znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 337/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. H., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   zmenkovým platobným rozkazom Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 Zm 11/03-11 z 27. mája 2003, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   8   Cb   71/03-71   z   13.   októbra   2005   a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 388/2005-113 z 13. februára 2007 a č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. júla 2010 doručené podanie I. H., H. (ďalej len „sťažovateľka“), z ktorého obsahu možno vyvodiť, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy zmenkovým   platobným rozkazom Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   16   Zm   11/03-11   z   27.   mája   2003,   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 8 Cb 71/03-71   z   13.   októbra   2005   a   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obo 388/2005-113 z 13. februára 2007 a č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok dovolacieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „I. H., podávam návrh na začatie konania ústavného súdu, na prerokovanie mojej podanej sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd súdmi:

1 MObdoV/6/2008 na základe podaného MOP GP SR sp. zn.VI/2 Pz 592/07 zo dňa 26. 3. 2008, vo veci nezákonnosti súdov 8 Cb 71/2003 a 4 Obo 388/05 vo veci vydaného zm. platobného rozkazu č. 16 Zm 11/2003, dňa 27. 5. 2003.

K veci dožadujem ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred Ústavným súdom SR k tejto podanej sťažnosti.

Vyššie uvedenými súdmi boli porušené základné práva a slobody, účastníka konania ako žalovaného, v zmysle ústavného čl. 46 ods. 1, došlo k porušeniu práva na spravodlivé rozhodnutie vo veci, nestrannými a nezávislými súdmi.

Nezákonným   konaním   súdov   mi   vznikla   škoda,   ktorá   predstavuje   výšku   vyše 5.000,- Eur a stále narastá.

... K ujme na právach, ako zadosťučinenie na vyrovnanie za spôsobenie traumy mne a manželovi, dožadujem sa aj nemajetkového vyrovnania vo výške 15.000,- Eur.

Súdy rozhodovali na základe návrhu žalobcu P. B., ktorý predložil nim vyplnenú a čiastku stanovenú k plneniu Zmenku vo výške 89.832,- Sk ako plnenie pokuta vo výške 56.016,- Sk, odmena 33.816, keď pôžičku na základe iba žiadosti zaslanú na môj účet som vrátila! (viď návrh na NS SR z 4. 6. 2010 o doplnenie, opravy odôvodnenia rozsudku 1 MObdoV/6/2008).

Plnenie požadovali zo Zmluvy, ktorú som nepodpísala!, rovnako Dohodu, na základe ktorej   si   vyplnil   žalobca   čistú,   mnou   nepodpísanú   blankozmenku!   a   predložil   samotnú Zmenku na vydanie zm. pl. rozkazu.

Konala vyššia súdna úradníčka, ktorá nemala na vydanie zm. pl. rozkazu mandát zo zákona!   Čo   konštatoval   nález   GP   SR   VI/2   Pz   592/07,   keď   vydal   -   podal   mimoriadne dovolanie.

Aj keď navrhovateľ nesplnil literu zákona v zmysle OSP § 175 ods. 1, keď neuniesol bremeno podaného návrhu, nepreukázal pravosť zmenky a jej oprávnenosť na požadovane plnenie, teda pravosť zákonného nároku, z platnej a zákonnej Zmluvy so mnou uzatvorenú a podpísanú ako aj moje podpísanie Dohody na vyplnenie Zmenky, aj keď vyššia súdna úradnícka   nemala   preukázané   navrhovateľom,   nevyžadovala   zdokladovať!,   ale   vydala zm. pl. rozkaz.

Tento rozkaz bol mi zaslaný bez priloženia Zmenky k videniu! Podanou námietkou v zákonnej lehote som spochybnila zákonnosť Zmluvy, výšku finančnej istiny na Zmenke, spochybnila samotnú Zmenku, súdy obsah podanej námietky si svojvoľne upravili svojmu zámeru a potrebe, aby zm. pl. rozkaz ponechali v platnosti!!! Nebrali na vedomie ďalšie moje podané dôkazy, skutočnosti či žiadosť o prizvanie znalca písma, keď som namietala pravosť podpisov, že to nie sú moje na Zmluve, Dohode a Zmenke, ale iba to čo bolo dane v podanej námietke...

