znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 338/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., K., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   3   Cob   137/2012 zo 14. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V., a. s.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 137/2012 zo 14. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalovaná účastníčkou   konania   o   nariadenie   predbežného   opatrenia   vedeného   Okresným   súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 29 Cb 51/2012, ktoré bolo začaté na základe návrhu   obchodnej   spoločnosti   M.   s.   r.   o.,   H.   (ďalej   len   „žalobkyňa“,   v citáciách aj „žalobca“).

Okresný súd uznesením sp. zn. 29 Cb 51/2012 z 9. mája 2012 nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil sťažovateľke dodávať pitnú vodu z verejného vodovodu žalobkyni a odvádzať jej odpadové vody do verejnej kanalizácie v odberných miestach nachádzajúcich sa v jej výrobnom závode, najmä č. 2000000600 a č. 2000000651, v zmysle uzavretej zmluvy č. 20-000018603PO2009 z 19. januára 2009. Taktiež zaviazal sťažovateľku zdržať sa všetkých konaní, ktoré by smerovali k prerušeniu, obmedzeniu alebo ukončeniu dodávok pitnej vody žalobkyni z verejného vodovodu a odvádzaniu jej odpadových vôd do verejnej kanalizácie v uvedených odberných miestach. V prípade, ak už sťažovateľka dodávku pitnej vody z verejného vodovodu a odvádzanie odpadových vôd prerušila, okresný súd jej uložil povinnosť   bezodkladne   dodávku   pitnej   vody   z   verejného   vodovodu   a   odvádzanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie pre žalobkyňu obnoviť. Okresný súd označeným uznesením súčasne uložil žalobkyni v lehote 30 dní od doručenia uznesenia podať na súde žalobu vo veci samej.

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „žalobca   sa   domáhal   vydania predbežného opatrenia tohto znenia s tvrdením, že hoci pri odvádzaní odpadových vôd používa podľa jeho názoru správne meradlo, sťažovateľ mu napriek tomu fakturuje odplatu za   stočné   nie   podľa   nameraných   hodnôt   množstva   odvedených   odpadových   vôd   podľa meradla,   ale   spôsobom,   aký   sa   používa   v   prípade,   ak   odberateľ   meradlo   nepoužíva. Žalobca preto neuhrádzal sťažovateľovi jeho faktúry, uhrádzal mu iba sumy zistené podľa meradla.   Preto   sťažovateľ   upozornil   žalobcu,   že   pre   tvrdený   nedoplatok   pristúpi   k odpojeniu žalobcu od dodávok vody. Žalobca však nie je ochotný uhrádzať sťažovateľovi ním fakturované sumy. Meradlo považuje za správne, pretože po iniciovaní jeho kontroly sťažovateľom   síce najprv konštatoval   Slovenský   metrologický   inšpektorát,   pracovisko   K. pod č. 225/604/2011   z   20.   decembra   2011,   že   žalobca   nepoužíva   určené   meradlo a tým porušuje zák. č. 142/2000 Z. z. o metrológii, avšak následne Slovenský metrologický inšpektorát   B.   konanie   o   uloženie   sankcie   zastavil   rozhodnutím   č.   4297/600/2011/R z 16. februára   2012,   pretože   dospel   k   záveru,   že   nebolo   jednoznačne   preukázané protiprávne konanie žalobcom. Okresný súd sa (zrejme) stotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého   používa   správne   meradlo   a   keďže   odpojením   žalobcu   (potravinársky   závod) od dodávky vody by mu vznikli značné škody, vydal predbežné opatrenie v navrhovanom znení.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 29 Cb 51/2012 z 9. mája 2012 odvolanie, v ktorom namietala, že okresný súd jej odňal možnosť konať pred súdom z dôvodu, že

-   jej   doručil   iba   napadnuté   rozhodnutie   bez   toho,   aby   jej   súčasne   doručil   návrh na jeho vydanie a dôkazy, ktoré k návrhu pripojila žalobkyňa,

