znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 337/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obce L., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej pod č. k. 2 Cob/85/2010-132 a jeho uznesením z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce L. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2011 faxom a 27. júla 2011 poštou doručená sťažnosť obce L. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len   „krajský   súd“) č. k.   2 Cob/85/2010-132   z   31.   marca   2011 (ďalej   len   „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a procesným postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti. Sťažovateľka   uzatvorila   s   podnikateľom   J.   P.   –   V.   ako   zhotoviteľom   (ďalej aj „zhotoviteľ“)   zmluvu   o   dielo   s   viacerými   dodatkami,   na   základe   ktorej   zhotoviteľ vykonal práce spočívajúce v zavedení a rozšírení vodovodu v obci L. Sťažovateľka cenu za tieto práce v lehotách splatnosti neuhradila. Zhotoviteľ následne svoju pohľadávku voči sťažovateľke   postúpil   na   obchodnú   spoločnosť   N.,   a. s.,   a sťažovateľke   toto   postúpenie oznámil. Predmetnú pohľadávku obchodná spoločnosť N., a. s., následne zmluvne postúpila na   obchodnú   spoločnosť   M.,   s. r. o.,   o čom   bola   sťažovateľka   taktiež   oboznámená. Spoločnosť M., s. r. o., si svoj nárok voči sťažovateľke uplatnila súdnou cestou. Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“) uložil 14. decembra 2006 platobným rozkazom v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 Rob 418/2006   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   sumu 448 975   Sk   spolu   s   úrokmi   z omeškania,   trovy   súdneho   konania   a   trovy   právneho zastúpenia. Tento platobný rozkaz sa stal právoplatným a vykonateľným a v následnom exekučnom konaní si oprávnená vymohla od sťažovateľky svoju pohľadávku podľa tohto exekučného titulu.

O dva   roky   neskôr,   19.   januára   2009,   rozhodol   Okresný   súd   Rožňava   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb/166/2008 (ďalej aj „rozsudok Okresného súdu Rožňava“) medzi J. P. – V. ako navrhovateľom a obchodnou spoločnosťou N., a. s., ako odporcom o tom, že zmluva o postúpení pohľadávok (vrátane pohľadávky voči sťažovateľke) uzatvorená medzi týmito osobami je neplatná.

S ohľadom na uvedené podala sťažovateľka 30. júla 2009 okresnému súdu návrh na obnovu   konania   vedeného   týmto   súdom   pod   sp. zn.   17 Rob 418/2006,   ktoré   bolo skončené   právoplatným   platobným   rozkazom.   Sťažovateľka   pritom   tvrdila,   že   obnova konania   je   dôvodná   vzhľadom   na   existenciu   rozhodnutia   (rozsudok   Okresného   súdu Rožňava   vyhlasujúci   zmluvu   o postúpení   pohľadávok,   od   ktorej   sa   odvíjala   aj   aktívna legitimácia   žalobkyne   voči   sťažovateľke   v pôvodnom   konaní   pred   okresným   súdom, za neplatnú), ktoré nemohla bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní a môže pre ňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Okresný súd uznesením sp. zn. 22 Cb 31/2010 z 3. februára 2010 návrh sťažovateľky na obnovu konania zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a   zaviazal   sťažovateľku   nahradiť   obchodnej spoločnosti M., s. r. o., trovy konania.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhla, aby ju ústavný súd uznesením prijal na ďalšie konanie a aby vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   si   výzvou   z 9.   augusta   2011   vyžiadal   vyjadrenie   krajského   súdu k sťažnosti,   ktoré   mu   bolo   doručené   31.   augusta   2012.   V   tomto   vyjadrení   krajský   súd zotrváva   na   svojom   názore   vyjadrenom   v napadnutom   uznesení   a navrhuje   sťažnosť odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa vo vyjadrení obmedzil iba na konštatovanie správnosti napadnutého uznesenia a neuviedol žiadnu novú okolnosť, ktorá by nebola zrejmá z napadnutého rozhodnutia a zo spisového materiálu, považoval ústavný súd za nadbytočné (aj so zreteľom na zásadu hospodárnosti konania) zasielať vyjadrenie krajského súdu sťažovateľke na zaujatie stanoviska.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jeho   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   sp. zn.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do   právomoci   ústavného   súdu   v   konaní   podľa   čl. 127   ústavy   však   patrí   kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto   hľadísk   preskúmal   sťažnosť   namietajúcu   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46. ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1 dohovoru k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania právo   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   v   ktorom   sa   súd   jasným,   právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany. Vzhľadom   na to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľka   zastúpená   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Sťažnosť smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené ako vecne správne uznesenie okresného súdu sp. zn. 22 Cb/31/2010 z 3. februára 2010, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky (v konaní pred všeobecnými súdmi v procesnom postavení žalovanej) na obnovu konania vedeného   pôvodne   pod   sp.   zn.   17 Rob/418/2006.   Ústavný   súd   preto   mohol   prihliadnuť na námietky   sťažovateľky   smerujúce   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   len v rozsahu, v akom sa týkali aj napadnutého uznesenia krajského súdu.

