znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 338/2014-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti R. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Adamovskou, Žižkova 6, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice II   v   konaniach vedených pod sp. zn. 43 P 77/2011 a sp. zn. 43 P 8/2012, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v   konaniach   vedených   pod   sp. zn.   43 P 77/2011   a   sp. zn. 43 P 8/2012   p o r u š e n é   b o l i.

2. R. M. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

3. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť R. M. trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Kataríny Adamovskej, Žižkova 6, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 338/2014 z 19. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. M. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 43 P 77/2011 a sp. zn. 43 P 8/2012. Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), bola jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«podaním   doručeným   Okresnému   súdu   Košice II   dňa   18. 07. 2011   podal   návrh na zníženie výživného pre jeho dcéry G. M., nar.... a D. M., nar... Príslušný súd konanie o zníženie   výživného   pre   D.   M.   uznesením   sp. zn.   43 P/16/2011-6   zo dňa   12. 10. 2011 zastavil   a návrh   na zníženie   výživného   pre   G.   M.   vylúčil   na samostatné   konanie,   ktoré k dnešnému dňu nie je právoplatne skončené a príslušným okresným súdom je vedené pod sp. zn. 43 P/77/2011.

Sťažovateľ podaním doručeným Okresnému súdu Košice II dňa 11. 01. 2012 podal návrh na zníženie výživného pre jeho dcéru D.   M.,   nar... Príslušný súd konanie, ktoré k dnešnému dňu nebolo právoplatne skončené, vedie pod sp. zn. 43 P/8/2012...

Dňa 09. 04. 2013 Sťažovateľ prostredníctvom ustanovenej právnej zástupkyne podal predsedovi Okresného súdu Košice II sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 43 P/77/2011,   nakoľko   od   podania   návrhu   na   začatie   konania   v tom   čase   uplynulo dvadsaťjeden   mesiacov   a v tejto   skutkovo   a právne   nie   zložitej   veci   stále   nebolo prvostupňovým súdom rozhodnuté.

Dňa 09. 04. 2013 Sťažovateľ prostredníctvom ustanovenej právnej zástupkyne podal predsedovi Okresného súdu Košice II sťažnosť aj na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 43 P/8/2012, pričom v tomto prípade od podania návrhu na začatie konania uplynulo v tom čase   pätnásť   mesiacov   a vo   veci   napriek   jej   skutkovej   a právnej   nenáročnosti   nebolo okresným súdom rozhodnuté.

Predseda   Okresného   súdu   Košice II   vo   svojej   spoločnej   odpovedi   k obom sťažnostiam zo dňa 11. 04. 2013 uviedol, že v predmetných konaniach došlo k „ojedinelým prieťahom“, na ktoré bola zákonná sudkyňa upozornená.

Okresný súd Košice II v predmetných konaniach rozhodol vo veci rozsudkami sp. zn. 43 P/77/2011-121   a 43 P/8/2012-106   zo   dňa   13. 05. 2013,   v ktorých   čiastočne   vyhovel návrhom Sťažovateľa na zníženie výživného pre jeho dcéry.

Dňa   01. 07. 2013   Sťažovateľ   podal   v oboch   konaniach   voči   prvostupňovým rozsudkom   odvolania,   konania   o ktorých   vedie   Krajský   súd   v Košiciach   pod   sp. zn. 8 Co/93/2013   (okresným   súdom   vec   vedená   po   sp. zn.   43 P/117/2011)   a 8 Co/94/2013 (okresným súdom vec vedená pod sp. zn. 43 P/8/2012). V čase, keď od podania odvolaní uplynulo viac ako šesť mesiacov, Sťažovateľ podal dňa 15. 01. 2014 predsedovi krajského súdu sťažnosti na prieťahy v odvolacích konaniach.

