znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 336/2012-58

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. K., zastúpeného   advokátom   JUDr.   Pavlom   Gráčikom,   Farská   40,   Nitra,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 65/2011 a jeho uznesením z 10. januára 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 65/2011 a jeho uznesením z 10. januára 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tdo   65/2011 z 10. januára 2012 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť   trovy konania J. K. v sume 536,96 € (slovom päťstotridsaťšesť eur a deväťdesiatšesť centov) na účet   advokáta   JUDr.   Pavla   Gráčika,   Farská   40,   Nitra,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania J. K. v sume 536,96 € (slovom päťstotridsaťšesť eur a deväťdesiatšesť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky IBAN: SK89 8180 0000 0070 0006 0515 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. apríla 2012 doručené   podanie   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktoré   ústavný   súd   podľa   obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 50 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo   65/2011 a jeho uznesením z 10. januára 2012.

Súčasťou   podania   bola   aj   žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu na konanie   pred   ústavným   súdom;   ústavný   súd   žiadosti   vyhovel   a   uznesením č. k. IV. ÚS 331/2012-15 z 3. júla 2012 mu ustanovil za právneho zástupcu v konaní pred ústavným   súdom   advokáta   JUDr.   Pavla   Gráčika.   Následne   ústavný   súd   prípisom z 11. júla 2012 vyzval ustanoveného právneho zástupcu, aby doplnil sťažnosť sťažovateľa tak,   aby   obsahovala   všetky   náležitosti   ustanovené   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“);   právny   zástupca   na   výzvu   reagoval   podaním   z   1.   augusta   2012 označeným ako „Ústavná sťažnosť − doplnenie“.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 4/2008 z 30. mája 2008 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držanie   a   obchodovanie   s   nimi   formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona (zákona č. 300/2005 Z. z.).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol Krajský   súd   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 tak, že odvolanie podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 9/2009 zo 17. marca 2009 tak, že dovolanie podľa § 382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol   pre   nesplnenie   dôvodov   dovolania   podľa § 371 písm. g), i) a j) Trestného poriadku.

Následne   11.   októbra   2011   podal   sťažovateľ   opätovne   dovolanie   proti   rozsudku krajského   súdu   z   11.   septembra   2008,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 2 Tdo 65/2011 z 10. januára 2012 tak, že dovolanie podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Dôvod, pre ktorý NS SR odmietol moje dovolanie zo dňa 11. 10. 2011 v zmysle § 382 písm. d) Trestného poriadku spočíva v tom, že podľa názoru dovolacieho súdu nemali byť splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa 379 ods. 1. Uvedené ustanovenie obsahuje odkazy na dve ustanovenia TP, ktorých podmienky ak nie sú splnené, dovolací súd odmietne podané dovolanie. Dovolací súd svoj postup podľa § 382 písm. d) TP odôvodnil tým, že nie je naplnená podmienka uvedená v § 372 ods. 2 TP, podľa ktorého:

„Ten,   koho   dovolanie   bolo   zamietnuté,   nemôže   v   tej   istej   veci   podať   ďalšie dovolanie; obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie podané v prospech obvineného.“...

V zmysle § 567j ods. 2 TP dovolací súd správne určil, že sa na konanie o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku − dovolaní − má aplikovať znenie TP, v ktorom už je zakotvený vyššie citovaný odsek ustanovenia § 372 TP účinný od 01. 09. 2011. Avšak nesprávny   bol   jeho   výklad,   na   základe   ktorého   prišiel   NS   SR   k   záveru,   že   dovolanie je potrebné   odmietnuť.   NS   SR   totiž   dôvodil,   že   aj   keď   ustanovenie   §   372   ods.   2 TP na nemožnosť podania dovolania predpokladá predošlé zamietnutie, v podstate súdu bráni rozhodovať o dovolaní aj predchádzajúce odmietnutie dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. c) TP. Dovolací súd svoj postoj odôvodňuje tým, že § 382 písm. c) TP obsahovo zodpovedá § 392 ods. 1 TP. Mám za to, že takýto výklad dovolacieho súdu nemá oporu v zákone   (Trestný   poriadok),   nakoľko   zo   žiadneho   jeho   ustanovenia   nevyplýva   takáto aplikácia   procesného   práva,   akú   zvolil   v   tomto   prípade   dovolací   súd.   Taktiež   postup dovolacieho súdu je v tomto prípade nelogický, nakoľko aj keď v odôvodnení sa odvoláva na ust. § 382 písm. c) TP z hľadiska výrokovej časti rozhodnutia je zrejmé, že rozhodol podľa § 382 písm. d) TP.

... § 382 písm. c) TP sa týka prípadov keď dovolanie obsahuje formálne nedostatky v tej podobe, že obsahovo nie je odôvodnené zo zákona relevantnými dôvodmi pre podanie dovolania.   V   tomto   prípade   dovolací   súd   odmietne   dovolanie   bez   toho,   aby   meritórne preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo.

Postup dovolacieho súdu podľa § 392 ods. 1 TP je zasa na mieste, ak sa v rámci zdôvodnenia dovolania bude poukazovať na zákonom vyžadované dôvody, ale najvyšší súd, po   jeho   preskúmaní   a   preskúmaní   k   veci   sa   vzťahujúceho   spisového   materiálu   zistí, že dovolanie   nie   je   dôvodné   nakoľko   dovolateľom   tvrdené   dôvody   nie   sú   naplnené (preukázané).

Na základe vyššie uvedených skutočností je jasné, že NS SR pri výklade ustanovenia § 372 ods.   2 TP   postupoval nesprávne,   keď dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) TP považoval za obsahovo totožný s dôvodom zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 TP. V zmysle vyššie uvedeného vysvetlenia jednoznačne nie je možné prijať takýto záver.   Dovolací   súd   opomenul   základný   význam   medzi   procesne   podstatnými   pojmami akými   sú   „odmietnutie“   a   „zamietnutie“   dovolania.   Je   nevyhnutnou   povinnosťou diferencovať   medzi   týmito   dvoma   pojmami   vzhľadom   na   to,   že   vo   vzťahu   k   dovolaniu dochádza k jeho odmietnutiu ešte predtým ako súd vec preskúma, nakoľko nie sú splnené formálne (obsahové) náležitosti. K zamietnutiu podaného dovolania prichádza až následne potom, ako súd má za preukázané, že sú splnené formálne náležitosti, avšak na základe preskúmania veci samotnej súd zistí, že nie sú preukázané dôvody dovolania.

V stručnosti povedané, zamietnutie dovolania je meritórne rozhodnutie dovolacieho súdu a odmietnutie dovolania je rozhodnutie učinené len v dôsledku formálnych prekážok, bez meritórneho preskúmania veci.

