znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 339/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., bytom S. Š., ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 36 písm. b), čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 S 235/00,   za   účasti   Krajského   súdu v Prešove, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2004 doručená sťažnosť J. Š., bytom S. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 36 písm. b), čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 235/00.

Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených základných práv sťažovateľa malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní o preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne v Bratislave (ďalej   len „Sociálna poisťovňa“)   sp.   zn. 421   213   7260 z   23.   marca   2000, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o invalidný dôchodok z dôvodu,   že nie je invalidný v zmysle § 29 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, ale je naďalej len čiastočne invalidný podľa § 37 ods. 3 písm. b) uvedeného zákona.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol „Žiadam   advokáta   nech   všetko   dopíše a zdokladuje“.

Keďže   pre   posúdenie   celkovej   príjmovej   situácie   a   majetkových   pomerov sťažovateľa pre účely ustanovenia právneho zástupcu z radov advokátov, ktorého odmenu by znášal štát, považoval ústavný súd za potrebné predloženie potvrdenia o jeho osobných, zárobkových a majetkových pomeroch, zaslal mu 24. augusta 2004 príslušné tlačivo s tým, aby mu ho vyplnené a potvrdené vrátil v stanovenej lehote.

Pretože   sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   najmä   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd ho zároveň výzvou z 24. augusta 2004 upozornil na svoju konštantnú judikatúru, ako aj na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov. V nadväznosti na to vyzval ústavný súd sťažovateľa, aby preukázal, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využil právny prostriedok, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch), t. j. aby preukázal, že v súlade s citovanými zákonmi podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní orgánu štátnej správy súdov (v tomto prípade predsedovi krajského súdu).

Na   uvedenú   výzvu   z   24.   augusta   2004   odpovedal   sťažovateľ   listom   doručeným ústavnému   súdu   9.   septembra   2004,   v   prílohe   ktorého   mu   zaslal   vyplnené   potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na účely ustanovenia advokáta v konaní o sťažnosti a rozšíril sťažnosť aj o námietku porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy, porušenie ktorého v pôvodnej sťažnosti nenamietal. Na výzvu ústavného súdu na predloženie dôkazu o splnení povinnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľ nereagoval.

Ústavný   súd   preto   požiadal   listom   z   5.   októbra   2004   predsedu   krajského   súdu, aby mu oznámil, či sťažovateľ využil možnosť podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa citovaných   ustanovení   zákona   o   štátnej   správe   súdov   a   zákona   o   súdoch   a   sudcoch. V odpovedi na túto žiadosť mu podpredseda krajského súdu listom sp. zn. Spr 1659/04 z 19. októbra 2004 oznámil, že sťažovateľ túto možnosť nevyužil.

Ústavný   súd   si   vyžiadal   spis   krajského   súdu   sp.   zn.   3   S   235/00,   ktorý   mu   bol doručený 29. septembra 2004, a oboznámil sa s jeho obsahom. Z preskúmavaného spisu vyplynulo, že v priebehu konania pred krajským súdom bol sťažovateľovi rozhodnutím Sociálnej poisťovne sp. zn. 421 213 7260 z 8. januára 2002 priznaný invalidný dôchodok, pričom   za deň vzniku invalidity bol určený 7. september 2001. Sťažovateľ však tvrdil, že všetky   zdravotné   ťažkosti,   pre   ktoré   bol   uznaný   za   invalidného,   mal   už   pred   týmto dátumom, a preto by mal byť podľa neho začiatok jeho invalidity určený už od 6. februára 2000.   Na   základe   výsledkov   vykonaného   dokazovania   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3 S 235/00   zo   14.   januára   2003   preskúmavané rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   sp.   zn. 421 213 7260   z   23.   marca   2000   v   spojení   s   rozhodnutím   rovnakej   spisovej   značky z 8. januára 2002 potvrdil.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením sp. zn. 1 So 119/03 z 29. októbra 2003 napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu   vec   na   ďalšie   konanie   konštatujúc,   že „V   odvolacom   konaní   z   dávkového   spisu navrhovateľa   vyplynulo,   že   odporkyňa   po   rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa   vydala rozhodnutie   z   23.   mája   2003   číslo   421   213 7260,   ktorým   opätovne   zmenila   napadnuté rozhodnutie.   Pretože   toto   rozhodnutie   odporkyne   sa   týka   tej   iste   dávky   dôchodkového zabezpečenia,   o   ktorej   nebolo   doposiaľ   právoplatne   rozhodnuté,   stalo   sa   doručením navrhovateľovi tiež predmetom daného konania a podlieha preto preskúmaniu súdu v tomto konaní. S ohľadom na takto zistené rozšírenie predmetu preskúmania neboli potom v tomto odvolacom konaní podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zmenu odvolaním napadnutého rozsudku,   lebo   v   súlade   so   zásadou   dvojinštančnosti   súdneho   konania   vo   veciach dôchodkového   zabezpečenia   treba,   aby   vecná   správnosť   rozhodnutia   odporkyne   bola posúdená   už   v   prvostupňovom   súdnom   konaní   a   aby   v   ňom   bolo   rozhodnuté   o   celom predmete   preskúmavacieho   konania.   Z   uvedených   dôvodov   nemal   odvolací   súd   inú možnosť, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods. 1 O. s. p. a podľa § 221 ods. 1 O. s. p. vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Za dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku považoval odvolací súd aj skutkové zistenia súdu prvého stupňa, ktoré   mu   nedávali   dostatočný   podklad   pre   preskúmanie   správnosti   rozhodnutia odporkyne“(...).