Predseda Krajského súdu v Košiciach vo svojich odpovediach na sťažnosti zo dňa 04. 02. 2014   uznal   existenciu   prieťahov   v oboch   konaniach,   pričom   uviedol,   že   podľa vyjadrenia zákonného sudcu je predpoklad rozhodnutia o odvolaniach do konca mesiaca február   2014.   Ustanovenej   právnej   zástupkyni   Sťažovateľa   však   k dnešnému   dňu rozhodnutia krajského súdu v týchto veciach doručené neboli.»

Vzhľadom na to, že do podania sťažnosti ústavnému súdu neboli napadnuté konania právoplatne skončené, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 43 P 77/2011 a sp. zn. 43 P 8/2012 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   prípisom sp. zn. 1 SprV/336/2014 doručeným ústavnému súdu 21. mája 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

„Z   chronológie   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   zrejmé,   že   v   oboch   konaniach postupoval   súd   v   zásade   plynulo.   Sám   sťažovateľ   spôsobil   prieťah   v   konaní,   keď   dňa 4.5.2012 požiadal o odročenie pojednávania, určeného na deň 24.5.2012. Jediné obdobie, keď okresný súd v oboch veciach úkony nevykonal, je obdobie od 2.11.2012 do 9.4.2013. Jedná sa však o obdobie úplne ojedinelé, ktoré do práv sťažovateľa nemohlo zasiahnuť výraznejším spôsobom. Podotýkam, že po podaní sťažnosti orgánu riadenia a správy súdu, ešte v deň podania sťažnosti, bol zákonnou sudkyňou určený v oboch konaniach termín pojednávania,   na   ktorom   bol   rozsudok   vyhlásený.   Podanie   takejto   sťažnosti   bolo   pre odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa dostačujúce.

Po   podaní   odvolania   proti   prvostupňovým   rozsudkom   boli   spisy   predložené   na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzali vo vyššie uvedených obdobiach.   Tieto   obdobia   však   nie   som   oprávnený   žiadnym   spôsobom   hodnotiť,   avšak podľa môjho názoru nemôžu byt pripísané na ťarchu okresného súdu.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj tento   prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutých konaní:

„Procesné úkony vykonané v spise sp. zn. 43P 77/2011:

- návrhom zo dňa 18. 7. 2011 sa sťažovateľ domáhal zníženia výživného na dospelé dcéry D. a G.

-   z   registra   tunajšieho   súdu   bolo   zistené,   že   vo   veci   zníženia   výživného   proti odporkyni   v   1.   rade   sa   vedie   konanie   pod   sp.   zn.   23 P   185/2009,   uznesením   zo   dňa 12. 10. 2011   súd   konanie   proti   nej   zastavil   a   návrh   proti   odporkyni   v   2.   rade   vylúčil na samostatné konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 11. 2011.

- dňa 6. 12. 2011 bola zasielaná výzva navrhovateľovi, aby dokladoval svoje príjmy za posledných 12 mesiacov a návrh bol zaslaný na vyjadrenie odporkyni.

- navrhovateľ na výzvu reagoval predložením dokladov dňa 28. 12. 2011, odporkyňa svoje vyjadrenie doručila súdu 16. 1. 2012.

- dňa 28. 2. 2012 bol určený termín pojednávania na deň 12. 4. 2012.

-   pojednávanie   sa   uskutočnilo   a   bolo   odročené   na   deň   24.   5.   2012   za   účelom predloženia listinných dôkazov preukazujúcich tvrdenia účastníkov.

- dňa 4. 5. 2012 požiadal sťažovateľ o odročenie pojednávania, určeného na deň 24. 5. 2012, z dôvodu podanej žiadosti Centru právnej pomoci, o ktorej nebolo doposiaľ rozhodnuté.

- na žiadosť sťažovateľa bolo pojednávanie odročené na deň 6. 9. 2012.

- dňa 21. 6. 2012 predložil sťažovateľ na výzvu súdu rozhodnutie Centra právnej pomoci a splnomocnenie pre právnu zástupkyňu.