Na   markantný   rozdiel   medzi   procesnými   úkonmi   súdu   vo   forme   odmietnutia a zamietnutia   dovolania   myslel   aj   zákonodarca,   k   čomu   je   možné   ľahko   dospieť aj náhľadom   na   systematické   zaradenie   oboch   procesných   inštitútov   v   rámci   úpravy dovolania v rozsahu §§ 368-392 TP, pričom odmietnutie dovolania podľa § 382 je zaradené do často označenej ako,,Rozhodnutie o dovolaní na neverejnom zasadnutí“ a zamietnutie dovolania je zaradená do § 392, ktorý je posledným ustanovením upravujúcim dovolanie v TP,   ktorý   je   zaradený   do   časti   s   označením  ,,Postup   a   rozhodnutie   na   verejnom zasadnutí“...

Zákon   v   citovanom   ustanovení [§   372   ods.   2   Trestného   poriadku,   pozn.] jasne stanovuje, že ďalšie dovolanie v tej istej veci nemôže podať (len) ten, koho dovolanie bolo zamietnuté. Ako som uviedol už v predošlom odseku je potrebné rozlišovať medzi pojmami „zamietnuť“ a „odmietnuť“, ktoré majú z hľadiska trestného práva procesného absolútne odlišný význam a nie je možné dávať ich do súvislosti ani „per analogiam“. Ak by sa malo citované ustanovenie aplikovať tak, ako to uvádza NS SR v dovolaním napadnutom uznesení a pre podanie ďalšieho dovolania by bolo irelevantné, či došlo k predošlému odmietnutiu alebo   zamietnutiu   dovolania,   dochádzalo   by   tým   k   závažnému   zásahu   do   ústavou zaručeného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 Ústavy SR. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každej osobe prístup k súdu, čomu zároveň zodpovedá povinnosť súdu o veci meritórne konať. Svoje právo podať dovolanie som uplatnil v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, a preto mi mal NS SR umožniť, aby som sa uplatnením práva zaručeného v čl. 46 Ústavy SR stal účastníkom súdneho (dovolacieho) konania.

Som toho presvedčenia, že mi bolo postupom NS SR zasiahnuté do môjho práva na prístup k súdu. Moje skôr podané dovolanie bolo odmietnuté bez toho, aby došlo vôbec k preskúmaniu   napadnutého   rozhodnutia,   pretože   nespĺňalo   formálne   náležitosti,   keďže v tomto   (predchádzajúcom)   dovolaní   nebolo   poukazované   na   zákonom   predpokladané dovolacie dôvody, čo potvrdil NS SR v uznesení zo dňa 17. 03. 2009, sp. zn.: 2 Tdo/9/2009, keď odmietol moje dovolanie s odkazom na ustanovenie § 382 písm. c) TP. Následne bol však tento formálny nedostatok odstránený, keď som prostredníctvom môjho vtedajšieho obhajcu podal ďalšie dovolanie v tej istej veci dňa 11. 10. 2011, ktoré už bolo odôvodnené zákonom   relevantnými   dovolacími   dôvodmi,   a   o   ktorom   dovolaní,   ale   znova   rozhodol NS SR, tak že dovolanie odmietol z odkazom na § 382 písm. d) TP v spojitosti s aktuálne platným ust. § 372 ods. 2 TP. Znamená to, že opätovne bolo o mojom dovolaní rozhodnuté bez toho aby došlo vôbec k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia, a to aj napriek tomu,   že   dovolanie   spĺňalo   všetky   zákonom   vyžadované   formálne   náležitosti   a   bolo po všetkých   stránkach   spôsobilé   na   to,   aby   sa   NS   SR   meritórne   zaoberal   zákonnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia.

S   prihliadnutím   na   vyššie   uvedené   je   teda   zrejmé,   že   napádané   rozhodnutie dovolacieho súdu je nesprávne hneď z viacerých dôvodov:

- z dôvodu, že nezodpovedá § 372 ods. 2 TP z hľadiska gramatického výkladu tohto procesného   ustanovenia   (výslovne   sa   tu   uvádza  ,,zamietnutie“   a   nie   aj   „odmietnutie“ predchádzajúceho dovolania);

- z dôvodu, že nerešpektuje podstatu zákona s prihliadnutím na moje ústavné právo podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR - právo na súdnu ochranu − z toho hľadiska, aby po splnení procesných podmienok v podobe riadne (po obsahovej stránke) a včasne (v zákonnej lehote) podaného   opravného   prostriedku,   bolo   o   takomto   opravnom   prostriedku   meritórne rozhodnuté, teda aby napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie bolo vecne preskúmané z hľadiska jeho zákonnosti a dôvodnosti;

- ďalším   dôvodom   nesprávnosti   napádaného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu je aj skutočnosť, že súd sa tu odvolával na analógiu, keď napriek tomu, že ust. § 372 ods. 2 upravuje procesnú situáciu (nemožnosť podania dovolania) za naplnenia hypotézy, že dôjde k   zamietnutiu   predchádzajúceho   dovolania,   má   sa   dispozícia   tejto   právnej   normy   per analogiam aplikovať aj na prípady, keď dôjde k odmietnutiu predchádzajúceho dovolania. Takýto výklad dovolacieho súdu je teda založený na analógii v neprospech obvineného, ktorá je v trestnom práve už z pohľadu základných princípov právneho štátu neprípustná. V neposlednom rade poukazujem aj na to, že zákonodarca pri zaradení § 372 ods. 2 do znenia TP zákonom č. 262/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z..., pričom tento nadobudol účinnosť dňa 01. 09. 2011, zámerne použil formuláciu „Ten koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie;...“ Poukázať treba   najmä   na   význam   spojenia   „ďalšie   dovolanie“.   Dôvodová   správa   k   zákonu č. 262/2011 Z. z. vo vzťahu k § 372 ods. 2 uvádza, že k jeho zaradeniu došlo z dôvodu potreby vyčerpania prípadných všetkých dôvodov na dovolanie v jednom konaní. Systémovo by bolo neúnosné, aby sa dovolanie mohlo podávať znovu z iného dôvodu, čo má nútiť dovolateľa vyčerpať všetky dôvody dovolania naraz. Z uvedeného je zrejmé, že účelom ustanovenia § 372 ods. 2 TP je teda snaha zákonodarcu, aby dovolateľ vyčerpal v jednom dovolaní všetky do úvahy pripadajúce dovolacie dôvody a aby následne nemohol podávať ďalšie dovolania s odkazom na iné dovolacie dôvody, než aké uplatnil v odvolaní, ktoré už bolo zamietnuté, teda o ktorom sa už meritórne rozhodlo. To zn. že na to, aby mohlo ísť o ďalšie dovolanie (iný dovolací dôvod) je potrebné, aby bolo o skôr podanom dovolaní riadne   rozhodnuté   po   tom,   ako   bude   preskúmané,   resp.   po   preskúmaní   dovolaním napadnutého rozhodnutia.