- z rozhodnutia o vydaní predbežného opatrenia nie je zrejmé, ako dospel okresný súd k záveru o osvedčení nároku žalobkyne, z ktorých dôkazov a akým postupom k tomu okresný   súd   dospel   (sťažovateľka   v tejto   súvislosti   poukázala   aj   na   to,   že   proti nepreskúmateľnému rozhodnutiu nemožno argumentovať),

- z výroku jeho rozhodnutia (a ani z odôvodnenia) nemožno zistiť, akú žalobu má žalobkyňa proti sťažovateľke podať vo veci samej, čím jej bolo znemožnené argumentovať k otázke vecnej súvislosti medzi predbežným opatrením a budúcim návrhom vo veci samej, ktorá je podmienkou vydania predbežného opatrenia.

Podľa sťažovateľky «rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia   veci,   ak   bolo   sťažovateľovi   uložené   predbežným   opatrením   do   budúcnosti žalovanému plniť žalobcovi bez toho, aby vzal do úvahy, že povinnosť žalovaného dodávať pitnú vodu a odvádzať jeho odpadové vody bola založená synallagmatickým záväzkom, t. j. oproti povinnosti žalobcu uhrádzať žalovanému za plnenie tejto povinnosti odplatu. Pokiaľ   je   formulovaný   akýkoľvek   petit   v   občianskom   súdnom   konaní   na   plnenie zo synallagmatického   záväzku,   musí   zohľadňovať   skutočnosť,   že   plneniu   zodpovedá protiplnenie...

Prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, tým, že nesprávne vyhodnotil obsah listinných dôkazov predložených žalobcom. Z rozhodnutia SMI č. k. 4297/600/2011/R zo 16. februára 2012 vyplýva iba to, že bolo zastavené   konanie   voči   kontrolovanej   osobe   –   žalobcovi   –   pre   porušenie   §   19   ods.   2 písm. a)   zák.   č.   142/2000   Z.   z.,   nakoľko   „nebolo   jednoznačne   preukázané   protiprávne konanie   kontrolovanou   osobou“;   nevyplýva   z   neho   záver   o   tom,   že   použité   meradlo je zákonným   meradlom.   Navyše   sťažovateľ   podal   proti   nemu   ako   účastník   konania odvolanie,   o   ktorom   nebolo   doposiaľ   rozhodnuté.   Naopak   z   písomnosti   SMI č. j. 225/604/2011 z 20.   decembra 2011 je jednoznačne zrejmé,   že pri fyzickej kontrole sporného meradla bolo zistené, že použité meradlo nie je určeným meradlom v zmysle § 19 ods. 2 zák. č. 142/2000 Z. z.

...   takto   formulovaný   výrok   predbežného   opatrenia   núti   žalovaného   kategoricky a bez výnimky plniť v budúcnosti aj v prípadoch, v ktorých mu zákon umožňuje prerušiť alebo obmedziť dodávky vody z verejného vodovodu v kvalitatívne rôznorodých prípadoch (§ 32 ods. 1 zák. č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch), napr. aj pri ohrození života a zdravia   ľudí   alebo   majetku,   či   pri   vyhlásených   regulačných   stupňoch   odberu   vôd a pod. Naopak   žalobca   po   vydaní   predbežného   opatrenia   je   v   postavení,   že   mu   bude dodávka   vody   a   odkanalizovanie   realizované   bez   ohľadu   na   plnenie   jemu   zákonom uložených povinností a dokonca bez ohľadu na akékoľvek udalosti.».

O odvolaní sťažovateľky krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cob 137/2012 zo 14. augusta 2012 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľka   v   sťažnosti predovšetkým uvádza:

„A. Krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 137/2012-96 z 14. augusta 2012 potvrdil uznesenie   o   nariadení   predbežného   opatrenia   napriek   tomu,   že   okresný   súd   odňal sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   mu   nedoručil   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia;   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   spôsobom,   ktorý   znemožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k jeho dôvodom; z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, akú žalobu vo veci samej je povinný žalobca podať.