- dňa 6. 9. 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. 10. 2012 s tým, že právnej zástupkyni sťažovateľa bolo uložené do ďalšieho pojednávania predložiť vo veci písomné vyjadrenie spolu s listinnými dôkazmi preukazujúcimi tvrdené skutočnosti,

-   dňa   25.   10.   2012   sa   pojednávanie   uskutočnilo   a   bolo   odročené   na   neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Účastníkom konania bolo uložené predložiť listinné dôkazy v lehote 10 dní.

- právna zástupkyňa sťažovateľa predložila do spisu listiny dňa 2. 11. 2012.

- dňa 9. 4. 2013 bolo určené pojednávanie na deň 13. 5. 2013.

- na uvedenom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.

-   dňa   1.   7.   2013   sa   sťažovateľ   cestou   svojej   právnej   zástupkyne   proti   rozsudku odvolal.

- dňa 15. 7. 2013 bolo odvolanie zaslané na vyjadrenie odporkyni.

- dňa 3. 9. 2013 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 7. 4. 2014, kedy bol tunajšiemu súdu vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa 8. 4. 2014 bol daný pokyn pre doručenie uznesenia odvolacieho súdu právnym zástupcom účastníkov konania.

- dňa 16. 5. 2014 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 19. 6. 2014. Procesné úkony vykonané v spise sp. zn. 43 P 8/2012:

- návrh na zníženie výživného proti dospelej dcére D. bol sťažovateľom podaný dňa 11. 1. 2012.

- dňa 30. 1. 2012 bol návrh doručovaný na vyjadrenie odporkyni.

- dňa 28. 2. 2012 bolo určené pojednávanie na deň 12. 4. 2012. K pojednávaniu boli žiadané všetky potrebné doklady.

-   pojednávanie   sa   uskutočnilo   a   bolo   odročené   na   deň   24.   5.   2012   za   účelom predloženia listinných dokladov účastníkmi.

- dňa 4. 5. 2012 požiadal sťažovateľ o odročenie pojednávania, určeného na deň 24. 5. 2012, z dôvodu jeho žiadosti adresovanej Centru právnej pomoci, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté.

- pojednávanie bolo odročené na deň 6. 9. 2012.

- na základe výzvy súdu predložil sťažovateľ dňa 21. 6. 2012 rozhodnutie Centra právnej pomoci a plnú moc pre ustanovenú advokátku.

- dňa 6. 9. 2012 sa uskutočnilo pojednávané, ktoré bolo odročené na 25. 10. 2012 za účelom   predloženia   písomného   vyjadrenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   spolu s listinnými dôkazmi.

- dňa 25. 10. 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom   ďalšieho   dokazovania.   Účastníkom   bola   uložená   povinnosť   predložiť   listinné doklady v lehote 10 dní.

- právna zástupkyňa sťažovateľa predložila do spisu listiny dňa 2. 11. 2012.

- dňa 9. 4. 2013 určila zákonná sudkyňa termín pojednávania na deň 13. 5. 2013.

- na pojednávaní v uvedený deň bol vyhlásený rozsudok.

-   dňa   1.   7.   2013   sa   sťažovateľ   cestou   svojej   právnej   zástupkyne   proti   rozsudku odvolal.

- dňa 12. 7. 2013 bolo odvolanie zaslané na vyjadrenie odporkyni.

- dňa 3. 9. 2013 bol spis z dôvodu podaného odvolania predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 16. 4. 2014, kedy bol vrátený s rozhodnutím,   ktorým   bol   rozsudok   tunajšieho   súdu   zrušený   a   vec   vrátená   na   ďalšie konanie.

-   dňa   23.   4.   2014   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   uznesenia   odvolacieho   súdu účastníkom konania.

- dňa 16. 5. 2014 bol vytýčený termín pojednávania na deň 19. 6. 2014.“

Z doplnenia   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   doručeného   ústavnému   súdu 7. augusta 2014 vyplýva, že napadnuté konania boli právoplatne skončené 9. júla 2014, keď nadobudli právoplatnosť rozsudky vyhlásené na pojednávaniach uskutočnených 19. júna 2014.