S   týmto   konaním   sa   nestotožnil   dovolací   súd   1   MObdoV/6/2008,   na   základe mimoriadneho podaného dovolania GP SR, keď rozsudkom dovolanie zamietol, ktorým GP SR dožadovala sa právoplatný zm. pl. rozkaz zrušiť a vec vrátiť KS v BA ďalšie konanie, pritom senát NS SR na 7. str. podaného odôvodnenia podáva ako mali súdy po podanej námietke proti zm. pl. rozkazu konať (ale nekonali!), že mali preskumávať nielen vecnú stránku – správnosť zm. pl. roz., ale aj ďalšie skutočnosti, ktoré sú odlišné od skúmania súdu a podkladom pri vydaní pl. rozkazu.

Keď ďalej v odôvodnení sa uvádza, že podkladom zm. pl. roz. - teda konania je len tvrdenie   navrhovateľa   a   zmenka   a   pred   vydaním   zm.   pl.   roz.   súd   síce   musí   podrobiť skúmaniu   aj   Zmenku   (dodávam,   čo   sa   nestalo!)   avšak   len   z   hľadiska   jej   formálnych náležitosti a v rozsahu potrebnom pre predbežný záver o jej pravosti - znenie § 175 ods. 1, ktorej dôvodu niet pochybovať - dodávam ako mala vyššia súd. úrad. preukázanú pravosť? dodávam žiadnu a predsa vydala zm. pl. rozkaz!

V ďalšej vete senát NS SR podáva, že obsahom konania o námietkach je nielen preskúmanie postupu súdnej úradníčky - súdu, ale aj a to najmä! zisťovanie a hodnotenie oveľa širšieho okruhu, skutočnosti uvádzaných... ide o nové skutočnosti, ktoré neboli ani nemohli byť predmetom skúmania a hodnotenia súdu pri vydaní zm. pl. rozkazu.

Konanie... atď. v podanom odôvodnení na 7. str. rozsudku. Aj napriek tomuto konštatovaniu súdu dovolacieho pri vedomosti, že súdy po podanej námietke nepostupovali tak skutočne mali, mimoriadne dovolanie zamietli.

K veci dožadujem sa, aby senát NS SR reagoval na môj podaný návrh zo dňa 4. 6. 2010 a doplnil, opravil odôvodnenie rozsudku 1 MObdoV/6/2008 zo dňa 31. 3. 2010. Na základe vyššie uvedeného dožadujem sa, aby ÚS SR vo svojom uznesení potvrdil porušenie mojich práv ako žalovanej účastníčky konania, rovnako práv môjho manžela zablokovaním majetku exekútorom.

Konaním súdov bola mi spôsobená škoda vo výške 7.000,- Eur a ako zadosťučinenie bude vyplatená nemajetková ujma vo výške 15.000,- Eur.“

Z   citovaného   vyplýva,   že   sťažnosť   je   v   predloženom   znení   do   značnej   miery nezrozumiteľná, preto ústavný súd musel priebeh súdneho konania v označenej právnej veci rekonštruovať   na   základe   priloženej   dokumentácie,   a   to   predovšetkým   mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. VI/2 Pz 592/07-11 z 26. marca 2008 a namietaného rozsudku dovolacieho súdu.

Z priloženej dokumentácie vyplýva, že v označenej právnej veci krajský súd na návrh P., spol. s r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zmenkovým platobným rozkazom č. k. 16 Zm 11/03-11 z 27. mája 2003 uložil sťažovateľke ako odporkyni, aby do troch dní odo dňa doručenia zmenkového platobného rozkazu zaplatila navrhovateľovi sumu 89 832 Sk so 6 % úrokom od 18. decembra 2002 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 299 Sk a trovy   konania   vo   výške   4   490   Sk   alebo   aby   v   tej   istej   lehote   podala   krajskému   súdu odôvodnené   námietky.   Označený   zmenkový   platobný   rozkaz   vydala   vyššia   súdna úradníčka.