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľky so spôsobom, akým krajský súd v napadnutom uznesení interpretoval a aplikoval ustanovenia § 159 ods. 2 a § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) týkajúce sa prípustnosti obnovy konania v situácii, ak existuje neskoršie rozhodnutie súdu v konaní medzi inými účastníkmi a predmet tohto konania môže mať vplyv na právoplatné rozhodnutie v konaní, ktorého obnova sa navrhuje. Podľa sťažovateľky mal výklad použitý krajským súdom v napadnutom uznesení   porušiť   jej   základné   právo   a navyše   bolo   aj   celé   odôvodnenie   napadnutého uznesenia krajského súdu poznačené rozporuplnosťou. Krajský súd tak nemal podľa názoru sťažovateľky návrh na povolenie obnovy konania zamietnuť.

Podľa § 159 ods. 2 OSP výrok právoplatného rozsudku je závažný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Podľa   § 228   ods. 1   písm. a)   OSP   právoplatný   rozsudok   môže   účastník   napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   sa   domáhala   obnovy   konania   z dôvodu „existencie právoplatného rozsudku súdu, ktorý je záväzný pre všetky orgány (rozsudku okresného súdu Rožňava, poznámka)“, teda aj pre súdy tak, ako to vyplýva z § 159 ods. 2 OSP. Krajský súd v napadnutom   uznesení   mal   podľa   sťažovateľky   odmietnuť „aplikovať   ustanovenie platného právneho predpisu – ust. § 159 ods. 2 O. s. p. a výroku právoplatného rozsudku iného súdu – OS Rožňava odňali záväznosť pre seba, ktorú zákon stanovuje... Existencia právoplatného rozsudku je teda tou skutočnosťou, na ktorú súd musí v konaní o právach a povinnostiach   aj   tých   osôb,   ktoré   neboli   účastníkom   pôvodného   konania,   prihliadať a ktorým je viazaný.“.

Tým,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie a návrh na obnovu konania zamietol, mal porušiť označené práva sťažovateľky, a navyše tým mal pripustiť možnosť existencie rozporných súdnych rozhodnutí. Podľa sťažovateľky totiž „Pripustiac svojvoľný voluntaristický a v práve nezakotvený názor súdov obidvoch stupňov, by sa subjekty právnych vzťahov ocitli v situáciách, kedy by rozličné súdy, ale aj tie   isté,   rozhodovali   o   tých   istých   právnych   vzťahoch   spôsobom   vzájomne   protirečivým a účastníci právnych vzťahov by sa ocitali v situáciách, kedy by jeden súd im povinnosti ukladal, iný súd im tieto povinnosti neukladal a naopak, z jednu a tú istú povinnosť by od nich   postupne   mohli   vymáhať   viaceré   subjekty.“. Sťažovateľka   svoj   názor   podporila aj odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 349/09.

Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zamietajúce   návrh   na   obnovu   konania   je odôvodnené dvoma zásadnými argumentačnými líniami.

