znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 338/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Považská Bystrica   č. k. 2 T/163/2008-1315   z 20.   januára   2009   a rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 3 To/38/2009-1497 z 18. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012 doručená   sťažnosť   P.   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a   práva   na   prezumpciu   neviny   podľa   čl. 6   ods. 2   dohovoru   rozsudkom Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   2 T 163/2008-1315 z 20. januára   2009   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 38/2009-1497 z 18. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   napadnutým   rozsudkom okresného   súdu   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do   ústavu   na   výkon   trestu   s maximálnym stupňom   stráženia.   Zároveň   mu bol   uložený ochranný dohľad na dobu jedného roka.

Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd rozsudkom   č. k.   3 To 38/2009-1497   z 18.   januára   2012   zrušil   napadnutý   rozsudok okresného súdu vo vzťahu k osobe sťažovateľa, a to vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a jeho výkone, a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere sedem a pol roka, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd aj krajský súd svojimi rozhodnutiami porušili jeho základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie, prezumpciu neviny a v súvislosti s tým aj základné právo na osobnú slobodu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje na   to,   že «v   zmysle   § 168   ods. 1   Tr. por.   bolo povinnosťou súdu prvého stupňa uviesť v rozsudku, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.

Z   obsahu   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   je   zjavné,   že   vyššie   uvedenú   zákonnú povinnosť   súd   prvého   stupňa   nesplnil,   nakoľko   súd   prvého   stupňa   hodnotenie   dôkazov prakticky nevykonal, keďže v rámci svojho hodnotenia vo všeobecnej rovine konštatoval (súhrnné zistenie), že obrana obžalovaných bola v plnom rozsahu vyvrátená vykonaným dokazovaním,   z   ktorého   vyplýva,   že   išlo   len   o   fiktívnu   zmluvu.   Svoje   „hodnotenie vykonaných   dôkazov“   doplnil   len   v   tom   smere,   že   poukázal   na   výpoveď   svedka   R.   a znalecké   dokazovanie,   ktoré   podľa   jeho   názoru   potvrdilo   fiktívnosť   predmetnej sprostredkovateľskej zmluvy. Zároveň považoval za jednoznačne preukázanú skutočnosť, že obž. F. zadal dňa 21. 02. 2006 príkaz na úhradu faktúry za sprostredkovanie, ktorú som vystavil dňa 15. 01. 2006, pričom z účtu poškodeného previedol na účet mojej spoločnosti sumu vo výške 355.506,87 EUR. Vo vzťahu k obž. F. ešte súd prvého stupňa dodal, že jeho zavinenie potvrdzuje aj tá skutočnosť, že obžalovaný prevod peňazí urobil aj napriek tomu, že nemal oprávnenie na prevod takejto sumy, resp. urobil to v čase, keď vedel, že bude asi odvolaný s funkcie. Vyhodnotiť ostatné vykonané dôkazy nepovažoval súd prvého stupňa už za potrebné napriek tomu, že dokazovanie na súde prvého stupňa bolo rozsiahle s veľkým množstvom ako listinných dôkazov, tak i svedeckých výpovedí, z ktorých mnohé, na ktoré poukážem nižšie, obsahovali významné skutočnosti v môj prospech, prípadne si niektoré dôkazy odporovali.

Z ustálené súdnej rozhodovacej praxe jednoznačne vyplýva, že je nutné hodnotiť ako zákonnému   postupu   nevyhovujúce   také   odôvodnenie   rozsudku,   ktoré   sa   uspokojí   len s neprípustným   súhrnným   zistením   a   len   vo   všeobecnej   rovine   uvádza,   že   na   základe vykonaných dôkazov mal súd za preukázané určité skutočnosti, hoci aj príkladmo doložené, ako to   bolo   aj   v posudzovanom prípade (napr.   nález ÚS ČR sp. zn.   I. ÚS 558/01 alebo nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 94/98).».