Sťažovateľka v zákonnej lehote podala námietky proti označenému zmenkovému platobnému rozkazu, v ktorých okrem iného uviedla, že 6. júna 2001 sa nezaviazala svojím podpisom   zaplatiť   zmenkovú   pohľadávku   v   sume   89   832   Sk,   pretože   zmluvu o revolvingovej pôžičke č. 11592-08359 nepodpísala, a tiež namietala, že podpisy na tejto zmluve nie sú jej.

Krajský   súd   po   vyjadrení   sa   navrhovateľa   k   námietkam,   predložení   zmluvy o revolvingovej pôžičke č. 11592-08359 zo 6. júna 2001, splátkového kalendára a dohody o vyplňovacom   práve   ku   blankozmenke   zo   6.   júna 2001   navrhovateľom   a po   vypočutí sťažovateľky   rozsudkom   z   13.   októbra   2005   č.   k.   8   Cb   71/03-71   označený   zmenkový platobný rozkaz ponechal v platnosti v celom rozsahu.

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že žalovaná v námietkach spochybňovala nárok   žalobcu   z   dôvodu,   že   zmluvu   o   revolvingovej   pôžičke   nepodpísala.   V   písomne podaných   námietkach   nespochybňovala   platnosť   zmenky,   výšku   zmenkovej   sumy   ani porušenie dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke. Až neskôr v rámci dokazovania, uvádzala, že zmenku nepodpísala. Súd poukázal na koncentračnú zásadu zakotvenú v § 175 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 4 Obo 388/2005-113 z 13. februára 2007 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil, pričom v jeho odôvodnení uviedol, že vzhľadom na koncentračnú zásadu platnú v zmenkovom práve na dodatočne vznesenú námietku nie je možné prihliadnuť.

Proti   označenému   zmenkovému   platobnému   rozkazu   krajského   súdu   v   spojení s označenými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal na   podnet   sťažovateľky   mimoriadne   dovolanie   generálny   prokurátor.   O   mimoriadnom dovolaní   generálneho   prokurátora   rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozsudkom č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010 tak, že ho zamietol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zmenkovým platobným rozkazom krajského súdu   č.   k.   16   Zm   11/03-11   z   27.   mája   2003,   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 8 Cb 71/03-71 z 13. októbra 2005, rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 4 Obo 388/2005-113 z 13. februára 2007 a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zmenkovým platobným rozkazom krajského súdu č. k. 16 Zm 11/03-11 z 27. mája 2003, rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Cb 71/03-71 z 13. októbra 2005 a rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   č.   k.   4   Obo   388/2005-113 z 13. februára 2007

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   označený   rozsudok krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 17. apríla 2007. Sťažovateľka doručila svoju sťažnosť ústavnému súdu 23. júla 2010.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   bola   vo   vzťahu   k zmenkovému   platobnému rozkazu krajského súdu č. k. 16 Zm 11/03-11 z 27. mája 2003, rozsudku krajského súdu č. k. 8 Cb 71/03-71 z 13. októbra 2005 a rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 4 Obo 388/2005-113 z 13. februára 2007 podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom   alebo namietaným rozhodnutím   príslušného orgánu   verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ešte pred posúdením opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky ústavný súd považoval za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   rámci   ktorej   opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky vychádzal tiež zo skutočnosti, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Podľa   §   243i   ods.   2   OSP   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   platia   primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa   §   242   ods.   1   OSP   dovolací   súd   preskúma   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v rozsahu,   v   ktorom   bol   jeho   výrok   napadnutý.   Ak   nejde   o   vady   uvedené   v   §   237, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   východísk   ústavný   súd   posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľky proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd ale zároveň v súlade s citovaným § 242 ods. 1 OSP zdôraznil, že v okolnostiach prípadu sa najvyšší súd ako dovolací súd mohol a mal zaoberať a vysporiadať len s tými námietkami, ktoré uplatnil generálny prokurátor vo svojom mimoriadnom dovolaní, t. j. len s tými, ktoré si generálny prokurátor z podnetu sťažovateľky   a   obsahu   spisovej   dokumentácie   osvojil   a   ktoré   uplatňoval   v   dovolacom konaní. Najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu preto nemožno pripísať na ťarchu, že sa nezaoberal   ďalšími   námietkami   sťažovateľky   naznačenými   aj   v   sťažnosti   adresovanej ústavnému   súdu.   Takéto   námietky   preto   nemohol   brať   do   úvahy   ani   ústavný   súd   pri hodnotení ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku dovolacieho súdu.