Po   prvé,   podľa   krajského   súdu   nie   je   rozsudok   Okresného   súdu   Rožňava   takým rozhodnutím, ktoré by bolo možné subsumovať pod dôvody obnovy uvedené v § 205 ods. 1 písm. a) OSP, vzhľadom na to, že „Predovšetkým je potrebné uviesť, že nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť je jednou zo záruk právnej istoty. Pravidlom je, že nápravu rozhodnutia je možné dosiahnuť odvolaním proti rozhodnutiu, ktoré bolo vydané súdom prvého stupňa. Výnimkou z tohto pravidla sú opravné prostriedky, ktoré je možné podať, i po právoplatnosti rozhodnutia, pokiaľ sú tu tak závažné okolnosti, že spochybňujú jeho správnosť. Dôvod obnovy uvedený pod písm. a) cit. ust. zákona (na ktorý   odvolateľka   poukazuje),   predpokladá   také   rozhodnutia,   skutočnosti   alebo   dôkazy, ktorých spoločným zreteľom pre ich uplatnenie je, že ich účastník nemohol použiť bez svojej viny   v pôvodnom   konaní   a   zároveň   môžu   privodiť   pre   neho   priaznivejšie   rozhodnutie. So zreteľom   na   ust.   § 154   ods. 1   OSP   musí   ísť   o   skutočnosti,   ktoré   nastali   do   doby vyhlásenia   rozsudku   (v   tomto   prípade   uznesenia,   poznámka),   pretože   len   k   týmto okolnostiam súd mohol prihliadať. Pre posúdenie „novosti“ skutočností alebo dôkazov je rozhodujúce, že ich účastník nemohol uplatniť v pôvodnom konaní.

V zmysle vyššie uvedeného rozsudok Okresného súdu Rožňava novou skutočnosťou, resp.   dôkazom   nie   je,   pretože   neplatnosť   zmlúv   o   postúpení   mohla   byť   namietaná   už v pôvodnom konaní, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz, kedy by súd musel uvedenú námietku   riešiť   ako   predbežnú   otázku.   Okrem   nových   skutočností   a   dôkazov   môžu   byť dôvodom obnovy aj rozhodnuti,; čo subsumuje tie prípady, keď dôvodom obnovy je vydanie rozhodnutia   iného   orgánu,   nie   skutočnosť   z   neho   vyplývajúca. Dôvodom   pre   povolenie obnovy   konania   môže   byť   neskoršie   rozhodnutie   príslušného   orgánu   riešiace   odchylne predbežnú otázku v prípade, ak bol súd pri pôvodnom rozhodovaní viazaný rozhodnutím iného orgánu (§ 135 ods. 1) alebo v prípade, v ktorom súd vychádzal z rozhodnutia iného orgánu vydaného skôr (§ 135 ods. 2). V uvedených prípadoch nie je potrebné skúmanie, či ho účastník mohol použiť v pôvodnom konaní, pretože neexistoval.

Rozsudok okresného súdu Rožňava nespadá do tejto kategórie rozhodnutí, pretože ide o rozhodnutie súdu o nároku, ktorého vyriešenie spadá len do právomoci súdu...».

Po druhé, krajský súd tvrdí, že aj keby bol naplnený zákonom predpokladaný dôvod obnovy, nebola by splnená ďalšia zákonná podmienka, pretože rozsudok Okresného súdu Rožňava by nemohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci pre sťažovateľku.

V nadväznosti na to uviedol, že „Odvolateľka v tejto súvislosti poukazuje na § 159 ods. 2   O. s. p.,   podľa   ktorého   výrok   právoplatného   rozsudku   je   záväzný   pre   všetkých účastníkov a pre všetky orgány (teda aj pre súdy – konkrétne súd v konaní ktorého obnovu navrhuje); ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Cit. ust. zák. upravuje tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia spočívajúcu v jeho záväznosti pre určitý okruh subjektov. Presne definuje pre koho je výrok právoplatného rozsudku záväzný – pre účastníkov a pre všetky orgány a rovnako definuje presne, kedy je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre každého - ak je ním rozhodnuté o osobnom   stave...   pokiaľ   nejde   o   výnimočné   prípady,   keď   je   právoplatné   rozhodnutie subjektívne záväzné pre každého, prípadne sa právoplatnosť rozšíri na subjekty, o ktorých to výslovne ustanovuje zákon, skutočnosť, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetky orgány,   sa nemôže   vykladať   tak,   že by sa iný   subjekt,   než účastník právoplatne rozhodnutého konania nemohol domáhať svojho nároku, ktorý sa nejakým spôsobom dotýka už právoplatne rozhodnutej veci. Pre súdy a iné štátne orgány je výrok rozhodnutia súdu záväzný len pokiaľ ide o otázku ako bolo rozhodnuté medzi účastníkmi konania. Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého, nemôže sa výrok jeho rozsudku vzťahovať na iného účastníka, ktorý ani nemohol v konaní čokoľvek namietať a žiadnym spôsobom sa brániť. Ak odvolateľka poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach, toto uznesenie len v svojom odôvodnení konštatuje, že podľa § 159 OSP je výrok právoplatného rozsudku, teda aj vyššie uvedeného rozsudku Okresného súdu Rožňava, záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, teda aj pre konajúci súd, čo odvolací   súd   ani   nespochybňuje,   avšak   je   záväzný   len   pokiaľ   ide   o   účastníkov   daného konania.

