina, ktorá nevychádza z údajov katastra, správa katastra nevykoná záznam a vráti verejnú listinu alebo inú listinu tomu, v koho prospech právo k nehnuteľnosti svedčí podľa listiny, alebo tomu, kto ju predložil a vyzve dotknuté osoby, aby uzavreli dohodu alebo podali na súde návrh na určenie práva k nehnuteľnosti. V nadväznosti na vyššie uvedené Sťažovateľ zdôrazňuje, že nie je možné vykonať rozhodnutie   súdu   a   z   toho   dôvodu   je   sťažovateľovi   ako   vlastníkovi   odobraté,   odňaté (obmedzené) jeho právo vlastniť majetok a vykonávať vlastnícke právo. Takýto faktický a právny   stav   je   v   rozpore   s   ustanoveniami   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   Listiny základných ľudských práv a slobôd. Možno uviesť, že napriek právoplatnému skončeniu veci,   nebol   naplnený   účel   konania,   právna   istota   nebola   sťažovateľovi   daná,   naopak, výsledok poukazuje na odmietnutie súdnej ochrany a zákonného spravodlivého procesu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP) (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Ako   konštatoval   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn. PL. ÚS 15/98, jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti   občanom   (publikovateľnosť),   no   rovnako   aj   požiadavka   predvídateľnosti konania   orgánov   verejnej   moci   (právna   istota),   ktorej   základom   je   jednoznačný   jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach   konštatoval,   že   cieľom   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“)   nie je zabezpečiť   práva,   ktoré sú teoretické a iluzórne,   ale   práva,   ktoré   sú   „praktické   a   efektívne“   (napríklad   Artico   v.   Taliansko, rozsudok z 13. mája 1980, Aít-Mouhoub v. France, rozsudok z 28. októbra 1998, Cordova v. Taliansko, rozsudok z 30. januára 2003). Štát má v tomto smere pozitívny záväzok urobiť také opatrenia,   aby všetky práva,   ktoré garantuje,   boli prakticky,   efektívne,   a teda pre všetky oprávnené subjekty reálne dosiahnuteľné.

Článok 1 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „článok 1 Protokolu č. 1“) uvádza: „Každá fyzická alebo právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Pojem   „majetok“   je   na   účely   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd autonómny a Európskym súdom pre ľudské práva je interpretovaný veľmi široko.   V   zmysle doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pojem majetok na účely článku 1 Protokolu č. 1 zahŕňa nielen hnuteľný majetok alebo nehnuteľný majetok, ale aj materiálny alebo nemateriálny prospech, podiely zo zisku, patenty, nárok priznaný arbitrážnym súdom, nárok na dôchodok, nárok vlastníka na nájomné, ekonomický prospech spojený s obchodovaním, právo na výkon povolania, legitímne očakávanie, že budú platiť určité pomery, právny nárok z pohľadávky či klientelu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo každého pokojne užívať   svoj   majetok   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   chráni   popri existujúcom majetku aj také majetkové hodnoty, vrátane právnych nárokov, o ktorých môže dotknutá   osoba   tvrdiť,   že   má   aspoň   legitímnu   nádej,   že   bude   efektívne   požívať   svoje majetkové právo.

Z predmetného súdneho spisu, ktorého obsah sťažovateľ navrhuje vyhodnotiť ako rozhodujúci   a   nesporný   listinný   dôkazy   vyplýva,   že   v   období   od   04.   05.   2009   došlo k nečinnosti súdu, čím došlo k prieťahom v konaní zo strany súdu a k porušeniu označených práv   sťažovateľa,   pričom   označený   súd   mal   dostatok   zákonných   možností,   procesného i hmotného práva v minimálnom čase konať a vykonať opravu rozhodnutia.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prerokovanie jeho záležitosti v   primeranej   lehote   upravené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy zaručujúceho dedenie postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Lučenec   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008 konal v ďalšom období bez prieťahov.