Z priloženej dokumentácie vyplýva, že generálny prokurátor uplatnil v mimoriadnom dovolaní tri zásadné námietky:

a)   námietku,   podľa   ktorej   musí   byť   zmenečník   (v   danom   prípade   sťažovateľka, pozn.)   na   zaplatenie   dlhu   zo   zmenky   majiteľom   zmenky   kvalifikovaným   spôsobom vyzvaný, pričom podľa generálneho prokurátora v danom prípade „navrhovateľ nepredložil dôkaz o tom, že by doplnenú zmenku predložil odporkyni k plateniu. Som toho názoru, že dôkaz o včasnom predložení zmenky mal navrhovateľ k návrhu predložiť ako ďalšiu listinu na uplatnenie práva. Predloženie zmenky na zaplatenie zmenečníkovi a preukázanie tejto skutočnosti súdu je jedna z podmienok vydania zmenkového platobného rozkazu.“,

b) námietku, podľa ktorej je v napadnutých „rozhodnutiach nesprávne uvedený deň sročnosti – 18. december 2002. Zmenka bola splatná 17. decembra 2002 a od tohto dňa začína plynúť úrokovacie obdobie (§ 48 ods. 1 bod 2 zákona zmenkového a šekového). Úrokovacie obdobie nemôže začať neskôr“,

c)   námietku,   že   zmenkový   platobný   rozkaz   vydala   a   podpísala   vyššia   súdna úradníčka, hoci podľa v tom čase (27. máj 2003) platného a účinného platného zákona č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch a o zmene a doplnení zákona č. 335/1991 Zb.   o   súdoch   a   sudcoch   v   znení   neskorších   predpisov   to   podľa   názoru   generálneho prokurátora nebolo možné, a preto mal v predmetnej veci „konať a rozhodovať predseda senátu krajského súdu“ (generálny prokurátor označil túto námietku ako najzávažnejšiu).

Vychádzajúc   z   námietok   uplatených   generálnym   prokurátorom   ústavný   súd preskúmal   odôvodnenie   namietaného   rozsudku   dovolacieho   súdu.   Najvyšší   súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010 najprv poukázal vo všeobecnosti na špecifické črty zmenkového konania, pričom uviedol:„Zmenkové   konanie   je   zvláštnym,   typom   konania,   ktorého   charakter   je   daný predovšetkým jeho špecifickým predmetom,   ktorým sú   nároky   zo zmeniek.   Záujmom   na rýchlom   rozhodovaní   o   týchto   nárokoch   je   motivovaná   úprava   špecifickej   štruktúry konania,   podmienok   konania   a   foriem   rozhodovania.   Je   to   konanie   skrátené,   v   ktorom možno   uplatňovať   len   nároky   zo   zmenkových   záväzkov,   ktoré   majú   zvláštny   nesporný, abstraktný a priamy charakter. Jedným z osobitných znakov uvedeného konania je dôsledne uplatnený koncentračný princíp, ktorý sa prejavuje v tom, že určité procesné úkony možno účinne urobiť len vo vymedzenom procesnom štádiu.

