znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 338/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. P., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. a spol., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 283/2009 a jeho rozsudkom z 22. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. P. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2010 doručená sťažnosť JUDr. E. P., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. a spol., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 283/2009 a jeho rozsudkom z 22. júna 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 11 C 116/2004-600 z 2. októbra 2008 zamietol jeho návrh,   ktorým   sa   domáhal,   aby   okresný   súd   rozhodol,   že   zverejnením   článku „P. rozhodoval aj v konkurze na C.“ 26. októbra 2004 a článku „P. sa podpísal aj pod E.“ 29. októbra 2004 v denníku Pravda došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti   zo   strany   odporcu   P.,   a.   s.,   B.   Sťažovateľ   zároveň   žiadal,   aby   okresný   súd zaviazal odporcu na zaplatenie 10 000 000 Sk. Proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku okresného súdu rozsudkom č. k. 17 Co 283/2009-682 z 22. júna 2010 tak, že rozsudok okresného   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil,   a to   postupom   podľa   §   219   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. bez nariadenia pojednávania.

Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd namietaným rozsudkom, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil ním označené základné práva podľa ústavy a práva podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu,   pričom   v tejto   súvislosti   argumentuje   najmä takto:«A.1)   Nedoručenie   vyjadrenia   odporcu   k   odvolaniu   sťažovateľa   a   „prekvapivé rozhodnutie“

Sťažovateľ v odvolacom konaní podal odvolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril odporca. Táto skutočnosť jasne vyplýva z napadnutého rozsudku, keďže odvolací súd sa v napadnutom   rozsudku   odvolával   na   vyjadrenie   odporcu   k   odvolaniu,   ktoré   podal sťažovateľ. V odvolacom konaní nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, a odvolací súd vyjadrenie odporcu k odvolaniu sťažovateľa ani nedoručil sťažovateľovi na vyjadrenie. Sťažovateľovi bolo   teda   znemožnené   reagovať   na   právnu   argumentáciu,   ktorú   uviedol   odporca v odvolacom   konaní.   Postupom   odvolacieho   súdu   bol   sťažovateľ   ukrátený   na   svojich procesných   právach,   a   tým   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   V   uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie.

A. 2) Zaujatosť predsedníčky odvolacieho senátu a nestrannosť súdu V   odvolacom   konaní   rozhodoval   predmetnú   právnu   vec   senát   Krajského   súdu v Trenčíne, ktorému predsedala JUDr. E. Z., pričom práve táto sudkyňa rozhodovala a prejednávala   aj   disciplinárnu   vec   tykajúcu   sa   sťažovateľa   ako   predsedníčka prvostupňového disciplinárneho senátu. Jednalo sa o disciplinárne konanie vedené proti sťažovateľovi pod spis. zn. 1 Ds 15/04, v ktorom bolo dňa 24. 09. 2004 vydané rozhodnutie, ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   zo   závažného   disciplinárneho   previnenia   na   tom skutkovom   základe,   že   v   jemu   pridelených   veciach   nekonal   bez   zbytočných   prieťahov a súčasne,   že   ustanovil   správcu   mimo   poradia   a   za   to   mu   bol   uložené   disciplinárne opatrenie zníženie funkčného platu o 50 % na obdobie troch mesiacov. Práve informovanie o   tomto   disciplinárnom   rozhodnutí   bolo   jedným   z   ťažiskových   bodov,   ktoré   sťažovateľ vytýkal vo zverejnených článkoch. Odvolací súd pod vedením JUDr. E. Z. sa teda musel vyjadriť   aj   k   disciplinárnemu   rozhodnutiu   zo   dňa   24.   09.   2004,   ktorý   JUDr.   E.   Z. rozhodovala ako predsedníčka senátu v disciplinárnej veci. Inými slovami povedané, ak JUDr.   E.   Z.   ako   predsedníčka   disciplinárneho   senátu   vydala   rozhodnutie,   ktorým   bol sťažovateľ   uznaný   vinným,   možno   odôvodnene   predpokladať,   že   bude   narušená   jej objektívna nestrannosť, t. j. že bude obhajovať svoje stanovisko, ktoré už raz prezentovala v disciplinárnom rozhodnutí.

Vychádzajúc   z   premisy,   že   v   prvom   rade   by   mal   konajúci   sudca   dbať   o   svoju nestrannosť,   sa   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   legitímne   očakávalo,   že   predsedníčka odvolacieho   senátu   v   danej   veci   bude   sama   namietať   zaujatosť,   resp.   že   v   danej   veci odvolací súd bude postupovať procesne tak, aby sa aspoň sťažovateľ mohol oboznámiť so skutočnosťou, že v uvedenej veci bude rozhodovať ako predseda senátu JUDr. E. Z.; t. j. aby sťažovateľ mohol realizovať svoje procesné právo namietať zaujatosť predsedníčky senátu. Sťažovateľ totiž nepredpokladal, že predsedníčkou senátu, ktorý má prejednávať jeho vec v odvolacom senáte je práve JUDr. E. Z., inak by jej zaujatosť namietal. O tejto skutočnosti sa mohol sťažovateľ dozvedieť práve z podania, ktorým by predsedníčka senátu vyzvala sťažovateľa na vyjadrenie k podanému odvolaniu.

Máme za to, že takýmto postupom odvolací súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred   súdom,   keďže   mu   znemožnil   realizovať   procesné   práva   priznané   mu   Občianskym súdnom poriadkom,   a to (okrem iného aj) namietať zaujatosť   predsedu senátu,   pričom z okolností prípadu vyplývalo, že sťažovateľ túto námietku (pokiaľ by mal vedomosť, kto bude rozhodovať v jeho veci) uplatní.

