znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 337/08-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Z. M., Š., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2008 doručená sťažnosť Z. M. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94.

Zo sťažnosti vyplýva, že v roku 1991 začalo konanie o dedičstve po poručiteľovi F. K.,   zomretému   (...)   (ďalej   len   „poručiteľ“),   ktoré   bolo vedené   okresným   súdom   pod sp. zn.   D 370/91,   Dnot 233/94.   Prerokovaním   uvedeného   dedičstva   bol   poverený   súdny komisár - notár JUDr. J. E., B. Sťažovateľka bola účastníčkou tohto konania, ktoré bolo právoplatne   skončené   uznesením   okresného   súdu   z 26.   marca   2008   a   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2008.

Počas   doby   trvania   tohto   konania sa   sťažovateľka „neustále   stretávala   s tým,   že porušovateľ (okresný   súd,   pozn.) základného   práva   vydával   nesprávne   uznesenia o prejednaní dedičstva, ktoré odvolací súd vždy zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.

Prostredníctvom ďalšej účastníčky tohto konania M. T. sťažovateľka žiadala o jeho urýchlené skončenie.

Podľa   sťažovateľky   predmetná   vec   nebola   okresným   súdom   prerokovaná v primeranej   lehote,   v dôsledku   čoho   sťažovateľka   nemôže   užívať   majetok,   ktorý   je predmetom dedičstva (pozemky v urbariáte, ktorý vyplácal podiely v neoprávnenej výške inej osobe).

S ohľadom na uvedené bol podľa názoru sťažovateľky «porušený aj čl. 20 ods. 1 Ústavy   SR,   a to   najmä   v nadväznosti   na   logický   výklad   vety   „Dedenie   sa   zaručuje“ (aj vzhľadom   na ust.   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd – konanie a rozhodnutie porušovateľa porušilo moje právo na ochranu majetku a moje   právo   na pokojné užívanie   majetku   ako   fyzickej   osoby   – vlastníka,   t. j. dediča   poručiteľa,   vzhľadom   na   znenie   ust.   § 460   Občianskeho   zákonníka   v aktuálnom znení – „Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa)“».

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že okresný súd svojím konaním vo veci vedenej pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94 porušil jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   bolo   namietané   porušenie   jej   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku   zbytočných   prieťahov   spôsobených   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94, pričom porušenie týchto práv malo následne spôsobiť aj porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy a práva   podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94

Z obsahu   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   označila   za   porušovateľa   svojich   práv okresný súd, bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že v čase jej doručenia ústavnému súdu už k namietanému porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemohlo   dochádzať.   Z uznesenia   okresného   súdu   sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94 z 26. marca 2008 pripojeného k sťažnosti jednoznačne vyplýva, že nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2008. Týmto dňom bolo označené konanie okresného súdu právoplatne skončené. Sťažnosť sťažovateľky bola podaná na poštovú prepravu 8. júna 2008 a ústavnému súdu bola doručená 9. júna 2008.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte môže trvať. Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda k porušovaniu označeného základného   práva   už nemôže dochádzať,   odmietne   ju   ako zjavne neopodstatnenú   (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) (II. ÚS 139/02, II. ÚS 280/08). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 167/03).

Z podania   sťažovateľky   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súde skončené 29. apríla 2008. Sťažovateľka sa napriek tomu obrátila na ústavný súd svojou sťažnosťou až podaním z 13. mája 2008 odovzdaným na poštovú prepravu 6. júna 2008 a doručeným ústavnému súdu 9. júna 2008, t. j. v čase, keď porušovanie označených práv na   okresnom   súde,   proti   ktorému   smeruje   sťažnosť   sťažovateľky,   už   nemohlo   trvať, a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03, II. ÚS 280/08).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala   ochrany   svojho   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané   porušenie práva už nemohlo trvať, a teda bola odstránená jej právna neistota, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva podľa čl. 20   ods. 1   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94

Sťažovateľka   v súvislosti   so   skutočnosťou,   že   dedičské   konanie   bolo   skončené až po sedemnástich rokoch, čo podľa jej názoru nie je v primeranej lehote, a počas jeho trvania nemohla užívať majetok, ktorý bol predmetom dedičského konania, vyjadrila názor, že v jej právnej veci došlo aj k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa   zjednocovacieho   stanoviska   pléna   ústavného   súdu   sp. zn.   PLz. ÚS 2/08 z 15. októbra   2008   „Ak   sťažovateľ   namieta   sťažnosťou   podľa   čl. 127   ústavy   porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, prípadne iného ústavou chráneného práva   hmotného   charakteru   v nadväznosti,   resp.   v organickom   spojení   s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru po právoplatnom skončení napadnutého súdneho konania, tak pri predbežnom prerokovaní takejto sťažnosti ako dôvod jej odmietnutia ako celku možno uplatniť ustálený právny názor ústavného   súdu,   podľa   ktorého   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť   pred   ústavným   súdom   uplatnená   v čase,   keď   k namietanému   porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom   čase ešte mohlo trvať“ (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Podľa   § 6 zákona o ústavnom   súde   je senát v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o zjednotení odchylných právnych názorov (zjednocovacie stanovisko pléna). Konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu základného práva   sťažovateľky   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy,   bolo   už   v čase   uplatnenia   ochrany označeného základného práva sťažovateľkou prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu právoplatne skončené (už netrvalo), preto ústavný súd súc viazaný zjednocovacím stanoviskom pléna pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008