znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 338/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   V.,   B.,   a obchodnej   spoločnosti   A.,   s. r. o.,   R., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Ružomberok v konaní vedenom   pod sp. zn. 3 C/9/2008 a jeho rozsudkom   z 15. januára 2009   a postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 Co/64/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V. a obchodnej spoločnosti A., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010 doručená   sťažnosť   P.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ 1“)   a obchodnej   spoločnosti   A.,   s. r. o. (ďalej   len   „sťažovateľ 2“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/9/2008 a jeho rozsudkom z 15. januára 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9 Co/64/2010   a jeho   rozsudkom   z 31. marca   2010   (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovatelia sa v petite sťažnosti domáhali vyslovenia porušenia čl. 46 ústavy bez toho,   aby   špecifikovali   namietané   porušenie   základného   práva   konkrétnym   odsekom uvedeného   článku   a namietané   konania   bez   ďalšieho   upresnenia   iba   označili   spisovou značkou.

Z obsahu odôvodnenia a k sťažnosti pripojených príloh však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 C/9/2008   a   jeho   rozsudkom   z 15. januára   2009   a   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/64/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:„Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 3 C/9/2008-230 zo dňa 15. 1. 2009 bol   návrh   sťažovateľov   1),   2)   [navrhovateľov   1),   2)]   zamietnutý   v   celom   rozsahu. Odporcovi   v   tomto   konaní   M.,   s. r. o...   bola   priznaná   náhrada   trov   konania   vo   výške 1.572,74 Eur, ktoré sú mu sťažovateľ 1) [navrhovateľ 1)] a sťažovateľ 2) [navrhovateľ 2)] povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám právneho zástupcu odporcu M., s. r. o., do troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co/64/2010 zo dňa 31. 3. 2010 bol vyššie uvedený   rozsudok   prvostupňového   súdu   potvrdený.   Odporcovi   M.,   s. r. o.,   súd   priznal náhradu   trov   odvolacieho   konania   v   sume   393,69   EUR,   ktoré   sú   povinní   uhradiť sťažovateľ 1) [navrhovateľ v 1) rade] a sťažovateľ 2) [navrhovateľ v 2) rade] spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu JUDr. L. J., advokáta... v lehote 3 dní.