Prvou   fázou   zmenkového   konania   je   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu. Nevyhnutnou, ale zároveň postačujúcou podmienkou pre jeho vydanie je podľa § 175 ods. 1 O.   s.   p.,   okrem   návrhu   predloženie   prvopisu   zmenky,   o   pravosti   ktorej   niet   dôvodu pochybovať a ďalšie listiny potrebné na uplatnenie práva. Súd pred vydaním rozkazu skúma len či uplatňované právo zo zmenkového záväzku skutočne zo zmenky vyplýva a či zmenka má   minimum   formálnych   náležitostí.   Ak   sú   uvedené   predpoklady   splnené,   zmenku   bez skúmania ďalších skutočností vydá.

Zmenkovým rozkazom súd uloží žalovanému, aby do troch dní zmenkovú pohľadávku zaplatil alebo podal proti rozkazu námietky. Ak námietky nie sú podané, zmenkový rozkaz nadobúda účinky právoplatného rozkazu. Námietky sú jediným procesným prostriedkom, ktorým možno týmto účinkom zmenkového rozkazu zabrániť. Výnimkou je výrok o trovách konania,   proti   ktorému   možno   podať   odvolanie.   V   odpore   musí   žalovaný   uviesť   všetky výhrady,   ktoré   proti   platobnému   rozkazu   má.   Zákon   z   pohľadu   účinkov   a   požadovanej formy   nerozlišuje   námietky   procesnej   povahy   od   námietok,   ktoré   majú   charakter hmotnoprávny,   ktoré   napadajú   samotnú   zmenku   alebo   skutočnosti,   ktoré   so   zmenkou súvisia,   ani   námietky   absolútne   od   námietok   relatívnych.   Pre   námietky   a   konanie   o námietkach sa prísne uplatňuje koncentračná zásada, spočívajúca v tom, že v konaní o námietkach súd môže preskúmať len námietky, ktoré boli podané v lehote troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu. Na neskôr podané námietky už súd nemôže brať zreteľ (§ 175 ods. 3 O. s. p.). Výnimkou z uvedeného pravidla nemôžu byť ani námietky uvedené až v dovolaní podľa § 236 a nasl. (riadne dovolanie) ani v mimoriadnom dovolaní podľa § 243e a nasl. O. s. p. Žiadnym z uvedených dovolaní nemožno do konania vniesť námietky, ktoré neboli podané v lehote stanovenej v § 175 ods. 1 O. s. p. a urobiť ich tak predmetom konania o námietkach podľa § 175 ods. 3 O. s. p.“

Na   základe   citovaného   následne   vo   vzťahu   ku   všetkým   námietkam   generálneho prokurátora   zdôraznil,   že „Ani   jednu   z troch   námietok   uvedených   v dovolaní   žalovaná neuplatnila   a   nebola   preto   predmetom   konania   o   námietkach   na   súde   prvého   stupňa a v odvolacom konaní“, a preto „... nepochybne sa nimi súd prvého stupňa ani odvolací súd nemohol zaoberať a brať na ne zreteľ“.

Vo vzťahu k námietke, že „podmienkou pre vydanie zmenkového platobného rozkazu je doloženie dôkazu o tom, že zmenka bola predložená na platenie žalovanej“ (už uvedená ako   prvá   námietka,   pozn.),   najvyšší   súd   navyše   vyslovil   nesúhlas   s   právnym   názorom generálneho prokurátora a v tejto súvislosti uviedol: „Takúto povinnosť neukladá ani Zákon zmenkový a šekový č. 191/1950 Zb. (ďalej len zákon) ani Občiansky súdny poriadok. Zákon síce v § 38 čl. I ukladá majiteľovi zmenky povinnosť predložiť zmenku na platenie, avšak ak tak   neurobí,   je   sankciou   zánik   záväzku   len   proti   postihovým   dlžníkom.   Voči   priamemu dlžníkovi (pri cudzích zmenkách zmenečníkovi) podľa § 53 ods. 1 čl. I zostáva záväzok nedotknutý. To isté platí s použitím § 77 ods. 2 a § 78 ods. 1, čl. I zákona pri vlastnej zmenke aj vo vzťahu k vystaviteľovi, ktorý je priamym (hlavným) zmenkovým dlžníkom. Keďže existencia zmenkového záväzku žalovanej nie je závislá na tom, či jej zmenka bola na platenie   predložená,   nemôže   byť   podmienkou   pre   vydanie   rozkazu   doloženie   dôkazu o predložení zmenky. Kvalifikovanou, listinou potrebnou na uplatnenie práva je protestná listina, avšak len pri uplatňovaní zmenkového práva proti nepriamym dlžníkom.“