NS   SR   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   zo   dňa   10. 01. 2012,   sp. zn.: 2 Tdo/65/2011   uviedol   aj   nasledovnú   argumentáciu:   Prekážka   predchádzajúceho zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. a rovnako odmietnutia dovolaniu podľa § 382   písm.   c)   Tr.   por.   je   prekážkou   neodstrániteľnou   (uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z   20.   septembra   2011,   sp.   zn.:   2   Tdo/40/2011).   Ako   som   uvádzal už viackrát v tejto sťažnosti, akékoľvek spájanie pojmov, resp. procesných úkonov v podobe zamietnutia a odmietnutia   dovolania   nie   je   možné   z procesného hľadiska spájať   a   ani spodobovať   ich   význam   a   následky.   Takáto   argumentácia   nenachádza   oporu   ani   nikde v zákone a je v rozpore aj s účelom a samotným zmyslom zákona a preto mám zato, že keď napadnutým uznesením NS SR odmietol moje dovolanie, zasiahol do môjho práva na súdnu ochranu, konkrétne práva prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré predstavuje súčasť práva na súdnu ochranu.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením zo dňa 10. 01. 2012, sp. zn.: 2 Tdo/65/2011,   ktorým   odmietol   sťažovateľovo   dovolanie   zo   dňa   11.   10.   2011   proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 11. 09. 2008, sp. zn.: 4 To/41/2008, neoprávnene zasiahol do práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva sťažovateľa na spravodlivé prejednanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   10. 01. 2012,   sp.   zn.: 2 Tdo/65/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Ustanovenému zástupcovi priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 336/2012-31 zo 16. augusta 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti č.   k. KP   4/2012-50   z   3.   októbra   2012   uviedol,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nepovažuje za opodstatnenú, výrok aj odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu považuje za správne. Vo svojom vyjadrení ďalej uviedol:

„V   reakcii   na   sťažnostné   námietky   dodávame,   že   sťažovateľ   opiera   svoju argumentáciu o skutočnosť, že odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) je rozhodnutie, ktoré nie je rozhodnutím meritórnym, lebo ho možno urobiť len ak dovolanie obvineného obsahuje formálne nedostatky. Z toho potom dovodzuje, že odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Tr. por. nie je prekážkou, aby dovolateľ znovu mohol podať dovolanie, pretože   doposiaľ   o   ňom   meritórne   rozhodnuté   nebolo   vo   forme   jeho   zamietnutia, t. j. na verejnom   zasadnutí,   argumentujúc   aj   použitím   termínov   odmietnuť   −   zamietnuť a systematickým zaradením termínu zamietnuť − § 392 ods. 2 Tr. por. v Trestnom poriadku. Podstata   nesprávnej   argumentácie   sťažnosti   spočíva   potom   v   tom,   že   sťažovateľ sa mýli pokiaľ namieta, že rozhodnutie podľa § 382 písm. c) Tr. por. nie je rozhodnutím meritórnym.   Uvedeným   rozhodnutím   je   s   konečnou   platnosťou   rozhodnuté   o   dovolaní obvineného pričom najvyšší súd k uvedenému rozhodnutiu dospeje po preskúmaní veci, t. zn.   spisu   a   dovolacích   námietok   obvineného,   ktoré   vyhodnotí   a   ak   sú   zjavne neopodstatnené,   dovolanie   obvineného   odmietne.   Pritom   v   žiadnom   prípade   nejde   len o otázky formálneho charakteru, ako napokon je zrejmé aj z rozhodnutia najvyššieho súdu vo   veci   obvineného   zo   17.   marca   2009,   sp.   zn.   2   Tdo   9/2009,   kde   obvinený   už   vtedy uplatňoval   totožný   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g),   ako   v   opakovanom dovolaní.

V tomto prípade už z iných dôvodov, ktoré najvyšší súd odmietol podľa § 382 písm. d) uznesením, ktoré je predmetom ústavnej sťažnosti.

Na základe uvedeného, je preto možné zhrnúť, že obvinený využil svoju zákonnú možnosť podať dovolanie (teda nebol ukrátený na svojich právach), o ktorom najvyšší súd aj   meritórne   rozhodol.   Obvinený   podal   totiž   kvalifikované   dovolanie   a   bol   zastúpený obhajcom.

Zmyslom   ust.   §   372   ods.   2   Tr.   por.   je,   a   to   aj   podľa   dôvodovej   správy   k   zák. č. 262/2011   je,   aby   dôvody   dovolania   boli   vyčerpané   v   jednom   konaní   a   bolo   tak rozhodnuté s konečnou platnosťou.

Podľa nášho názoru na tom nič nemôže zmeniť ani inak rozdielne použitie výrazov zákonodarcu (odmietnutie, zamietnutie), ktoré je treba považovať za synonymá a znamenajú každé meritórne rozhodnutie o dovolaní obvineného. Ani z dôvodovej správy zákonodarcu nie   je   zistiteľný   iný   význam   použitej   dikcie   −   naopak   zákonodarcovi   ho   imputuje   len sťažovateľ.

Naostatok   pripustenie   iného   výkladu   by   znamenalo   nové   (z   iných   dôvodov), opakované a opravené podania dovolaní vo všetkých prípadoch dokiaľ by súd nerozhodoval na verejnom zasadnutí, čo je v rozpore s cieľom právnej úpravy podľa § 372 ods. 2 Tr. por. Napokon o oprávnenosti sťažnosti obvineného nesvedčí ani systematické zaradenie § 372   ods.   2   Tr.   por.,   ktoré   je   zaradené   pred   postup   o   rozhodovaní   o   dovolaní ako na neverejnom tak i verejnom zasadnutí, § 382 resp. § 384 a nasl.“

Po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu   sťažovateľ   v   reakcii   na   vyjadrenie predsedu   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   doručil   ústavnému   súdu   svoje stanovisko z 19. októbra 2012, z ktorého vyplýva, že sa v plnej miere pridržiava svojich písomných podaní, najmä doplnenia sťažnosti z 1. augusta 2012. Sťažovateľ vo svojom stanovisku   argumentuje   v   prospech   názoru,   že   je   potrebné   rozlišovať   rozhodnutie o odmietnutí dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a rozhodnutie, ktorým je dovolanie   zamietnuté   podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku.   V   tejto   súvislosti sťažovateľ vo svojom stanovisku ďalej uviedol:

«... musím konštatovať, že rozhodnutie podľa § 382 TP písm. c) (ktoré procesné ustanovenie   najvyšší   súd   uvádza   v   odôvodnení   napádaného   uznesenia)   alebo   písm.   d) (podľa ktorého procesného ustanovenia najvyšší súd v tomto prípade dovolanie odmietol) nie   je   možné   považovať   za   rozhodnutie   meritórne,   nakoľko   v   oboch   prípadoch ide o rozhodnutie   vydané   bez   preskúmania   veci.   Takýto   záver   vyplýva   zároveň aj zo zákonnej dikcie uvedenej v ustanovení § 382 TP...

