znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 335/2014-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti   DKT   SYSTEM,   s.   r.   o.,   Dargovská   65,   Bratislava,   zastúpenej   advokátkou JUDr. Evou   Borovskou,   Štefánikova   7,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010, za účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto

r o z h o d o l :

1.Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   DKT   SYSTEM,   s.   r.   o.,   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2.Obchodnej   spoločnosti   DKT   SYSTEM,   s.   r.   o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   v   sume   1 500   €   (slovom   tisícpäťsto   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti DKT SYSTEM, s. r. o., trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet advokátky JUDr. Evy Borovskej, Štefánikova 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DKT SYSTEM, s. r. o., Dargovská 65, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr.   Evou   Borovskou,   Štefánikova   7,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 208/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“) sa sťažovateľka domáha   od   obchodnej   spoločnosti   Generali   Poisťovňa,   a.   s.,   Lamačská   cesta   3/A, Bratislava (ďalej   len   „žalovaná“,   v   citáciách   aj   „odporca“),   zaplatenia   určitej   finančnej čiastky z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako úhrady náhrady škody vzniknutej jej z poistnej udalosti.

Sťažovateľka sa v priebehu napadnutého konania viackrát obrátila so sťažnosťou na prieťahy v konaní adresovanou príslušnému okresnému súdu a následne podala sťažnosť podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   aj   ústavnému   súdu.   Predmetom posudzovania   ústavného súdu boli   sťažnosti   sťažovateľky   z   10. marca 2010   a   z   12. septembra   2012,   ktorými sa na podklade   dôvodov   v   nich   uvedených   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   157/2010-12   z   1.   apríla   2010   sťažnosť sťažovateľky z 10. marca 2010 v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vo   zvyšnej   časti   ju   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú. Následne ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   označenom   konaní porušené   bolo,   okresnému   súdu   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov, sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 € a tiež rozhodol o úhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky.

Uznesením   č.   k.   II.   ÚS   202/2013-20   z   26.   marca   2013   ústavný   súd   rozhodol o sťažnosti   sťažovateľky   z   12.   septembra   2013   tak,   že   ju   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietol, pričom poukázal na to, že v období po vydaní nálezu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26.   augusta   2010   ústavný   súd   v   skúmanom   postupe   okresného   súdu   nezistil   žiadne závažné obdobia nečinnosti, ktoré by boli dlhšie ako 3 mesiace a ktoré by mali za následok porušenie práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že okresný súd „... dňa 15. 7. 20103... po 9 rokov od začatia súdneho konania vyniesol rozhodnutie, avšak išlo len o medzitýmny rozsudok, ktorým rozhodol, že nárok sťažovateľa na poistné plnenie od odporcu z poistnej udalosti, ku ktorej došlo 25. 11. 2003 je opodstatnený. Súčasne rozhodol tak, že o výške poistného   plnenia   a   o   trovách   konania   porušovateľ   rozhodne   v   konečnom   rozsudku a to aj napriek   tomu,   že   v   ten   istý   deň   porušovateľ   uznesením   vyhlásil   dokazovanie za skončené   a   v   priebehu   doterajšieho   konania   bola   už   aj   výška   plnenia   opakovane vyčíslovaná a motorové vozidlo bolo opravované v autorizovanom servise, ktorý o oprave vydal riadnu faktúru, ktorú sťažovateľ uhradil.“.

V súvislosti   s namietaným porušením   označených   práv   sťažovateľka   odôvodňuje sťažnosť takto:

„Porušovateľ,   ktorý   vyniesol   medzitýmne   rozhodnutie   dňa   15.   07.   2013, ho ani po 5 mesiacoch   nevypracoval   a   teda   ani   účastníkom   nedoručil,   napriek   tomu, že sťažovateľ opakovane telefonicky urgoval súd a zisťoval, či rozhodnutie je vypracované, pričom   najprv   bolo   sťažovateľovi   oznámené,   že   porušovateľ   zákonnej   sudkyni   predĺžil lehotu na vypracovanie rozsudku do 15. 9. 2013 a po tomto termíne bolo sťažovateľovi opakovane oznamované len to, že rozsudok vypracovaný nie je.