3. J. R. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- € (slovom štyridsaťtisíc EUR),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Lučenec   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. J. R. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej   republiky   vo   výške   podľa   počtu   vykonaných   právnych   úkonov,   ktoré   budú dodatočne vyčíslené vrátane 19 % DPH, ktoré je Okresný súd Bardejov povinný uhradiť na účet   spoločnosti   E.   P.   Advokátska   kancelária   s.   r.   o.   vedený   v...   do   15   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ   svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodňuje tým, že „sa v dôsledku prieťahov súdu v namietanom konaní dostal do stavu dlhotrvajúcej   právnej   neistoty,   bolo   mu   odňaté   právo   vlastniť   majetok   a   so   svojim vlastníctvom slobodne nakladať. Tento mohol sťažovateľ užívať na podnikateľské účely, hospodáriť na ňom, poskytnúť do nájmu tretej osobe, vykonávať poľnohospodársku resp. inú výrobu, brať úžitky a výťažky a v priamej súvislosti s tým žiadať od Poľnohospodárskej platobnej   agentúry   dotácie   a   príspevky   na   účely   rozvoja   poľnohospodárstva   a   rozvoja živočíšnej a poľnohospodárskej výroby. Finančné zadosťučinenie vychádza aj z výpočtu týchto finančných prostriedkov, ktoré sťažovateľ ako vlastník mohol získať a užívať a to nielen v rámci osobného života, ale aj v súvislostiach celospoločenského ekonomického i poľnohospodárskeho významu.“.

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti. Predseda okresného súdu reagoval na výzvu ústavného   súdu   prípisom   č.   Spr   1527/2010   z 11.   augusta   2010,   v ktorom   okrem   iného uviedol:

„Preskúmaním predmetného spisu bolo zistené, že sťažovateľ J. R. doručil súdu dňa 10. 06. 2009 podanie, v zmysle ktorého žiada doplniť dedičské konanie zo dňa 17. 04. 2009 u súdnej   komisárky   JUDr.   Z.   S.,   ktorá   podľa   podania   sťažovateľa   v dedičskom   konaní nezahrnula všetky parcely po poručiteľoch P. R. a Z. R.

Zákonná sudkyňa JUDr. E. T. dňa 11. 06. 2009, t. j. jeden deň po podaní sťažovateľa J.   R.   zaslala   na   dožiadaný   súd   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   žiadosť   o výsluch menovaného za účelom jeho výsluchu ako účastníka konania ohľadom prejednania parcely č. 3416/5, LV č. 3356 s tým, že dedič ako účastník konania mal byť poučený o podaní osobitných návrhov na prejedanie novoobjaveného majetku. Dedičovi zároveň malo byť oznámené, že parcela č. 3416/5, LV č. 3356 bola prejednaná, o čom svedčí osvedčenie o dedičstve č. k. 9 D/62/2008-67.

Dožiadaný   súd   predmetný   spis   vrátil   dňa   04.   08.   2010,   o čom   svedčí   prípis   na č. l. 105 predmetného spisu.

Vzhľadom na vyššie uvedený chronologický prehľad jednotlivých úkonov je zrejmé, že zo strany Okresného súdu Lučenec žiadne prieťahy v konaní spôsobené neboli a súd konal vo veci plynulo.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č.   k.   IV.   ÚS   339/2010-28   z   25.   novembra   2010   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   v rozsahu uvedenom v podaní jeho právnej zástupkyne zo 16. novembra 2010. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval na prípadné doplnenie vyjadrenia k sťažnosti z 11. augusta 2010.

Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu zároveň oznámil, že vyjadrenie k sťažnosti už nebude dopĺňať. Ústavný súd vzhľadom na oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a predsedu   okresného   súdu   v súlade   s   §   30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   spojení   s namietaným porušením svojho základného práva podľa štvrtej vety čl. 20 ods. 1 ústavy zaručujúceho dedenie   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   D   62/2008, Dnot 216/2008 v súvislosti s nečinnosťou pri vydaní opravného uznesenia.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008 v súvislosti so zabezpečovaním vydania opravného   uznesenia   k osvedčeniu   o dedičstve   sp.   zn.   9   D   62/2008,   Dnot   216/2008 zo 7. apríla 2009 (ďalej aj „osvedčenie“),   ktoré nadobudlo právoplatnosť 4.   mája 2009. Vzhľadom na skutočnosť, že úlohou okresného súdu v namietanej časti konania malo byť len zabezpečenie vydania opravného uznesenia, prostredníctvom ktorého sa mala odstrániť zjavná pisárska chyba v osvedčení (nesprávne uvedený údaj o výmere parcely č. 3426/1), nemožno ho považovať ani z právneho a ani zo skutkového hľadiska za zložité.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ústavný súd konštatoval, že za podnet sťažovateľa na vydanie opravného uznesenia v predmetnej veci možno považovať jeho podanie doručené okresnému súdu 10. júna 2009, ktoré bolo obsahovo   nejasné,   čo   mohlo   negatívne   vplývať   na   postup   okresného   súdu   súvisiaci s odstraňovaním   nedostatkov   osvedčenia,   ale   nemôže   v žiadnom   prípade   ospravedlniť zjavne   neefektívny   postup   okresného   súdu   a jeho   nečinnosť   pri   zabezpečovaní   vydania opravného uznesenia popísaný v inej časti odôvodnenia tohto uznesenia. Iné skutočnosti, ktoré by bolo možné pripísať na ťarchu sťažovateľa, ústavný súd nezistil.