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   v podaní   doručenom ústavnému   súdu   17.   septembra   2014,   v ktorom   potvrdil,   že   zotrváva   v plnom   rozsahu na skutočnostiach   uvedených   v jeho   sťažnosti   a na   tom,   že   došlo   k porušeniu   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť sťažovateľa v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom pôvodne sudca Ján   Luby,   prijal   19.   júna 2014   na ďalšie   konanie IV.   senát   ústavného súdu.   V zmysle ustanovení Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom, a ktoré neboli do 4. júla 2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákona o ústavnom súde, prerozdelené. S účinnosťou od 14. júla 2014 bola jedna tretina nanovo pridelená sudkyni ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá sa v súlade s rozvrhom práce stala členkou III. senátu, a veci, v ktorých je sudkyňou spravodajkyňou Jana Baricová, prerokúva III. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom namietaných konaní je návrh sťažovateľa (otca detí G. a D. M.) na zníženie výživného, teda po právnej stránke ide o štandardnú rodinnoprávnu vec patriacu do bežnej rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva.   Pri posudzovaní   doterajšieho   priebehu konania podľa tohto kritéria ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II. ÚS 26/95,   I. ÚS 92/97   a   iné)   relevantnú na rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil ako právne zložité a   nezistil   tiež,   že   by   vykazovalo   črty mimoriadnej   faktickej   zložitosti,   ktoré   by   boli dôvodom na jeho predĺženie.

Napokon ústavný súd konštatuje, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázal na zložitosť napadnutých konaní.

2.   V konaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   ústavný   súd   okrem   zložitosti   veci   skúma   aj   to,   akým   spôsobom sa na spomalení   priebehu   konania   podieľa   osoba,   ktorá   podala   sťažnosť   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by správanie sťažovateľa v konaniach pred okresným súdom ovplyvnilo podstatnejším spôsobom ich dĺžku tak, aby mu bolo možné pričítať negatívny podiel na stave, v akom sa veci v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzali.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutých konaniach.

Ústavný súd konštatuje, že priebeh napadnutých konaní bol v zásade plynulý, ale na druhej strane bol poznačený neefektívnym postupom okresného súdu. Uvedené vyplýva predovšetkým   zo   skutočnosti,   že   prvostupňové   rozsudky   okresného   súdu   boli   v oboch napadnutých konaniach po podaní odvolania uzneseniami krajského súdu zrušené a veci boli vrátené okresnému súdu na ďalšie konanie, v dôsledku čoho došlo k spomaleniu ich priebehu.

Rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   43   P   77/2011   z 13.   mája 2013 bol uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 93/2013 z 28. februára 2014 zrušený a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:„Odvolací súd po preskúmam rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   nezistil   dostatočne   skutkový   stav potrebný   pre   rozhodnutie   o   zmene   výživného   so   zreteľom   na   možnosti   a   schopnosti navrhovateľa plniť si vyživovaciu povinnosť voči odporkyni. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je predovšetkým zrejmé, ako súd prvého stupňa ustálil príjem navrhovateľa, resp.   jeho   možnosti,   schopnosti   a   majetkové   pomery,   ktoré   tvoria   jedno   zo   základných kritérií   určenia   rozsahu   výživného.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   dôsledne nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vo vzťahu k reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam navrhovateľa a svoj myšlienkový postup, keď zmenil doterajšiu úpravu o výživnom a znížil výživné pre odporkyňu na 50 € mesačne, dostatočne nevysvetlil, preto   je   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   v   tejto   časti   založené   na   domnienkach, v dôsledku   čoho   absentuje   účel   odôvodnenia   rozhodnutia,   ktorým   je   preukázanie   jeho správnosti   a   odôvodnenosti.   Porušením   uvedeného   práva   účastníka   na   jednej   strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia sa týmto spôsobom odníma možnosť náležité, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Úvaha súdu vo   vzťahu   k 8 Co/93/2013   k   hodnoteniu   schopností   a   možností   navrhovateľa   plniť si vyživovaciu povinnosť vo výške 50 € pre odporkyňu nemá podklad v doteraz vykonanom dokazovaní,   v   dôsledku   čoho   je   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   nepresvedčivé a nepreskúmateľné...