Súd vydaním medzitýmneho rozsudku nielen vyvoláva prieťahy v konaní, ale aj umelo predlžuje   primeranú   celkovú   dĺžku   konania,   umelo   navyšuje   trovy   tým,   že   koná nehospodárne,   nekoná   požadovaným   tempom,   nekoná   plynule...   Toto   konanie porušovateľa... vyvoláva množstvo nadbytočných úkonov...

Porušovateľ   prieťahy   v   konaní   vyvoláva   i   tým,   že...   vydal   medzitýmny   rozsudok v čase, kedy už dokazovanie uznesením vyhlásil za skončené... výška škody bola opakovane v konaní vyčísľovaná a teda porušovateľ bol povinný rozhodnúť o celej veci vrátane trov konania...

Uvedeným   postupom   porušovateľa   dochádza   nielen   prieťahom   v   konaní, ale aj ku konaniu nehospodárnemu, zaťažujúceho nielen účastníkov, ale aj samotné súdy, pričom sťažovateľ nielen dnes, ale ani do budúcna nebude v stave veriť v súdnu ochranu, alebo   spravodlivosť.   Neprimeraná   dĺžka   konania,   pomalosť,   a   neefektívny   postup   súdu u sťažovateľa na dlhý čas zanechá pocit, že veriť v súdnu ochranu, alebo v to, že súdy postupujú v súčinnosti so všetkými účastníkmi tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, tak ako to ukladá ustanovenie § 6 O. s. p., je len veta na papieri.“

Podľa sťažovateľky aj napriek skutočnosti, že ústavný súd už v minulosti nálezom č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010 konštatoval porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v označenom konaní a okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov, okresný súd naďalej koná v jej veci so zbytočnými prieťahmi, čím sa prehlbuje stav jej právnej neistoty, pretože napadnuté konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Sťažovateľka   tiež   žiada   priznať   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20 000   €, čo odôvodňuje s poukazom najmä na to, že namietaný postup okresného súdu v konaní sp. zn.   9   C   208/2004   v   nej   vyvoláva   nielen   pocit   krivdy,   právnej   neistoty,   nedôvery v rozhodovaciu   činnosť   súdov,   ale   popiera   aj   jej   základné   práva   a   slobody,   pričom sťažovateľka sa cíti súdmi opakovane klamaná a zavádzaná.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Porušovateľ   −   Okresný   súd   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 208/2004   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   i   ústavné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ktoré je   porušovateľ   −   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   vyplatiť   do   2   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   a)   Porušovateľovi   −   Okresnému   súdu   Bratislava   II   sa   zakazuje   pokračovať v prieťahoch v konaní a ukladá sa mu, aby vo veci sp. zn. 9 C 208/2004 konal.

b)   Ak   Ústavný   súd   dospeje   k   záveru,   že   uvádzané   skutočnosti   odôvodňujú rozhodnutie porušovateľa za dňa 15. 07. 2013 zrušiť žiadame alternatívne rozhodnúť tak, že Ústavný   súd   SR   rozhodnutie   porušovateľa   zo   dňa   15.   7.   2013   zrušuje   a   prikazuje porušovateľovi rozhodnúť o celej prejednávanej veci.

4. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 331,15 €... k rukám   advokátky   JUDr.   Evy   Borovskej   a   to   do   15   dní   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľka   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   1.   apríla   2014   oznámila, že okresný súd jej 24. marca 2014 po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy v napadnutom konaní z 13. decembra 2013 a 10. februára 2014 adresovaných predsedníčke okresného súdu doručil písomné vyhotovenie medzitýmneho rozsudku, ktorý bol v jej veci vyhlásený 15. júla 2013.

K   spôsobu   vybavenia   predmetných   sťažností   sťažovateľka   v   označenom   podaní uviedla,   že   predsedníčka   okresného   súdu „...opakovane   listom   zo   dňa   12.   03.   2014 ako aj listom zo dňa 22. 01. 2014 konštatovala prieťahy v konaní“.

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   napadnutom   konaní,   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí a uznesením č. k. IV. ÚS 335/2014-11 z 5. júna 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa namietaného porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004 v období po právoplatnosti nálezu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. IV. ÚS 335/2014-20 z 8. júla 2014 doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. IV. ÚS 335/2014-11 z 5. júna 2014, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru v období po právoplatnosti nálezu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010, a vyzval predsedníčku   okresného súdu, aby sa   k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   v   prípise   č.   Spr.   2123/2014   z   8.   augusta   2014 doručenom ústavnému súdu 18. augusta 2014 uvádza toto:

„V   období   od   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zn. IV. ÚS 157/2010-31   zo   dňa   26.   08.   2010   zákonná   sudkyňa   vo   veci   riadne   konala až do 15. 07. 2013, kedy bol vyhlásený medzitýmny rozsudok.