Sťažovateľ preto považuje napadnutý rozsudok okresného súdu za neodôvodnený, keďže   súd   prvého   stupňa   sa   nevysporiadal   so   všetkými   okolnosťami   významnými na rozhodnutie (absolútnym nevyhodnotením väčšiny vykonaných dôkazov), a v konečnom dôsledku je preto podľa neho aj nepreskúmateľný.

Zároveň sťažovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že «vo vzťahu k vykonanému znaleckému   dokazovaniu   súd   prvého   stupňa   v   napadnutom   rozsudku   vyvodil   skutkové zistenie, ktoré nevyplýva z vykonaného dôkazu, keď uviedol, že cit. „O tom, že zmluva bola fiktívna, svedčí aj skutočnosť jej uzavretia. Znalecké dokazovanie jednoznačne vyvrátilo obranu   obžalovaných,   že   bola   uzavretá   v   r.   2001,   ale   bola   uzatvorená   oveľa   neskôr, pravdepodobne   v   roku   2005,   resp.   2004.“.   Samotná   znalkyňa   RNDr.   U.,   však   v rámci svojho   výsluchu   na   hlavnom   pojednávaní   pripustila   (po   oboznámení   mojim   obhajcom o údaji v pečiatke poškodeného), že táto skutočnosť by určite mala vplyv na jej zistenia a teda aj záver posudku, ak by o nej vedela v čase vypracovávania posudku. Zo strany súdu prvého stupňa tak došlo k neprípustnej tzv. deformácii dôkazu.».

Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľa ak odvolací súd vo svojom rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, a teda v súlade s § 168 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal   s obhajobou   obžalovaných,   potom   je   nutné   takýto   záver   odvolacieho   súdu považovať rovnako za neudržateľný, a to s poukazom na uvedené skutočnosti.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku poukázal podobne ako súd prvého stupňa, na tú skutočnosť (vyplývajúcu z výpovede svedka R. R.), že «poškodená spoločnosť M. J. M. C., s. r. o., nemala žiadny záujem na uzatváraní sprostredkovateľských   zmlúv.   V   súvislosti   s   tým   chcem   sťažovateľ   poukázať   na   listinný dôkaz – Sprostredkovateľskú zmluvu zo dňa 05. 01. 2004 uzatvorenú medzi spoločnosťou M. J. M. C., s. r. o., ako záujemcom a mojou osobou ako sprostredkovateľom (za účelom sprostredkovania predaja strojov, strojných zariadení a technológií), v ktorej sa v jej závere uvádza,   že cit.   „Sprostredkovateľovi   vzniká z takejto zmluvy nárok iba na jednorazovú odmenu,   nie   na   odmeny   z   prípadných   ďalších   sprostredkovateľskej   zmluvy   podpísanej 22. 04. 2001   v D.   medzi   záujemcom   a sprostredkovateľom“.   Z   audítorskej   správy oboznámenej na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že v roku 2005 mi   bola   uhradená   3x   provízia   za sprostredkovanie   predaja   strojov,   strojných   zariadení a technológií konečným odberateľom, čo jednoznačne potvrdzuje, že k jej vyplateniu došlo na   základe   sprostredkovateľskej   zmluvy   zo   dňa   05. 01. 2004,   ktorá   v   tom   čase   reálne existovala a už tá teda potvrdzovala existenciu predmetnej sprostredkovateľskej zmluvy zo dňa   22. 04. 2001.   Zároveň   aj   svedok   L.   potvrdil   vo   svojej   výpovedi   na   hlavnom pojednávaní, že som vykonával sprostredkovateľskú činnosť pre poškodeného za účelom sprostredkovania predaja strojov, strojných zariadení a technológií, keď vypovedal, že bol so mnou na služobnej ceste v T. prevziať stroj pre spoločnosť P., s. r. o., so sídlom N., pričom celú obchodnú transakciu som sprostredkoval. V tejto súvislosti je potom zásadným spôsobom spochybnená vierohodnosť výpovede svedka R., na ktorého výpoveď poukazoval i súd prvého stupňa vo svojom rozsudku, nakoľko existencia uvedenej sprostredkovateľskej zmluvy zo dňa 05. 01. 2004 spochybňuje jeho tvrdenie, že poškodená spoločnosť nemala žiadny záujem na uzatváraní sprostredkovateľských zmlúv.

V odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu sa ďalej uvádza, že z trestnej činnosti ma priamo usvedčuje aj výpoveď svedka I. G., z ktorého výsluchu však vyplynulo na hlavnom pojednávaní   prakticky   len   to,   že   sa   dozvedel   (ako   splnomocnený   zástupca   poškodenej spoločnosti v tom čase), že došlo k vyplateniu sumy vo výške 355.506,87 EUR mojej osobe, a to na základe zmluvy o sprostredkovaní, o ktorej nevedel s tým, že je toho názoru, že prevod realizoval obž. F. z dôvodu, že vedel o tom, že má byť odvolaný (čo sa však v konaní inak nepreukázalo). V súvislosti s tým je potrebné konštatovať, že táto výpoveď nemá žiadny usvedčujúci charakter, ani nepriamy, vo vzťahu ku mne ani Š. F. Rovnako tak považoval odvolací   súd,   opäť   absolútne   nedôvodné,   za usvedčujúce   z   trestnej   činnosti   výpovede svedkov I. Š. a M. L. – obchodných zástupcov poškodenej spoločnosti, ktorý sa vyjadrili, že nemali   vedomosť   o existencii   spornej   zmluvy   o   sprostredkovaní   zo   dňa   22. 04. 2001, nakoľko uvedená skutočnosť nič nedokazuje.

Za usvedčujúcu z trestnej činnosti považoval odvolací súd aj výpoveď svedka J. H. zamestnanca spoločnosti O., s. r. o., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že k spornej sprostredkovateľskej zmluve zo dňa 22. 04. 2001 sa nevie vyjadriť. Sťažovateľ poukazujem však na to, že uvedený svedok v rámci svojej výpovede potvrdil, že som vykonával určitú činnosť   v   prospech   spoločnosti   M.   J.   M.   C.,   s. r. o.,   pri   obchodnej   spolupráci so spoločnosťou O., s. r. o. Okrem toho i ďalší svedkovia – Ing. D. M., M. L., M. L., M. D., O. O. a A. D. vo svojich výpovediach potvrdili, že som ako fyzická osoba podnikateľ vykonal v prospech spoločnosti M. J. M. C., s. r. o., určité služby, čím nepriamo potvrdili existenciu spornej zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 22. 04. 2001. Uvedenými skutočnosťami sa však súd prvého stupňa ani odvolací súd nezaoberali.

Výpovede svedkov O. B., Ing. K. U., S. B., JUDr. J. D., Bc. P. O. navyše priamo potvrdzujú existenciu predmetnej zmluvy o sprostredkovaní v čase uvedenom v zmluve ako dátum   jej   podpísania.   V   tomto   smere   sa   sťažovateľ   nemôže   stotožniť   so   záverom odvolacieho   súdu,   že   vo   výpovediach   vyššie   uvedených   svedkov   existujú   podstatné rozpory.».

Sťažovateľ taktiež upriamil pozornosť na to, že ak odvolací súd rovnako ako súd prvého   stupňa   považoval   za   usvedčujúci   dôkaz   znalecký   posudok   Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave, ku ktorému na hlavnom pojednávaní vypovedala znalkyňa RNDr. A. U., je nevyhnutné konštatovať „zo strany odvolacieho súdu neprípustnú tzv. deformáciu dôkazu, nakoľko samotná znalkyňa, ako som už uviedol vyššie, v   rámci   svojho   výsluchu   na   hlavnom   pojednávaní   pripustila   (po oboznámení   mojim obhajcom o údaji v pečiatke poškodeného), že táto skutočnosť by určite mala vplyv na jej zistenia a teda aj záver posudku, ak by o nej vedela v čase vypracovávania posudku“.