Konajúci súd preto tým, že vydal nepreskúmateľné a neurčité1rozhodnutie, ktoré je na   základe   chýbajúceho   skutkového   základu   nezrozumiteľné,   odňal   účastníkom   konania možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a súčasne odvolaciemu súdu táto vada bráni v naplnení jeho preskúmavacej právomoci, čím je založený ďalší dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., pretože súd prvého stupňa dôsledne   nevykonal   dokazovanie   na   zistenie   podstatných   skutočností   potrebných   pre rozhodnutie o znížení výživného pre odporkyňu, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdili.“

Aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 43 P 8/2012 z 13. mája 2013 bol uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 94/2013 z 28. februára 2014 zrušený a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie   konanie. Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   okresného   súdu   okrem iného uviedol:

„Odvolací súd po preskúmam rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, predovšetkým nevyplýva, ktoré skutočnosti považoval konajúci súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov   vychádzal   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   keď   znížil   výživné z 99,58 € na 50,- € mesačne, predovšetkým sa dostatočne nevysporiadal s predloženými listinnými   dôkazmi   navrhovateľa,   ktorý   sa   snažil   preukázať,   že   z   objektívnych   dôvodov dosahuje veľmi nízky, resp. žiaden príjem a to tak v čase, kedy mal živnosť a pracoval ako živnostník   a   takisto   dostatočne   nevyhodnotil,   resp.   sa   nevysporiadal   s   aktivitou navrhovateľa spojenou so získaním zamestnania a v konečnom dôsledku zdravotný stav navrhovateľa,   na   základe   ktorého   fakticky   rozhodol   o   znížení   výživného,   správne nevyhodnotil z hľadiska časového, keďže navrhovateľ výrazné zhoršenie zdravotného stavu preukazoval už v roku 2012. Preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie   a   odôvodnenie   založil   na   domnienkach,   v   dôsledku   čoho   absentuje   účel odôvodnenia rozhodnutia, ktorým je preukázanie jeho správnosti a odôvodnenosti... Keďže súd prvého stupňa rozhodol o znížení výživného fakticky na hypotetickom podklade vo vzťahu k reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam navrhovateľa a jeho záver o znížení výživného týkajúci sa tak výšky, ako aj obdobia, sa javí ako predčasný, jeho rozhodnutie o znížení výživného na 50,- € mesačne, počnúc dňom 1.2.2013, bez ďalšieho nie je   akceptovateľné.   Konajúci   súd   preto   tým,   že   vydal   nepreskúmateľné   a   neurčité rozhodnutie, ktoré je na základe chýbajúceho skutkového základu nezrozumiteľné, odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom podľa §-u 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a súčasne odvolaciemu súdu táto vada bráni v naplnení jeho preskúmavacej právomoci, čím je založený ďalší dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa §-u 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.. Pretože   súd   prvého   stupňa   dôsledne   nevykonal   dokazovanie   na   zistenie   podstatných skutočností potrebných pre rozhodnutie o znížení výživného pre odporkyňu, v dôsledku čoho veci nesprávne právne posúdil.“

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale aj neefektívna, resp.   nesústredená   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho   veci   rozhodol   (obdobne   napr.   IV. ÚS 22/02,   IV. ÚS 380/08,   III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 43 P 77/2011 a sp. zn. 43 P 8/2012 došlo k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania finančného   zadosťučinenia   v sume   1 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukazuje najmä na „neodôvodnenosť a dĺžku prieťahov v predmetných konaniach“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutých konaní okresného súdu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daných prípadov, ako aj skutočnosť, že napadnuté konania boli pred rozhodnutím ústavného súdu právoplatne skončené,   predstavuje   samotné   vyslovenie   porušenia   označených   práv   sťažovateľa dostatočnú satisfakciu, a preto sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jeho   sťažnosti   advokátkou JUDr. Katarínou   Adamovskou. Podľa   § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ústavný súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014