Je pravdou, že písomné vyhotovenie medzitýmneho rozsudku nebolo včas doručené účastníkom konania a bolo doručené až po niekoľkonásobných urgenciách v marci 2014. K uvedeného   som   sa   písomne   vyjadrovala   sťažovateľovi   dňa   22.   01.   2014,   fotokópiu odpovede zasielam v prílohe.

Zároveň   si   dovolím   uviesť,   že   zákonná   sudkyňa   sa   vzdala   funkcie   sudcu   a   táto jej zanikla ku dňu 31. 01. 2014.

Po skompletizovaní spisov oddelenia 9 C vec prevzal v zmysle dodatku k Rozvrhu práce na rok 2014 sudca JUDr. Karol Posluch, ktorý bol však Súdnou radou Slovenskej republiky s účinnosťou od 01. 04. 2014 preložený na výkon funkcie sudcu na iný okresný súd. Súdnou radou Slovenskej republiky bola s účinnosťou od 01. 05. 2014 na výkon funkcie sudcu preložená sudkyňa JUDr. Petra Priečinská, ktorá oddelenie 9 C v zmysle k dodatku k Rozvrhu práce na rok 2014 prevzala.“

Prípisom č. k. IV. ÚS 335/2014-24 z 20. augusta 2014 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu   sťažovateľky,   aby   oznámila,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania, a zároveň jej zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie okresného súdu č. Spr. 2123/2014 z 8. augusta 2014. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému   súdu   10.   septembra   2014   oznámila,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania,   a   k   vyjadreniu   okresného   súdu   v   podstate   zhrnula   svoju   predchádzajúcu argumentáciu.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože   po   oboznámení sa   s ich   argumentáciou   dospel   k   názoru,   že   od   neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou v sťažnosti   namietaného   porušenia   označených   práv   –   ústavný   súd   nepovažuje   ústne pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti, priložených písomností, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 208/2004 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010:

Uznesením zo 4. októbra 2010 okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru cestnej dopravy, aby do 45 dní vypracoval znalecký posudok týkajúci   sa   reálnosti   vzniku   škody,   ktorá   mala   byť   na   motorovom   vozidle   patriacom sťažovateľke   spôsobená   pri   dopravnej   nehode   (v   tejto   časti   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 18. októbra 2010, pozn.), súčasne účastníkom konania uložil, aby zaplatili preddavok na toto znalecké dokazovanie (v tejto časti uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. novembra   2010,   pozn.).   Dňa   27.   októbra   2010   sťažovateľka   oznámila   zmenu   adresy svojho sídla a súčasne žalovaná zložila preddavok na znalecké dokazovanie. Okresný súd 15. novembra 2010 urgoval sťažovateľku na zaplatenie preddavku na znalecké dokazovanie.

Na účely znaleckého dokazovania bol spis 16. novembra 2010 zaslaný ustanovenému znalcovi a 29. novembra 2010 sťažovateľka zložila preddavok na znalecké dokazovanie. Dňa   18.   januára   2011   okresný   súd   urgoval   znalca   na   predloženie   znaleckého   posudku a 3. februára 2011 ustanovený znalec žiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku   do   konca   februára   2011.   Okresný   súd   15.   februára   2011   telefonicky   oznámil ustanovenému   súdnemu   znalcovi,   že   mu   lehotu   na   spracovanie   znaleckého posudku predlžuje   do   konca   februára   2011.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky 25. februára 2011 žiadala informáciu o stave znaleckého dokazovania, pričom okresný súd jej v ten istý deň e-mailom podal požadovanú informáciu. Dňa 7. marca 2011 ustanovený znalec opätovne z dôvodu choroby žiadal o predĺženie termínu na predloženie znaleckého posudku   do   20.   marca   2011,   pričom   22.   marca   2011   okresný   súd   telefonicky   zisťoval u znalca stav znaleckého dokazovania a znalec prisľúbil, že posudok predloží v priebehu týždňa. Okresnému súdu bol znalecký posudok predložený 31. marca 2011.