Sťažovateľ 1) sa návrhom doručeným Okresnému súdu Ružomberok dňa 1. 2. 2008 domáhal, aby súd zaviazal odporcu M., s. r. o., zaplatiť mu istinu vo výške 156.000,- Sk s 10 %   úrokom   z   omeškania   od   1. 3. 2005   do   zaplatenia,   156.000,-   Sk   s 10 %   úrokom z omeškania   od   1. 4. 2005   do   zaplatenia,   156.000,-   Sk   s   10 %   úrokom   z   omeškania od 1.5.2005   do   zaplatenia,   204.000,-   Sk   s   10 %   úrokom   z   omeškania   od   1. 6. 2005 do zaplatenia,   zároveň   žiadal   uhradiť   trovy   konania.   Sťažovateľ   1)   uviedol,   že   dňa 21. 11. 2003 uzavrel s odporcom M., s. r. o., zmluvu o nájme nebytových priestorov. Touto zmluvou prenajal odporca M., s. r. o., sťažovateľovi 1) nebytové priestory pozostávajúce z budúcej pizzerie s príslušenstvom a letnej záhrady o výmere 40 m2, nehnuteľnosti zapísané na Správe katastra... na LV č..., k. ú... ako sklad súp. č... na parc. č... vcelosti vedená na odporcu M., s. r. o... V zmysle čl. 2 tejto zmluvy bol nájom uzavretý na obdobie 9 rokov počnúc   podpísaním   nájomnej   zmluvy   a   končiac   koncom   kalendárneho   mesiaca pripadajúceho na mesiac ukončenia zmluvného obdobia, to znamená, pokiaľ neporušil ust. čl. 6 bod 2 nájomnej zmluvy (úhrada nájomného a za služby spojené s nájmom v zmysle nájomnej   zmluvy,   neposkytnutie   prenajatých   priestorov   tretej   osobe,   neporušenie ustanovení domového poriadku) mohol predmet nájmu nerušene užívať do 30. 11. 2002. Napriek tu uvádzaným skutočnostiam odporca M., s. r. o., neumožnil sťažovateľovi 1) dňa 21. 11. 2003 užívať predmet nájmu v súlade s uzavretou zmluvou, nebytové priestory mu neodovzdal napriek viacerým žiadostiam zo strany sťažovateľa 1), naposledy žiadosť dňa 6. 4. 2004. Sťažovateľ 1) bol nútený obrátiť sa na súd, aby rozhodol, že odporca je povinný mu   odovzdať   predmet   nájmu   k   užívaniu.   Okresný   súd   Ružomberok   rozsudkom   zo   dňa 21. 3. 2005   pod   č. k.   5 C/2005/2004   návrh   sťažovateľa 1)   zamietol,   nakoľko   predmetnú zmluvu o nájme nebytových priestorov považoval za absolútne neplatnú z dôvodu, že jej uzavretiu nepredchádzal súhlas Mesta R. v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb., pričom odporca M., s. r. o., o tento súhlas nepožiadal. Krajský súd Žilina tento rozsudok zmenil a rozsudkom   č. k.   9   Co/107/2007   zo   dňa   10. 12. 2007,   ktorý   sa   stal   právoplatným   dňa 14. 2. 2008   a   vykonateľným   dňa   21. 2. 2008   rozhodol   tak,   že   odporcovia   1)   T.   M. a odporca 2) M. F. právni nástupcovia M., s. r. o., sú povinní odovzdať sťažovateľovi 1) k nerušenému užívaniu nebytové priestory – sklad č..., postavený na parc.   č... v kat. ú... vedený na LV katastrálneho úradu.. č... podľa podmienok dohodnutých v zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi sťažovateľom 1) ako nájomcom a odporcom M., s. r. o. ako prenajímateľom dňa 21. 11. 2003 do troch dní.“

Ďalej sťažovatelia uviedli: „Odporca M., s. r. o., neumožnil sťažovateľovi 1) prevádzkovať nebytové priestory v zmysle nájomnej zmluvy uzavretej dňa 23. 11. 2003, preto sa sťažovateľ 1) obrátil na súd s návrhom na náhradu škody v zmysle vyššie uvedeného, poukázal na ustanovenie § 420 Občianskeho   zákonníka   a   žiadal   uhradiť   škodu   672.000,-   Sk   s príslušenstvom   v   zmysle podaného   návrhu,   ktorá   pozostávala   z   ušlého   zisku.   Sťažovateľ   1)   návrhom   došlým na Okresný   súd   Ružomberok   18. 12. 2008   navrhoval,   aby   na   strane   navrhovateľa,   ako navrhovateľ   2)   vstúpil   ako   účastník   konania   sťažovateľ   2)   A.,   s. r. o.   Okresný   súd Ružomberok   na   pojednávaní   konanom   dňa   15. 1. 2009   pripustil   vstup   sťažovateľa   2) do konania, taktiež pripustil zmenu návrhu v zmysle podania sťažovateľa 1). Okresný súd návrh   sťažovateľa   1),   2)   zamietol   z   dôvodu   vznesenej   námietky   premlčania   zo strany odporcu M., s. r. o... Podľa názoru Okresného súdu Ružomberok sťažovatelia si uplatnili náhradu   škody   (ušlý   zisk)   za   obdobie   1. 2. 2005   do   30. 5. 2005   teda   v   tom   čase   už sťažovateľ 1) disponoval vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých mohol vyvodiť záver o vzniku škodovej udalosti a o tom, kto za škodu zodpovedá, teda vždy sa o ušlom zisku dozvedel po ukončení tohto ktorého žalovaného obdobia. Podľa názoru tohto súdu subjektívna   i objektívna   premlčacia doba   začala plynúť   priebežne   v mesiacoch   február až máj   2005   samostatne   za   jednotlivé   mesiace,   teda   nie   od   právoplatného   ukončenia konania o vydanie nebytových priestorov od 14. 2. 2008. Podľa názoru súdu sťažovateľ 2) nie   je   aktívne   legitimovaným   účastníkom   konania   nakoľko   nebol   nositeľom   práv vyplývajúceho z uzavretej nájomnej zmluvy zo dňa 21. 11. 2003. Proti tomuto rozhodnutiu Okresného   súdu   Ružomberok   podali   sťažovatelia 1), 2)   odvolanie,   kde   uviedli,   že prvostupňový   súd   nesprávne   aplikoval   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   upravujúce premlčanie, pretože o vzniknutej škode sa dozvedeli až dňa 10. 9. 2007, kedy bol vyhlásený rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. 9 Co/107/2007, ktorým bola právoplatne vyriešená otázka   platnosti   nájomnej   zmluvy   o   nájme   nebytových   priestorov   zo   dňa   21. 11. 2003 uzavretej medzi odporcom M., s. r. o., a sťažovateľom 1). Od tohto dátumu začala plynúť dvojročná   premlčacia   lehota,   a   preto   návrh   podaný   včas.   Krajský   súd   Žilina,   ako   súd odvolací sa stotožnil s právnym názorom Okresného súdu Ružomberok.

