znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 337/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť N. H., zastúpeného advokátkou JUDr. Adrianou Krajníkovou, Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2,   čl. 46   ods. 1   a   čl. 47   ods. 4   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a namietaného   porušenia   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 To 78/2012-806 z 13. novembra 2012, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 33/2013 z 24. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. novembra 2013   doručená   sťažnosť   N. H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a   3   písm. a)   a   e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 1 Tdo 33/2013 z 24. júla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 45/2012 z 12.   júla   2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu   z   12.   júla   2012“)   vo   výrokoch o trestoch   a   spôsoboch   ich   výkonu,   podľa   ktorého   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 3   písm. c)   Trestného   zákona   spáchaného   formou   spolupáchateľstva   podľa   § 20 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona s použitím § 38   ods. 4   Trestného   zákona   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   18   rokov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona bol sťažovateľ napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, súčasne mu bol podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 78 ods. 1 tohto zákona uložený ochranný dohľad na   dobu   3   rokov   a   podľa   § 73   ods. 1   Trestného   zákona   mu   bolo   uložené   ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol   sťažovateľovi   podľa   § 322   ods. 3   Trestného   poriadku   podľa   § 172   ods. 3   písm. c) Trestného zákona s použitím § 38 ods. 4 Trestného zákona pri nezmenenom skutkovom základe   uložený   trest   odňatia   slobody   vo výmere   18   rokov   nepodmienečne   podľa   § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym   stupňom   stráženia.   Inak   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   ostal nezmenený.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto rozsudku   krajského   súdu   dovolanie „podľa   § 368 ods. 1 Tr. por.,... pre dôvody podľa § 371 ods. 1, písm. c/ a e/ Tr. por.“, ktoré však bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté, pretože najvyšší súd dospel k názoru, že „nie sú splnené dôvody dovolania“.

Vo svojom dovolaní (ako aj odvolaní) sťažovateľ poukázal „na námietku porušenia práva na obhajobu,   a porušenie mojich základných ľudských práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko konanie pred súdmi sa nevykonalo v jazyku, ktorému rozumiem, napriek tomu, že... žiadal o ustanovenie tlmočníka a tiež na námietku, že počas verejného zasadnutia Krajského súdu v Košiciach konal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach JUDr. B. B., ktorý mal byť vylúčený z dôvodu, že o veci pred Okresným súdom v Košiciach rozhodoval jeho otec JUDr. L. B.“.

Vo vzťahu k námietke porušenia svojho práva na ustanovenie tlmočníka a konanie v jazyku,   ktorému   rozumie,   poukazuje   sťažovateľ   na   nález   ústavného   súdu   sp. zn. III. ÚS 39/01   zo 4.   júla   2001,   uvádzajúc,   že   nemal «možnosť   konať   v   jazyku,   ktorému rozumiem a to jednak na hlavných pojednávaniach a verejnom zasadnutí, ako aj mi bolo odopreté preloženie zápisnice z týchto úkonov do jazyka, ktorému rozumiem.

Doposiaľ riadne nerozumiem tomu, čo sa na pojednávaniach dialo a ani obsahom zápisníc a tiež rozhodnutiam vo veci samej. Rovnako obtiažne som sa dorozumieval aj s mojou obhajkyňou a to hlavne preto, že riadne som neporozumel obsahu týchto úkonov a preto aj komunikácia medzi nami a právne poradenstvo bolo komplikované.

Opakovane som apeloval na poukaz môjho práva na konanie v materinskom jazyku, resp.   jazyku,   ktorému   rozumiem,   a dožadoval   som   sa   ustanovenia   tlmočníka   z   jazyka „pašto“,   ktorý je úradným jazykom v Afganistane a ktorému iba tomuto jazyku riadne rozumiem.   Moja   požiadavka   bola   takto   prvýkrát   predložená   prostredníctvom   obhajkyne JUDr. Adriany Krajníkovej, nakoľko dovtedy sa nikto touto záležitosťou nezaoberal (aj keď som to žiadal) a súčasne   som v tomto štádiu   konania   zistil,   že prebiehajúcim   úkonom na súde dostatočne a riadne nerozumiem.

Súdy konajúce vo veci, a rovnako aj dovolací súd skonštatovali, že nemám právo na konanie v materinskom jazyku, ale jazyku ktorému rozumiem a podľa nich je to „perzský jazyk“   a   takéhoto   tlmočníka   som   mal   ustanoveného...   opakovane   som   poukazoval   (aj) na skutočnosť, že žiadam konať v jazyku, ktorému rozumiem a tým je „pašto“, a ktorý je zároveň mojim materinským jazykom a súčasne jedným (prvým v poradí) z dvoch úradných jazykov štátu Afganistan. Súbežne, výslovne som udával, že pre úradné účely, teda pre účely tohto trestného konania riadne nerozumiem jazyku „perzština“ z ktorého, bol ustanovený tlmočník.   Ide síce   tiež   o úradný   jazyk štátu   Afganistan (druhý   úradný jazyk   v poradí), patriaci do skupiny perzských jazykov (ale týchto perzských jazykov je cca 50) tak, ako perzským   jazykom   je   aj   „pašto“.   Do   konania   pribratý   tlmočník   N. D.,   vysokoškolský vzdelaná osoba, s rovnakým štátnym pôvodom ako ja, ktorý neovláda jazyk „pašto“ prvý úradný jazyk v štáte Afganistan (preto nemohol byť ustanovený na tento jazyk), tak, ako ja neovládam   jazyk   „perzština“   (druhý   úradný   jazyk),   ale   mne   sa   „diktuje“   ovládať „perzštinu“ a týmto sa vec ustanovenia tlmočníka do jazyka, ktorému rozumiem, považuje za riadne vybavenú.».

