znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 337/09-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti I. H., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 174/1997, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   174/1997 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn 14 C 174/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € [slovom štyritisíc eur (120 504 Sk)], ktoré j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť I. H. trovy právneho zastúpenia v sume 289,74 € [slovom dvestoosemdesiatdeväť eur a sedemdesiatštyri centov (8 728,71 Sk)] na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. septembra 2009   doručené   podanie   I.   H.,   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   R.   C.,   T.,   ktorá   bola   označená   ako „Sťažnosť   proti   porušovaniu základného   ľudského   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v zmysle   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“. Z jeho   obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednania svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   14   C 174/1997 o návrhu na vyslovenie neplatnosti darovacej zmluvy.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Dňa 1. 12. 1997 bol podaný navrhovateľmi návrh na začatie konania na Okresný súd Trnava, ktorým návrhom sa títo voči mne domáhajú vyslovenia neúčinnosti darovacej zmluvy, ktorú so mnou uzatvoril môj syn. Predmetné konanie sa vedie na uvedenom súde pod sp. zn. 14 C 174/1997.

Dňa 28. 12. 2000 došlo zo strany navrhovateľov k spresneniu žaloby a k rozšíreniu okruhu účastníkov na strane odporcov, o ktorom procesnom návrhu bolo rozhodnuté až 16. 3.   2009,   teda   po   takmer   deviatich   rokoch.   V predmetnej   veci   sa   konali   iba   dve pojednávania, a to dňa 4. 4. 2001 a 11. 6. 2008, ktoré boli z objektívnych príčin odročené. Uvedené   konanie   teda   od   jeho   začatia   –   decembra   1997   (t.   j.   po   dobu   takmer dvanásť   rokov)   stále   nie   je   právoplatne   skončené   a súd   v predmetnej   veci   dosiaľ   ani nevydal jediné meritórne rozhodnutie....

Tvrdím, že uvedeným postupom Okresného súdu Trnava v predmetnej veci dochádza k porušovaniu môjho ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2... a je porušované i moje právo garantované   v čl.   6   ods.   1   prvá   veta   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd....

Postup súdu v predmetnej veci nie je podľa mňa možné ospravedlniť ani zložitosťou veci, ani správaním sa účastníkov konania.

Vec, o ktorej súd v predmetnom konaní rozhoduje, nie je ani právne, ani skutkovo vôbec zložitá. Ide o skutkovo jednoduchú vec, kde sa z hľadiska práva aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré... neboli dlho menené a ku ktorým existuje podrobná právna teória a rozsiahla judikatúra.

Nie je možné tvrdiť, že ja, sťažovateľka som nejakým spôsobom prispela k vzniku prieťahov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti je treba prieťahy vo veci a nevydanie meritórneho rozhodnutia v právne a skutkovo jednoduchej veci po dobu takmer dvanásť rokov pripísať len a len na vrub Okresného súdu Trnava – porušovateľa mojich základných ústavných práv. O zjednanie   nápravy   som   sa   snažila   u predsedu   Okresného   súdu   Trnava   svojou sťažnosťou   doručenou   súdu   24.   7.   2009.   Podpredseda   okresného   súdu   vo   svojom   liste zo dňa 18. 8. 2009 označenom ako odpoveď na sťažnosť skonštatoval, že moja sťažnosť je dôvodná, že konajúca sudkyňa vo veci aj viac rokov nevykonáva žiadne úkony a že zo strany súdu došlo k vzniku prieťahov i tým, že súdny poplatok zo strany navrhovateľov, ktorý bol zaplatený ešte dňa 16. 2. 2001 bol do spisu založený až 30. 4. 2008, teda po viac ako siedmich rokoch. V predmetnom liste bolo tiež skonštatované, že sudkyňa v uvedenej veci koná nesústredene a zdĺhavo.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo I. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 174/1997 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava sa v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 174/1997 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   I.   H.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   5   000,-   EUR   (slovom   päťtisíc EUR),   ktorú   sumu   je   povinný   vyplatiť   jej   Okresný   súd   Trnava   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu

4. Okresný súd Trnava je povinný nahradiť I. H. trovy jej právneho zastúpenia vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. R. C., č. ú..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 337/09-8 z 1. októbra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. októbra 2009 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti   z 26.   októbra   2009   (sp.   zn.   1SprV/487/2009   doručenom   ústavnému   súdu 2. novembra 2009) okrem iného uviedol:

„Na Vašu žiadosť zo dňa 8. 10. 2009 Vám v právnej veci, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 14 C/174/1997 navrhovateľa: J. K... proti odporcom 1. I. H... 2. I. H... o určenie neúčinnosti právneho úkonu, podávam nasledovné vyjadrenie:

Po podaní návrhu vo veci samej, bolo nariadené predbežné opatrenie, voči ktorému podala odporkyňa v 1. rade – sťažovateľka odvolanie. Odvolací súd nariadené predbežné opatrenie potvrdil. Vzhľadom k tomu, že navrhovatelia podali neúplný návrh, boli súdom vyzvaní na odstránenie vád návrhu s poučením o spôsobe vykonania opravy. V dôsledku poučenia   súdu   rozšírili   svoj   návrh   aj   na   ďalšieho   účastníka,   syna   odporkyne,   ktorého navrhli pribrať do konania ako odporcu v 2. rade. Zároveň boli navrhovatelia vyzvaní aj na zaplatenie   súdneho   poplatku.   V priebehu   konania   pôvodná   navrhovateľka   v 1.   rade zomrela,   a preto   bolo   potrebné   vykonať   zistenie   týkajúce   sa   jej   právnych   nástupcov. Ohľadom   zaplatenia   súdneho   poplatku   bol   súd   nesprávne informovaný,   keď opakovane bolo účtovníčkou súdu oznámené, že súdny poplatok zaplatený nie je, a až dňa 30. 4. 2008 bol do spisu na vyžiadanie doložený záznam o zložení súdneho poplatku, zaplatenie ktorého je   predpokladom pre   ďalšie konanie   vo veci.   Po   vytýčení   pojednávania vo   veci   samej, navrhovateľ a odporkyňa v 1. rade ospravedlnili svoju neúčasť, a zhodne požiadali o ich vypočutie   cestou   dožiadaného   súdu   Okresného   súdu   v Prahe   a v   Pardubiciach.   Z toho dôvodu   bol   požiadaný   Okresný   súd   v Pardubiciach   o výsluch   navrhovateľa,   ktorý   mal v rámci výsluchu predniesť svoj návrh, a následne mala byť vypočutá odporkyňa v 1. rade cestou Okresného súdu v Prahe. Dňa 28. 9. 2009 sa vrátilo dožiadanie z OS Pardubice po jeho vybavení, pričom z výsluchu navrhovateľa súd zistil, že navrhovateľ zmenil petit svojho návrhu, pričom však petit po tejto zmene nie je určitý, zrozumiteľný a vykonateľný. Z toho dôvodu bol navrhovateľ písomne dňa 21. 10. 2009 vyzvaný na upresnenie petitu svojho návrhu s tým, že po odstránení vád petitu návrhu bude spis zaslaný na Okresný súd Praha na vybavenie dožiadaného úkonu – výsluchu odporkyne v 1. rade.“

Predseda okresného súdu súčasne oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní o predmetnej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom z 9. novembra 2009 (doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2009), že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti, a spresnil petit v časti týkajúcej sa trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   resp.   tiež   účastník   konania,   proti ktorému   návrh   na   konanie   smeruje.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna neistota   účastníka   konania   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné   opatrenia, aby sa   zabezpečilo splnenie   účelu pojednávania a úspešné   vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhu   na vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu   (darovacej   zmluvy   z 18.   júna   1996),   v ktorom konaní je sťažovateľka odporkyňou v prvom rade. Po skutkovej stránke vec nie je zložitá, po   právnej   stránke   ide   o vec,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka je v konaní v procesnom   postavení   odporkyne   a v súlade   s týmto   postavením   sú   aj   jej   úkony,   keď podala   odvolanie   proti   uzneseniu   o vydaní   predbežného   opatrenia.   Sťažovateľka   sa ospravedlnila z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 4. apríl 2001, ako aj na pojednávaní nariadenom na 11. jún 2008, keď splnomocnila na svoje zastupovanie advokáta. Tento postup sťažovateľky však nemožno kvalifikovať ako postup, ktorý by zásadným spôsobom prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri posudzovaní postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry (II. ÚS 3/00, II. ÚS 156/03), podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   príslušného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou činnosťou,   teda   takým konaním,   ktoré   nevedie   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka konania.

Ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd konal vo veci plynulo v období od doručenia žaloby, t. j. od 1. decembra 1997 až do 12. mája 1999, keď predložil Krajskému súdu   v Trnave   spis   a odvolanie   sťažovateľky   (odporkyne)   proti   uzneseniu   o vydaní predbežného opatrenia (č. k. 14 C 174/97-8 z 13. januára 1998).