Sťažovateľ 1),   2)   sú   toho   názoru,   že   nimi   uplatňovaný   nárok   na   súde   nebol premlčaný   a   k   plynutiu   premlčacej   došlo   až   po   tom,   ako   sa   dňa   10. 9. 2007   vyhlásil rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. 9 Co/107/2007, ktorým bola právoplatne vyriešená aj otázka platnosti nájomnej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 21. 11. 2003, ako otázka predbežná.

Podľa názoru sťažovateľov 1),   2) vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené právo   sťažovateľa 1),   2)   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zakotvené   v   čl. 46   Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Základné právo 1) P. V. a 2) A., s. r. o., upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Ružomberok   v   konaní   č. 3 C 9/2008 a v konaní na Krajskom súde Žilina v konaní 9 Co 64/2010 porušené bolo.

2) P. V. a A., s. r. o., sa priznáva finančné zadosťučinenie 44.561,97 EUR, ktoré sú Okresný   súd   Ružomberok   a   Krajský   súd   Žilina   povinní   vyplatiť   spoločne   a nerozdielne do 15 dní od právoplatnosti nálezu...“

Ďalej   sa   sťažovatelia   domáhali   priznania   úhrady   trov   konania   v celkovej   sume 413,56 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

II.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/9/2008 a jeho rozsudkom z 15. januára 2009

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľmi   uplatnených   námietkach porušenia v ich sťažnosti označeného základného práva napadnutým postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 C/9/2008   a   jeho   rozsudkom   z 15.   januára   2009. Ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy sa sťažovatelia mohli domáhať podaním odvolania proti nemu, čo sťažovatelia v danej veci aj urobili. Ústavný súd   z tohto   dôvodu   sťažnosť   v tej   časti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému   rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 Co/64/2010   a jeho rozsudkom z 31. marca 2010

Podľa   sťažovateľov   krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   (ako   aj   v   rozsudku prvostupňového   súdu)   vychádzal   z nesprávnej   aplikácie „ustanovenia   Občianskeho zákonníka   upravujúce   premlčanie,   pretože   o vzniknutej   škode   sa   dozvedeli   až   dňa 10. 9. 2007,   kedy   bol   vyhlásený   rozsudok   Krajského   súdu   Žilina   č. k.   9 Co/107/2007, ktorým bola právoplatne vyriešená otázka platnosti nájomnej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 21. 11. 2003 uzavretej medzi odporcom M., s. r. o., a sťažovateľom 1)“.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata základného práva priznaného v čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť príslušného súdu   nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v   práve   domáhať sa   súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) dosiahne takú intenzitu, že ho možno súčasne považovať aj za porušenie niektorého zo základných práv   alebo   slobôd   upravených   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (m. m. I. ÚS 54/97, IV. ÚS 192/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú   judikatúru,   z   ktorej   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96),   a preto   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Ústavný   súd   na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   pri   predbežnom prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co/64/2010 z 31. marca 2010 a zistil, že krajský súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku okresného súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Ružomberku zamietol návrh navrhovateľov v rade 1/ a 2/, ktorým sa domáhali, aby im odporca spoločne a nerozdielne uhradil sumu 22.306,31   eur   (672.000,-   Sk)   spolu   s   príslušenstvom   predstavujúcim   úrok   z   omeškania z jednotlivých čiastkových plnení vo výške 10 % ročne. Požadovaný nárok mal predstavovať škodu spôsobenú neumožnením užívať nebytové priestory, ktoré získal navrhovateľ v rade 1/ do   nájmu   na   základe   zmluvy   zo   dňa   21. 11. 2003   a   ktoré   mali   byť   prevádzkované prostredníctvom navrhovateľa v rade 2/. Pretože odporca neumožnil prenajaté priestory riadne užívať, vznikol navrhovateľom za obdobie od 1. 2. 2005 do 30. 5. 2005 nárok na ušlý zisk v žalovanej sume.

