znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 337/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Magdalény Némethovej, bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. S., B., ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 144/01 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 300/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Magdalény Némethovej   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2004 doručená   sťažnosť   Magdalény   Némethovej   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupmi Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 144/01 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 300/03.

Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré k nej boli doložené, vyplynulo, že sťažovateľka bola   odporkyňou   v spore   o vypratanie   bytu   vedenom   na   okresnom   súde.   Okresný   súd rozsudkom sp. zn. 15 C 144/01 zo 7. marca 2003 žalobe vyhovel a uložil sťažovateľke, aby byt vypratala. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania vo veci rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 300/03 z 11. mája 2004 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Zo   skutkových   okolností   sťažovateľka   poukazuje   na   nasledovné: „Manželstvo účastníkov bolo uzavreté dňa 9. 9. 1972. Predmetný byt bol pridelený Národným výborom hlavného mesta SSR Bratislavy, bytový odbor V. N. rozhodnutím o pridelení bytu (...) zo dňa 27. 4. 1983 ako zamestnancovi polície – ministerstva vnútra. Byt bol pridelený pre MV SSR z KBV   (komunálnej bytovej výstavby) na rok 1983.   (...)   Už pred rokom 1998 neviedli spoločnú domácnosť(...). Dňa 13. 3. 1997 (...) manželia N. podali žiadosť o prevod nimi obývaného   bytu   do   vlastníctva   ako   nadobúdatelia   a to   titulom   BSM.   Dňa   23.   7.   1998 účastníci   ako   manželia   vyplnili   a spoločne   podpísali   údaje   nacionálií   manželov   pre realizujúcu firmu S. ku konečnému vyhotoveniu zmluvy o prevode vlastníctva bytu. S. dňa 27. 7. 1998 urobil do spisu záznam o následnom opatrení V. N., že žiadosť o odkúpenie bytu podal len on sám a že treba čakať vyjadrenie. V. N. dňa 28. 1. 2000 podal návrh o rozvod manželstva, konanie sa viedlo na Okresnom súde Bratislava V pod spis. zn. 15 C 31/00. Súd manželstvo rozviedol 16. 3. 2000. Rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť dňa 11. 5. 2000. Odporca podal dňa 2. 4. 2002 návrh na zrušenie práva spoločného nájmu bytu   manželmi,   ktorý   návrh   v priebehu   konania   procesne   zmenil   na   návrh   uloženia povinnosti vypratania zo služobného bytu s právom bytovej náhrady (...).“

Sťažovateľka zastáva názor, že pokiaľ okresný súd žalobe vyhovel a krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, došlo tým k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 36 ods. l listiny.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie a po vykonanom dokazovaní takto rozhodol:

„Okresný   súd   Bratislava   V.   v konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   15   C   144/01 a Krajský súd v Bratislave v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co 300/03 porušili právo sťažovateľky na poskytnutie súdnej ochrany zaručenej v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   právo   vlastniť   majetok,   a to   najmä   tým,   že   vec   posudzovali   a rozhodnutia zakladali   na   právnych   predpisoch,   ktoré   boli   ku   dňu   posudzovania   skutkového   stavu neúčinné (nezákonné rozhodnutia) a tým, že jej uložili povinnosť vypratať byt č.... jej odňali právo   tento   nadobudnúť   do   jej   vlastníctva   podľa   zák.   č.   182/1993   Z. z.   Ďalej   súdy neposúdili všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a nevyhodnotili dôkazy v súlade so zákonom, nerozhodovali podľa platných a účinných právnych predpisov, čím porušili právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nerešpektovaním procesných predpisov pri hodnotení dôkazov a toho, čo v konaní vyšlo najavo podľa § 132 OSP a neodôvodnením rozsudkov v súlade s § 157 ods. 2 a 3 OSP a Krajský súd v Bratislave ustanovenia § 212, § 213 OSP tým, že sa vôbec nezaoberal rozsahom a dôvodmi odvolania.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   V.   č.   k. 15 C 144/01-182   zo   dňa   7.   3.   2003   a rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 5 Co 300/03-209 zo dňa 11. 5. 2004 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V. na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľka zároveň žiada uhradiť trovy konania v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v spore   sťažovateľa,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   56/03,   II. ÚS   70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   postupom všeobecných súdov a základnými právami upravenými v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právom   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru   a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny,   porušenie   ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala.

Z priložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie označených práv, rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 144/01 zo 7. marca 2003 tak, že sťažovateľka je povinná vypratať byt nachádzajúci sa v bytovom dome v B. do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu a konanie o vzájomnom návrhu   sťažovateľky   na zrušenie   práva   spoločného   nájmu   bytu   manželov   zastavil.   Na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 300/03 z 11. mája 2004 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

1. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala okrem iného porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Subjektom, ktorému sa priznáva ochrana podľa čl. 20 ods. l ústavy, je vlastník.

Už   samotné   znenie,   ako   aj   výklad   tohto   ustanovenia   ústavy   bez   akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru (ktorého sa sťažovateľka pred ústavným súdom domáha), že rozhodnutiami všeobecných súdov by malo byť porušené vlastnícke právo sťažovateľky.