Najpodrobnejšie sa najvyšší súd zaoberal námietkou generálneho prokurátora, podľa ktorej zmenkový platobný rozkaz nemala vydať vyššia súdna úradníčka, ale predseda senátu krajského súdu, keď uviedol:

«Tretia v mimoriadnom dovolaní uvádzaná námietka má čisto procesnú povahu. Ako už bolo uvedené, zákonná úprava zmenkového konania nerozlišuje námietky procesné od hmotnoprávnych   a   nevylučuje   uplatnenie   koncentračnej   zásady   ani   pri   procesných námietkach.   V   literatúre   sa   vyskytuje   názor,   že   koncentračná   zásada   nedopadá   na   tie procesné námietky, ktoré poukazujú na nedostatok podmienok konania, na ktoré musí súd prihliadať počas celého konania a to aj bez námietky účastníkov (Bureš/Drápal/Mazanec, Občanský   soudní   řád,   komentář,   4.   vydaní.   C.   H.   Beck   Praha,   str.   480).   Výnimka z koncentračnej zásady sa však podľa názoru dovolacieho súdu môže vzťahovať len na také vady   konania,   ktoré   bránia   tomu,   aby   súd   mohol   vo   veci   konať   a   dôsledkom   má   byť zastavenie konania, prípadne postúpenie veci na prejedanie vecne príslušnému súdu. Ide o prípady   nedostatku   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   nedostatok   právomoci   súdu, prekážka litispendecie, právoplatne rozhodnutej veci, prípadne vecná nepríslušnosť súdu. V prejednávanej veci nejde o žiadnu z takýchto vád konania. Podľa názoru dovolacieho súdu námietka poukazujúca nato, že platobný rozkaz vydal vyšší súdny úradník, hoci mu zákon takéto oprávnenie nedáva, nie je námietkou, na ktorú by mohol brať súd zreteľ bez ohľadu na obmedzenie stanovené v § 175 ods. 3 O. s. p.