Prvostupňový súd zamietnutie návrhu zdôvodnil tým, že odporca úspešne vzniesol námietku premlčania, keď za začiatok premlčacej doby považoval deň 22. 11. 2003, teda nasledujúci   po   dni,   kedy   mali   byť   nebytové   priestory   odovzdané   do   užívania.   Pretože navrhovatelia žalovali ušlý zisk za obdobie február až máj 2005, dospel súd k záveru, že poškodený sa o výške ušlého zisku dozvedel vždy po skončení toho-ktorého mesiaca, a preto ku skončeniu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby došlo postupne v priebehu mesiacov februára   až   máj   2007.   Pretože   návrh   bol   uplatnený   až   1. 2. 2008,   prvostupňový   súd považoval uplatnený nárok za premlčaný. Navyše pri navrhovateľovi v rade 2/ konštatoval, že   nie   je   aktívne   vecne   legitimovaným   účastníkom,   nakoľko   nebol   nositeľom   práva vyplývajúceho z uzatvorenej zmluvy o nájme nebytových priestorov. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi, ktorý úspešne bránil svoje práva priznal náhradu vo výške 1.572,74 eur, k náhrade ktorých zaviazal spoločne a nerozdielne navrhovateľov.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej poukázal na to, že:„Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom z návrhu, ako aj prednesov účastníkov mal i odvolací súd preukázané, že navrhovatelia sa domáhali zaplatenia sumy 22.306,31 eur z titulu škody predstavujúcej ušlý zisk za obdobie február až máj   2005, pričom   vznik   škody   odvíjali   od   podpisu   zmluvy   o   nájme   nebytových   priestorov   zo   dňa 21. 11. 2003,   ktorou   odporca   navrhovateľovi   v rade 1/   prenajal   nebytové   priestory pozostávajúce   z   budúcej   pizzerie   s   príslušenstvom   a   letnej   záhrady   o   výmere   40   m2, označené ako nehnuteľnosti na LV č... v kat. úz... ako sklad č. súp... na parcele... v celosti. Podľa tejto zmluvy bol nájom uzatvorený na dobu 9 rokov, počnúc podpísaním nájomnej zmluvy. Napriek uzatvorenej zmluve odporca neumožnil predmet nájmu užívať, preto bola podaná žaloba o vydanie nebytových priestorov do užívania. Spor bol ukončený vyhlásením rozsudku Krajského   súdu v Žiline   sp. zn.   9 Co/107/2007s zo   dňa   10. 12. 2007   (v   tomto konaní   odporcovia   boli   právni   nástupcovia   M.,   s. r. o.,   T.   M.   a M.   F.).   Navrhovateľ v rade 1/ a neskôr aj navrhovateľ v rade 2/, ktorý vstúpil do konania, požadovali zaplatiť škodu predstavujúcu ušlý zisk za obdobie február až máj 2005, tvrdiac, že prevádzkovaním pizzerie,   ktorá   mala   vzniknúť   v   prenajatých   priestoroch,   by   dosiahli   zisk,   o   ktorý   ich odporca nevydaním týchto priestorov ukrátil. Odporcom bola v priebehu konania vznesená námietka premlčania uplatneného nároku.