Ústavný   súd   z   vykonaných   úkonov   súdu   a zo   súdneho   spisu   zistil,   že   postup okresného   súdu   v   posudzovanom konaní   je   v   ďalšom   období   poznačený   viacerými obdobiami nečinnosti a nesústredenosťou, čoho dôkazom je samotný stav konania. Túto skutočnosť   skonštatoval   aj   predseda   okresného   súdu   vo   svojej odpovedi   na   sťažnosť sťažovateľky   z 18.   augusta   2009.   Potvrdenie   o zaplatení   súdneho   poplatku,   ktorý navrhovatelia zaplatili 16. februára 2001, bol do spisu založený až 30. apríla 2008 po viac ako siedmich rokoch, pričom okresný súd sa medzitým viackrát zaoberal jeho nezaplatením.

Okresný súd doteraz vo veci samej nariadil dve pojednávania, prvé na 4. apríl 2001, ktoré bolo pre ospravedlnenú neúčasť účastníkov konania odročené na neurčito, druhé na 11. jún 2008, ktoré takisto nesmerovalo k rozhodnutiu vo veci samej.

Okresný súd bol nečinný v predmetnej veci v období od 13. júla 2001 do 29. marca 2005, t. j. viac ako tri roky a osem mesiacov. Až vtedy oznámil účastníkom konania, že predpokladaný   termín   pojednávania   bude   vo   štvrtom   štvrťroku   2005   za   predpokladu splnenia   všetkých   podmienok   konania.   Po   neúspešnom   doručovaní   zásielok   účastníkom konania koncom apríla 2005 okresný súd až v priebehu augusta 2007 po ďalšom období nečinnosti v dĺžke viac ako dvoch rokov a troch mesiacov začal zisťovať miesto pobytu odporkyne a znovu začal skúmať otázku zaplatenia súdneho poplatku.

Aj   ďalšie   úkony   počas   rokov   2008   a 2009   sú   dôsledkom   nesústredenej   činnosti okresného súdu a signalizujú zbytočné prieťahy v konaní. Okresný súd uznesením č. k. 14 C 174/1997-73 zo 16. marca 2009 pripustil ďalšieho účastníka na strane odporcu, ako aj zmenu   návrhu   a v priebehu   augusta   a septembra   2009   dožiadaním   Okresného   súdu Pardubice vykonal výsluch žalobcu. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajšia dĺžka konania nie je zapríčinená faktickou alebo právnou zložitosťou veci, ale skutočnosťami, ktoré sa týkajú samotného postupu okresného súdu.

Ústavný súd preto rozhodol, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 174/1997 poznačeným nečinnosťou v celkovej dĺžke asi 6 rokov, ako aj ďalším nesústredeným konaním porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd napriek zisteniu, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci sp. zn. 14 C 174/1997 ďalej konal bez zbytočných prieťahov aj vzhľadom na aktuálny stav konania v tejto veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiadala   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keďže: „Stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzam preto, že konajúci súd o návrhu podanom navrhovateľom proti mne po dobu takmer   12   rokov   nerozhodol   a jeho   postup   je   sprevádzaný   nečinnosťou   a zbytočnými prieťahmi, je pre mňa veľmi frustrujúci (a to i s prihliadnutím na môj vek a zdravotný stav). Bolo   by   preto   podľa   môjho   názoru   nedostatočné,   ak   by   ústavný   súd   po   takom   dlhom porušovaní   mojich   hore   uvedených   základných   práv   iba   skonštatoval   ich   porušovanie a prikázal súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu sa domáham i finančného zadosťučinenia a to vo výške 5 000 EUR, čo je podľa môjho názoru treba považovať   za   primerané   vyjadrenie   odškodnenia   za   dlhotrvajúce   porušovanie   mojich základných   práv,   a to   ako   z hľadiska   trvania   samotného   poruchového   stavu,   tak i rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR a ESĽP pri odškodňovaní oprávnených osôb.“

Pretože   ústavný   súd   nepovažoval   za   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu vysloviť   len   porušenie   základného   práva   a práva   sťažovateľky,   rozhodol   aj   o priznaní finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní sa riadil zásadami spravodlivosti a zohľadnil dĺžku posudzovaného konania a zistené zbytočné prieťahy. Dospel k záveru, že v danom prípade   bude   primerané   všetkým   okolnostiam   prípadu   priznať   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. R. C. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu v sume 231,80 € zvýšenú o 19 % daň z pridanej hodnoty v sume 44,04 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 289,74 €.

Okresný   súd   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009