V týchto prípadoch bez preskúmania veci najvyšší súd odmietne dovolanie a keďže vec nepreskúmava nekoná o merite veci a teda nemôže ani vydať meritórne resp. vecné rozhodnutie.

...   Celkovo   teda   ust.   §   382   v   každej   z   jednotlivých   hypotéz   tejto   právnej   normy uvedených v písm. a) až f) upravuje prípad odmietnutia dovolania bez toho, aby sa najvyšší súd vecne zaoberal zákonnosťou dovolaním napádaného rozhodnutia.

V porovnaní so znením ustanovenia § 392 ods. 1 TP, podľa ktorého „Ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania nie sú preukázané, dovolanie zamietne.“ tu zákonodarca použil v spojitosti s dôvodmi dovolania slovné spojenie „nie sú preukázané“ z ktorého vyplýva, že tu je potrebné sa s nimi po vecnej a právnej stránke zaoberať, keďže dovolanie slúži práve na nápravu nedostatkov postihujúcich dovolaním napadnuté rozhodnutie po právnej stránke. Ak ani po tom, ako uplatnené dovolacie dôvody dovolací súd preskúma po právnej stránke,   nedôjde   k záveru,   že   bol   preukázaný   čo   i   len   jeden   z   uplatnených   dovolacích dôvodov,   dovolanie   zamietne,   teda   vydá   meritórne   rozhodnutie,   ktorému   predchádzalo zaoberanie sa vecnou stránkou (preskúmanie veci).»

Sťažovateľ poukázal tiež na to, že judikatúra najvyššieho súdu nie je pre ústavný súd záväzná. Vo svojom stanovisku ďalej uviedol:

«NS   SR...   argumentuje,   že   v   pôvodnom   dovolaní,   o   ktorom   rozhodol   NS   SR uznesením zo dňa 17. 03. 2009, sp. zn.: 2 Tdo/9/2009, som si ako dovolací dôvod uplatnil dôvod   uvedený   v   ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   g)   TP   a   zároveň   som   si   ho   uplatnil aj v následnom dovolaní, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením NS SR zo dna 10. 01. 2012, sp. zn.: 2 Tdo/65/2011. Túto argumentáciu nepovažujem za dostatočnú na odôvodnenie správnosti postupu NS SR. V pôvodnom dovolaní som síce uplatnil dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) TP avšak okolnosti, ktoré mali podľa môjho názoru naplniť uplatnený dovolací dôvod, neboli správne naformulované a nedali sa subsumovať pod   uplatnené   dovolacie dôvody.   Z   toho dôvodu došlo   zo   strany NS SR   k odmietnutiu dovolania,   nakoľko   bez   preskúmania   veci   došiel   k   záveru,   že neboli   splnené   dovolacie dôvody, ako to predpokladá ustanovenie § 382 písm. c) TP. Avšak týmto spôsobom nebolo o veci   meritórne   rozhodnuté   v   tom   zmysle,   že   nedošlo   k   preskúmaniu   veci.   Vzhľadom na tieto skutočnosti sa mal NS SR mojim dovolaním, v ktorom bol uplatnený dovolací dôvod náležité   odôvodnený,   riadne   zaoberať,   teda   napadnuté   rozhodnutie   z   hľadiska   vecnej správnosti preskúmať a meritórne o ňom rozhodnúť

Podľa ustanovenia § 372 ods. 2 TP „Ten, koho dovolanie, bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie...“

Výklad tohto ustanovenia v tom význame,   že by bolo v rozpore s touto právnou normou,   ak   by   dochádzalo   k   opakovaným   a   opraveným   podaniam   až   kým   by   súd nerozhodoval   o   dovolaní   na   verejnom   zasadnutí,   tak   ako   to   uvádza   NS   SR   vo   svojom vyjadrení   zo   dňa   03.   10.   2012,   nie   je   správny.   Som   presvedčený,   že   zákonodarca   mal v záujme pri zavedení vyššie citovaného ustanovenia, odňať dovolateľovi možnosť podať ďalšie   dovolanie   jedine   v tom   prípade,   ak   bolo   na   základe   jeho   predošlého   dovolania napádané rozhodnutie meritórne preskúmané.»

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť nasledovné:

Bývalý   predseda   najvyššieho   súdu   Š.   H.   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke   ústavného   súdu   a zároveň   ju požiadal,   aby zabezpečila   postup   podľa   §   28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   je   o ňom   príslušný   rozhodnúť   v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu   ústavného súdu   Ladislava Orosza rozhodol   I.   senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľa   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa   Ľudmila   Gajdošíková   a sudca   Ján   Luby   boli   do   4.   júla   2014   členmi IV. senátu,   ktorý   bol   podľa   relevantných   rozvrhov   práce   na   jednotlivé   kalendárne   roky okrem iných vecí, aj vo veci sťažovateľa príslušný konať a rozhodovať. Podané (i) trestné oznámenie Š. H. (predchádzajúceho predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š.   H.   počas   tlačovej   besedy   uskutočnenej   20. augusta   2013   prezentované   hrubé urážky a podozrenia   z ich   korupčného   správania,   v ktorých   pokračoval   na   tlačovej   besede v televízii   TA3   konanej   23. augusta   2013,   a   tiež   (iii)   opakované   vyhlásenia   Š.   H. o nadržiavaní   sťažovateľke   a o korupčnom   správaní   celého   senátu   ústavného   súdu IV. ÚS vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   459/2012,   boli   dôvodom,   že   listom z 28. augusta 2013   (sudkyňa   Ľudmila   Gajdošíková),   resp.   27. augusta   2014   (sudca   Ján Luby) predložili vec predsedníčke   ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   napriek   tomu,   že   sa   necítili   byť   v uvedených   veciach predpojatí   pri   výkone   funkcie   sudcu,   keďže   obsah   vyjadrení   Š.   H.   nijakým   spôsobom neovplyvnil   ich spôsobilosť   rozhodovať   v   uvedených   veciach   nestranne   a objektívne, v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z 2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať   do času,   kým   o uvedených   oznámeniach   sudcov   nerozhodol   príslušný   senát ústavného súdu.