K odopretiu   práva   na   vyhotovenie   prekladov   písomností   (zápisníc   o hlavnom pojednávaní)   zo   slovenského   jazyka   do   perzštiny   sťažovateľ   uvádza,   že   nežiadal   o ich preklad   do perzštiny,   ale „do   jazyka....“,   ktorému   rozumie   a   čo   je   zrejmé,   že [týmto jazykom, pozn.] nie je perzština, odvolací súd uviedol, že síce je nutnosťou učiniť takýto preklad osobe neznalej jazyk, v ktorom sa konanie vedie, avšak právo tejto osoby používať v konaní jazyk, ktorému rozumie, nezakladá automaticky právo na vyhotovenie prekladu písomností, pričom toto právo nemožno vyvodiť ani z Trestného poriadku ani z Ústavy SR. Uvedené   považujem   za   porušenie   zákona   a   mojich   základných   práv,   nakoľko príslušné listinné materiály sú súčasťou trestného konania a rovnako mám právo na ich preklad,   nakoľko   o   tento   preklad   som   požiadal   (teda   nenamietal   som   automatické nevyhotovenie prekladu, ale zamietnutie mojej žiadosti na vykonanie prekladu). Toto právo je mojim základným právom a je zrejmé, že ak z dôvodu neznalosti jazyka nepoznám obsah písomnosti, nemám zabezpečenú možnosť sa riadne brániť.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa poukazuje na názor dovolacieho súdu, ktorý je podľa jej názoru «bez opory v zákone aj v tom, že je povinnosťou obhajcu zabezpečiť klientovi preklad písomnosti (má na mysli z trestného spisu) do materinského jazyka, alebo jazyka ktorému rozumie a úhradu by si nárokoval predpísaným spôsobom. Uvedené je absolútne v rozpore so zákonom, nakoľko ide o otázku ustanovenia tlmočníka do konania, v rámci ktorého   tento   vykonáva   aj   preklad   úradných   písomností   nachádzajúcich   sa   v   ňom. Z predmetnej   veci   je   nesporné,   že   Slovenská   republika   (s   príslušnými   kompetenciami a mocou   štátu)...   nedokáže   zabezpečiť   tlmočníka   z   úradného   jazyka   „pašto“,   ktorému rozumiem a bremeno ťarchy prenáša na obhajcu, ktorý ani v minimálnej miere nedisponuje možnosťami štátu a už vôbec nie kompetenciami na regulérne teda úradné zabezpečenie tlmočníka.   Rovnako   by   bolo   v rozpore   so   zákonom   akceptovať   „preklad“   zápisnice z hlavného pojednávania učinený tlmočníkom bez jeho pribratia do konania, nakoľko by nešlo   o   tlmočníka   podľa   § 28   Tr. zák.,   a   opätovne   vyvstáva   otázka   potreby   prijatia tlmočníka podľa § 28 Tr. zák. na úradné preloženie úradných listín z tohto trestného spisu. Dovolací súd svoj názor odôvodňuje aj poukazom na § 15 zák. č. 655/2004 Z. z., že advokát má o. i. nárok na náhradu výdavkov za preklady, pričom tu sa nemá na mysli preklad z dotknutého súdneho spisu, ale preklady listín zakladaných do spisu pre účely obhajoby, teda   preklady   učinené   v   rámci   zabezpečovania   obhajoby,   Zápisnicu   z   hlavného pojednávania, resp. rozhodnutia súdov a iné listiny zo spisu môže relevantne prekladať iba pribratý tlmočník (prekladateľ).».

Sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s konštatovaním dovolacieho súdu, že jeho „následná zmena   postoja   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   kedy...   vyhlásil,   že   dostatočne nerozumie[m],   perzskému   jazyku   tak,   ako   tlmočenie   vykonával   N.   A.   a žiada[l] som   o ustanovenie tlmočníka do... materinského jazyka, je účelová“, a poukazuje na to, že najvyšší súd   sa   nesprávne   vyjadruje,   že   sťažovateľ   vyhlásil, «...   že   dostatočne   nerozumiem perzskému jazyku, nakoľko takto som sa nikdy nevyjadril. Naopak, v dovolaní (aj odvolaní) som   podrobne   vysvetlil   problematiku   perzského   jazyka,   ktorý   takýto   pojem   je   neurčitý, nakoľko perzský jazyk je aj „perzština“ a „pašto“ a ďalších cca 50 perzských jazykov. Takže ak Najvyšší súd SR hovorí, že som sa vyjadril, že dostatočne nerozumiem perzskému jazyku, toto stanovisko je neurčité a nepreskúmateľné (nie je zrejmé, ktorý perzský jazyk má na mysli) a na základe toho nemožno vyvodiť, že moja požiadavka na pribratie tlmočníka do môjho   materinského   jazyka   je   účelová.   V   skutočnosti   stále   tvrdím   to,   že   dostatočne nerozumiem „perzštine“, ako jednému z perzských jazykov (nie že nerozumiem perzskému jazyku) a žiadam o pribratie tlmočníka do jazyka „pašto“ (tiež perzského jazyka) ktorému dostatočne rozumiem, nakoľko je mojim materinským jazykom a zároveň (prvým) úradným jazykom štátu Afganistan.

Najvyšší súd SR tiež nesprávne definuje moju požiadavku na pribratie tlmočníka, ako požiadavku   na   pribratie   tlmočníka   do   môjho   materinského   jazyka,   nakoľko   táto   znela na pribratie tlmočníka   do   môjho   materinského jazyka,   resp.   jazyka,   ktorému rozumiem, ktorým je „pašto“ (ktorý je mojim materinským jazykom a zároveň prvým úradným jazykom štátu Afganistan).

Najvyšší   súd   SR   tiež   nesprávne   hodnotí   to,   že moja   žiadosť   v   priebehu   konania na súde prvého stupňa je účelová, nakoľko dovtedy som dostatočne rozumel pribratému znalcovi.   Uvedené   konanie   však   nie   je   z   mojej   strany   účelové,   pričom   konštatovanie účelovosti je irelevantné, nakoľko v každom štádiu konania mám právo o uvedené požiadať (poukazujem   na   citovaný   ústavný   nález),   avšak   moja   požiadavka   vzišla   z   okolností,   že konaniu na súde som dostatočne nerozumel.   Prípravné konanie a konanie na súde má v sebe   odlišnosti,   a   tak,   ako   som   udával,   tomuto   konaniu   na   súde   som   dostatočne nerozumel.   Pribratie tlmočníka   na   materinský jazyk,   resp.   jazyk,   ktorému rozumiem,   je mojim   základným   právom   v   ktoromkoľvek   štádiu   konania,   poukazujúc   aj   na   citovaný ústavný nález.».