Aj   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   II. ÚS 349/09,   na   ktorý poukazuje odvolateľka sa týka totožných účastníkov, kde súd nerešpektoval rozhodnutie v inom konaní, riešiacom otázku javiacu sa ako predbežnú v súvislosti s riešením daného prípadu   (uvedené   ale   nemožno   vzťahovať   na   prejednávanú   vec,   kde   nie   sú   v   oboch konaniach rovnakí účastníci konania).   Odvolací súd nebude nález podrobne rozoberať, nepochybne je odvolateľke jeho obsah známy.“.

Ústavný súd sa s predmetnou námietkou sťažovateľky nestotožnil. Z citovanej časti odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   svoj   záver   odôvodnil dvoma   na   sebe   nezávislými   argumentmi,   z ktorých   každý   jeden   považuje   ústavný   súd za ústavne   udržateľný.   Sťažovateľka   smeruje   svoju   námietku   voči   tej   časti   druhého argumentu   krajského   súdu,   v ktorej   poukazuje   na   význam   § 159   OSP.   Podľa   názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia ústavne konformným spôsobom vysporiadal s otázkou, prečo nie je neskoršie súdne rozhodnutie v konaní medzi dvoma účastníkmi dôvodom obnovy konania medzi inými účastníkmi, a ponúkol dostatok dôvodov na svoj záver, ktorý sa tak nejaví byť ani arbitrárnym, ani zjavne neodôvodneným. Záver týkajúci sa výkladu § 228 ods. 1 písm. a) OSP a § 154 ods. 1 OSP, podľa ktorého musí pri obnove konania ísť (s výnimkami vyplývajúcimi z § 135 OSP) v zásade o také rozhodnutia, ktoré   boli   vydané   do   doby   vyhlásenia   rozhodnutia, zodpovedá   aj   názoru vyslovenému   v odbornej   literatúre   (napr.   Števček   in   Števček,   M.,   Ficová,   S.   a kol.: Občiansky   súdny   poriadok.   Komentár.   1.   vydanie.   Praha:   C. H. Beck   2009,   s.   656)   či judikatúre   [napr. uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 57/2009 z 20. augusta 2009)].

Zároveň   odôvodnenie   krajského   súdu   vo   svojej   celosti   vychádza   z toho,   že sťažovateľkou navrhovaný výklad § 159 OSP nemôže viesť k rozšíreniu dôvodov obnovy konania nad rámec ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich   prípustnosť a podmienky   obnovy   konania,   pričom   navyše   treba   vziať   do   úvahy,   že   krajský   súd   sa s názorom sťažovateľky o výklade § 159 ods. 2 OSP ani nestotožnil. Ústavný súd preto vzhľadom   na   túto   námietku   nezistil,   že   by   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Svojou   druhou   námietkou   sťažovateľka   namieta   rozporuplnosť   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   tvrdiac,   že krajský   súd „... v   jednej   časti odôvodnenia tvrdí, že žalovaná sa mohla domáhať neplatnosti zmlúv v pôvodnom konaní, v druhej časti tvrdí, že žalovaná sa vôbec neplatnosti zmlúv ako dlžníčka za situácie, keď jej postúpenie   bolo   oznámené   postupcami,   domáhať   nemôže“. V tejto   súvislosti   ďalej sťažovateľka uvádza, že „pokiaľ odvolací súd opakovane poukazuje na to, že dlžník sa nemôže   dovolávať   neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok,   pokiaľ   mu   postúpenie pohľadávky   oznámil   postupca,   tento   názor   vyslovený   v   odvolacím   súdom   citovanom rozsudku Najvyššieho súdu SR, nemožno ako výklad urobený najvyšším súdom v jednej konkrétnej súdenej veci absolutizovať, a so zreteľom na okolnosti prípadu, ani vzťahovať na vec sťažovateľky“.