3. V súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu pri zabezpečovaní opravy údajov v osvedčení ústavný súd pripomína, že podľa jeho ustálenej judikatúry zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale   aj   jeho   neefektívnou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Zo súvisiaceho spisu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ sa domáhal opravy údajov v osvedčení svojím podaním z 9. júna 2009 doručeným okresnému súdu 10. júna 2009. V nadväznosti na toto podanie okresný súd prípisom z 11. júna 2009 označeným ako „Dožiadanie“ požiadal Okresný súd Rimavská Sobota, aby predvolal sťažovateľa a poučil ho, že „ohľadne prejednania parcely č. 3416/5, LV   č.   3356   musí   podať   po   ostatných   podielových   spoluvlastníkoch   osobitné   návrhy   na prejednanie   novoobjaveného majetku...“. Okresný   súd   v súvislosti   s uvedeným prípisom zaslal Okresnému súdu Rimavská Sobota aj predmetný súdny spis. Dožiadaný súd spis vrátil   okresnému   súdu   až   4.   augusta   2010   (takmer   po   14   mesiacoch)   spolu   s prípisom vyššieho súdneho úradníka tohto súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že sťažovateľ bol „upovedomený   o postupe   pri   prejednávaní   novoobjaveného   majetku   (ako   v dožiadaní). Nakoľko   sa   v uvedených   dedičských   veciach   nevedie   konanie   na   Okresnom   súde v Rimavskej Sobote súd účastníka konania nepredvolával osobne.“.

Zo spisu tiež vyplýva, že 2. júla 2009 bol okresnému súdu doručený prípis správy katastra označený ako „Vec: Vrátenie listiny na doplnenie“, z ktorého vyplýva, že správa katastra   okresnému   súdu „vracia   listinu   9   D 62/2008,   o zápis   ktorej   ste   požiadali   dňa 28. 05.   2009“ s poukazom   na to,   že „v   Osvedčení   9   D 62/2008   uvádzate   E   KN   parc. č. 3426/1 s výmerou 115050 m2, avšak podľa LV 3357 v katastrálnom území K. evidujeme túto parcelu s výmerou 11550 m2. Rozdielnu výmeru parcely je preto potrebné zosúladiť so stavom vedeným v KN.

Žiadame Vás o urýchlené doplnenie – opravu uvedených údajov – príloh a vrátenie listiny tunajšej správe katastra do podateľne v lehote do 60 dní. V prípade nedodržania uvedeného termínu bude vyradená z evidencie správy katastra.“. Na prípis správy katastra reagoval okresný súd prípisom z 2. júla 2009, v ktorom správe katastra najmä oznámil, že „Vzhľadom k tomu, že spis sa nachádza na OS v Rimavskej Sobote, nemôžeme zaslať spis spolu s osvedčením o dedičstve súdnej komisárke JUDr. Z. S. k vykonaniu opravy.“.O informáciu, či v predmetnej veci došlo k oprave údaju o výmere príslušnej parcely v osvedčení, žiadala okresný súd prípisom z 11. augusta 2010 aj prokurátorka Okresnej prokuratúry   v   Rimavskej   Sobote   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   v   súvislosti s predchádzajúcim podnetom sťažovateľa, ktorá súčasne požiadala aj o predloženie spisu (spis bol okresnej prokuratúre predložený 27. septembra 2010 a okresnému súdu bol vrátený 13. októbra 2010).