Sťažovateľ preto tvrdí, že „konajúce súdy a dovolací súd rovnako, porušili moje právo na konanie v materinskom jazyku, resp. jazyku, ktorému rozumiem, o ustanovenie ktorého tlmočníka (prekladateľa) som viackrát žiadal a ktoré právo mám v ktoromkoľvek okamihu konania bez ohľadu na to, že zbežne (tzv. kuchynskou rečou) rozumiem jazyku, v ktorom sa koná, resp. jazyku, v ktorom je pribratý tlmočník, a rovnako porušili moje právo keď odopreli vykonať preklad požiadaných listín z trestného spisu do jazyka, ktorému rozumiem. Ani slovenský jazyk, ani perzštinu neovládam tak, aby som im rozumel za účelom úradného   styku,   nepoznám   gramatiku,   nerozumiem   a   nerozlišujem   komunikáciu v časovaniach, v podmieňovacích spôsobov a pod., čo je pre účely objasňovania skutku a mojej obrany vysoko podstatná okolnosť.“.

K námietke, že počas verejného zasadnutia krajského súdu konal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach JUDr. B. B. (ďalej len „prokurátor“), ktorý mal byť vylúčený z dôvodu, že vo veci pred okresným súdom rozhodoval jeho otec JUDr. L. B., sťažovateľ poukazuje na to, že „dovolací súd uviedol, že nedošlo k žiadnemu porušeniu zákona a prítomnosť tohto prokurátora na odvolacom súde nemôže zakladať prekážku vykonania odvolacieho konania o rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý rozhodoval sudca, s ktorým má tento   prokurátor údajne   príbuzenský   vzťah.   Súčasne   poznamenal,   že   táto   osoba nebola namietaná počas odvolacieho konania.

Je (bez pochýb) dané, že medzi JUDr. B. B. a JUDr. L. B., je blízky príbuzenský vzťah (syn a otec). Je zrejmé, že odvolací súd túto namietanú otázku riadne nevybavil, nakoľko keďže   udáva,   že ide o   údajný   príbuzenský pomer,   túto   otázku   nepreskúmal.   V opačnom   prípade   by   mal   potvrdené,   že   ide   o   mnou   udávaný   príbuzenský   vzťah. Odôvodnenie je v tejto časti nepreskúmateľné.

Mám za to, že bol porušený zákon, ak JUDr. B. B. konal ako prokurátor krajskej prokuratúry v odvolacom konaní proti rozsudku vydanom v prvom stupni JUDr. L. B., jeho otcom. Skutočnosť, že táto okolnosť nebola namietaná v odvolacom konaní je irelevantná, nakoľko   strany   konania   nemusia   mať   o   takýchto   vzťahoch   okamžitú   vedomosť,   pretože konajúci prokurátor sa na verejnom zasadnutí nepredstavuje menom.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vydal tento nález:„Základné   právo   sťažovateľa   zaručené   podľa   čl. 12   ods. 2,   čl. 17   ods. 2,   čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 Ústavy SR a Dohovorom o ochrane ľudských práva základných slobôd čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. a/, e/, bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR, zo dňa 24. 7. 2013, sp. zn.   1 Tdo 33/2013   a   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   13. 11. 2012, sp. zn. 7 To 78/2012-806, porušené.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 24. 7. 2013, sp. zn. 1 Tdo 33/2013   a   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   13. 11. 2012,   sp. zn. 7 To 78/2012-806 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   Najvyššiemu   súdu   SR   a   Krajskému   súdu   v   Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných základných práv sťažovateľa.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach sú povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania – právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 511,45 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom príslušného orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať...

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl. 6   ods. 3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podstatou tejto časti sťažnosti je námietka sťažovateľa, že v jeho trestnej veci mu bola odňatá možnosť konať v jeho materinskom jazyku, resp. jazyku, ktorému rozumie. Súdy pribrali do konania tlmočníka z/do jazyka perzského, hoci sťažovateľ tvrdí, že perzský jazyk neovláda na dostatočnej úrovni na to, aby pochopil zmysel obvinenia, vedel, aké práva   má   v   trestnom   konaní,   a   mohol   ich   účinne   uplatniť.   Z   uvedeného   vyplýva,   že podstatou sťažovateľových námietok je porušenie jeho práva na obhajobu, ktoré mu malo byť   obmedzené   tým,   že   nerozumel   dostatočne   jazyku   konania.   Sťažovateľ   nijako nespochybnil skutkové a právne závery súdov. Preto ústavný súd posudzoval len tieto jeho námietky   a vo   vzťahu   k tým   právam,   ktoré   uvádza   v petite   svojej   sťažnosti,   ktorým   je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Uznesením sp. zn. I. ÚS 208/2013 zo 17. apríla 2013 ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa   v časti   smerujúcej   proti   postupu   a rozsudku   krajského   súdu   podľa   zásady ratio temporis ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   pretože   o ochrane   tých   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namietal, nerozhodol ešte najvyšší súd v dovolacom konaní. Ústavný súd poukázal na svoju judikatúru (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011), podľa ktorej v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za prípustnú   až   po rozhodnutí o dovolaní. Ústavný súd sa odvolal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 12. 11. 2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   na ktorý štandardne   odkazuje   vo   svojej   judikatúre   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09,   I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 453/2010),   poukazujúc,   že   ak   najvyšší   súd dovolanie   odmietne   ako   neprípustné,   bude   lehota   na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu.

Ústavný súd preto, majúc na zreteli účel práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj citovanú judikatúru, pristúpil v okolnostiach daného prípadu aj k preskúmaniu uznesenia krajského súdu.