Sudcovi   Jánovi   Lubymu   skončilo   funkčné   obdobie   sudcu   ústavného   súdu 4. júla 2014   a na   konanie   a   rozhodovanie   o sťažnosti   sťažovateľa   je   v súčasnosti   podľa relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 65/2011 z 10. januára 2012, ktorým tento súd odmietol jeho dovolanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy konštantne   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho pri   výklade a   uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu   vo veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc   z uvedeného,   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   napadnuté uznesenie nie je arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom zdôvodnil.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Tdo 65/2011 z 10. januára 2012, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku odmietnuté; v jeho odôvodnení sa okrem iného uvádza:

«Rozsudkom Okresného súdu Nitra z 30. mája 2008, sp. zn. 3174/2008 bol obvinený J.   K.   uznaný   vinným   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. c) Tr. zák. Za to bol obvinenému J. K. podľa § 172 ods. 3 Tr. zák., uložený trest odňatia slobody v trvaní pätnástich rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. bol obvinený pre výkon trestu odňatia   slobody   zaradený   do   Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   s maximálnym stupňom stráženia.   Podľa § 76 ods.   1 a § 78 ods. 1 Tr.   zák.   bol obvinenému uložený ochranný dohľad na dobu dvoch rokov.

Proti   odsudzujúcemu   rozsudku   Okresného   súdu   Nitra   podal   obvinený   J.   K. v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Nitre rozsudkom z 11. septembra 2008, sp. zn. 4 To/41/2008 (v bode II.), podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného J. K. ako nedôvodné zamietol.

Obvinený   podal   proti   tomuto   rozsudku   súdu   druhého   stupňa   dovolanie prostredníctvom obhajcu, ktoré bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Tr. por. uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. marca 2009, sp. zn. 2 Tdo/9/2009, a to pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 písm. g), i), a j) Tr. por.

Obvinený   opätovne   proti   vyššie   uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal dovolanie prostredníctvom obhajcu (11. októbra 2011). Uplatnil v ňom dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. spočívajúci v tom, že rozhodnutia konajúcich súdov sú založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Podľa   §   567j   ods.   2   Tr.   por.   súdne   konanie,   okrem   konania   o   mimoriadnych opravných prostriedkoch, začaté pred 1. septembrom 2011 sa dokončí podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak súd vrátil vec prokurátorovi alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť po 1. septembri 2011.

Podľa § 372 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom od 1. septembra 2011) ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie; obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie podané v prospech obvineného.

Aj   keď   vyššie   citované   ustanovenie   používa   pojem   „zamietnuté“,   bráni aj „odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. c) Tr. por., aby dovolateľ mohol dovolanie v tej istej veci opätovne podať. Totiž dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Tr. por. obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Dovolanie sa podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietne, ak je už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávaného v zmysle § 378 Tr. por. zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Preto ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom od 1. septembra 2011) sa per   analogiam   použije   aj   vtedy,   ak   predchádzajúce   dovolanie   v   tej   istej   veci   bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Tr. por. V takom prípade dovolací súd ďalšie dovolanie musí odmietnuť podľa § 382 písm. d) Tr. por. (a to pre nesplnenie podmienok dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1 Tr. por.).

Prekážka   predchádzajúceho   zamietnutia   dovolania   podľa   § 392   ods. 1 Tr. por. a rovnako   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Tr.   por.   je   prekážkou neodstrániteľnou (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. septembra 2011, sp. zn. 2 Tdo/40/2011).

Preto   v   prejednávanej   veci   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   musel   dovolanie obvineného   J.   K.   podľa   §   382   písm.   d)   Tr.   por.   odmietnuť   na   neverejnom   zasadnutí, bez preskúmania veci.»

1. K obsahovej totožnosti zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku   a   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku prezentovanej najvyšším súdom

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Podľa § 383 Trestného poriadku ak dovolací súd zistil, že sú dané dôvody dovolania uvedené v návrhu alebo predbežne zistené súdom v prospech   obvineného a sú splnené podmienky na jeho podanie, určí termín verejného zasadnutia.

Podľa   §   384   ods.   1   Trestného   poriadku   na   verejnom   zasadnutí   súd   preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania nie sú preukázané, dovolanie zamietne.

Podľa   názoru   druhého   senátu   ústavného   súdu   nemožno   stotožňovať   dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

K   uvedenému   záveru   možno   dospieť   v   prvom   rade   gramatickým   výkladom predmetných   ustanovení   Trestného   poriadku.   Relevantná   formulácia   v   §   382   písm.   c) Trestného poriadku je „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371“. Podľa komentára k Trestnému   poriadku   (ASPI   –   Kolektív:   Minárik,   Š.)   súd   postupuje   podľa   tohto ustanovenia, „ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formulácia v § 392 ods. 1 Trestného poriadku je: „dôvody dovolania nie sú preukázané“. Uvedené   ustanovenie   možno   vykladať   tak,   že   v   dovolaní   boli   uvedené   dôvody, ktoré obsahovo   zodpovedajú   dovolacím   dôvodom   podľa   Trestného   poriadku, avšak po preskúmaní   veci   bolo   zistené,   že   tieto   dovolacie   dôvody   sa   nepreukázali, teda v zásade   to,   že   tvrdenie   o danosti   niektorého   dovolacieho   dôvodu   nezodpovedá skutočnosti.

Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení tým,   že   dovolací   súd   k   tomuto   záveru   môže   dospieť   (a   v   zásade   k   nemu   dospeje) „bez preskúmania veci“. Záver podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý pohľad zrejmý,   k   jeho   zisteniu   je   potrebné   preskúmať   vec,   t. j.   preskúmať   zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu,   so   zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374 Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1 Trestného poriadku).

Rozdielnosť   uvedených   dôvodov   vyplýva   aj   z   rozdielneho   procesného   postupu, ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku o dovolaní na neverejnom zasadnutí. O dovolaní rozhodne dovolací súd podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku len na verejnom zasadnutí. Odlišnosť   uvedených   dôvodov   je   vyjadrená   aj   v   zákonnej   formulácii   výroku dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd dovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd dovolanie   „zamietne“.   Právna   úprava   (napr.   Trestný   poriadok   alebo   Občiansky   súdny poriadok) spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie opravného prostriedku, uvedené pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky. Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov, bez toho, aby súd vecne   preskúmal   dôvody   uvedené   v   opravnom   prostriedku.   Opravný   prostriedok   súd zamietne   po   jeho   vecnom   preskúmaní,   na   základe   ktorého   zistí,   že   dôvody   uvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.

Z   týchto   dôvodov   dospel   druhý   senát   ústavného   súdu   k záveru,   že   neobstojí argumentácia   najvyššieho   súdu   o   tom,   že   odmietnutie   dovolania   podľa   §   382   písm.   c) Trestného   poriadku   obsahovo   zodpovedá   zamietnutiu   dovolania   podľa   §   392   ods.   1 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s citovaným   názorom   najvyššieho   súdu   a v tejto súvislosti   poukazuje   aj   na   svoju   judikatúru   týkajúcu   sa   uplatňovania   zásady   prednosti ústavne konformného výkladu. Túto zásadu uplatnil ústavný súd najprv v konaní o súlade právnych predpisov, keď vyslovil právny názor: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma   spôsobmi,   pričom   jeden   výklad   je   v súlade   s Ústavou   SR   a   medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod   na zrušenie takej   právnej   normy.   Všetky   štátne orgány   majú vtedy   Ústavou   SR určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti   ústavne   konformného   výkladu   ústavný   súd   uplatňuje   ale   aj   v konaniach o návrhoch   fyzických   osôb   a právnických   osôb,   pričom   zdôrazňuje,   že   z tejto   zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú   do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený ten, ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou garantovaných práv   fyzických   alebo   právnických   osôb.   Všetky   orgány   verejnej   moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd“   (II.   ÚS   148/06, m. m. IV. ÚS 96/07).