Sťažovateľka uvedenú námietku smeruje proti tomu, že krajský súd v napadnutom uznesení   v časti   odôvodnenia   venovanej otázke,   prečo   nie je rozsudok   Okresného súdu Rožňava   takým   rozhodnutím,   ktoré   nebolo   bez   viny   účastníka   konania   možné   použiť v pôvodnom konaní, uvádza, že „... neplatnosť zmlúv o postúpení mohla byť namietaná už v pôvodnom konaní, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz, kedy by súd musel uvedenú námietku riešiť ako predbežnú otázku“, a v ďalšom rozbore dodáva, že „Pre úplnosť veci je potrebné uviesť (k splneniu podmienky možnosti priaznivejšieho rozhodnutia vo veci), že... relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení   pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu   legitimáciu   postupníka   na   vymáhanie   postúpenej   pohľadávky.   Súd   z   takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy   o   postúpení.   Dlžník   sa   v   takomto   prípade   nemôže   úspešne   dovolať   neplatnosti zmluvy   o   postúpení   alebo   jej   neexistencie.   To   by   mohol   len   vtedy,   ak   by   postúpenie preukazoval   zmluvou   o   postúpení   postupník   (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR č. Obo 210/01 – zjavne rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 210/01 z 11. júna 2003 uverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 119/2003, poznámka);   v   prejednávanej   veci   došlo   v   prípade   oboch   zmlúv   k   oznámeniu   veriteľov o postúpení   pohľadávky;   teda   sa   dlžník   nemôže   dovolávať   neplatnosti   zmluvy,   resp.   jej neexistencie.“.

Podľa názoru ústavného súdu sa môže skutočne záver krajského súdu na prvý pohľad javiť ako protirečivý. Zároveň však ústavný súd dodáva, že namietaná časť odôvodnenia je iba   vedľajšou   argumentačnou   líniou   krajského   súdu,   ktorá   nepredstavuje   nosné   dôvody rozhodnutia. Vzhľadom na to ani v prípade, ak by ústavný súd mal súhlasiť s tvrdením sťažovateľky,   nemohol   by   namietaný   nedostatok   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer,   čo   z toho   dôvodu   nesignalizuje   ani možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je jeho úlohou vylepšovať odôvodnenia napadnutých rozhodnutí   ani   ich   nahrádzať.   Ústavný   súd   iba   dodáva,   že   z neskoršieho   rozhodnutia najvyššieho   súdu   (rozsudok   sp. zn.   1 Cdo 76/2007   z 28.   januára   2009)   vyplýva,   že „Z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, ale dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by postúpenie pohľadávky postupca dlžníkovi síce neoznámil, avšak postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi   preukázal.   Pre   takéto   rozlišovanie   (dualitu)   v   postavení   dlžníka   (porovnaj R 119/2003)   nemožno   nájsť   oporu   v ustanovení   § 526   ods. 2   Obč. zák.“.   V neskoršom rozhodnutí   tak   najvyšší   súd   prijal   opačný   záver,   ako   je   ten,   ktorý   vyplýva zo skoršieho rozhodnutia   najvyššieho   súdu   podporne   citovaného   v napadnutom   uznesení krajského súdu   a ktorý mal podľa   názoru sťažovateľky odporovať zvyšku odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Pri   zohľadnení   tohto   neskoršieho   rozhodnutia najvyššieho súdu by tak bolo možné namietanú rozporuplnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu odstrániť.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   podporil   viacerými   konzistentnými   úvahami smerujúcimi k tomu istému záveru a podporujúcimi presvedčivosť napadnutého uznesenia. Podľa názoru ústavného súdu tak krajský súd napadnuté uznesenie ako celok odôvodnil ústavne   konformným   spôsobom   a napadnuté   uznesenie   ani   nejaví   znaky   svojvoľného rozhodnutia.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nemohlo napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi   názormi   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že namietané riziko ujmy sťažovateľky vyvolané   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   spočíva   v tom,   že   zhotoviteľ   ako   jej pôvodný veriteľ sa domáha voči nej plnenia z pohľadávky, ktorú už sťažovateľka uspokojila v rámci   exekúcie   právoplatného   platobného rozkazu.   Ústavný   súd   dodáva,   že   v prípade potenciálneho súdneho konania medzi zhotoviteľom ako pôvodným veriteľom sťažovateľky a sťažovateľkou pred všeobecnými súdmi (o ktorom nemá ústavný súd zo sťažnosti ani z priložených   dokumentov   informácie)   by   mala   sťažovateľka   možnosť   využiť   všetky zákonom poskytnuté prostriedky na ochranu svojich práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite jej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012