Krajský súd vo svojom rozsudku vo vzťahu k používaniu slovenského jazyka, resp. perzského jazyka, sťažovateľom poukázal na tieto skutočnosti:

„... obžalovaný H. v predmetnom trestnom stíhaní vypovedal pred orgánmi činnými v trestnom   konaní   a súdom v   jedenástich   prípadoch.   V   prípravnom   konaní   po zákonom poučení v 3 prípadoch (20. 10. 2011 č. l. 21, 21. 10. 2011 č. l. 94 a 24. 10. 2011 č. l. 100) vyhlásil,   že   slovenský   jazyk   ovláda   slovom   a   písmom   a   tlmočníka   do   iného   jazyka nepotrebuje.

Pri   nasledujúcich   3   výsluchoch   v   prípravnom   konaní   (11. 11. 2011   č. l.   107, 5. 3. 2011 č. l. 112 a 2. 12. 2011) vyhlásil, že slovenskému jazyku rozumie čiastočne a trvá pri týchto úkonoch na prítomnosti tlmočníka do jazyka perzského. Tlmočník bol do konania pribratý opatrením vyšetrovateľky policajného zboru dňa 11. 11. 2011 a jeho osoba nebola do   konania   verejného   zasadnutia   krajského   súdu   zmenená.   Obžalovaný   pri   označených úkonoch nenamietal spôsob ani obsah tlmočenia.

Pri   vyšetrení   jeho   duševného   stavu   v   prípravnom   konaní   znalcami   z   odboru zdravotníctva 1. 3. 2012 (č. l. 260) s týmito komunikoval v slovenskom jazyku všestranne správne orientovaný a s adekvátnymi odpoveďami.

V   konaní   pred   okresným   súdom   vypovedal   v   zostávajúcich   4   prípadoch,   pričom na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. 4. 2012 (č. l. 633) výslovne trval na prítomnosti pribratého tlmočníka a pre jeho neprítomnosť súd o úkone podľa § 238 Tr. por. nekonal a verejné zasadnutie odročil.

Pri   výsluchoch   pred   súdom   30. 4. 2012   (č. l.   644)   a   5. 6. 2012   (č. l.   640)   bol prítomný pribratý tlmočník, pričom obžalovaný spôsob tlmočenia ani v týchto prípadoch nenamietal.   Na   hlavnom   pojednávaní   dňa   5. 6. 2012   obhajkyňa   obžalovaného   JUDr. Adriana Krajníková súd žiadala o preloženie zápisnice z tohto úkonu do jazyka perzského, ktorému obžalovaný H. rozumel (č. l. 649).

Dňa 19. 6. 2012 bola okresnému súdu prostredníctvom obhajkyne doručená žiadosť obžalovaného o pribratie tlmočníka v prebiehajúcom konaní do jeho materinského jazyka t. j. jazyka pašto, ktorý je jedným z úradných jazykov Afgánskej islamskej republiky. Na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. 7. 2012 (č. l. 679) obžalovaný na položenú otázku obhajkyne prehlásil, že tlmočenému prekladu nerozumie vo všetkých jeho častiach. Pred   vynesením   rozsudku   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   12. 7. 2012   (č. l.   730) obžalovaný prednesenej verbálnej komunikácií zo strany súdu resp. prokurátora nerozumel v celom rozsahu a to napriek aktívnej účasti tlmočníka.

Zo spisového materiálu vyplýva, že uvedené úkony trestného stíhania obžalovaného boli vykonané za prítomnosti jeho obhajcov, okrem úkonu z 20. 10. 2011, kedy vypovedal bezprostredne po jeho zadržaní orgánmi polície.

Potrebu   tlmočenia   obžalovanému   do   jazyka   pašto   predniesla   jeho   obhajkyňa   aj v konaní pred Krajským súdom v Košiciach 24. 7. 2012 (č. l. 752), ktorý rozhodoval o jeho väzbe. Podľa vyjadrenia obžalovaného komunikácií na súde rozumel zhruba. Obhajkyňa ďalej dodala, že pokiaľ bude obžalovaný, z väzby krajským súdom prepustený na slobodu so svojim   klientom   nebudú   namietať   priebeh   verejného   zasadnutia,   v   opačnom   prípade žiadajú o pribratie tlmočníka do jeho materinského jazyka.“

Ďalej krajský súd zistil, že sťažovateľ bol: „- rozsudkom Okresného súdu v Rožňave sp. zn. 1 T 97/2004 z 29. 9. 2004 v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   6 To 211/2004   z   5. 11. 2004   odsúdený pre pokračujúci trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005.   V   tomto   trestnom   konaní   v   štádiu   prípravného   konania   obžalovaný dňa 9. 3. 2004 (č. l.   93)   po zákonnom poučení a prítomnosti obhajcu prehlásil,   že jeho rodným   jazykom   je   perzština.   Z   uvedeného   dôvodu   boli   do   konania   pribratí   9. 3. 2004 (č. 1. 44) a 29. 4. 2004 (č. 1. 46) dvaja tlmočníci z jazyka perzského do jazyka slovenského. Pribratý tlmočník bol v konaní prítomný až do právoplatného odsúdenia N. H., pričom aktívne   prekladal   písomné   podania   odsúdeného,   súdu   a   tlmočil   do perzského   jazyka vykonávané úkony trestného konania.

-   v   trestnom   stíhaní   vedenom   na   Okresnej   prokuratúre   Košice I   pod   sp. zn. 1 Pv 1431/2006   pre   trestný   čin   poškodzovania   cudzej   veci   podľa   § 245   ods. 1   Tr. zák. prokurátor okresnej prokuratúry dňa 10. 9. 2007 podľa § 220 ods. 1 Tr. por. schválil zmier a   zároveň   podľa   § 215   ods. 1   písm. f/   Tr. por.   zastavil   trestné   stíhanie   vedené proti obžalovanému H.

Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 15. 6. 2007 (č. l. 6) po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola pretlmočená.

- rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 4 T 23/2006 z 8. 9. 2010 bol N. H. uznaný vinným z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 Tr. zák.

Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 20. 3. 2006 (č. l. 5) po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola pretlmočená. Hlavné pojednávanie na okresnom súde sa za prítomnosti jeho obhajkyne dňa 8. 9. 2010 vykonalo taktiež bez prítomnosti tlmočníka.