Pokiaľ nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až 50 ústavy v konaní pred všeobecnými súdmi pri aplikácii hmotnoprávnych predpisov, ústavný súd nemá   právomoc   na   konanie   a rozhodovanie   o sťažnosti   z dôvodu   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Základné   právo   hmotného   obsahu,   medzi   ktoré   vlastnícke   právo   nesporne   patrí, možno   namietať   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pokiaľ   došlo   k porušeniu ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až 50 ústavy.

Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   vlastníckeho   práva   postupmi   a rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré zjavne nie sú v príčinnej súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Príčinnú   súvislosť   tvrdí   sťažovateľka   iba z dôvodu, že nebola úspešná v občianskoprávnom spore, jej tvrdenie však takúto súvislosť nevytvára   a   ani   vytvoriť   nemôže.   Všeobecné   súdy   vykonávaním   svojich   ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahovali a ani nemohli zasiahnuť do základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Súdy sa zaoberali v rozsahu zákonných úprav len tým, akým právom sťažovateľka byt užívala, aký charakter byt má, či má sťažovateľka povinnosť byt vypratať so zabezpečením bytovej náhrady alebo bez nej.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny.

Sťažovateľka namietala, že postupmi všeobecných súdov došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože závery okresného súdu a krajského súdu,   ku   ktorým dospeli v označených   konaniach, nepovažovala za správne a zodpovedajúce zákonu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   by   došlo   vtedy,   ak   by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní ak by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv. Jej právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Sťažovateľkina nespokojnosť s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   144/01 zo 7. marca   2003   a rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   300/03   z 11.   mája   2004 obsahujú dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky a ústavný súd nezistil porušenie   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmito   súdmi   podľa   čl.   46   až   50 ústavy, ale ani že by závery všeobecných súdov boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov všeobecných súdov. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie   zmeny súdneho   konania,   ktoré   skončilo   nepriaznivým   výsledkom   pre sťažovateľku, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľka   ďalej tvrdila, že krajský súd ako odvolací súd porušil   jej základné právo na spravodlivý proces, pretože sa nezaoberal rozsahom a dôvodmi odvolania.

Ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“),   podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval,   prečo   nevykonal   i   ďalšie   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať   aj   rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Vychádzajúc   z týchto   ústavne   významných   úvah   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že neexistuje žiadna spojitosť medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a tvrdeným porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   spravodlivý   proces.   Krajský   súd   v časti svojho rozhodnutia uviedol, že „Zmenou právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 871 ods. 4 O. z. účinnej počnúc od 1. 1. 1992, podľa ktorého osobné užívanie bytov slúžiacich na trvalé ubytovanie pracovníkov organizácie sa mení na nájom služobného bytu, pokiaľ tieto byty spĺňajú   kritériá   ustanovené   zákonom   pre   služobné   byty,   pokiaľ   tieto   podmienky   nie   sú splnené, mení sa také osobné užívanie na nájom, došlo k zmene charakteru predmetného bytu.   (...)   výlučným   nájomcom   i po   1.   1.   1992   zostal   navrhovateľ.   Nemožno   súhlasiť s právnym   názorom   odporkyne,   podľa   ktorého   počnúc   od   1.   1.   1992   predmetný   byt nadobudol charakter podnikového bytu podľa zák. č. 41/1964 Z. z. z toho dôvodu, že tento zákon počnúc od 1. 1. 1992 bol zrušený, teda nebol už účinný. Je síce pravdou, že neplatil ešte   ani   zákon   č.   189/1992   Z.   z.,   ktorý   definoval   pojem   služobného   bytu,   avšak transformačné ust. § 871 ods. 4 O. z. v znení platnom od 1. 1. 1992 odkazuje na zákon o služobných bytoch. To znamená, že v právnej úprave služobných bytov nastalo v období od 1. 1. 1992 do 13. 5. 1992 právne vákuum. Avšak z dôvodu odkazu na zákon o kritériách pre služobné byty – vzhľadom na to, že sporný byt – ako je uvedené vyššie – nemohol nadobudnúť   charakter   podnikového   bytu   –   sa   stal   podľa   novej   právnej   úpravy   bytom služobným.   (...)   Charakter   služobného   bytu   mal   predmetný   byt   až   do   uplynutia   troch mesiacov od skončenia služobného pomeru navrhovateľa s Ministerstvom vnútra SR, t. j. do 8.   1.   1999.   Vtedy   sa   byt   jednoznačne   stal   bytom   obecným.   Právo   spoločného   nájmu účastníkov k tomuto bytu podľa § 703 ods. 1 O. z. v znení platnom k tomuto dňu (ak sa za trvania manželstva manželia alebo jeden z nich stanú nájomcami bytu, vznikne spoločný nájom bytu manželmi) však nevzniklo, keďže účastníci v tomto čase už trvale spolu nežili (§ 703 ods. 3 O. z.). Táto skutková okolnosť bola tiež nesporná, keďže odporkyňa i na odvolacom pojednávaní potvrdila, že s navrhovateľom spolu nežili od roku 1994, takže ich spoločné nežitie bezpochyby v januári 1999 už vykazovalo znaky trvalosti“.

Takto koncipované odôvodnenie dalo vyčerpávajúcu odpoveď na skutkovú a právnu podstatu   odvolania,   a preto   jeho   obsah   neosvedčuje   okolnosti   majúce   za   následok sťažovateľkou namietané porušenie jej práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľkou označených právoplatných rozhodnutí vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy   iba   v tom   prípade,   ak   by   nadväzovalo   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   jej základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004