Krajský   súd   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   doplnil   dokazovanie   v   zmysle usmernenia a právneho názoru odvolacieho súdu a následne rozsudkom sp. zn. 3 S 235/00 z 23.   septembra   2004   potvrdil   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   sp.   zn.   421   213   7260 z 23. marca 2000 v spojení s rozhodnutiami z 8. januára 2002, 23. mája 2002 a 18. marca 2004.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú vo vzťahu k namietanému článku ústavy splnené podmienky na konanie pred ním. Napriek tomu, že ústavný súd sťažovateľa v liste 24. augusta 2004 výslovne vyzval, aby mu predložil dôkaz o podaní sťažnosti na prieťahy v konaní orgánu štátnej správy súdnictva (t. j. predsedovi krajského súdu), sťažovateľ takýto dôkaz nepredložil, ani netvrdil, že tak urobil. Nevyužitie sťažnosti na   prieťahy   v   konaní   sťažovateľom   bolo   potvrdené   aj   v   citovanom   liste   podpredsedu krajského súdu z 19. októbra 2004.

Právny prostriedok, na uplatnenie ktorého má právo každý účastník konania podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov, považuje ústavný súd v zmysle svojej stabilnej judikatúry   za efektívny   a   účinný   prostriedok   ochrany   účastníka   konania   pred   takým postupom   všeobecného   súdu,   ktorý   sa   vyznačuje   zbytočnými   prieťahmi   (napr.   IV.   ÚS 153/03).

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 2, § 30, § 52, § 116 a § 118 citovaného zákona).

Sťažovateľ nepreukázal, že sa sťažoval podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch, ani netvrdil, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde)

Keďže   existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z   obsahu   sťažnosti, ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu   niet dôvodu predpokladať, že by   využitie   sťažnosti   podľa   §   17   ods.   1   zákona   o   štátnej   správe   súdov   v   spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   tak,   že   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 36 písm. b), čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 40 ústavy

Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy občania majú právo na život.

Podľa   čl.   16   ods.   2   ústavy   nikoho   nemožno   mučiť   ani   podrobiť   krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena. Druhý odsek toho článku ústavy garantuje každému právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.   Podľa   tretieho   odseku   tohto   článku   ústavy   má   každý   právo   na   ochranu   pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy majú zamestnanci právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné   podmienky   a   zákon   im   zabezpečuje   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania a diskrimináciu v zamestnaní.