Vzhľadom na to je sťažovateľ jednoznačne presvedčený, že hodnotenie uvedených dôkazov bolo zo strany všeobecných súdov absolútne nepresvedčivé (ak vôbec nejaké bolo) a skutkové zistenia oboch napadnutých rozsudkov všeobecných súdov sú nedôvodné a pri oboch rozsudkoch absentuje ich racionálny charakter.

Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, sťažovateľ uvádza, že «procesné predpisy síce ponechávajú voľnosť sudcovi všeobecného súdu, avšak ako už bolo uvedené vyššie, nemôže ísť o úvahu absolútnu, neviazanú na skúsenosťami preverenú pravdepodobnosť určitých skutočností z nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1975/08 zo dňa 12. 01. 2009). Ako súd prvého stupňa tak i odvolací súd nedodržali pri svojom rozhodovaní vysoký štandard, pokiaľ   ide o   hodnotenie   dôkazov   samotných a   vykonanými   dôkazmi   nebolo   preukázané jednoznačne a s najvyšším možným stupňom istoty, ktorú je možné od ľudského poznania požadovať, t. j. nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že som sa dopustil spolu so Š. F. skutku   popísaného   v   skutkovej   časti   výroku   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   čo   malo   za následok porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj princípu prezumpcie neviny zakotveného v čl. 50 ods. 2 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 2 Dohovoru a z neho vyplývajúceho subprincípu in dubio pro reo a v súvislosti s tým aj porušenie môjho práva na osobnú slobodu zakotveného v čl. 17 ods. 1 Ústavy...».

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľ navrhuje, aby ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný   súd   Považská   Bystrica   rozsudkom   č. k.   2 T/163/2008-1315   zo   dňa 20. 01. 2009   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom   č. k.   3 To/38/2009-1497   zo   dňa 18. 01. 2012   porušili   sťažovateľovo   základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   podľa   čl. 50   ods. 2   Ústavy   a   čl. 6   ods. 2   Dohovoru   a   v   súvislosti   s   tým i sťažovateľovo základné právo podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy.

2. Rozsudok   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   č. k.   2 T/163/2008-1315   zo   dňa 20. 01. 2009   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č. k.   3 To/38/2009-1497   zo   dňa 18. 01. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. P. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- EUR... a/ Okresný súd Považská Bystrica vo výške 2.000,- EUR... b/ Krajský súd v Trenčíne vo výške 2.000,- EUR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   rozsudkom okresného súdu

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie   základných   práv   a slobôd,   resp.   ľudských   práv   a základných   slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   § 307   ods. 2 Trestného   poriadku   osoba   oprávnená   podať   odvolanie   proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316   ods. 1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   § 316   ods. 3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   sťažovateľ   disponoval možnosťou   uplatniť   svoje   námietky   o pochybení   prvostupňového   súdu   prostredníctvom podaného   odvolania,   ktorú   aj   využil.   Ochranu   jeho   základným   právam   a slobodám zaručeným ústavou alebo ľudským právam a základným slobodám zaručeným záväznou medzinárodnou   zmluvou   bol   oprávnený   poskytnúť a   v   konečnom   dôsledku   aj poskytol krajský súd.   Táto   skutočnosť   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať   námietky sťažovateľa uplatnené proti prvostupňovému meritórnemu rozhodnutiu.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (obdobne IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09).

Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

2.1   Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktoré podľa jeho názoru spočívalo v nesprávnom vyhodnotení jednotlivých dôkazov vykonaných v rámci trestného konania v jeho trestnej veci všeobecnými súdmi. Podľa názoru sťažovateľa skutkové zistenia a z nich vyplývajúce právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Sťažovateľ sa v sťažnosti zameral na výpovede niektorých svedkov, ktoré napokon sám vyhodnotil z pohľadu ich (ne)hodnovernosti, pričom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy.

Ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   právo   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo na spravodlivé   súdne konanie neznamená právo na úspech   účastníka   v súdnom   konaní. V trestnom konaní to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny zo strany všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie (m. m. napr. II. ÚS 37/01).