Vychádzajúc z takto zistených skutočností prvostupňový súd postupoval správne, keď skúmal, či došlo k vzniku škody a kto za ňu zodpovedá. Po vznesení námietky premlčania bol taktiež jeho postup správny, keď najprv posúdil, či právo na náhradu škody je súdne vynutiteľné. Zásada hospodárnosti konania musí viesť v takomto prípade súd k tomu, aby sa prednostne   zaoberal   otázku   premlčania   práva,   pokiaľ   to   vedie   rýchlejšie   a   účinnejšie k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Ak sa dovolá účastník premlčania, právo (nárok) na náhradu škody, nemôže teda súd priznať. V danom prípade navrhovatelia žiadali posúdiť náhradu škody v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka, resp. rozsah náhrady v zmysle § 442 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo sa premlčaní, ak sa nevykonalo v   dobe   v tomto   zákone   ustanovenej   (§ 101   až   110).   Na   premlčanie   súd   prihliadne   len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté   ustanovenie   § 105.   Záložné   práva   sa   nepremlčujú   skôr,   než   zabezpečená pohľadávka. Podľa § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí   za   dva   roky   odo   dňa,   keď   sa   poškodený   dozvie   o   škode   a   o   tom,   kto   za   ňu zodpovedá.

Najneskoršie   sa   právo   na   náhradu   škody   premlčí   za   tri   roky   a   ak   ide   o   škodu spôsobenú úmyselne za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. To neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Prvostupňový   súd   po   vznesení   námietky   premlčania,   vzhľadom   na   zistené skutočnosti, postupoval v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami. Je nesporné, že navrhovateľ v rade 1/ a odporca uzatvorili dňa 21. 11. 2003 zmluvu o nájme nebytových priestorov, pričom nájom mal začať dňom podpísania nájomnej zmluvy. Pretože odporca predmet nájmu nevydal a nájomca ho tak nemohol používať na dohodnutý účel, je možné predpokladať,   že   nasledujúci   deň   mohla   takýmto   konaním   odporcu   vzniknúť   škoda. Navrhovateľ si   uplatnil nárok na   náhradu   za   obdobie február   až   máj 2005.   Tvrdil,   že v tomto   období   mohol   prevádzkovať   v   nebytových   priestoroch   (ktoré   mal   na   základe nájomnej zmluvy dať do užívania odporca) pizzeriu a prevádzkovaním tejto by dosiahol takto   ním   vyčíslený   predpokladaný   zisk.   Nároky   na   náhradu   škôd   vznikajúcich a narastajúcich pokračujúcim porušovaním tej istej právnej povinnosti nemožno z hľadiska premlčania   považovať   za   jediný   nedeliteľný   nárok   na   náhradu   škody,   ktorý   by   vznikol najskôr po skončení porušovania právnej povinnosti alebo po zavŕšení celkovej škody, ale za samostatné nároky na uplatnenie ktorých začína plynúť premlčacia doba, len čo sa poškodený o vzniknutých škodách dozvedel. Navrhovatelia v rade 1/, 2/ vyčíslili jednotlivé nároky za uplatňované kalendárne mesiace, pričom posledný bol uplatnený za máj 2005. Najneskôr po uplynutí tejto doby navrhovatelia vedeli, aká škoda im vznikla a kto za ňu zodpovedá. U každého takto čiastočne uplatneného nároku za uplynutý kalendárny mesiac začala plynúť osobitne trojročná premlčacia lehota a v rámci nej subjektívna premlčacia lehota   (dvojročná).   Táto   by   uplynula   od   1. 6. 2005   do   1. 6. 2007.   Ak   bol   teda   návrh na náhradu   škody   podaný   na   súde   dňa   1. 2. 2008,   správne   dospel   prvostupňový   súd k záveru, že odporca dôvodne vzniesol námietku premlčania takto uplatneného nároku. Navrhovatelia v odvolaní poukazovali na skutočnosť, že o vzniku škody a o tom, kto za   ňu   zodpovedá,   sa   dozvedeli   až   z   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn. 9 Co/107/2007,   ktorý   rozhodol   o   povinnosti   voči   tam   žalovaným   odporcom   odovzdať nebytové   priestory   –   sklad   č. súp...   do   užívania   navrhovateľovi   v   rade   1/.   Týmto rozhodnutím   však   súd   potvrdil   oprávnenosť   navrhovateľa   v   rade   1/   žiadať   vydanie predmetných nebytových priestorov do jeho užívania. Dátum vyhlásenia tohto rozhodnutia nemožno stotožňovať s dátumom, kedy sa mal navrhovateľ v rade 1/ dozvedieť o výške škody a o tom, kto za ňu zodpovedá. Tento poznatok navrhovateľa v rade 1/ vyplýva aj z ním podaného návrhu Okresnému súdu v Ružomberku dňa 21. 12. 2006, kde sa začalo konanie sp. zn.   3 C 151/2006,   pričom   predmetom   bolo   zaplatenie   sumy   2.990.323,-   Sk   voči spoločnosti M., s. r. o., a predmetom konania bolo uhradenie ušlého zisku prevádzkovaním nebytových   priestorov   zo   zmluvy   zo   dňa   21. 11. 2003   a   to   za   obdobie   od 21. 12. 2003 do 31. 5. 2005   (konanie   bolo   zastavené   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku).   Vzhľadom na takto   zistené   skutočnosti   nepovažoval   odvolací   súd   odvolanie   za   dôvodné   a pretože navrhovatelia v odvolaní neuviedli žiadne iné skutočnosti, ktorými by sa prvostupňový súd nezaoberal a na základe ktorých by bolo možné posúdiť vec odlišne od prvostupňového súdu, odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či   príslušný   výklad právnych   noriem   aplikovaných   v   konkrétnych   okolnostiach   prípadu [v danej veci Občianskeho zákonníka] je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Rozsudok   odvolacieho   krajského   súdu   sp. zn.   9 Co/64/2010   z 31.   marca   2010, ako aj rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   3 C/9/2008   z 15.   januára   2009   vychádzajú   pri aplikácii   § 106   ods. 1   a 2   Občianskeho   zákonníka   o premlčaní   práva   na   náhradu   škody zo skutočnosti,   že   sťažovateľ 1   mal   vedomosť   o škode   uplatnenej   formou   ušlého   zisku za február   až   máj   2005   vždy   už   druhý   deň   príslušného   mesiaca,   kedy   mu   neboli sprístupnené   priestory   na   podnikanie,   na   ktoré   mal   nárok   na   základe   nájomnej   zmluvy uzavretej s odporcom ešte 21. novembra 2003.