-   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Revúcej   sp. zn.   2 T 243/2009   zo   6. 9. 2010   bol obžalovaný N. H. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

V   prípravnom   konaní   dňa   4. 5. 2009   (č. l.   11)   pri   výsluchu   žiadal   prítomnosť tlmočníka. Opatrením vyšetrovateľa policajného zboru z 5. 5. 2009 (č. l. 18) bol do konania pribratý tlmočník z jazyka slovenského do jazyka perzského. Tlmočník bol pri výsluchu obžalovaného prítomný toho istého dňa bez prednesených námietok. Osoba tlmočníka bola totožná s tlmočníkom pribratým vo veci sp. zn. 1 T 97/2004. Obžalovaný na prítomnosti tlmočníka   netrval   pri   svojom   ďalšom   výsluchu   v   prípravnom   konaní   dňa   11. 6. 2009 (č. l. 23) ako i na verejnom zasadnutí 6. 9. 2009 (č. l. 218) konanom o návrhu na schválenie dohody   o   vine   a   treste.   V   zastúpení   svojho   obhajcu   prehlásil,   že   slovenskému   jazyku rozumie slovom aj písmom (č. l. 218).“

Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ „vzhľadom na dĺžku pobytu v Slovenskej republiky, ako i miesto svojho pôvodu rozumie pre účely trestného   konania   slovenskému   jazyku,   ako   i   jazyku   perzskému,   v   ktorom   bol   pribratý tlmočník“. Žiadosti sťažovateľa, aby sa konanie v jeho trestnom stíhaní viedlo v jazyku pašto, krajský súd považoval „za obštrukcie, ktoré mali za účel spôsobiť neodôvodnené prieťahy   v   trestnom   konaní.   Obžalovaný   aj   v   čase   konania   verejného   zasadnutia na krajskom súde komunikoval so svojou obhajobou a súdom v slovenskom jazyku a týmto dal   najavo,   že   jeho   požiadavky   na   konanie   v   jazyku   pašto   sú   neodôvodnené.   O   tejto skutočnosti svedčí zápisnica o verejnom zasadnutí z 13. 11. 2012.“.

V tejto súvislosti krajský súd sťažovateľa odkázal na „základnú zásadu trestného konania uvedenú v § 2 ods. 20 Tr. por., podľa ktorej ak obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie;   má   právo   na   tlmočníka   a   prekladateľa.   N. H.   opakovane   pred   orgánmi   činnými v trestnom konaní, ako i súdom uviedol, že slovenskému jazyku, ako i svojmu rodnému perzskému jazyku rozumie, a preto krajský súd nezistil žiadny dôvod, v zmysle ktorého, by sa konanie v jeho trestnom stíhaní malo viesť v jazyku pašto. Pre uvedené dôvody nie je v predmetnom   procese   nutné   aplikovať   ani   závery   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   sp. zn.   III. ÚS 39/2001   zo   4. 7. 2001,   tak   ako   sa   o   to   obžalovaný   odvolaním domáhal.   Súčasná   právna   úprava   ust.   § 2   ods. 20   Tr. por.   neukladá   orgánom   činným v trestnom konaní alebo súdu povinnosť tlmočiť úkony trestného konania obžalovanému do jazyka materinského, ale do jazyka o ktorom vyhlási, že mu rozumie.“.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   týkajúceho   sa   dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keď sťažovateľ primárne namietal porušenie svojho práva na obhajobu, pretože do konania nebol pribratý tlmočník do jazyka pašto, citoval príslušné ustanovenia Trestného poriadku, uvádzajúc, že:

„Podľa   § 2   ods. 20   Tr. por.   ak   obvinený,   jeho   zákonný   zástupca,   poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.

Podľa § 28 ods. 1 Tr. por. ak je potrebné pretlmočiť obsah výpovede alebo ak osoba uvedená   v § 2   ods. 20   vyhlási,   že   nerozumie   jazyku,   v ktorom   sa   konanie   vedie,   alebo nehovorí týmto jazykom, priberie sa tlmočník opatrením. Tlmočníkom môže byť výnimočne aj zapisovateľ.

Podľa § 28 ods. 2 Tr. por. ak si osoba podľa § 2 ods. 20 zvolí jazyk, na ktorý nie je v zozname   tlmočníkov   zapísaný   žiadny   tlmočník,   alebo   vec   neznesie   odklad   a   zapísaní tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie orgán činný v trestnom konaní alebo súd tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie.

Právo dotknutej osoby používať v trestnom konaní jazyk, ktorému rozumie, je jednou zo základných zásad Trestného poriadku. Rovnaké právo garantuje v č1. 47 ods. 4 Ústava Slovenskej   republiky.   Využitie   práva   na   tlmočníka   je   podmienené   vyhlásením   dotknutej osoby, že neovláda jazyk.

Trestný   poriadok   účinný   od   1.   januára   2006,   na   rozdiel   od   starej   úpravy,   však neobsahuje   oprávnenie   používať   pred   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   materinský jazyk.“

Ďalej   najvyšší   súd uviedol,   že   «Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   obvinený   je cudzím štátnym príslušníkom a i keď od začiatku trestného konania prehlásil, že na Slovensku už žije dlhšiu dobu a slovenský jazyk ovláda „slovom aj písmom“, bol do konania pribratý tlmočník   z   jazyka   perzského,   ktorému   obvinený   ako   osoba   pochádzajúca   z Afganskej islamskej republiky rozumie.».

