znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 336/2014-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť J. Ž., zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Milan   Ficek,   advokát   s.   r.   o.,   Žilinská   14,   Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003, za účasti Okresného súdu Trenčín a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. J. Ž. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 100 € (slovom sto eur), ktoré mu j e   Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   Ž.   trovy   konania   v   sume 284,10 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a desať centov) na účet Advokátskej kancelárie JUDr.   Milan   Ficek,   advokát   s.   r.   o.,   Žilinská   14,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014 doručená sťažnosť J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava (ďalej len „advokátska kancelária“ alebo „právna zástupkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným v súdnom   konaní   o   zaplatenie   finančnej   čiastky   1 206   Sk   (40,03   €)   s   príslušenstvom vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003, v ktorom sa obchodná spoločnosť Dopravný podnik Bratislava, a. s., Olejkárska 1, Bratislava (ďalej len „žalobkyňa“), žalobou podanou proti sťažovateľovi domáha jej zaplatenia.

Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom okresného súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto:

„1/ Konanie začalo dňa 21. 03. 2003, kedy bol súdu doručený návrh na vydanie platobného rozkazu.

2/ Dňa 19. 05. 2003 bol vydaný platobný rozkaz. 3/ Dňa 27. 05. 2003 bol podaný odpor proti platobnému rozkazu. 4/ Dňa 02. 12. 2011 bola vec pridelená sudcovi: JUDr. Michaela Makovcová. 5/ Dňa 17. 01. 2012 bola vec pridelená sudcovi: JUDr. Viera Kumová. 6/ Dňa 10. 04. 2012 bola vypracovaná výzva na dokladovanie majetkových pomerov; uvedená výzva bola adresovaná otcovi odporcu J. Ž. st.

7/ Dňa 21. 06. 2013 súd požiadal navrhovateľa o oznámenie, či došlo k úhrade uplatňovanej pohľadávky, a ak áno, tak v akom rozsahu.

8/ Dňa 02. 07. 2013 navrhovateľ súdu odpovedal, že uplatňovaná pohľadávka nebola uhradená.

9/ Dňa   05.   08.   2013 bol   odporca   vyzvaný súdom,   aby dokladoval   svoje   pomery za účelom oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, pričom tlačivo mal vyplniť priamo sťažovateľ,   t.j.   J.   Ž.   ml.   nakoľko   je už   plnoletý,   a nie   J.   Ž.   st.   (t.   j.   zákonný zástupca sťažovateľa v čase, keď sťažovateľ ešte nebol plnoletý). Predchádzajúcu výzvu však súd adresoval práve J. Ž. st., hoci v tom čase bol už odporca plnoletý. Z tohto dôvodu tlačivo na dokladovanie   pomerov   účastníka   konania   pre   oslobodenie   od platenia   súdnych poplatkov vyplnil práve J. Ž. st.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup okresného súdu, podľa jeho názoru daná vec nie je právne a skutkovo náročná, svojím postupom nezapríčinil vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto zastáva názor, že okresný súd nepostupoval   dostatočne   efektívne,   keďže   jeho   postup   ani   po   11   rokoch   neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal aj finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo odôvodňuje s poukazom najmä na to, že „Od začatia konania uplynulo viac než 11 rokov, počas ktorých som stále v právnej neistote... Takýto stav je pre mňa ťažký, nikomu nehovorím, že sa súdim, hanbím sa za to. Neukončené súdne konanie mi spôsobuje napätie, ktoré pociťujem už odkedy súd začal. Už som si myslel, že sa všetko vyriešilo samé, keď mi nič od roku 2003 neprišlo, opak bol pravdou. Posledný rok súd opäť nekoná. Som sklamaný zo súdnictva, toto konanie pritom nemôže byť až tak komplikované. Pokiaľ by súd rozhodol   s   konečnou   platnosťou   a   odstránil   by   tak   dlhotrvajúci   stav   neistoty,   verím, že by sa v mojom živote obmedzilo to napätie.“

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003 porušené.

2. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- € (slovom desaťtisíc   eur),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Trenčín   povinný   zaplatiť   do   troch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Trenčín   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 426,12 € za 3 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi súdu zo dňa 25. 03. 2014, vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti)   v   zmysle   ustanovenia   §   11   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách a náhradách   advokátov   (jeden   úkon   právnej   pomoci   134,-   €   +   8,04   €   režijný   paušál) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného   súdu   v   namietanom   konaní,   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS   336/2014-9   z   5.   júna   2014   ju   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   následne   spolu   s   prípisom   č. k.   IV. ÚS 336/2014-14   z 25. júna 2014 (ďalej   len   „výzva“)   doručil   predsedníčke   okresného   súdu   uznesenie   č. k. IV. ÚS 336/2014-9,   ktorým   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie,   a   vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr 817/2014 zo 4. júla 2014 doručenom ústavnému súdu 11. júla 2014 uvádza toto:

«Predmetný   spis   bol   [v   čase   podania   opravného   prostriedku   sťažovateľa   proti výroku platobnému rozkazu o trovách konania - pozn.] pridelený sudkyni Dr. Janákovej a konal   v ňom   najskôr   Dr.   Vékony   -   v   tom   čase   justičný   čakateľ,   následne   vyššia   súdna úradníčka Dr. Šišková a po nej Mgr. Jana Pagáčová. Všetci 4 postupne zo súdu odišli. Spisy, ktoré ostali po odchádzajúcich vyšších súdnych úradníkoch vybavujúcich agendu Ro ostali nepridelené a nekonalo sa v nich. Po mojom nástupe do funkcie predsedníčky (1. 12. 2011)   som   zabezpečovala   kontrolu   a   prerozdelenie   starých   nevybavených   spisov   a   v dôsledku toho došlo k prideleniu predmetnej veci Dr. Kumovej (pokynom č. 11/2012), a to dňa 17. 1. 2012. Vyšší súdny úradník jej oddelenia začal v konaní pokračovať, zisťovať potrebné okolnosti pre rozhodnutie o trovách konania, ktoré bolo vydané 14. 4. 2014. Uznesením pod č. k. 8 Ro 58/2003-33 bol platobný rozkaz v časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov potvrdený. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23. 4. 2014. Sťažovateľ sa dňa 28. 3. 2014 obrátil v predmetnej veci i na mňa ako predsedníčku súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Následne na to bola zjednaná náprava pomalšej nečinnosti súdu tým, že o trovách konania bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vyššie... Je pravdou, že napriek tomu, že vec nebola právne ani skutkovo zložitá, boli v nej prieťahy súdu, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania. Sťažovateľovi ako žalovanému však zrejme tento stav vyhovoval, pretože jeho zástupca bol dňa 26. 9. 2007 nahliadať do spisu a nečinnosť súdu nesignalizoval ani predsedovi súdu, ani neurgoval rozhodnutie v samotnom konaní. Keďže nešlo o meritórne rozhodnutie, ale iba o rozhodnutie týkajúce sa odvolania proti trovám konania, mám za to, že sťažovateľom požadované zadosťučinenie nie   je   primerané.   Navrhujem,   aby   ústavný   súd   zobral   tieto   skutočnosti   na   zreteľ   pri určovaní   výšky   „zadosťučinenia“   ak   ho   bude   priznávať.   Sťažovateľ   sa   dopustil protiprávneho konania tým, že cestoval bez platného lístka. Povinnosť zaplatiť pokutu a trovy konania nenamietal. Bol teda uzrozumený s tým, že musí zaplatiť dlžnú sumu, ale aj trovy vo výške určenej súdnym rozhodnutím, pretože v konaní iba žiadal zohľadniť svoju sociálnu situáciu, určiť splátky a oslobodiť od súdnych poplatkov.»

