znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 337/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 213/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2012   doručená   sťažnosť   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 213/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe žalobcu E., Cyprus (ďalej len „žalobca“), ktorou sa domáha proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 23 183 243,64 eur z titulu náhrady škody.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Vec bola najprv vedená na Okresnom súde v Poprade, spis. zn. 17 C/257/2008 a konanie bolo začaté dňa 29. 09. 2008. Na základe Nálezu Ústavného súdu SR, spis. zn. III. ÚS   105/2011-74   zo   dňa   14. 06. 2011   a   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove, spis. zn. 6 NcC 20/2011 zo dňa 10. 08. 2011 bola vec prikázaná Okresnému súdu Prešov. Podaním   zo   dňa   02. 01. 2012   doručeným   súdu   dňa   04. 02. 2012   sťažovateľ ako žalovaný   navrhol,   aby   súd   podľa   ust.   §   141a   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho súdneho   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   ako   „Občiansky   súdny poriadok“) uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 % zo žalovanej sumy, čo predstavuje sumu vo výške 1.159.162,18 EUR. Sťažovateľ podal tento návrh   bez   ohľadu   na   vydanie   rozhodnutia   podľa   §   92   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku, keďže vydanie uznesenia podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku podľa názoru sťažovateľa nemôže ovplyvniť povinnosť žalobcu (či už doterajšieho alebo nového) zaplatiť   preddavok   na trovy   konania.   Konajúci   súd   tomuto návrhu sťažovateľa   vyhovel a uznesením č. k. 13 C 213/2011-1234 zo dňa 14. 03. 2012 uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok   na   trovy   konania   v   sume   1.159.133,61   EUR   v   lehote   30   dní   od   doručenia uznesenia na účet Okresného súdu Prešov. Súd pri rozhodovaní o tomto návrhu zvažoval aj súčasnú procesnú situáciu, kedy práve dochádzalo, resp. dochádza k zámene účastníkov na strane žalobcu, s čím sa vysporiadal v odôvodnení predmetného uznesenia, z ktorého vyplýva, že vzhľadom na to, že pôvodného žalobcu, ako aj spoločnosť D., ktorá sa má stať novým žalobcom v konaní, zastupuje tá istá advokátska kancelária, súd mal za to, že možno spravodlivo takúto povinnosť zloženia preddavku na trovy konania žalobcovi uložiť. Súčasne na základe návrhu žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zo dňa 16. 12. 2012 rozhodol konajúci súd uznesením č. k. 13 C 213/2011-1198 zo dňa 16. 01. 2012 v spojení s uznesením č. k. 13 C 213/2011-1234 zo dňa 14. 03. 2012 o zámene   účastníkov   konania   na   strane   žalobcu   a   pripustil,   aby   do   konania   namiesto doterajšieho žalobcu vstúpila spoločnosť D., Cyprus. Toto rozhodnutie však k dnešnému dňu stále nenadobudlo právoplatnosť, keďže žalobca podal dňa 27. 02. 2012 odvolanie voči uzneseniu č.   k.   13 C 231/2011-1198 o   zámene účastníkov na   strane žalobcu z dôvodu zmätočnosti tohto rozhodnutia.»

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „aj napriek rozhodnutiu konajúceho súdu o uložení povinnosti žalobcovi na zloženie preddavku na trovy konania vo výške 1.159.133,61 EUR žalobca   predmetnú   sumu   na   účet   súdu   nezložil,   ale   dňa   19.   04. 2012   podal   návrh na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) (druhá veta) Občianskeho súdneho poriadku, a to za účelom podania návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych   predpisov   (najmä   v   rozsahu   ust.   §   141a   Občianskeho   súdneho   poriadku) v predmetnom konaní, pričom tento návrh na prerušenie konania bol uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 13 C 231/2011-1260 zo dňa 17. 04. 2012 zamietnutý. Toto rozhodnutie však ku dnešnému dňu nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko bolo napadnuté odvolaním žalobcu.

Súčasne   dňa   23.   05.   2012   spoločnosť   D.   (ktorá   mala   ambíciu   stať   účastníkom konania v pozícií nového žalobcu postupom podľa § 92 ods. 2 O. s. p.) podala sťažnosť Ústavnému súdu SR, ktorou namietala porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a   to   uznesením Okresného súdu Prešov   č.   k.   13 C 312/2011-1234 zo dňa 14. 03. 2012 v časti výroku o uložení povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania. Predmetná sťažnosť   žalobcu   však   bola   Ústavným   súdom   SR   odmietnutá   ako   podaná   zjavne neoprávnenou   osobou   (Uznesenie   Ústavného   súdu,   spis.   zn.   II. ÚS 182/2012-19   zo   dňa 21. 06. 2012).

Žalobca aj napriek súdom uloženej povinnosti zložiť preddavok na trovy konania v určenej   lehote   túto   povinnosť   nesplnil,   pričom   sťažovateľ   ako   žalovaný   v   zmysle ust. § 141a Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu procesnej bezpečnosti túto povinnosť splnil   a   v   celej   výške   zložil   preddavok   na   trovy   konania   na   účet   konajúceho   súdu, a to i bez výzvy súdu prvého stupňa.

