znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 338/08-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   F.,   T.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   K.   Š.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 ods. 3 Listiny základných   práv   a slobôd   postupom   Sociálnej   poisťovne - ústredie   v konaní   vedenom pod č. 525 220 3740 a jej rozhodnutím z 27. júla 2005, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   34 Sd 54/2005   a jeho   rozhodnutím   z 25.   apríla   2006 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 So 70/2007   a jeho   uznesením   z 25. apríla   2007   a   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Sdo 49/2007 a jeho uznesením z 21. augusta 2007, ako aj jej základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom   Sociálnej   poisťovne - ústredie   v konaní   vedenom   pod   č. 525 220 3740   a jej rozhodnutím z 27. júla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2008 doručená sťažnosť Ing. A. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   čl. 12   ods. 4   ústavy   a čl. 3   ods. 3   listiny   postupom Sociálnej   poisťovne - ústredie   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“)   v konaní   vedenom   pod č. 525 220 3740   a jej   rozhodnutím   z 27.   júla   2005,   postupom   Krajského   súdu   v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Sd 54/2005 a jeho rozhodnutím z 25. apríla 2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 So 70/2007 a jeho uznesením z 25. apríla 2007 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 49/2007 a jeho uznesením z 21. augusta 2007, ako aj svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 13 ods. 2 ústavy a čl. 4 ods. 2 listiny postupom Sociálnej poisťovne v konaní vedenom pod č. 525 220 3740 a jej rozhodnutím z 27. júla 2005 (ďalej aj „namietané rozhodnutie Sociálnej poisťovne“).

Z obsahu rozsiahlej sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 19. augusta 2005 bolo sťažovateľke doručené namietané rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní predčasného starobného dôchodku   od 1. júna 2005 v sume 7 771 Sk, pričom   táto suma druhým výrokom rozhodnutia bola zvýšená od 22. júla 2005 na sumu 8 459 Sk.

Dňa 26. augusta 2005 sťažovateľka podala na krajskom súde žalobu o preskúmanie namietaného   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   (ktorú   neskôr   doplnila   podaním z 9. septembra 2005 a 15. apríla 2006), ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Sd/54/2005 rozsudkom z 25. apríla 2006 označené rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007 nadobudol právoplatnosť 8. júna 2007.

Dňa 6. júla 2007 podala sťažovateľka na krajskom súde dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu z 25. apríla 2006, pričom v čase jeho podania už dovolanie vo veciach dôchodkového zabezpečenia nebolo v zmysle § 250s Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) prípustné. Sťažovateľka sa o platnosti toho ustanovenia dozvedela až po podaní dovolania. Najvyšší súd po postúpení veci z krajského súdu rozhodol uznesením sp. zn. 1 Sdo 49/2007 z 21. augusta 2007 tak, že jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP. Uznesenie dovolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 26. septembra 2007.

V sťažnosti   sťažovateľka   k lehote   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   uvádza, „že podáva sťažnosť v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa dozvedela o inom zásahu zo strany Najvyššieho súdu SR na základe uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 4. 6. 2008, ktoré jej právna zástupkyňa obdržala dňa 23. 6. 2008“.

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti podrobne konkretizuje, v čom vidí porušenie svojich   označených   práv,   a   v   súvislosti   s   tým   prezentuje   svoj   právny   názor,   ako   mali všeobecné súdy postupovať pri riešení jej záležitosti.

Sťažovateľka   v závere   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej   sťažnosť   prijal   na   ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   iným   zásahom,   postupom   a   rozhodnutím zo dňa 21. 8. 2007 pod sp. zn. 1Sdo/49/2007 a iným zásahom - postupom a rozhodnutím zo dňa 25. 4. 2007 pod sp. zn. 5So 70/2007, Krajský súd v Trnave iným zásahom - postupom a rozhodnutím zo dňa 25. 4. 2006 pod sp. zn. 34 Sd 54/2005 a Sociálna poisťovne ústredie iným zásahom - postupom a rozhodnutím zo dňa 27. 7. 2005 pod č. 5252203740 porušili základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   a   čl. 38   ods. 2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   v   konaní   o   uplatnenom základnom práve sťažovateľky podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo sťažovateľky, podľa ktorého nikomu nemôže byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody podľa čl. 12 ods. 4 ústavy a čl. 3 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a