Článok 39 ods. 1 ústavy zaručuje občanom primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu. V zmysle druhého odseku tohto článku ústavy má každý, kto je v hmotnej núdzi, právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Článok 40 ústavy garantuje každému právo na ochranu zdravia a právo na bezplatnú zdravotnícku starostlivosť na základe zdravotného poistenia a za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Tieto základné práva nemôžu byť podľa názoru ústavného súdu porušené postupom všeobecných súdov, tak ako to namieta sťažovateľ, ak tieto súdy uplatňujú svoju právomoc podľa ústavy (čl. 142 ods. 1) a podľa zákona [(§ 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Krajský súd ako vecne príslušný súd preskúmal v napadnutom konaní v správnom súdnictve podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 a § 250l a nasl. OSP rozhodnutie Sociálnej poisťovne sp. zn. 421 213 7260 z 23. marca 2000 v spojení s rozhodnutiami z 8. januára 2002, 23. mája 2002 a 18. marca 2004. Takýto postup nemôže porušovať základné práva podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 36 písm. b), čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 40 ústavy, keďže tento postup nemá žiaden súvis s garantovaním týchto základných práv. Ústavný súd pripomína,   že   postup   všeobecných   súdov   zásadne   preskúmava   vtedy,   ak   sa   namieta, že týmito postupmi boli porušené ústavnoprocesné princípy uvedené v čl. 46 ods. 1 a 2 až čl. 50 ústavy.

Opierajúc sa o tieto závery, obsah sťažnosti, jej prílohy a obsah súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 36 písm. b), čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 40 ústavy konštatuje,   že   krajský   súd   postupoval   tak,   že   nie   je   reálne   predpokladať,   aby   sa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol prijať záver o porušení obsahu označených   základných   práv.   Preto   bola   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnutá   pre   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ ďalej požaduje, aby ústavný súd vydal nález o porušení čl. 46 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní.

Podľa   tohto   článku   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   tvrdený   nesprávny   úradný   postup   krajského   súdu nemôže byť v príčinnej súvislosti s porušením práva na náhradu škody, pretože vznik práva na náhradu škody je dôsledkom vzniku škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom; prípadným   nesprávnym   úradným   postupom   nedochádza   k   porušeniu   tohto   základného práva, ale k vzniku možnosti jeho uplatnenia v súlade s platnými právnymi predpismi.

Podľa čl. 47 ods. 2 má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi (...) od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa § 30 OSP môže byť účastníkovi konania, u ktorého sú splnené predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, na jeho žiadosť ustanovený zástupca z radov advokátov. Ústavný súd na základe preskúmania obsahu súvisiaceho spisu nezistil, že by bol sťažovateľ v napadnutom konaní o ustanovenie právneho zástupcu požiadal.

Porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi vidí sťažovateľ v tom, že v jeho právnej veci rozhodoval „... vždy iný samosudca: B., G., Ž.“.

Z   obsahu   preskúmavaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   právna   vec sťažovateľa bola v ten istý deň, keď bol jeho návrh doručený krajskému súdu (7. júna 2000) v súlade s rozvrhom práce pridelená JUDr. M. B. Dňa 2. mája 2001 bola vec opatrením predsedu krajského súdu pridelená podľa § 2 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov do senátu JUDr. G. G. a rovnakým postupom došlo 4. januára 2002 k prideleniu veci JUDr. M. Ž.

K porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo podľa sťažovateľa tým, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s lekárskymi posudkami, ktoré slúžili ako dôkazné prostriedky pre rozhodovanie.

Zo súdneho spisu vzťahujúceho sa na túto vec vyplýva, že tento v zápisnici o jeho výsluchu   uskutočnenom   19.   novembra   2002   na   dožiadanom   Okresnom   súde   Poprad vyhlásil: „Bol som oboznámený s posudkom Posudkovej komisie Sociálneho zabezpečenia Poprad zo 17. mája 2002 a z 2. júla 2002“. Uvedená zápisnica je podpísaná sťažovateľom. Ústavný   súd   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že   ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietne také porušenie práva alebo slobody, ktoré sa podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. III. ÚS 45/03).

Vychádzajúc z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 3 S 235/00 dospel ústavný súd k názoru,   že   medzi   sťažovateľom   namietaným   postupom   krajského   súdu   a   tvrdeným porušením   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   3,   čl.   47   ods.   2   a čl.   48   ods.   1 a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu daná príčinná súvislosť.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd   zaoberal   žiadosťou   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   a   ďalšími požiadavkami obsiahnutými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004