Treba   konštatovať,   že   podstatou   podanej   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa s vyhodnotením dôkazov zo strany krajského (ale aj okresného) súdu v súvislosti s tým, že krajský súd dospel k záveru o jeho vine zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení dôkazov by nemohlo byť preukázané, že by sa bol zločinu, za ktorý bol odsúdený, dopustil.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nezistiac dôvody na zamietnutie odvolania sťažovateľa a ani dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného   poriadku   preskúmal   podľa   § 317   ods. 1   Trestného   poriadku   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.   Svoju   prieskumnú   povinnosť   okrem   namietaných   pochybení   zameral aj na prípadné   nedostatky,   ktoré   neboli   odvolaním   namietané,   avšak   by   odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V medziach svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že je čiastočne dôvodné. Okrem iného v ňom uviedol:

«Okresný   súd   na   hlavných   pojednávaniach   11.,   12.   a   13.   novembra   2008 a 20. januára   2009   vykonal   vo   vzťahu   ku   skutku   všetky   dostupné   a   potrebné   dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných pre rozhodnutie   a   na   podklade   vykonaných   dôkazov   správne   zistil   okolnosti,   za   ktorých obžalovaní...   spáchali   skutok   uvedený   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozsudku. V odôvodnení   rozsudku   v   súlade   s   ustanovením   § 168   ods. 1   Tr. por.   vyložil,   ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   ako   sa   vyrovnal   s   obhajobou obžalovaných   a   akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď   posudzoval   dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to, že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba navzájom   nadväzujú,   navzájom   sa   podporujú   a dopĺňajú,   nemal   ani   odvolací   súd pochybnosti   o   správnosti   skutkových   záverov   súdu   prvého   stupňa.   Aj   keď   obidvaja obžalovaní spáchanie skutku popreli v podstate s tým odôvodnením, že predmetná suma bola na podklade príkazu obžalovaného Š. F. ako konateľa a vedúceho organizačnej zložky obchodnej spoločnosti M. J. M. C., s. r. o., zo dňa 21. februára 2006 z účtu spoločnosti M. J.   M. C.,   s. r. o.,   prevedená   na   účet   spoločnosti   A.   obžalovaného   P.   B.   na podklade naplnenia   podmienok   zmluvy   o   sprostredkovaní   medzi   oboma   týmito   spoločnosťami, uzatvorenej   dňa   22.   apríla   2001,   podľa   ktorej   spoločnosť   obžalovaného   B. sprostredkovávala obchody pre M. J. M. C., s. r. o., dovážala tovar a vykonávala kompletný servis a po nariadení hlavného pojednávania a vykonaní prvého z nich dňa 11. novembra 2008 začali obidvaja obžalovaní napriek tomu, že po preštudovaní vyšetrovacieho spisu 23. júna 2008 (obžalovaní Š. F. a P. B.), resp. 25. júna 2008 (ich vtedajší spoločný obhajca JUDr.   V.   