Dňa   18.   januára   2011   bol   spis   predložený   súdnej   komisárke   na   opravu   údajov v osvedčení. Súdna komisárka nariadila vo veci pojednávanie na 3. február 2011 z dôvodu opravy   údajov   v osvedčení   a v ten   istý   deň   aj   vykonala   príslušnú   opravu   v osvedčení formou dodatku k osvedčeniu o dedičstve sp. zn. 9 D/62/2008, Dnot 216/2008. Okresný súd vyznačil v spise právoplatnosť a vykonateľnosť tohto dodatku k osvedčeniu 14. februára 2011.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojich   zistení   z príslušného   spisu   konštatoval,   že postup   okresného   súdu   pri   zabezpečovaní   opravy   údajov   v osvedčení   sa   vyznačoval neefektívnou a nesprávnou činnosťou, ako aj neodôvodnenou nečinnosťou, keďže okresný súd   najprv   nesprávne   vyhodnotil   podanie   sťažovateľa   doručené   mu   10.   júna   2009, v dôsledku čoho dožiadal Okresný súd Rimavská Sobota, aby poučil sťažovateľa o potrebe podať nový návrh na prejednanie dedičstva (novoobjaveného majetku), hoci sťažovateľ sa v skutočnosti domáhal vykonania opravy v osvedčení. Následne potom, ako okresný súd celkom zjavne z prípisu správy katastra doručeného mu 2. júla 2009 zistil (mohol zistiť), že v predmetnej veci je potrebné zabezpečiť opravu v osvedčení, bol vo veci nečinný, a to napriek tomu, že medzičasom bol informovaný o tom, že vo veci začal konať na základe sťažnosti sťažovateľa aj ústavný súd (na základe prípisu ústavného súdu z 28. júla 2010), a tiež o tom, že vo veci na základe podnetu sťažovateľa začala konať aj okresná prokuratúra (prípis z 11. augusta 2010). Okresný súd začal vo veci efektívne konať až 18. januára 2011, keď   predložil   spis   súdnej   komisárke   na   vykonanie   opravy   v osvedčení   (oprava   bola vykonaná 3. februára 2011), hoci tento úkon mohol a mal vykonať najneskôr bezprostredne po oboznámení sa s obsahom prípisu správy katastra (2. júla 2009).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   poukazujúc   na   právny   názor   vyslovený v uznesení č. k. III. ÚS 104/2010-8 z 9. marca 2010, podľa ktorého aj nečinnosť okresného súdu vo veci vydania opravného uznesenia môže za určitých okolností vyvolať porušenie práva účastníka konania na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, rozhodol, že neefektívnou   činnosťou,   ako   aj   neodôvodnenou   nečinnosťou   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008 pri zabezpečovaní vydania opravného uznesenia k osvedčeniu o dedičstve sp. zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008 zo 7. apríla 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   tiež   žiadal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal,   aby   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008 konal ďalej bez zbytočných prieťahov. Keďže okresný súd už pred rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa zabezpečil opravu údajov v osvedčení (vydanie dodatku k osvedčeniu z 3. februára 2011), ústavný súd tomuto   návrhu   sťažovateľa   nevyhovel;   z rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   nevyhovel   ani návrhu sťažovateľa, aby vyslovil, že okresný súd namietaným postupom porušil aj jeho základné   právo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   keďže   vydaním   dodatku   k osvedčeniu z 3. februára 2001 bola ochrana tohto základného práva sťažovateľa už zabezpečená (bod 5 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € s poukazom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty, do ktorého sa v dôsledku namietaného postupu   okresného   súdu   dostal,   ako   aj   z dôvodu   hospodárskych   škôd,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku toho, že nemohol predmet svojho vlastníctva riadne užívať a „brať z neho úžitky a výťažky“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom a neefektívnej   činnosti   v namietanom   konaní,   a charakter   pochybení   okresného   súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., P. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €, keďže úkony právnej služby, za ktoré úhradu priznal, boli vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 303,31 €. Za podanie z 31. januára 2011 označené ako „Vyjadrenie   sťažovateľa   k   vyjadreniu   Okresného   súdu   Lučenec“ ústavný   súd   úhradu vzhľadom na jeho obsah nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania vyplatí Kancelária ústavného súdu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľa na účet Kancelárie Ústavného súdu (body 3 a 4 výroku tohto nálezu).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výrokovej časti tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2011