Nedoručením   návrhu na   vydanie predbežného opatrenia   (napriek   jednoznačnému príkazu   procesného   kódexu)   sťažovateľovi   okresný   súd   porušil   jednak   princíp   rovnosti zbraní a jednak znemožnil sťažovateľovi riadne odôvodniť podávané odvolanie. Sťažovateľ nemal tak k dispozícii ani dôkazy, na základe ktorých mal okresný súd za osvedčené právo žalobcu   a   nemohol   sa   k   nim   vyjadriť.   Sťažovateľ   nemohol   argumentovať   nedostatkom vecnej súvislosti medzi požadovaným predbežným opatrením a návrhom vo veci samej ako jednej   z významných   otázok   rozhodovania   o   vydaní   predbežného   opatrenia.   Sťažovateľ nemohol vedieť, či žalobca hodlá vo veci samej podať žalobu na plnenie, alebo určovaciu žalobu.   Ako   sa   neskôr   ukázalo,   žalobca   hodlal,   alebo   dodatočne   sa   rozhodol,   podať určovaciu žalobu, po podaní ktorej sa ukázalo, že predbežné opatrenie k nej a najmä k odôvodneniu naliehavého právneho záujmu je bez potrebného vnútorného vzťahu. Na veci nič nemení ani to, že návrh na vydanie predbežného opatrenia s prílohami doručil   sťažovateľovi   krajský   súd,   Urobil   tak   totiž   až   po   uplynutí   lehoty   na   podanie odvolania. Inak povedané,   čokoľvek by sťažovateľ z návrhu alebo pripojených dôkazov zistil, už by to nemohlo byť spôsobilým odvolacím dôvodom (§ 205 ods. 3 O. s. p.). Krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   napriek   tomu,   že   bolo   vecne nepreskúmateľné. Nemožno totiž neho zistiť akými úvahami sa okresný súd riadil a z akého dôvodu považoval za splnené jednotlivé podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia (§ 74 O. s. p.)...

B.   Krajský   súd   sa   nevysporiadal   dostatočne   s   odvolacími   argumentami sťažovateľa...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 137/2012-96 zo 14. augusta 2012 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 137/2012-96 zo 14. augusta 2012 zrušuj a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou   sťažnosti   sú   výhrady   sťažovateľky   voči   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 3 Cob 137/2012 zo 14. augusta 2012, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 Cb 51/2012 z 9. mája 2012 o nariadení predbežného opatrenia týkajúceho sa dodávky pitnej vody žalobkyni a odvádzania jej odpadových vôd do verejnej kanalizácie.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej   ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Cob 137/2012 zo 14. augusta 2012 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľky   o   porušení ňou označených práv je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej podstatnými námietkami, resp. ich ignoroval. Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä v tom, že:

- krajský súd nevzal do úvahy nedostatky procesného postupu okresného súdu, ktorý sťažovateľke svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,

- rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, pretože ako odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky,

- rozhodnutie krajského súdu je svojvoľné, pretože ním bolo potvrdené nariadenie predbežného opatrenia bez toho, aby sa dostatočne skúmalo osvedčenie tvrdeného práva žalobkyne a najmä samotná naliehavosť potreby dočasne upraviť pomery účastníkov.

Z   hľadiska   sťažovateľkou   uplatnenej   argumentácie   ústavný   súd   považoval za potrebné   zdôrazniť,   že   posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ktorými   nariaďujú   predbežné   opatrenia, a to nielen   preto,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje predbežné opatrenia   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   primeraným spôsobom odôvodnené.