F.)   nemali   s výnimkou   návrhu   na   oboznámenie   správy   S.   o   budúcej   zmene telefónnych   čísiel   a   návrhu   na vypracovanie   znaleckého   posudku   z   odboru   klinickej psychológie žiadne ďalšie návrhy na doplnenie vyšetrovania, predkladať podľa nich novo objavené   dôkazy,   na   ktoré   si   spomenuli   osoby,   s   ktorými   mali   a   majú   dobré   vzťahy (č. l. 1266 – svedok S. B. „náhodou“ našiel disketu s opisom zmluvy o sprostredkovaní, č. l. 1297 – svedok Ing. K. U. „pri triedení dokladov našiel šmirák“ s poznámkami obž. B., ktoré mali slúžiť ako podklad pre vypracovanie spornej zmluvy o sprostredkovaní...), vykonaným dokazovaním na hlavných pojednávaniach im bolo spáchanie tohto skutku aj podľa názoru odvolacieho   súdu   jednoznačne   preukázané,   pretože   na   hlavných   pojednávaniach   bolo vykonané veľké množstvo objektívnych dôkazov, citovaných v rozsudku okresného súdu, ktoré   predovšetkým   jednoznačne   spochybňujú   okolnosť,   že   by   údajná   zmluva   o sprostredkovaní bola uzatvorená už 22. apríla 2001. O jej existencii totiž nemali vedomosť osoby, tiež konkrétne identifikované v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré by o nej – ak by   existovala   – museli vedieť   a   nikto   z týchto   osôb ju   nielenže   nevidel,   ale nebola zahrnutá ani do žiadneho auditu vykonaného v kritickom období. Poškodená spoločnosť M. J. M. C., s. r. o., pritom nemala žiadny záujem na uzatváraní sprostredkovateľských zmlúv a predmetná suma, ktorá bola na spoločnosť A. obžalovaného P. B. vyplatená, predstavovala (v   porovnaní)   zisk   spoločnosti   M. J. M. C.,   s. r. o.,   za   obdobie   viac   ako   jedného   roka. Obžalovaný Š. F. pritom nielenže nemal oprávnenie na uzatvorenie takejto zmluvy, ale už vôbec nie ani oprávnenie na vydanie príkazu na prevod sumy vo výške 355.506,87 Eur (v tom čase 10.710.000,- Sk) na účet spoločnosti obžalovaného P. B. a takýmto spôsobom naviac postupoval už v čase, keď mu bolo známe, že nielenže nemá oprávnenie na prevod uvedenej   sumy,   ale   že   z   funkcie   konateľa   a   vedúceho   organizačnej   zložky   obchodnej spoločnosti bude ešte v ten istý deň odvolaný. S usvedčujúcimi svedeckými výpoveďami predovšetkým R. R., generálneho manažéra poškodenej obchodnej spoločnosti, I. G., Ing. K. C., Ing. I. T., finančnej riaditeľky spoločnosti, zodpovedajúcej aj za účtovníctvo, I. Š., M. L. a J. H. – s výnimkou výpovedí svedkov, ktorí mali kamarátsky, prípadne príbuzenský vzťah s obžalovanými (K. U., JUDr. J. D., Bc. P. O., O. B. – matka obžalovaného – každý z nich vypovedal k údajnej zmluve o sprostredkovaní z 22. 4. 2001, pričom však v ich výpovediach existujú   podstatné   rozpory,   preto   tieto   výpovede   boli   správne   vyhodnotené   ako nehodnoverné) – korešpondovali v podstate aj všetky ostatné vo veci vykonané dôkazy a z nich   predovšetkým   závery   znaleckého   posudku   Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu Policajného zboru..., ku ktorému na hlavnom pojednávaní vypovedala znalkyňa RNDr. A. U.   (a   to   aj s prihliadnutím   na   odvolacími   námietkami   vytýkané   okolnosti,   o ktorých znalkyňa nevedela v čase písomného vyhotovenia posudku) audítorské správy poškodenej spoločnosti   zo   sledovaného   obdobia   i   ďalšie,   ktoré   sú   podrobne   citované   v písomnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Vychádzajúc potom z takto správne zisteného skutkového stavu nepochybil okresný súd ani keď konanie obidvoch obžalovaných právne posúdil ako obzvlášť závažný zločin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.