V uvedenom postupe preto vidíme porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a to konkrétne práva na prístup k súdu, ako i práva na nezávislý a nestranný súd.

A.3) Neakceptovanie žiadosti o odročenie pojednávania súdom prvého stupňa Odvolací súd k odvolaciemu dôvodu, ktorým je odňatie možnosti konať pred súdom, v súvislosti so žiadosťou o odročenie pojednávania uviedol nasledovné dôvody: „termín pojednávania na deň 2. 10. 2008 bol známy navrhovateľovi už 1. 8. 2008 a svoje v poradí ďalšie ospravedlnenie zástupcu navrhovateľa o neúčasti na pojednávaní a žiadosť o jeho odročenie   z   dôvodu   kolízie   s   iným   pojednávaním   ani   nebolo   preukázané   a   nebola preukázaná   ani   navrhovateľova   neodkladná   pracovná   zaneprázdnenosť.“,   pričom   súd prvého   stupňa   k   tomu   uviedol:   „Následne   právny   zástupca   požiadal   o   odročenie   a   to z dôvodu kolízie s pojednávaním na Okresnom súde v Košiciach, pričom tento dôvod na odročenie   pojednávania   súd   vyhodnotil   v   súvislosti   s   ďalším   skutkovo   významnými skutočnosťami ako nie dôležitý.“

Uvedené dôvody považujeme za zjavne arbitrárne a neodôvodnené, keďže súd prvého stupňa síce dôvody odročenia pojednávania „vyhodnotil ako nie dôležité bez toho, aby uviedol, na základe akých úvah dospel k tomuto právnemu záveru, a najmä bez toho, aby sa vysporiada) s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (napr. R 41/2002: „Dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byt' aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu.“), resp. aby sa zaoberal časovým hľadiskom (t. j. či termín, pre ktoré žiada pojednávanie odročiť mu bol vopred známy).

A.4) Porušenie práva na odôvodnenie rozsudku a porušenie princípu prezumpcie neviny... Z práva na spravodlivý proces a nadväzujúcej judikatúry jasne vyplýva povinnosť všeobecného   súdu   zaoberať   sa   relevantnými   námietkami   a   návrhmi   účastníka   konania a s týmito sa v odôvodnení rozhodnutia vyporiadať. Okresný súd i krajský súd sa v konaní nestotožnili   s   argumentáciou   sťažovateľa,   pričom   však   svoje   stanoviská   uvedené v rozsudkoch riadne a presvedčivo neodôvodnili, najmä s ohľadom na právo účastníka, aby súd v konaní rozlíšil v zverejnených článkoch medzi faktami a neprimeranými hodnotiacimi úsudkami.

Súd   prvého   stupňa   uviedol   nasledovné   odôvodnenie:   „Informácie,   ktoré   v   tomto článku   sa   dotýkali   navrhovateľa   neboli   nepravdivé.   Navrhovateľ   bol   disciplinárne potrestaný,   rozhodoval   v   prípade   Nový   C.,   minister   ho   navrhol   potrestať   a   ako disciplinárne opatrenie navrhol preradenie na súd prvého stupňa.“ Tomuto odôvodneniu korešpondovalo aj odôvodnenie odvolacieho súdu: „Z dôkazov, ktoré vo veci okresný súd vykonal, vyvodil správny skutkový záver, že informácie, ktoré odporca vo svojich článkoch uverejnil, a ktoré sa dotýkali navrhovateľa nie sú nepravdivé v údajoch, v ktorých by mohli zasiahnuť do jeho osobnostných práv.“

Takéto   odôvodnenie   je   nielen   nepostačujúce   a   veľmi   všeobecné,   ale   aj   vnútorne rozporu plné a nelogické.

Na základe týchto skutočností máme preto, že odôvodnenie súdov nižších inštancií nebolo   dostatočné,   vnútorne rozporuplné,   nevysporiadalo sa s podstatnými   argumentmi sťažovateľa, nespĺňalo kritéria, ktoré na neho kládla judikatúra Najvyššieho súdu SR ako i Ústavného súdu SR, a preto možno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie ako celok nebolo zákonné a spravodlivé, a preto je aj z ústavného hľadiska neudržateľné.

B) Právo vlastniť majetok - čl. 20 Ústavy, čl. 1 k Protokolu č. 1 Sťažovateľ namieta aj porušenia práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľ mal právo na pokojné užívanie svojho majetku, ktoré mu však bolo odopreté postupom všeobecného súdu.» Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 27. augusta 2010, ktorého obsahom je ďalšia argumentácia vychádzajúca z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. E. P. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn. 17 Co 283/2009- 682 zo dňa 22. 06. 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   v   plnom   rozsahu   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   spis.   zn. 17 Co 283/2009-682 zo dňa 22. 06. 2010 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. E. P. do 15 dni od doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Advokátska kancelária M. a spol., s. r. o.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené v § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Z princípu   sudsidiarity   vyplýva,   že   právomoc   ústavného súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmané (IV. ÚS 303/04).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že „... v danej veci podal v zákonnej lehote aj dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že sa mu odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   pričom   si   je   plne   vedomý   princípu   subsidiarity uplatňovanom v ústavnom súdnictve, v zmysle ktorého, ak v danej veci koná všeobecný súd, tak nie je daná právomoc ústavného súdu konať“.

V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný   súd),   čo   nie je v podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľom   využitý,   ako   predčasné   (m.   m.   IV.   ÚS   142/2010, IV. ÚS 228/2010).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry ESĽP odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadne podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k tomu   tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o podanom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov.   V prípade,   že   by   ústavný   súd   čakal na rozhodnutie   dovolacieho   súdu,   mohlo by to   viesť   k neúmernému predĺženiu   konania o sťažnosti.

Z týchto   dôvodov   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne   nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. septembra 2010