Ústavný   súd   poukazuje tiež   na   to,   že   účelom   predbežného   opatrenia   je   dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov   konania,   pričom   je   dôležité,   že   je   povinný   poskytnúť   ochranu   tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na   ich   charakter   nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a   môže byť kedykoľvek na návrh zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Krajský   súd   v posudzovanom   prípade   v   zmysle   zásad   upravených   v   §   212 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu   spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   pričom   vec   prerokoval   bez nariadenia pojednávania   v súlade   s   §   214   ods.   2   OSP,   a   zistil,   že   odvolanie   sťažovateľky nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver potvrdil.

V   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   okrem   iného   uviedol, že „napadnutým uznesením bolo o. i. uložené žalobcovi, aby v lehote 30 dní od doručenia uznesenia podal na súde žalobu a uvedené uznesenie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 15. 5. 2012, to znamená, že žalobu vo veci samej mal žalobca podať v lehote do 14. 6. 2012.

Na výzvu odvolacieho súdu žalobca predložil súdu fotokópiu žaloby zo dňa 11. 6. 2012 doručenú súdu prvého stupňa dňa 14. 6. 2012, v ktorej navrhuje určiť, že žalovaný nie je od 30. 7. 2011 oprávnený žalobkyni v zmysle Zmluvy č. 20-000018603PO2009... zo dňa 19. 1. 2009 fakturovať stočné spôsobom podľa bodu 14 prílohy tak, ako by šlo o poruchu merného zariadenia... a určiť, že merač žalobkyne, a to... je určené meradlo, vyhovuje požiadavkám na meranie súvisiace s platbami...

Z uvedeného vyplýva, že žalobca v súdom stanovenej lehote podal žalobu vo veci samej, ktorá má vecnú súvislosť s nariadeným predbežným opatrením.“.

K tvrdeniu sťažovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že jej   nebola   doručená   žaloba   a   že   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   nedostatočné odôvodnenie, odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

«Je pravdou, že pred vydaním napadnutého uznesenia súd prvého stupňa nezaslal žalovanému návrh na začatie konania, avšak taký postup je v súlade s § 75 ods. 8) O. s. p., podľa   ktorého   „O   nariadení   predbežného   opatrenia   rozhodne   súd   aj   bez   vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom   až   spolu   s   uznesením,   ktorým   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené.“   Preto nezaslaním návrhu a nevyžiadaním stanoviska žalovaného pred rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, súd prvého stupňa neporušil zákonnú úpravu. Je pravdou, že spolu s uznesením o nariadení predbežného opatrenia súd prvého stupňa nezaslal žalovanému návrh na jeho nariadenie, avšak uvedené procesné pochybenie súdu prvého stupňa napravil odvolací súd, keď návrh spolu s prílohami zaslal žalovanému v prílohe podania zo dňa 31. 7. 2012. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí popísal skutočnosti,   z   ktorých   pri   rozhodnutí   vychádzal   a   svoje   rozhodnutie   aj   dostatočne odôvodnil.

Podľa   §   76   O.   s.   p.   sa   spravidla   nezisťuje   dokazovaním   danosť   obsahových podmienok   predbežného   opatrenia,   ale   súd   sa   obmedzuje   len   na   osvedčenie   tých najzákladnejších skutočností, aby mohol posúdiť, či tu prípadný nárok, ktorého predbežnú úpravu okolnosti vyžadujú, môže byť a či ohrozenie záujmov žalobcu je také, že bez vydania predbežného opatrenia mu hrozí značná ujma.

Ako   uviedol   súd   prvého   stupňa   v   napadnutom   uznesení,   účelom   predbežného opatrenia je rýchla, aj keď dočasná úprava právnych pomerov účastníkov konania alebo zabezpečenie výkonu očakávaného rozhodnutia. Súd môže v rámci predbežného opatrenia zakázať nakladať s vecami alebo právami, ale len v takom rozsahu, aby to bolo primerané právu, ktoré žalobca uplatňuje.»

Vo vzťahu k osvedčeniu uplatneného nároku odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia   uviedol,   že «v   konaní   o   nariadenie   predbežného   opatrenia   súd   nevykonáva dokazovanie,   ale   postačuje   osvedčenie   nároku,   ktorého   predbežnú   úpravu   okolnosti vyžadujú.