2. K   analogickej   aplikácii   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   na   prípady odmietnutia   skoršieho   dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku prezentovanej najvyšším súdom

Z   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   analogickú aplikáciu § 372 ods. 2 Trestného poriadku považuje za opodstatnenú z dôvodu obsahovej totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

Vo   vyjadrení   k   sťažnosti   najvyšší   súd   uvádza   ďalšiu   argumentáciu   v   prospech analogickej aplikácie § 372 ods. 2 Trestného poriadku. Poukazuje na

a)   systematické   zaradenie   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   pred   ustanovenia o rozhodovaní o dovolaní na verejnom zasadnutí a neverejnom zasadnutí a tiež na

b) účel § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý je vyjadrený aj v dôvodovej správe, podľa ktorej zámerom zákonodarcu bolo, aby sa dôvody   dovolania vyčerpali v jednom konaní a aby bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.

Argument   o   obsahovej   totožnosti   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c) Trestného   poriadku   a   zamietnutia   dovolania   podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku neobstojí.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   argumentáciu v predchádzajúcej časti tohto uznesenia.

Pokiaľ   ide   o   argumentáciu   systematickým   zaradením   §   372   ods.   2   Trestného poriadku   pred   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku,   tento   argument   nepovažuje ústavný   súd   za   správny   a   ani   za   presvedčivý.   Samotná   skutočnosť,   že   §   372   ods.   2 Trestného   poriadku   je   zaradený   pred   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku, neznamená, že toto ustanovenie možno aplikovať aj na odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Najvyšší súd tiež argumentuje účelom § 372 ods. 2 Trestného poriadku a úmyslom zákonodarcu, ktorý vyvodzuje z dôvodovej správy k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 262/2011 Z. z.“), ktorým bolo uvedené ustanovenie zahrnuté do Trestného poriadku.

V osobitnej časti dôvodovej správy č. UV-12211/2011 k vládnemu návrhu zákona, ktorý bol prijatý ako zákon č. 262/2011 Z. z., sa uvádza:

„Okrem toho prax signalizovala potrebu takéhoto ustanovenia v záujme jednotného výkladu a postupu súdov, ako aj vyčerpania prípadných všetkých dôvodov na dovolanie v jednom konaní. Systémovo by bolo neúnosné, aby sa mohlo dovolanie podávať znovu z iného dôvodu, čo má nútiť dovolateľa vyčerpať všetky dôvody dovolania naraz. Dovolanie sa navyše považuje za účinný prostriedok nápravy porušenia základných práv a slobôd a tak je vhodné, aby dovolací súd rozhodol s konečnou platnosťou.“

Analógia   zákona   (analogia   legis)   je   použitie   „práva   na   prípady,   ktoré   nie   sú upravené v žiadnom ustanovení právneho predpisu, tj. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. BECK, 2010, s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú   zahrnuté   do   ich   jazykového   vyjadrenia   v   právnych   predpisoch“   (tamtiež,   s.   240). Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z   účelu   právneho   predpisu   (jeho   teleologického   pozadia)   a   z   vyvažovania   právnych princípov (pozri tamtiež, s. 240 − 241).

V prerokúvanom prípade pod hypotézu v § 372 ods. 2 Trestného poriadku „ten, koho dovolanie   bolo   zamietnuté“   nemožno   na   základe   gramatického   výkladu   subsumovať situáciu,   kedy   dovolanie   bolo   odmietnuté   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku. Najvyšší súd však argumentuje, že dispozíciu právnej normy v ustanovení § 372 ods. 2 Trestného poriadku vyjadrenú slovami „nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie“ je potrebné aplikovať aj na prípady, kedy „dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku“. V tejto súvislosti poukazuje na účel § 372 ods. 2 Trestného poriadku a na úmysel zákonodarcu, ktorý vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý spočíva v tom, aby všetky dôvody dovolania sa uplatnili v jednom dovolacom konaní, v rámci ktorého sa vec rozhodne s konečnou platnosťou.

Ústavný súd v prvom rade uznáva, že argumentácia najvyššieho súdu má racionálny základ a zjavne rešpektuje úmysel zákonodarcu tak, ako ho vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z. Takáto aplikácia a výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku nepochybne   koncentruje   dovolacie   argumenty   do   jedného   konania,   zabraňuje špekulatívnemu   uplatneniu   rozhodujúceho   dovolacieho   dôvodu,   resp.   dôvodov   tesne pred uplynutím   lehoty   na   podanie   dovolania   a   prispieva   k   nastoleniu   právnej   istoty vzhľadom na trojročnú lehotu na podanie dovolania (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku).

Napriek týmto, nepochybne racionálnym argumentom, v prospech uvedenej aplikácie a   výkladu   §   372 ods.   2 Trestného   poriadku,   sa   ústavný súd domnieva,   že   existujú   iné dôvody,   ktoré   považuje   za   presvedčivejšie   a   ktorým   je   v   uvedenej   situácii   potrebné dať prednosť.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje,   že   použitie   analógie   v   trestnom   práve procesnom   by   malo   prichádzať   do   úvahy   len   v   obzvlášť   výnimočných   a   ojedinelých prípadoch. Analógia v trestnom práve, ktorej dôsledky sú v neprospech osoby, voči ktorej sa vedie trestné konanie, je v zásade neprípustná. V prerokúvanom prípade nejde o obzvlášť výnimočnú a ojedinelú situáciu s tým, že účinky tejto analógie sú v neprospech osoby, voči ktorej sa viedlo trestné konanie, a zasahujú do jej základného práva na súdnu ochranu.

Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu tým, že takýto výklad a aplikácia § 372 ods. 2 Trestného poriadku reflektuje úmysel zákonodarcu, táto argumentácia obstojí len vo vzťahu   k   úmyslu   tak,   ako   ho   zákonodarca   vyjadril   v   dôvodovej   správe   k   zákonu č. 262/2011 Z. z. Jazyková formulácia právnej normy § 372 ods. 2 Trestného poriadku však zjavne nezahŕňa situácie, keď skoršie   dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného   poriadku,   hoci   by   sa   to   javilo   byť   logické   vzhľadom   na   úmysel   vyjadrený v dôvodovej   správe.   Úmysel   zákonodarcu   znemožniť   podanie   ďalšieho   dovolania aj v prípade,   ak   skoršie   dovolanie   bolo   odmietnuté   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku, „nebol vyjadrený spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť právnych predpisov v podmienkach právneho štátu... [čl. 1 ods. 1 ústavy]. Toto pochybenie musí ísť na ťarchu zákonodarcu, ktorý ho môže napraviť jedine tým, že... [tento dôvod] uvedie priamo v texte príslušného ustanovenia... V právnom štáte nesmie súd naprávať pochybenia   zákonodarcu   pri   formulácii   právnych   predpisov   interpertáciou,   ktorá   takto zmení ústavne konformný, ale z pohľadu štátnej moci nevýhodný text právneho predpisu.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 22/99 z 2. 2. 2000). Najvyšší súd použil taký výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý v pochybnostiach bol v prospech štátnej moci a v neprospech   nositeľa základných práv a slobôd,   čím nerešpektoval základný princíp vzťahu   jednotlivca   a   štátnej   moci   (m.   m.   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky I. ÚS 22/99). Vzhľadom na to, že štát má záujem na stíhaní trestných činov a je jedinou autoritou, ktorej patrí táto právomoc, je v jeho záujme, aby aj trestnoprocesné predpisy vymedzil s náležitou jasnosťou a presnosťou. Štát sa nemôže dovolávať voči jednotlivcovi ako   adresátovi   týchto   právnych   noriem   neurčitosti   právnej   úpravy,   ktorej   je   on   sám pôvodcom. V prípade pochybností by nejasnosť právnej úpravy mala zaťažovať štát, a nie jednotlivca (pozri tiež Melzer, F. c. d., s. 236).

III.

Druhý   senát   ústavného   súdu   v súvislosti   s prípravou   rozhodnutia   o sťažnosti sťažovateľa vo veci samej zistil, že ústavnému súdu bola 2. marca 2012 doručená sťažnosť iného sťažovateľa (ďalej len „iný sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a porušenie   čl. 49 ústavy   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011, o ktorej rozhodoval tretí senát ústavného súdu. Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje tento iný sťažovateľ namietané uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   45/2011   z   9.   novembra   2011   za   ústavne nekonformné   a   arbitrárne   je,   že   najvyšší   súd   odmietol   jeho   dovolanie   proti   rozsudku vyššieho   vojenského   súdu   sp.   zn.   2 To 26/2008   z   23. októbra 2008   bez   toho, aby sa meritórne   zaoberal   jeho   dovolaním.   Najvyšší   súd   odmietol   jeho   dovolanie s poukazom na § 372 ods. 1 v spojení s § 382 písm. f) Trestného poriadku aj napriek tomu, že tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. septembra 2011, zatiaľ čo opakované dovolanie bolo iným sťažovateľom podané 4. augusta 2011.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011 okrem iného uviedol:

«... Obvinený opätovne podal dovolanie svojim písomným podaním zo 4. augusta 2011. Podľa   §   372   ods.   2   Tr.   por.   v   znení   účinnom   od   1.   septembra   2011   ten,   koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže vlej istej veci podať ďalšie dovolanie; obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie podané v prospech obvineného.

Toto   nové   ustanovenie   Trestného   poriadku   nebolo   prechodným   ustanovením príslušnej novelizácie, teda zákona č. 262/2011 Z. z. (§ 567j Tr. por.) nijako dotknuté, počnúc prvým septembrom 2011 sa teda použije aj v prebiehajúcich konaniach o dovolaní v zmysle princípu aplikácie procesných predpisov „lex fori“.

Aj keď vyššie citovaná, novokoncipovaná formulácia textu zákona používa pojem „zamietnuté“, bráni aj „odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. c) Tr. por., aby dovolateľ mohol dovolanie v tej istej veci opätovne podať (resp. aby mohlo byť podané dovolanie v prospech obvineného v zmysle § 372 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou). Pri riešení uvedenej otázky platí nasledovné: Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Tr. por. obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa   § 392 ods.   1 Tr.   por.   Dovolanie sa podľa § 382 písm. c)   Tr.   por.   odmietne,   ak   je   už   v   štádiu   predbežného   preskúmania   dovolania, vykonávanému v zmysle § 378 Tr. por. zrejmé, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. v znení účinnom od 1. septembra 2011 sa per analogiam použije aj vtedy, ak predchádzajúce dovolanie v tej istej veci bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Tr. por. V takom prípade dovolací súd ďalšie dovolanie odmietne podľa § 382 písm. d) Tr. por.

Podľa ustanovenia § 382 písm. d) Tr. por. totiž dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie   sú   splnené   podmienky   dovolania   podľa   §   372   Tr.   por.   alebo   §   373   Tr.   por. ani po postupe podľa § 379 ods. 1 Tr. por.

Prekážka   predchádzajúceho   zamietnutia   dovolania   podľa   §   392   ods.   1   Tr.   por. a rovnako   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Tr.   por.   je   prekážkou neodstrániteľnou.

Preto v prejednávanej veci neostávalo iné, ako bez vecného preskúmania dovolania obvineného..., toto dovolanie odmietnuť podľa § 382 písm. d) Tr. por., čo najvyšší súd ako dovolací   súd   (v   zmysle   §   377   Tr.   por.)   učinil   výrokom   tohto   uznesenia,   konajúc   takto na neverejnom zasadnutí,   nariadenom podľa § 381 Tr. por...», t.   j.   v zásade s použitím obdobnej argumentácie ako vo veci sťažovateľa.

Tretí senát ústavného súdu sťažnosť odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 188/2012 z 2. mája 2012 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keď sa stotožnil s právnym názorom najvyššieho súdu v danej veci, nevzhliadnuc dôvod na vyslovenie týmto iným sťažovateľom namietaným porušením jeho práv.

Vzhľadom na odchylný právny názor druhého senátu s právnym názorom tretieho senátu   predložil   druhý   senát   podľa   §   6   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vyslovených v uznesení III. senátu ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   188/2012   z 2.   mája   2012   a   II. senátu   ústavného   súdu, ku ktorému dospel v súvislosti s konaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 336/2012.

Plénum   ústavného   súdu   konštatovalo,   že   ako   problematická   sa   ukazuje   zákonná úprava dovolania a jej aplikácia spočívajúca v tom, že zákonodarca zahrnul do pôsobnosti § 372   ods.   2   Trestného   poriadku   iba   „zamietnutie“   dovolania   v   zmysle   §   392   ods.   1 Trestného   poriadku,   a   nie   aj   jeho   „odmietnutie“   v   zmysle   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku.