Vo veci rozhodol súd, ktorý bol vecne i funkčne na prejednanie príslušný, rozhodoval však v nesprávnom obsadení, keď miesto sudcu rozhodoval vyšší súdny úradník, hoci podľa právnej úpravy účinnej v čase vydania zmenkového platobného rozkazu na takýto úkon nebol oprávnený. Proti rozkazu podala žalovaná námietky. Námietky sú formou obrany proti zmenkovému platobnému rozkazu. Nie sú však opravným prostriedkom v zmysle ich úpravy   v   štvrtej   časti   Občianskeho   súdnemu   poriadku.   Klasickým   účinkom   riadnych opravných prostriedkov je to, že majú okrem suspenzívneho účinku aj devolutívny účinok. Námietky   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu   devolutívny   účinok   nemajú,   pretože v konaní o námietkach, ktoré podanie námietok vyvolá, nerozhoduje nadriadený súd, ako je to pri odvolaní, ale súd, ktorý zmenkový platobný rozkaz vydal. Konanie o námietkach je netypickým   i   v   tom,   že   nepreskúmáva   len   vecnú   správnosť   zmenkového   rozkazu,   ale spravidla sú v tejto fáze konania predmetom skúmania a hodnotenia skutočnosti odlišné od skutočností,   ktoré   boli   predmetom   skúmania   súdu   a   podkladom   pri   vydaní   platobného rozkazu.   Podkladom   zmenkového   rozkazného   konania   je   len   tvrdenie   navrhovateľa a zmenka. Pred vydaním zmenkovému platobnému rozkazu súd síce musí podrobiť skúmaniu aj zmenku avšak len z hľadiska jej formálnych náležitosťou a v rozsahu potrebnom pre predbežný záver o jej pravosti (znenie zákona v § 175 ods. 1 „o pravosti, ktorej nie je dôvod pochybovať“).   Obsahom   konania   o   námietkach   preto   spravidla   nie   je   len   preskúmanie správnosti postupu súdu pri vydaní zmenkovému platobnému rozkazu, ale najmä zisťovanie a hodnotenie oveľa širšieho okruhu skutočností uvádzaných v námietkach a ich spôsobilosti zbaviť žalovaného zmenkového záväzku. Ide o nové skutočnosti, ktoré neboli (ani nemohli byť)   predmetom   skúmania   a   hodnotenia   súdu   pri   vydávaní   zmenkovému   platobnému rozkazu.   Konanie   o   námietkach   má   preto   len   zriedka   charakter   opravného   konania, spravidla   je   pokračovaním   konania   prvého   štádia   zmenkového   konania   (vydanie zmenkového   platobného   rozkazu)   a   rozsudok   v   ňom   vydaný   je   výsledkom   komplexného zhodnotenia všetkých skutočností majúcich vplyv na záver o existencii zmenkového záväzku a povinnosti žalovaného ho splniť. Rozhodnutie súdu o námietkach je rozhodnutím súdu prvého   stupňa,   proti   ktorému   je   prípustné   odvolanie.   Ani   rozhodnutie   súdu,   ktorým   sa zmenkový rozkaz zrušuje nie je vrátením veci do pôvodného štádia na nové prejednanie. V takom prípade už nie je možné zmenkový platobný rozkaz znovu vydať.

Z uvedeného vyplýva, že po podaní námietok je až rozhodnutie súdu o námietkach konečným výsledkom konania na súde prvého stupňa. V prejednávanej veci o námietkach, tak   ako   to   upravuje   procesný   predpis,   rozhodol   sudca.   Ak   pri   vydaní   zmenkového platobného   rozkazu   došlo   k   vytýkanej   procesnej   chybe,   bola   zahojená   samostatným prejednaním   námietok   a   rozhodnutím   súdu   o   námietkach   v   zákonom   predpísanom obsadení.»

Rešpektujúc svoje ústavné postavenie, ktoré ústavnému súdu umožňuje zasahovať do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   len   vo   výnimočných   prípadoch,   keď   zistí pochybenia ústavnej intenzity, ústavný súd konštatoval, že namietaný rozsudok dovolacieho súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárny. Právne závery, na ktorých je založený, vychádzajú v prvom rade zo základnej zásady zmenkového konania (koncentračná zásada), ako aj zo skutočnosti, že pochybenie, ku ktorému došlo pri vydaní zmenkového a platobného rozkazu vyššou súdnou úradníčkou, bolo   v   ďalšom   štádiu   namietaného   konania   napravené   tým,   že   o   námietkach   proti zmenkovému platobnému rozkazu už rozhodol krajský súd.

Za daných okolností ústavný súd považuje namietaný rozsudok dovolacieho súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný. Preto podľa jeho názoru neexistuje medzi   základným   právom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010 taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť dospieť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že týmto rozsudkom došlo   k   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho požiadavkami,   resp.   s   jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno považovať   za   porušenie   tohto   základného   práva.   Je   v   právomoci   všeobecných   súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   v   časti   týkajúcej   sa rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k.   1   MObdo   V/6/2008-163   z   31.   marca   2010   sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010