Ústavný súd sa s uvedeným názorom, ktorý určuje aj začiatok plynutia premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, stotožňuje, a rovnako tak podľa neho nevybočuje z medzí zákona, je zrozumiteľný a tiež je ústavne konformný jeho názor, že dátum vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu vo veci odovzdania nebytových priestorov sťažovateľovi 1 (10. september 2007) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/107/2007 nie je identický s dátumom, keď sa sťažovateľ mal dozvedieť o výške škody a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu a v ňom   vyslovené   právne   názory   sú   vo   vzťahu   k námietkam   uvedeným   v odvolaní sťažovateľov ústavne akceptovateľné. Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, akými   zákonnými   ustanoveniami   sa   riadil   a   aké   skutkové   zistenia   a   úvahy   ho   viedli k vyslovenému   právnemu   názoru.   Po   preskúmaní   spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovatelia   uviedli   v   predmetnej sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   jeho   výklad   a   aplikáciu   ustanovení   Občianskeho zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku v potrebnom   rozsahu   vysvetlil,   na   základe   akého   skutkového   stavu   a   právnych   úvah rozhodol.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a ak tento v konečnom   dôsledku   nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia krajského súdu, ako aj z právnych východísk a záverov, na ktorých je toto rozhodnutie   založené,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   v časti   smerujúcej   proti   postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/64/2010 a jeho rozsudku z 31. marca 2010 pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľov,   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011