Na základe uvedených skutkových okolností dňa 30. 04. 2012 navrhol sťažovateľ konajúcemu súdu zastavenie súdneho konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania podľa ust. § 141a ods. 1 (posledná veta) Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvého stupňa však   do   dnešného   dňa   nerozhodol   o   tomto   návrhu   sťažovateľa   v   lehote   stanovenej ust. § 141a Občianskeho súdneho poriadku, pričom táto povinnosť vyplýva priamo z ust. § 141a   Občianskeho   súdneho   poriadku,   z   čoho   je   potom   zrejmé,   že   konajúci   súd sa nevysporiadal   s existujúcou   situáciou   v   súvislosti   s   nezložením   preddavku   na   trovy konania žalobcom v zmysle ust. § 141a Občianskeho súdneho poriadku.

Dňa   13. 06. 2012   sťažovateľ   (zastúpený   advokátom)   podal   predsedníčke   súdu ako orgánu poverenému   vybavovaním sťažnosti sťažnosť   na   prieťahy   v   súdnom konaní. V podanej sťažnosti sťažovateľ namietal postup súdu, ktorým súd porušuje právo účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže uznesením č. k. 13 C 213/2011-1234 zo dňa 14. 03. 2012 nariadil žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania. Žalobca v zmysle tohto   uznesenia   preddavok   nezložil   a   preto   prichádzalo   do   úvahy   zastavenie   konania, o ktorom je konajúci súd povinný rozhodnúť v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku   na   trovy   konania,   čo   je   lehota   zákonná.   Sťažovateľ   návrhom   na   zastavenie konania zo dňa 30. 04. 2012 žiadal súd, aby toto konanie zastavil, resp. aby rozhodol o tomto návrhu o zastavení konania. Sťažovateľ má za to, že o tomto návrhu je súd povinný rozhodnúť v lehote 15 dní, pričom táto lehota uplynula márne a konajúci súd tak spôsobil týmto svojím postupom prieťahy v konaní.“.

V odpovedi na sťažnosť z 18. júna 2012 predsedníčka okresného súdu okrem iného uviedla, že „vyhodnotila sťažnosť ako nedôvodnú, keďže predseda súdu nemá právomoc zasahovať   do   rozhodovacej   činnosti   sudcov.   Správnosť   a   zákonnosť   postupu   a rozhodovania v súdnom konaní je oprávnený preskúmať výlučne nadriadený súd, a to v rámci konania o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Okresný   súd   Prešov   konajúc   ako   všeobecný   súd v predmetnej veci je povinný konať a v zákonnej lehote rozhodnúť o návrhu sťažovateľa ako žalovaného na zastavenie konania podľa ust. § 141a Občianskeho súdneho poriadku pre nezloženie preddavku na trovy konania, resp. je povinný konať a v zákonnej lehote rozhodnúť o zastavení konania pre nezloženie preddavku na trovy konania žalobcom podľa ust. § 141a Občianskeho súdneho poriadku.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd nekonaním Okresného súdu Prešov vo veci vedenej pod spis. zn.: 13 C/213/2011 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Prešov   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod   spis.   zn.: 13 C/213/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   S.   priznáva   náhradu trov   konania,   ktoré je Okresný súd Prešov povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 213/2011   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä z tohto dôvodu, že okresný   súd   v zákonom   ustanovenej   lehote   nerozhodol   o návrhu   sťažovateľa na zastavenie konania pre nezloženie preddavku na trovy konania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   alebo na inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu, t.   j. stavu   právnej   istoty dochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Preto na naplnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Na účely preskúmania opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal súdny spis sp. zn. 13 C 213/2011, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

Dňa 29. septembra 2008 bol Okresnému súdu Poprad doručený návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 23 183 243,64 € s prísl. z titulu náhrady škody, pričom v návrhu bol ako žalovaný označený sťažovateľ.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 NcC 20/2011 z 10. augusta 2011 vylúčil sudcov Okresného súdu Poprad z prerokúvania veci a prikázal ju okresnému súdu, ktorý ju vedie pod sp. zn. 13 C 213/2011; spis bol okresnému súdu predložený 26. septembra 2011.

Pojednávanie   nariadené   na   19.   december   2011   okresný   súd   odročil   z dôvodu, že 16. decembra   2011   mu   žalobca   oznámil,   že   došlo   k   postúpeniu   pohľadávky, súčasne navrhol, aby vo veci konajúci súd rozhodol o pripustení zmeny účastníka konania na strane žalobcu, a požiadal tiež o odročenie pojednávania.

Sťažovateľ podal 2. januára 2012 návrh na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   13   C   213/2011-1196   zo 16.   januára 2012 konanie v časti zastavil a uznesením č. k. 13 C 213/2011-1198 pripustil vstup účastníka do konania na miesto pôvodného žalobcu; proti tomuto uzneseniu podal žalobca 24. februára 2012 odvolanie z dôvodu jeho zmätočnosti.

Opravným uznesením č. k. 13 C 213/2011-1234 zo 14. marca 2012 odstránil okresný súd vady uznesenia zo 16. januára 2012 (č. l. 1198).