Dňa 14. júla 2014 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr   817/2014   zo   14.   júla   2014   na   vedomie   a   prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právna zástupkyňa   sťažovateľa   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   24.   júla   2014   oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniu okresného súdu v podstate skonštatovala, že vo veci sťažovateľa je preukázané, že došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a nad rámec svojich predchádzajúcich tvrdení uviedla, že „... v čase začatia konania... bol sťažovateľ ešte maloletý, pričom vtedajšia finančná situácia jeho rodičov odôvodňovala oslobodenie od   súdnych   poplatkov,   aj   z   dôvodu,   že   otec   sťažovateľa   bol   na   invalidnom   dôchodku a nemali   dostatočný   príjem.   Zbytočnými   prieťahmi   v   konaní   nastala   situácia,   že   hoci konanie začalo ešte v čase, keď u sťažovateľa existoval dôvod na oslobodenie od súdnych poplatkov,   v   čase   rozhodovania   súdu   o   trovách   konania   už   tento   dôvod   pominul.   Súd o trovách konania rozhodoval až v čase, keď bol sťažovateľ plnoletý, mal ukončené štúdium a   bol   zárobkovo   činný.“.   Sťažovateľ   zároveň   v   predmetnom   podaní   skorigoval   druh pôvodne uplatnených úkonov právnej služby, ktorých úhradu požaduje v sťažnosti, a to tak, že v súčasnosti požaduje úhradu trov konania „... za 3 úkony právnej pomoci: 1/ prevzatie a príprava   dňa   25.   03.   2014,   2/   ústavná   sťažnosť   dňa   09.   04.   2014   a   3/   stanovisko k vyjadreniu   zo   dňa 21. 07.   2014   vyčíslené v   zmysle   ustanovenia §   11 ods.   3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov v platnom znení...“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože   po   oboznámení sa   s ich   argumentáciou   dospel   k   názoru,   že   od   neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou v sťažnosti   namietaného   porušenia   označených   práv   –   ústavný   súd   nepovažuje   ústne pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03).   Z   tohto   vyplýva,   že   právne východiská,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   preskúmava,   či   došlo   k   ich   porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 Ro 58/2003, ktorý si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu na posúdenie opodstatnenosti tvrdení uvedených v sťažnosti, vyplýva,   že   okresný   súd   vo   veci   sťažovateľa   rozhodol   v   skrátenom   konaní   platobným rozkazom č. k. 8 Ro 58/2003-5 z 19. mája 2003 (ďalej len „platobný rozkaz“), ktorým mu uložil,   aby   žalobkyni   v   lehote   15   dní   odo   dňa   jeho   doručenia   zaplatil   sumu   1 206   Sk (40,03 €),   ako aj trovy   konania   pozostávajúce   zo zaplateného súdneho   poplatku   v sume 500 Sk (16,60 €) a trov právneho zastúpenia v sume 1 512 Sk (50,19 €). Proti platobnému rozkazu okresného súdu v rozsahu jeho výroku, ktorým okresný súd rozhodol v merite veci, sťažovateľ   nepodal   opravný   prostriedok   (odpor).   Výrok   platobného   rozkazu,   ktorým okresný súd rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 1 206 Sk (40,03 €), nadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť   10.   júna   2003.   Z obsahu   súdneho   spisu okresného súdu sp. zn. 8 Ro 58/2003 ďalej vyplýva, že sťažovateľ proti platobnému rozkazu podal   opravný   prostriedok   iba   v   rozsahu   výroku,   ktorým   okresný   súd   rozhodol   o   jeho povinnosti   nahradiť   žalobkyni   trovy   konania   pozostávajúce   zo zaplateného   súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd za predmet konania   o sťažnosti   považuje   iba   tú   časť   konania   okresného   súdu,   ktorá   súvisí s rozhodovaním okresného súdu o trovách konania.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil   (III.   ÚS   145/02),   že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa vzťahuje aj na súdne konanie týkajúce sa iba náhrady trov konania.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom   namietaného konania je rozhodovanie   okresného súdu   o   trovách   konania na základe   sťažovateľom   podaného   opravného   prostriedku,   ktorým   sa   domáha   zmeny tej časti   výroku   platobného   rozkazu   okresného   súdu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   jeho povinnosti   nahradiť   žalobkyni   trovy   konania.   Ide   o   vec,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená   judikatúra   týchto   súdov,   a   preto   vec   sťažovateľa   ústavný   súd   nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 8 Ro 58/2003 nepotvrdzuje ani faktickú   zložitosť   predmetnej   veci.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že právnou   ani skutkovou   zložitosťou   veci   nemožno   ospravedlňovať   doterajšiu   dĺžku namietaného konania.

Pokiaľ ide o predmet namietaného konania a jeho význam pre sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že namietané konanie vzhľadom na jeho predmet – rozhodovanie o trovách konania v celkovej výške 66,79 € − nepredstavuje taký typ konania, ktorý by sám osebe odôvodňoval zvýšenú mieru starostlivosti všeobecného súdu, a zo skutočností uvádzaných sťažovateľom, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu nevyplýva, že by daná vec pre sťažovateľa predstavovala vec osobitného významu odôvodňujúcu zrýchlený postup okresného súdu.