Odvolací   súd   dospel   k   rovnakým   skutkovým   zisteniam   a   právnym   záverom   ako okresný súd a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia i právne   závery,   preto   v   podrobnostiach   len   poukazuje   na   príslušnú   časť   odôvodnenia napadnutého rozsudku...»

Krajský   súd   však   skonštatoval,   že   okresný   súd   vo   vzťahu   k sťažovateľovi nepostupoval správne pri rozhodovaní o treste odňatia slobody, pokiaľ aj jemu uložil podľa § 221   ods. 4   Trestného   zákona   s   použitím   § 38   ods. 2 Trestného   zákona   trest   odňatia slobody   vo   výmere   desať   rokov,   a to   z toho   dôvodu,   že   okresný   súd   predovšetkým neprihliadol „na pomery tohto páchateľa, spočívajúce v jeho starostlivosti o výchovu troch maloletých detí vo veku päť..., deväť... a dvanásť... rokov. Ide totiž o skutočnosť, ktorá v posudzovanom prípade spolu s okolnosťou, spočívajúcou v neprimeranej dĺžke celého trestného konania, trvajúceho takmer 6 rokov (i keď s čiastočným prispením aj samotného obžalovaného P. B. v priebehu konania na súde druhého stupňa), odôvodňuje záver, že použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej v § 221 ods. 4 Tr. zák. v rozpätí od 10 do 15 rokov by bolo pre obžalovaného P. B. neprimerane prísne a účel trestu možno u tohto obžalovaného dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania, teda odôvodňuje mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák.“.

Krajský   súd   preto   na   základe   odvolania   sťažovateľa   zrušil   podľa   § 321   ods. 1 písm. d) a ods. 3 Trestného poriadku napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 a § 39 ods. 1 Trestného zákona sám uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere   sedem   a   pol   roka,   na   výkon   ktorého   ho   zaradil   do   ústavu   na   výkon   trestu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, „keďže už jeho   zaradenie   do   ústavu   s   takýmto   stupňom   stráženia   okresným   súdom   bolo   v súlade so zákonom   a   odvolací   súd   nezistil   dôvod   pre   jeho   zaradenie   do   ústavu   s   miernejším stupňom stráženia“.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku (aj prostredníctvom odôvodnenia prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd   odvolací   poskytol   dostatočnú   ochranu   základným   právam   a právam   sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je dostatočné, a to tak z hľadiska jeho súladu s § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj z hľadiska jeho ústavnej konformnosti. Rozsudok   krajského   súdu   sa   nejaví   ako   svojvoľný   či   arbitrárny,   keďže   v súlade s požiadavkami   kladenými   na   odôvodnenia   rozhodnutí   súdov   v   zmysle   konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   dostatočne   objasňuje   jeho   skutkový   a   právny   základ   (m. m. IV. ÚS 115/03,   III. ÚS 209/04).   Samotná   skutočnosť,   že   krajský   súd   si   neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Pokiaľ ide o spôsob, akým krajský súd hodnotil dôkazy vykonané súdom prvého stupňa,   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   nie   je zásadne   oprávnený   ani povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny   základ   ich   rozhodnutí.   Ústavný   súd   zásadne   nepreskúmava,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch   napadnutia rozhodnutí   (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti účinkov   interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal, s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Sťažnosť bolo preto potrebné v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V   závere   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať,   či   námietkam   sťažovateľa   podaným   prostredníctvom   odvolania   malo   byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo požiadavku   ústavnosti   spočívajúcu   v ústavne konformnom   výklade   dotknutej   právnej úpravy   a v náležitom   odôvodnení   rozhodnutia,   pričom   dospel   k záveru,   že   napadnuté rozhodnutie je z hľadiska týchto kritérií ústavne udržateľné.

2.2   Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2   ústavy   a   čl. 6   ods. 2   dohovoru,   ako   aj   o namietané   porušenie   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy, sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nepredložil žiadne dostatočne presvedčivé argumenty, ktoré by záveru o ich porušení nasvedčovali. Jedinou jeho argumentáciou bolo tvrdenie o tom, že k ich porušeniu došlo. V podstate však tento záver odvodzuje od porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Keďže   ústavný   súd   v rámci   predbežného prerokovania   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   signalizovalo   možnosť   porušenia   základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, reálnosť   ktorej   by   bolo   treba   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie, neprichádzalo   rovnako   tak   do   úvahy   vysloviť   v konaní   vo   veci   samej porušenie   práva sťažovateľa na prezumpciu neviny ani jeho základného práva na osobnú slobodu. V tomto prípade je preto sťažnosť takisto zjavne neopodstatnená, a preto ju bolo potrebné z toho dôvodu aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola ako   celok   odmietnutá,   neprichádzalo   do   úvahy   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa (napr. o zrušení rozsudku okresného súdu a krajského súdu a   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia),   o   ktorých   rozhodovanie   je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012