Dňa 30.   marca   2012 bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   žalobcu   na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 213/2011-1234 zo 14. marca 2012; okresný súd tento návrh uznesením č. k. 13 C 213/2011-1260 zo 17. apríla 2012 zamietol.

Návrhom z 20. apríla 2012 sa žalobca domáhal prerušenia konania na účely podania návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Sťažovateľ návrhom z 2. mája 2012 požiadal o zastavenie konania. Dňa 11. mája 2012 podal žalobca odvolanie proti uzneseniu zo 17. marca 2012, ktorým okresný súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania.

Spis bol na rozhodnutie o odvolaniach žalobcu krajskému súdu predložený 31. mája 2012; krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu zo 17. apríla 2012, ktorým zamietol návrh   žalobcu   na   prerušenie   konania   a vec   vrátil   okresnému   súdu,   pričom   o odvolaní žalobcu   proti   uzneseniu   z 2.   januára   2012   o pripustení   vstupu   účastníka   na   miesto pôvodného   žalobcu   do   konania   nerozhodoval.   Spis   bol   vrátený   okresnému   súdu 6. novembra 2012.

Uznesením   č. k.   13 C 213/2011-1397   zo   17. januára 2013   okresný   súd zamietol návrh   na   prerušenie   konania   a   na   zastavenie   konania   a opravil   uznesenia č. k. 13 C 213/2011-1198 a č. k. 13 C 213/2001-1234.

Sťažovateľ   podal   28.   januára   2013   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 13 C 213/2011-1397   v   časti,   ktorou   zamietol   návrh   na   zastavenie   konania, a 11. februára 2013 napadol celé uvedené uznesenie odvolaním žalobca.

Dňa   12. marca 2013   bola   vec   predložená   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o opravných prostriedkoch účastníkov konania.

Z uvedeného   prehľadu   vyplýva,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu (19. októbra 2012) nebol spis v dispozícii okresného súdu, a to až do 6. novembra 2012, t. j. v tom čase nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani   jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Na   túto   skutočnosť   však   podľa   názoru ústavného   súdu   nemožno   aplikovať   už   citovanú   ustálenú   judikatúru,   v zmysle   ktorej ústavný súd odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak v konaní pred všeobecným súdom   vznikne   taká   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   reálne   nepripúšťajú porušovanie toho základného práva, ktorého porušenie v danom prípade sťažovateľ namieta, a to preto, že v čase doručenia sťažnosti krajský súd preskúmaval len procesné rozhodnutia okresného súdu, a nie jeho rozhodnutie vo veci samej, resp. také jeho procesné rozhodnutie, ktoré by mohlo smerovať k právoplatnému skončeniu namietaného konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považoval za potrebné zaujať hodnotiaci postoj k celému doterajšiemu priebehu konania pred okresným súdom z   toho hľadiska, či v ňom v dôsledku postupu okresného súdu mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd v nadväznosti na svoje zistenia zo súdneho spisu konštatuje, že okresný súd   v období,   odkedy   mu   bol   (na   základe   uznesenia   krajského   súdu   o prikázaní   veci z 10. augusta 2011) predložený spis vo veci sťažovateľa (obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Poprad sťažovateľ v sťažnosti nenamieta, pozn.), t. j. od 26. septembra 2011, v namietanom konaní postupoval v zásade plynulo, pričom jeho postup výraznou mierou ovplyvňovala   skutočnosť,   že   musel   rozhodovať   o viacerých   procesných   návrhoch účastníkov   konania.   Navyše,   proti   (procesným)   uzneseniam   okresného   súdu   podávali účastníci konania opravné prostriedky, o ktorých rozhodoval krajský súd, pričom obdobie, v ktorom   spis   nebol   v   dispozícii   okresného   súdu,   nemožno   pripísať   na   jeho   ťarchu. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd zastáva názor, že postup okresného súdu v predmetnej veci mohol byť efektívnejší a sústredenejší (napr. potreba vydať opravné uznesenie).

Vo vzťahu k hlavnej námietke sťažovateľa, že okresný súd nerozhodol „v zákonnej lehote   o jeho   návrhu   na   zastavenie   konania   podľa   ust.   §   141   Občianskeho   súdneho poriadku“,   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   judikatúru,   z   ktorej   vyplýva,   že   pojem „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   nemožno   vykladať   a aplikovať len s ohľadom   na   v zákone   ustanovené   lehoty   na vykonanie   toho-ktorého   úkonu   súdu, pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva záver   o   porušení   uvedeného   základného   práva   (IV.   ÚS   91/2010).   Nie   každý   zistený prieťah v   súdnom   konaní   má   totiž   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (napr. II. ÚS 57/01,   I.   ÚS   48/03,   III. ÚS   59/05).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S   ohľadom   na konkrétne okolnosti veci   sa   totiž postup dotknutého štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosť spravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I. ÚS 41/01,   I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   môže   tiež   vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak okresný súd bude v ďalšom priebehu namietaného konania nečinný, resp. bude konať neefektívne,   odmietnutie   sťažnosti   nebráni   tomu,   aby   sa   sťažovateľ   opätovne   uchádzal prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013