2. Ústavný súd hodnotil ďalšie kritérium, a to správanie sťažovateľa ako účastníka v namietanom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu zo správania sťažovateľa v preskúmavanom konaní nevyplývajú   také   skutočnosti,   ktoré   by   významne   ovplyvnili   jeho   doterajšiu   dĺžku. Sťažovateľovi preto nie je možné pričítať podiel na stave veci, v akom sa nachádza v čase rozhodovania ústavného súdu o jeho sťažnosti, avšak tiež nie je možné prehliadať jeho pasivitu počas celej doby konania.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   (ako   aj   neprimeraná   dĺžka   konania)   môžu   byť zapríčinené nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   8 Ro 58/2002   zistil, že doterajší   priebeh namietaného konania je poznačený   obdobiami dlhodobej   nečinnosti okresného súdu (napr. júl 2003 až apríl 2012, apríl 2012 až august 2013, august 2013 až apríl   2014),   keď nevykonal žiadny   relevantný úkon   smerujúci k   odstráneniu   právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako účastník v preskúmavanom súdnom konaní nachádza.

Namietané   konanie   je   poznačené   aj   neefektívnou   činnosťou   a   nesústredeným postupom okresného súdu. Na vrub neefektívnej činnosti čiastočne možno pripísať výzvu okresného súdu adresovanú žalobkyni, ktorou ju žiada o poskytnutie informácie, či došlo k úhrade ňou uplatnenej pohľadávky. Za súčasť nesústredeného postupu okresného súdu považuje   ústavný   súd   doručovanie   tlačiva   pre   dokladovanie   majetkových   pomerov účastníka konania otcovi sťažovateľa, ktorý už v tom čase nebol jeho zákonným zástupcom.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska skutkovej   a   právnej   náročnosti   veci,   správania   sťažovateľa,   postupu   okresného   súdu poznamenaného nesústredenou   a   neefektívnou   činnosťou   a opakovane sa   vyskytujúcimi obdobiami jeho viacročnej nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Pretože namietané konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už právoplatne skončené – uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 Ro 58/2003 zo 14. apríla 2014, ktorým   tento   súd   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   výroku   platobného   rozkazu o trovách konania, nadobudlo právoplatnosť 23. apríla 2014 − neprichádzalo do   úvahy, aby ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   v   namietanom   konaní   konať bez zbytočných prieťahov, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.

Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznania finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu uplatnenie tejto   svojej   právomoci   za   dostatočné   na   to,   aby   sa   dosiahla   vo   veci   účinná náprava, a preto považoval za potrebné sa zaoberať aj vecnou opodstatnenosťou návrhu sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiada   priznať finančné   zadosťučinenie   v   sume   10   000   €. Tento   návrh   odôvodňuje   najmä   s   poukazom   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (m.   m.   IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia.   Pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu (viac ako 11 rokov), charakter   neefektívnej   a   nesústredenej   činnosti   okresného   súdu   v   skúmanom   období, predmet sporu (rozhodovanie o trovách konania v sume 66,79 €), ako aj jeho význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa v posudzovanom období. Podstatnými okolnosťami, ktoré ústavný súd v danom prípade zohľadnil, bol nielen predmet namietaného konania, jeho charakter a význam pre sťažovateľa, ale prihliadol aj na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého   sťažovateľ   v   priebehu   času   nadobudol   predstavu,   že   jeho   záležitosť   už   bola vyriešená,   čo   nepochybne   na   určitú   dobu   odstránilo   (prinajmenšom   znížilo)   jeho subjektívne prežívanie stavu právnej neistoty.

K   tvrdeniu   sťažovateľa,   podľa   ktorého   v   dôsledku   celkovej   dĺžky   namietaného konania vznikla na jeho strane v priebehu času iná situácia, než by tu bola v čase, ak by okresný   súd   o   trovách   konania   rozhodoval   v   lehote   primeranej   povahe   a   okolnostiam daného   prípadu,   čo   následne   viedlo   aj   k   inému   právnemu   posúdeniu   opodstatnenosti sťažovateľom podaného opravného prostriedku proti výroku platobného rozkazu okresného súdu o trovách konania, ústavný súd uvádza, že na uvedenú skutočnosť pri rozhodovaní o priznaní finančného   zadosťučinenia   neprihliadal.   V konečnom   dôsledku   však   nemohol prehliadnuť   skutočnosť,   že   suma,   ktorú   sťažovateľ   požadoval   priznať   ako   finančné zadosťučinenie (10 000 €), je zjavne neprimeraná tomu, „čo je v hre“ (66,79 €), čo muselo byť zrejmé aj kvalifikovanému právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval v konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   priznanie   sumy   100   €   sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovaním advokátskou kanceláriou.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2013,   ktorá   bola 804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každý úkon   právnej   služby   predstavuje celkovú   sumu   284,10   €   (bod   3   výroku   tohto   nálezu). Za tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu) ústavný súd   úhradu   nepriznal,   pretože   neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014