Najvyšší súd taktiež poukázal na «zápisnice o výsluchu zadržanej podozrivej osoby a obmedzení   osobnej   slobody   podozrivej   osoby   zo   dňa   20.   októbra   2011,   bol   obvinený v slovenskom jazyku poučený o svojich právach a povinnostiach, a to i o práve na tlmočníka a prekladateľa a následne obvinený prehlásil, že po slovensky rozumie. V dňoch 21. októbra 2011 a 24. októbra 2011 bol obvinený vypočutý, pričom opakovane prehlásil, že slovensky jazyk ovláda slovom i písmom, pričom pri výsluchoch bol prítomný aj jeho obhajca. V nadväznosti na to obvinený prehlásil, že využije svoje právo a bude vypovedať v „afganskom jazyku“, a preto dňa 11. novembra 2011 vyšetrovateľom bol do konania pribratý tlmočník vzatý do sľubu ad hoc, keďže v zozname tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR nie je zapísaný žiadny tlmočník, ani prekladateľ, z jazyka afganského do jazyka slovenského. Takto bol do konania pribratý ako tlmočník N. D., ktorý sa narodil v Afganskej islamskej republike, už 21 rokov žije na Slovensku a ovláda oba jazyky slovom aj písmom. Následne bol obvinený znovu vypočutý a to za prítomnosti tohto tlmočníka i svojho obhajcu.

V priebehu ďalšieho konania dňa 5. marca 2012 obvinený N. H. prehlásil, že je afganskej národnosti, ale slovenský jazyk ovláda slovom i písmom, niekedy má, ale problém vyjadriť sa presne po slovensky, a preto chce vypovedať za prítomnosti tlmočníka. V jeho požiadavke mu bolo vyhovené a výsluch bol vykonaný za prítomnosti tlmočníka N. D. ako aj obhajcov a advokátskeho koncipienta.

Dňa 2. decembra 2011 bola vykonávaná rekognícia osoby za prítomnosti tlmočníka. Pred   vykonaním   tohto   úkonu   obvinený   prehlásil,   že   využije   svoje   právo   vypovedať vo svojom materinskom jazyku a bude vypovedať „po afgánsky“.

Dňa   10.   apríla   2012   sa   obvinený,   za   prítomnosti   obhajkyne   JUDr.   Adriany Krajníkovej   a   jej   koncipienta,   zúčastnil   preštudovania   vyšetrovacieho   spisu   a   dňa 13. apríla 2012   bola   okresným   prokurátorom   Okresnej   prokuratúry   Košice I   podaná Okresnému súdu Košice I obžaloba. Následne súd rozhodoval o väzbe obvineného, pričom verejné zasadnutie odročil, so zreteľom na žiadosť obvineného, aby bol prítomný tlmočník. Hlavné   pojednávanie   prvostupňového   súdu   dňa   5.   júna   2012   bolo   vykonané za prítomnosti   tlmočníka   N. D.,   pričom   v   jeho   záverečnej   časti   obhajkyňa   obvineného JUDr. Krajniková požiadala o preloženie zápisnice o hlavnom pojednávaní do „perzského“ jazyka, ktorú žiadosť následne súd zamietol.

Osobitným   písomným   podaním   obhajkyňa   obvineného   zo   dňa   18.   júna   2012 požiadala súd o pribratie do konania tlmočníka z paštúnskeho jazyka s odôvodnením, že obvinený perštine síce „zbežne“ rozumie, ale nie je jeho materinským jazykom, pričom počas   hlavného   pojednávania   prekladu   tlmočníka   v   rôznych   detailoch,   ktoré   považuje za podstatné, riadne nerozumel.

Na hlavnom   pojednávaní dňa 12.   júla   2012   bolo   predsedom senátu   obvinenému oznámené, že žiadosti obhajkyne vyhovené nebude, nakoľko sa pokúsil zaistiť tlmočníka z paštúnskeho   jazyka,   avšak   bolo   zistené,   že   tlmočník   z   tohto   jazyka   na   Slovensku t. č. neexistuje.

Vzhľadom k tomu, že obvinený mal počas celého konania zabezpečené tlmočenie do jazyka,   ktorému rozumie a ktorý je používaným jazykom jeho rodnej krajiny,   jazyku (ktorý   taktiež   podľa   vlastných   vyjadrení   do   značnej   miery   ovláda)   pri   jednotlivých výsluchoch priebeh trestnej činnosti kladenej mu za vinu.».

Na   základe   uvedeného   najvyšší   súd   skonštatoval,   že „následnú   zmena   postoja obvineného v konaní pred prvostupňovým súdom, kedy vyhlásil, že dostatočne nerozumie perzskému   jazyku   tak,   ako   vykonával   tlmočenie   tlmočník   N. D.,   a   žiadal   o ustanovenie tlmočníka do jeho materinského paštúnskeho jazyka, možno vyhodnotiť ako jednoznačne účelovú. Okresný súd sa aj napriek tomu pokúsil zabezpečiť tlmočníka z tohto jazyka, avšak neúspešne.

... obvinený mal počas celého konania zabezpečené tlmočenie do jazyka, ktorému rozumie   a   ktorý   je   jedným   zo   štátnych   jazykov   jeho   rodnej   krajiny.   Pri   vykonávaných úkonoch súhlasil s tlmočením do perzského jazyka, ani raz nenamietal tlmočníka, až neskôr svoj   postoj   zmenil.   Preto   považoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolateľovu námietku, ohľadom porušenia jeho práva na obhajobu, za nedôvodnú.“.

Nie je úlohou ústavného súdu zaoberať sa v tomto smere otázkou, do akej miery bol postup navrhovateľa účelový a do akej nie. Podstatou posudzovania ústavného súdu nie je otázka   účelovosti   postupu   sťažovateľa,   ale   otázka   ústavnosti   postupu   krajského   súdu a najvyššieho súdu v jeho trestnej veci, keď navyše prípadná účelovosť postupu sťažovateľa nezbavuje štátne orgány ústavnej povinnosti postupovať voči nemu v súlade s ústavou.

Podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 ústavy je zabezpečiť každému účastníkovi konania pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka, v ktorom sa vedie konanie, z akéhokoľvek iného jazyka. Oprávnená osoba tak môže v konaní pred   súdom,   iným   štátnym   orgánom   alebo   orgánom   verejnej   správy   komunikovať   v ktoromkoľvek   jazyku,   ktorý   je   rozdielny   od   jazyka,   v   ktorom   sa   vedie   konanie. Prostredníctvom   tohto   článku   ústavy   sa   každému   (teda   aj   cudzincovi),   kto   vyhlási,   že neovláda   jazyk,   v   ktorom   sa   vedie   konanie,   zaručuje   právo   na   tlmočníka.   Právo na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda jazyk,   v   ktorom   sa   konanie   vedie   (m. m.   I. ÚS 38/96,   III. ÚS 39/01,   III. ÚS 168/2010). Per analogiam možno v tejto súvislosti poukázať na ustálenú judikatúru ESĽP, podľa ktorej pomoc   tlmočníka   musí   obvinenému   umožniť   zoznámiť   sa   s   tým,   z   čoho   je   obvinený, a obhajovať sa proti obvineniu, zvlášť predniesť súdu svoju verziu udalostí (rozsudok ESĽP vo veci Kamasinski v. Rakúsko z 19. 12. 1989, séria A, č. 168, bod 74).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnení rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu   zistil,   že   obidva   súdy   sa   zrozumiteľným   a   dostatočným   spôsobom   vysporiadali s námietkou   sťažovateľa,   predmetom   ktorej   bolo   tvrdenie   o   porušení   jeho   práva na tlmočníka, a tým aj práva náležite sa obhajovať. Obidva súdy zaujali k nastolenému problému totožný názor, a teda že sťažovateľovi (narodenému v Afganistane) bol v konaní zabezpečený   tlmočník   z   jazyka   perzského,   ktorý   je   jedným   z úradných   jazykov   štátu, z ktorého   sťažovateľ   pochádza.   O   tom,   že   hovorí   po   perzsky,   sa   sťažovateľ   vyjadril 11. novembra 2011 už v prípravnom konaní. Predtým pri výpovediach vyhlásil, že slovenský jazyk ovláda slovom a písmom a tlmočníka nepotrebuje. V tejto súvislosti tak krajský súd, ako aj najvyšší súd konštatovali, že právo na tlmočníka je zabezpečené, ak sa konanie vedie v   jazyku,   ktorému   dotknutá   osoba   (obvinený,   obžalovaný)   rozumie,   pričom   zásadným predpokladom   naplnenia   tohto   práva   je,   ak   táto   osoba   rozumie   podstate   obvinenia, skutočnostiam,   ktoré   sa   jej   kladú   za   vinu,   ako   aj   poučeniu   o   právach.   Podľa   názoru ústavného súdu pritom nie je podstatné, že sťažovateľ by rozumel lepšie v inom jazyku (pašto) ako v tom, v ktorom sa konanie vedie, ale to, že sťažovateľ porozumel podstate konania, ktoré sa proti nemu viedlo, čo súdy považovali za preukázané.

Sťažovateľ sa dovoláva svojho práva na používanie materinského jazyka v trestnom konaní.   Také   právo   však   sťažovateľovi   nezaručuje   ústava   ani   dohovor   a tejto   úprave základného práva na tlmočníka zodpovedá aj Trestný poriadok, ktorý obsahuje konkrétnu úpravu uplatnenia uvedeného základného práva v trestnom konaní.

Podľa § 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   § 2   ods. 20   Trestného   poriadku   ak   obvinený,   jeho   zákonný   zástupca, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.

Podľa § 28 ods. 2 Trestného poriadku ak si osoba podľa § 2 ods. 20 zvolí jazyk, na ktorý nie je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník, alebo vec neznesie odklad a zapísaní tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie orgán činný v trestnom konaní alebo súd tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   interpretoval   podmienky   realizácie   práva   podľa čl. 6 ods. 3   písm. e)   dohovoru   v rozhodnutí   K.   c.   Francúzsku   (rozhodnutie   o sťažnosti č. 10210/82), kde jasne uviedol, že toto právo neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne rozumie   jazyku   a hovorí   jazykom,   v ktorom   sa   konanie   vedie,   preto   nepostačuje len formálne   vyhlásenie   obvineného   smerujúce   k požiadavke   bezplatného   ustanovenia tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje proti   obvinenému   s oprávnením   kompetentného   vnútroštátneho   orgánu   rozhodnúť o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre ľudské práva tak v mnohým prípadoch kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú alebo   neodôvodnenú   na   základe   skutočnosti,   že   podľa   jeho   názoru   znalosť   jazyka konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo možné proces vedený proti nemu považovať za spravodlivý   (napr.   Güngör v.   Nemecko,   rozhodnutie zo 17. 5. 2001, sťažnosť   č. 31540/96;   Hovanesian   v.   Bulharsko,   rozsudok   z   21. 12. 2000,   sťažnosť č. 31814/03;   Katritsch   v.   Francúzsko,   rozsudok   zo   4. 11. 2010,   sťažnosť   č. 22575/08). Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola   v tom-ktorom   prípade   potrebná,   je   relevantná   povaha   trestného   činu,   z ktorého bol sťažovateľ   obvinený,   a tiež   zložitosť   „oznámení“   adresovaných   sťažovateľovi (Protopapa   v.   Turecko,   rozsudok   z 24. 2. 2009,   sťažnosť   č. 16084/90).   V prípade Kamasinski   v.   Rakúsko,   rozsudok   z 19. 12. 1989,   sťažnosť   č. 9783/82,   súd   považoval za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.

Ústavný   súd   sa   vyjadril   v rozhodnutí   sp. zn.   IV. ÚS 144/03   z 13.   augusta   2003 k rozsahu základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy v súvislosti s požiadavkou na preklad všetkých   listín   súvisiacich   s konaním,   keď   uviedol,   že   takýto   nárok   netvorí   obsah základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval v rozsudku Kamasinski v. Rakúsko, ods. 74, že čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru nejde tak ďaleko,   aby   vyžadoval   v konaní   písomný   preklad   každého   listinného   dôkazu   alebo úradného   dokumentu.   Poskytnutá   pomoc   tlmočníka   by   mala   byť   taká,   aby   umožnila obvinenému   zoznámiť   sa   s vecou   a umožnila   mu   brániť   sa,   a to   hlavne   tým,   že   bude schopný   predložiť   súdu   svoju   verziu   udalosti.   Tlmočenie   hlavného   pojednávania podľa tohto rozsudku ani nemusí byť simultánne ani doslovné, stačí následný a syntetický preklad.   Dokonca   ani   rozsudok   nemusí   byť   preložený   do   písomnej   podoby,   ak   bol dostatočne odôvodnený ústne. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že text relevantných ustanovení dohovoru používa pojem tlmočník, a nie prekladateľ. To znamená, že pomoc tlmočníka,   ktorý   ústne   tlmočí,   môže   splniť   požiadavky   dohovoru (obdobne   napr. I. ÚS 257/2010, III. ÚS 573/2012, III. ÚS 6/2014).