Medzi účastníkmi konania je sporné, či meradlo, ktoré žalobca používa na meranie množstva odpadových vôd je vyhovujúcim meradlom. Záver o spôsobilosti meradla však vyžaduje dokazovanie, na ktoré sú potrebné odborné znalosti. Pritom pred začatím tohto konania už bolo na základe podnetu žalovaného vedené správne konanie na posúdenie spôsobilosti   meradla   používaného   žalobcom,   ktoré   však   bolo   rozhodnutím   Slovenského metrologického inšpektorátu zo dňa 16. 2. 2012 (č. l. 37) zastavené z dôvodu, že odpadli dôvody začatia konania a že nebolo jednoznačne preukázané protiprávne konanie žalobcu. I keď   v   priebehu   konania   bolo   konštatované,   že   žalobcom   používané   meradlo   nespĺňa požadované parametre, tento záver nebol prijatý oprávneným orgánom v závere konania, a preto odvolací súd má za to, že je potrebné vychádzať zo záveru konania, v ktorom nebolo konštatované,   že   meradlo   používané   žalobcom   nespĺňa   stanovené   požiadavky.   Preto pre účely predbežného opatrenia mal súd prvého stupňa správne za osvedčené, že žalobcom používané meradlo spĺňa podmienky podľa § 29 ods. 7 zák. č. 244/2002 Z. z. Uvedené neznamená,   že   v   priebehu   konania   môže   byť   preukázaný   opak,   avšak   iba   na   základe dokazovania, ktoré sa však v konaní o nariadení predbežného opatrenia nevykonáva. Žalovaný v odvolaní nespochybnil tvrdenie žalobcu, že dodávku pitnej vody uhrádza vo výške požadovanej žalovaným a na týchto úhradách nemá žiadne nedoplatky. Nedoplatky žalovaný vykazuje voči žalobcovi pokiaľ ide o úhradu za odvádzanie odpadových vôd a vôd z   povrchového   odtoku   –   stočné.   Žalobca   uhrádza   stočné   za   množstvo   odpadových   vôd namerané meradlom žalobcu a keďže žalovaný neuznáva správnosť uvedeného meradla, vyúčtoval mu úhradu stočného tak, ako by sa jednalo o zariadenie, ktoré je v rozpore s dohodnutými technickými podmienkami. Pokiaľ ide o typ meradla, toto v zmluve nebolo konkrétne dohodnuté.

Ak   teda   pre   účely   predbežného   opatrenia   majú   súdy   osvedčené,   že   žalobcom používané   meradlo   vyhovuje   stanoveným   požiadavkám,   potom,   pre   účely   predbežného opatrenia, je potrebné prijať aj záver, že žalobca uhrádza stočné v správnej výške a nie je omeškaní s jeho úhradou.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný prípismi zo dňa 10. 2. 2012 (č. l. 33) a 30. 3. 2012   (č.   l.   49)   oznámil   žalobcovi,   že   dňom   4.   3.   2012,   resp.   22.   4.   2012   pristúpi   k prerušeniu   alebo   obmedzeniu   dodávky   pitnej   vody   z   verejného   vodovodu   a   odvádzania odpadových vôd do verejnej kanalizácie v súlade s § 32 ods. 1 písm. h) zák. č. 442/2002 Z. z... V odvolaní žalovaný dôvodnosť prerušenia alebo obmedzenia dodávok odôvodňuje aj ustanovením § 32 ods. 1 písm. m) zák. č. 442/2002 Z. z., podľa ktorého „Prevádzkovateľ môže   prerušiť   alebo   obmedziť   dodávku   vody   z   verejného   vodovodu   alebo   odvádzanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie v prípade nezaplatenia vodného alebo stočného po dobu dlhšiu ako 30 dní po dobe splatnosti.“

Ak teda pre účely nariadenia predbežného opatrenia prvostupňový ako aj odvolací súd mali osvedčené, že žalobca uhrádza za dodávku pitnej vody žalovaným požadované sumy,   tak   žalovaný   nemal   dôvod   oznamovať   žalobcovi,   že   preruší   alebo   obmedzí odvádzanie odpadových vôd.