Plénum   ústavného   súdu   sa nestotožnilo   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu, že rozhodnutie o dovolaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku a podľa § 382 písm. c) Trestného   poriadku   sú   obsahovo   totožné.   Pripustilo,   že zákonodarca   aj   sám   prispel k spochybneniu   rozdielov   medzi   „procesným   odmietnutím“   dovolania   na   neverejnom zasadnutí   a   jeho   „meritórnym“   prerokovaním   na   verejnom   zasadnutí,   keď   v   §   382a Trestného   poriadku   doplnil   možnosť   rozhodnúť   meritórne   o   dovolaní   na   neverejnom zasadnutí,   ak   dovolací   súd   zistí,   že   dôvody   dovolania,   ktoré   bolo   podané   v   prospech obvineného, sú „zjavne preukázané a je zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1“.

Plénum   ústavného   súdu   neprehliadlo   skutočnosť,   že   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku odkazuje na celý § 371 Trestného poriadku, nielen na jeho odseky 1 a 2, ako aj to, že   v   prípade   posudzovania   splnenia   dôvodov   dovolania   podľa   §   371   ods.   3   Trestného poriadku   už   možno   len   veľmi   ťažko   „hovoriť“   o   procesnom   charaktere   rozhodovania. Posudzovanie,   či   je   splnený   dôvod,   že   rozhodnutie,   ktoré   je   predmetom   dovolania, vychádza „... zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach   nesprávne   zistený...“   (§   371   ods.   3   Trestného   poriadku),   sa   už   svojou podstatou blíži, resp. prelína s posudzovaním „preukázania“ dôvodov dovolania v zmysle § 392 ods.   1 Trestného poriadku. V tomto kontexte názor najvyššieho súdu, že dôvody odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a jeho zamietnutia podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku, ak sa na ne nazerá z hľadiska účelu § 372 ods. 2 Trestného poriadku,   koncentrovať   vyčerpanie   dovolacích   dôvodov   do   jedného   konania,   možno považovať za analogické, nemožno hodnotiť ako zjavne nepodložený.

Výklad   a   aplikácia   relevantných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ktoré v posudzovaných prípadoch použil najvyšší súd, sa opierajú o analógiu legis.

Analógia nie je v trestnom práve vylúčená úplne. Vylúčená je analógia v neprospech páchateľa, resp. obvineného v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie vyplýva zo zásady „nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 39 Listiny základných práv a slobôd („len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“).Analógia v prospech obvineného by mohla byť za istých okolností prípustná (napr. v prípade   konštrukcie   či   rozšírenia   okolností   vylučujúcich   protiprávnosť   alebo spôsobujúcich   zánik   trestnosti   činu,   napr.   ak by   bola   odôvodnená   požiadavkou   účinnej ochrany   základných   práv   a   slobôd   a   ústavne   konformného   výkladu),   v   posudzovanom prípade však nejde o analógii v trestnom práve hmotnom. Ide o analógiu v trestnom práve procesnom, ktorá nie je až taká nezvyčajná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, a v praxi sa   aj   využíva.   Použitie   takejto   analógie   v   trestnom   práve   procesnom   v   zásade   nie   je problematické (aspoň z hľadiska trestnoprávnej teórie), pokiaľ nie je prejavom arbitrárnosti (jej použitie umožňuje medzera v právnej úprave, pričom je racionálne a argumentačne podložené)   a   nemá   negatívny   dopad   na   práva   účastníka   konania   (osobitne   v   zmysle obmedzenia jeho základných práv a slobôd).

Trestné   právo   je   však   odvetvím   verejného   práva,   v   ktorom   dochádza k štátnomocenským zásahom do základných práv a slobôd.

Plénum   ústavného súdu   pri   formulovaní   zjednocujúceho   stanoviska   vychádzalo z toho,   že   „pokiaľ   má   ísť   o   zjednocovanie   judikatúry   ústavného   súdu,   nemožno   pri interpretácii zákonných ustanovení opomenúť previazanosť otázok ústavnosti a zákonnosti, a to osobitne v otázkach trestného stíhania a pozbavenia osobnej slobody, kde samotná ústavná úprava odkazuje na zákon („... spôsobom, ktorý ustanoví zákon...“ v čl. 17 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   152   ods.   2   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

V kontexte už uvedeného, ak ústavný súd mieni dôsledne aplikovať svoju doktrínu o požiadavke   ústavne   súladného   výkladu,   v   rámci   ktorej   okrem   iného   uviedol, že ak sú k dispozícii   viaceré   možnosti   výkladu   právnej   normy,   je   potrebné   uprednostniť tú z alternatív,   ktorá   zaisťuje   najväčšiu   ochranu   základných   práv   a   slobôd,   je   zrejme potrebné prisvedčiť záveru, že v prípade voľby medzi výkladom gramatickým a výkladom per   analogiam   legis spojeným   s   reštriktívnym   obmedzením   prístupu   k   súdnej   ochrane v podobe možnosti využiť mimoriadny opravný prostriedok, by mal dostať prednosť výklad gramatický.

Uvedené platí o to viac aj z dôvodu, že teleologický výklad a výklad per analogiam legis v tomto   prípade   kompenzuje   nedostatky   legislatívnej   úpravy   v miere,   ktorá je už ústavne   neprípustná.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   prihliadnuť   na   potrebu   jasnej a precíznej   úpravy   trestného   procesu,   ktorá   by   v zásade   mala   umožňovať   jednoznačný výklad o právach a povinnostiach strán trestného konania.

Plénum ústavného súdu prijalo uznesením sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014 toto stanovisko:

„Ustanovenie   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   nemožno   analogicky   aplikovať na prípady   odmietnutia   skôr   podaného   dovolania   v tej   istej   trestnej   veci   podľa   §   382 písm. c) Trestného poriadku, keďže takéto použitie analógie je spôsobilé porušiť základné práva   vyplývajúce   zo siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   Ústavy   Slovenskej   republiky (čl. 46 a nasl.).“

Právny   názor   vyjadrený   v zjednocujúcom   stanovisku   korešponduje   s právnym názorom druhého senátu vyjadrený a odôvodnený v časti II tohto nálezu.

V súlade   so   zjednocujúcim   stanoviskom   a na   základe   dôvodov   uvedených   v časti II a III tohto nálezu druhý senát ústavného súdu dospel k záveru, že výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku v napadnutom uznesení najvyššieho súdu je ústavne neakceptovateľný, a   preto   rozhodol,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Tdo 65/2011 a jeho uznesením z 10. januára 2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva uvedeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 65/2011 z 10. januára 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň bolo potrebné v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a vec vrátiť v zmysle § 56 ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   najvyššiemu   súdu   na   nové   prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení namietaného uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude   najvyšší   súd   povinný   opätovne   rozhodnúť   o   dovolaní   sťažovateľa,   pričom   bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania v sume 536,96 € pozostávajúcich z odmeny za tri úkony právnej služby, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu   536,96   € zodpovedá sume vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Ústavný   súd   preto   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania v požadovanej sume.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Kancelária“) uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy konania (bod 3 výroku tohto nálezu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť štátu trovy konania v sume 536,96   €   na účet   Kancelárie,   a   to   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto   nálezu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014