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa   podrobne   zaoberal   posúdením,   či   námietka   sťažovateľa   o porušení   jeho   práva na používanie jazyka,   ktorému   rozumie,   má   reálne základy   a mohla by   spĺňať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Na tento účel preskúmal postup a úkony   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   okresného   súdu   a krajského   súdu a konfrontoval tvrdenia sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní s jeho správaním na úkonoch v jednotlivých   fázach   trestného   konania   a spôsobom,   akým   sťažovateľ   uplatňoval   svoje práva obvineného v priebehu tohto konania.

Pre jazyk pašto nie je v Slovenskej republike zapísaný žiadny tlmočník. Okresný súd zabezpečil   v konaní   tlmočníka   z/do   jazyka   perzského.   Krajský   súd   zistil   dvoch potenciálnych   tlmočníkov,   ktorí   ovládajú   paštúnsky   jazyk.   Tieto   osoby   boli   súdom oslovené, avšak vyslovili sa, že v budúcnosti majú ochotu byť tlmočníkmi, ale nie v trestnej veci sťažovateľa, lebo sa boja o svoj život, ako aj o život svojich rodín, pretože sťažovateľ sa vyhrážal tlmočníkovi usmrtením.

Ústavný súd nespochybňuje, že sťažovateľ dokáže najlepšie obhajovať svoje záujmy a uplatňovať svoje práva v jazyku pašto. Avšak v situácii, v ktorej sa nachádzal, mu orgány Slovenskej   republiky   poskytli   možnosť   od   začiatku   trestného   konania   uplatniť   práva obvineného   za   pomoci   obhajcu   a neskôr   za   pomoci   tlmočníka   (keď   o neho   požiadal), s ktorým bol schopný dorozumieť sa. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ bol schopný vyjadriť sa k obvineniu, prezentovať svoju verziu udalostí a na ten účel predkladať návrhy na vykonanie dokazovania. Konanie pred súdom prvého stupňa aj odvolacím súdom bolo tlmočené.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 39/01 zo 4. júla 2001, na ktorý sťažovateľ poukazuje, ústavný súd dodáva, že v danom prípade sťažovateľ nebol vôbec pred vzatím do väzby vypočutý sudcom, ako ani v materinskom jazyku.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení   jeho   v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa dohovoru   postupom   krajského súdu   a najvyššieho súdu   v dovolacom   konaní vo vzťahu k námietke netlmočenia do jazyka pašto sú zjavne neopodstatnené.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta, že na verejnom zasadnutí krajského   súdu   bol   činný   prokurátor,   ktorý   mal   byť   vylúčený,   keďže   sa   rozhodovalo   o rozsudku   okresného   súdu,   kde   bol   činný   pri   rozhodovaní   jeho   príbuzný   JUDr.   L.   B., najvyšší súd uviedol, že „nedošlo k žiadnemu porušeniu zákona a ani v tomto smere nezistil dôvodnosť   dovolacej   námietky   obvineného.   Prítomnosť   menovaného   prokurátora   na verejnom   zasadnutí   Krajského   súdu   v   Košiciach,   ako   druhostupňového   súdu,   nemôže zakladať prekážku vykonania odvolacieho konania o rozsudku Okresného súdu Košice I, ktorým rozhodoval sudca, s ktorým má tento prokurátor údajne príbuzenský vzťah. K tejto námietke dovolateľa treba tiež uviesť, že krajský súd konajúci o odvolaniach obvinených a prokurátora otázku prítomnosti intervenujúceho prokurátora na verejnom zasadnutí tohto súdu nemohol   nijako   ovplyvniť,   resp.   ani   nemohol   rozhodovať o   otázke jeho   prípadnej zaujatosti.

V   danej   súvislosti   treba   tiež   zdôrazniť,   že   z   obsahu   zápisnice   Krajského   súdu v Košiciach zo dňa 13. novembra 2012 je zrejmé, že počas odvolacieho konania prítomnosť konkrétneho prokurátora krajskej prokuratúry zo strany obvineného, resp. jeho obhajcu žiadnym spôsobom namietaná nebola.“.

Blízky príbuzenský vzťah (otec   syn) medzi sudcom okresného súdu, ktorý bol predsedom   senátu   rozhodujúcim   o vine   a   treste   sťažovateľa,   a prokurátorom,   ktorý zastupoval štát na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu rozhodujúceho o riadnom opravnom   prostriedku   podanom   sťažovateľom,   sám   osebe   ešte   nezakladá   dôvodnosť dovolania podľa § 374 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (že vo veci konal alebo rozhodol orgán   činný   v trestnom   konaní,   sudca   alebo   prísediaci,   ktorý   mal   byť   vylúčený z vykonávania   úkonov   trestného   konania).   Sťažovateľ   v podanom   dovolaní   nijako nepreukázal naplnenie dôvodov vylúčenia prokurátora v zmysle § 31 Trestného poriadku. V konečnom   dôsledku   o opravnom   prostriedku   podanom   sťažovateľom   nerozhodoval prokurátor, ale senát krajského súdu. Keďže nebola splnená podmienka, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený, pričom o jeho vylúčení sa nerozhodlo, nemohol byť naplnený ani tento dôvod dovolania.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa o porušení jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, ako aj práv podľa dohovoru tým, že vo veci bol na krajskom súde činný prokurátor, ktorý bol v blízkom príbuzenskom vzťahu s predsedom senátu okresného súdu, a najvyšší súd sa v dovolacom konaní s touto námietkou nedostatočne nevysporiadal, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd preto rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   v celom   rozsahu   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014