2. Sociálna   poisťovňa   ústredie   iným   zásahom - postupom   a   rozhodnutím   zo   dňa 27. 7. 2005 pod č. 5252203740 ďalej porušila základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 v spojení   s   čl. 2   ods. 2   Ústavy   SR;   základné   právo   sťažovateľky,   podľa   ktorého   medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom podľa čl. 13 ods. 2 ústavy a čl. 4 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

3. Iný   zásah - rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   21. 8. 2007   pod   sp. zn. 1 Sdo 49/2007, iný zásah - rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 4. 2007 pod sp. zn. 5 So 70/2006, iný zásah - rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. 4. 2006 pod sp. zn. 34 Sd/54/2005 a iný zásah Sociálnej poisťovne ústredie - rozhodnutie č. 5252203740 sa zrušuje.

4. Sociálnej   poisťovni   ústredie   sa   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

5. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danom   prípade   ústavný   súd   posudzoval   sťažnosť   sťažovateľky   v rozsahu   uvádzanom v petite jej sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala   okrem   iného   aj   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   namietaným rozhodnutím Sociálnej poisťovne.

Ústavný súd z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 338/08 z 15. októbra 2008 zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľky,   v ktorej   namietala   porušenie   svojho   základného   práva podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 38   ods. 1   listiny   namietaným   rozhodnutím   Sociálnej poisťovne,   bola   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu.   Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z   uznesenia   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 200/08   zo   4.   júna   2008   (ďalej   len „uznesenie ústavného súdu“), od doručenia ktorého sťažovateľka počíta lehotu na podanie sťažnosti, ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   základného   práva,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   verejne,   v   jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 2 ods. 2 listiny rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007, bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Toto uznesenie bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 23. júna 2008.

Ústavný   súd   v súvislosti   s lehotou   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu,   ktorú sťažovateľka určila tak, že ju počíta od doručenia uznesenia ústavného súdu, t. j. od 23. júla 2008, zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne   nemôže   ľubovoľne   posudzovať   začiatok   plynutia   týchto   lehôt   a posúvať   ich v závislosti   od   faktických   úkonov   všeobecných   súdov,   resp.   dokonca   od   rozhodnutí ústavného súdu (III. ÚS 334/08).

Ústavný súd zistil, že v petite sťažnosti namietané rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo   sťažovateľke   doručené   21.   augusta   2005,   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn. 34 Sd 54/2005 z 25. apríla 2006 bol sťažovateľke doručený 10. mája 2006 a toto konanie bolo   právoplatne   skončené   8.   júna   2007,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 So 70/2007 z 25. apríla 2007, ktoré bolo sťažovateľke doručené 9. júna 2007, a napokon uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 49/2007 z 21. augusta 2007 bolo sťažovateľke doručené 26. septembra 2007 a konanie bolo právoplatne skončené 28. septembra 2007.

Vzhľadom   na   dátumy   doručenia   a nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutých rozhodnutí, ako aj dátumy právoplatného skončenia jednotlivých konaní a dátum doručenia sťažnosti   (26.   august   2008)   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vo   zvyšnej   časti   bola podaná   zjavne   po uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V nijakom prípade sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľky o včasnosti podania sťažnosti, ktorá plynutie zákonnej   lehoty   odvíja   od   doručenia   uznesenia   ústavného   súdu   jej   právnej   zástupkyni (23. júna 2008).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že aj keby sťažnosť sťažovateľky bola podaná v zákonom ustanovenej lehote pre takýto typ konania a nebola by odmietnutá ako neprípustná vo vzťahu k namietanému porušeniu jej označených práv postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím z 25. apríla 2006, musel by ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   (čl. 127   ods. 1   ústavy   –   princíp   subsidiarity). Námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľky   v podobe   odvolania   smerujúca   voči rozhodnutiu krajského súdu bola totiž predmetom rozhodovania najvyššieho súdu. V rámci tohto procesu najvyšší súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007, ktorým, ako už bolo uvedené, rozsudok krajského súdu potvrdil.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008