Keďže   v   konaní   nebolo   osvedčené,   že   by   žalobca   neplnil   povinnosti   zo   zmluvy, ale práve naopak, tak nebol dôvod mu ich plnenie v napadnutom uznesení uložiť.».

K námietke označenia odberných miest vo výroku napadnutého uznesenia odvolací súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že „žalobca   sa   domáha   plnenia povinnosti žalovaného, ktoré vyplývajú zo zmluvy č. 20-000018603PO2009 zo dňa 19. 1. 2009, čo je uvedené aj vo výroku napadnutého uznesenia, a teda sa toto uznesenie nemôže vzťahovať na iné odberné miesta, než tie, ktoré sú uvedené v zmluve a poukazuje aj na to, že žalovaný v prípisoch, v ktorých oznamoval žalobcovi, že pristúpi k prerušeniu alebo obmedzeniu   dodávok   pitnej   vody   a   odvádzania   odpadových   vôd   taktiež   nešpecifikoval, ktorých odberných miest sa toto oznámenie týka.“.

K   námietke   sťažovateľky,   že   napadnuté   uznesenie   ju   núti   plniť   bez   výnimky aj v prípadoch, keď jej zákon umožňuje prerušiť alebo obmedziť jej plnenie, odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „plnenie povinnosti je možné vzťahovať iba k dôvodom, pre ktoré bolo nariadené, t. j. vo vzťahu k ust. § 32 ods. 1 písm. h), m), zák. č. 442/2002 Z. z.“.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového stavu,   ústavný   súd   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z   ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Dôvody, na ktorých je založené napadnuté uznesenie krajského súdu, podľa názoru ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Zákonná   úprava   postupu   súdu   pri   vydávaní   predbežných   opatrení   vyžaduje, aby navrhovateľka splnila podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 a nasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity ustanovené v § 74 a nasl. OSP na vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Napadnuté uznesenie krajského súdu na jednej strane preventívne bráni eventuálnemu poškodeniu práv žalobkyne, ku ktorému by mohlo dôjsť prerušením, prípadne obmedzením dodávok pitnej vody a odvádzania odpadových vôd, pred prijatím meritórneho rozhodnutia, no na druhej strane   berie   do   úvahy   požiadavku   minimalizácie   zásahu   do   práv   sťažovateľky   tým, že v súlade   so   zákonom   obmedzuje   časovú   pôsobnosť   predbežného   opatrenia do právoplatného skončenia konania vo veci samej, pričom na tento účel uložil žalobkyni v lehote 30 dní od doručenia prvostupňového rozhodnutia podať na súde žalobu v merite veci (čo aj žalobkyňa splnila v určenej lehote). Ústavný súd zistil, že konanie vo veci samej na návrh žalobkyne je vedené okresným súdom pod sp. zn. 32 Cb 50/2012 a v súčasnosti nie je právoplatne skončené (pojednávanie bolo nariadené na 25. jún 2013).

Skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý vychádzal z odôvodnenej obavy vzniku škody značného rozsahu žalobkyni a ohrozenia jej záujmov (žalobkyňa je potravinárskym podnikom a bez uvedeného plnenia sťažovateľky by nemohla plniť svoje povinnosti voči svojim objednávateľom), nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd si bol pritom vedomý, čo vyplýva   aj   z   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia,   že   ide   o   dočasnú   úpravu   pomerov účastníkov,   čo   mu   umožňuje   menej   formalizovaný   postup   určený   na   dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia vo veci samej.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,   na základe ktorej by po prípadnom   priatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne   dospieť   k záveru   o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013