Okresný   súd   6.   apríla   2011   zaslal   znalecký   posudok   na   vyjadrenie   účastníkom konania a uznesením z 11. apríla 2011 rozhodol o znalečnom, súčasne mu bola vrátená nedoručená zásielka adresovaná právnemu zástupcovi žalovanej so znaleckým posudkom a s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Dňa 14. apríla 2011 okresný súd opätovne preposielal právnemu   zástupcovi   žalovanej   znalecký   posudok   s   výzvou   na   vyjadrenie   sa   k   nemu. Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k znaleckému posudku vyjadrila 9. mája 2011 a právny zástupca žalovanej sa k nemu vyjadril 24. mája 2011. Dňa 7. júla 2011 okresný súd zaslal vyjadrenia účastníkov konania znalcovi, aby v zmysle ich pripomienok dopracoval znalecký posudok,   a   súčasne   zaslal   tieto   vyjadrenia   protistranám   na   vedomie.   Okresný   súd 25. augusta 2011 urgoval znalca s predložením dopracovania znaleckého posudku, ktorý bol okresnému súdu doručený 26. septembra 2011.

Dňa 4. januára 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. február 2012, avšak 22.   februára   2012   zrušil   nariadený   termín   pojednávania   z   dôvodu   práceneschopnosti zákonného sudcu. Okresný súd 4. júna 2012 nariadil pojednávanie na 25. júl 2012, ktoré bolo po vypočutí právnych zástupcov účastníkov konania odročené na 7. september 2012 s tým, že bude predvolaný znalec a tiež jeden svedok. Dňa 27. júla 2012 bola okresnému súdu doručená žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľky, ktorá žiadala doplniť dokazovanie vypočutím   všetkých   znalcov,   ktorí   v   danej   veci   v minulosti   robili   znalecké   posudky. Dňa 3. septembra 2012 predvolaný znalec ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní a   6.   septembra   2012   okresný   súd   e-mailom   oznámil   právnym   zástupcom   účastníkov zrušenie   nariadeného   termínu   pojednávania   z   dôvodu   ospravedlnenia   sa   predvolaného znalca s tým, že o novom termíne pojednávania budú informovaní písomne.

Právna zástupkyňa sťažovateľky 11. októbra 2012 predložila do spisu listinný dôkaz v zmysle záverov z posledného pojednávania a 27. novembra 2012 žiadala nariadiť vo veci pojednávanie. Okresný súd 4. decembra 2012 nariadil pojednávanie na 21. január 2013. Dňa 27. decembra 2012 predvolaný svedok, ktorý bol v danej veci v minulosti znalcom, ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu jeho predvolania ako svedka na Okresný súd Malacky v inej trestnej veci. Dňa 14. januára 2013 ďalší predvolaný svedok e-mailom okresnému   súdu   oznámil, že žiada, aby bol   vypočutý   dožiadaným   Okresným súdom Nitra alebo aby mu okresný súd vopred oznámil, či bude súhlasiť s nahradením mu cestovného,   pretože   inak   sa   pojednávania   nezúčastní.   Napokon   sa   16.   januára   2013 z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní aj ustanovený znalec. Následne 18. januára 2013 okresný súd e-mailom oznámil svedkovi, že súhlasí, aby na cestu na pojednávanie použil osobné motorové vozidlo. Dňa 21. januára 2013 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí dvoch svedkov v prítomnosti právnych zástupcov účastníkov konania odročené na 27. február 2013 na účely opätovného predvolania znalca.

Dňa 22. januára 2013 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok vypracovaný znalcom (Č.), v ktorom sa vyjadroval k posudku vypracovanému v danej veci naposledy ustanoveným znalcom (G.). Dňa 20. februára 2013 predvolaný súdny znalec (G.) z dôvodu pracovnej   zaneprázdnenosti   ospravedlnil   svoju   neprítomnosť   na   pojednávaní,   ktoré sa konalo 27. februára 2013 a ktoré bolo z dôvodu neprítomnosti znalca (právni zástupcovia účastníkov boli prítomní, pozn.) odročené na 15. máj 2013.

Dňa   15.   mája   2013   sa   vo   veci   samej   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo po vypočutí znalca (G.) odročené na 24. jún 2013 s tým, že okresný súd zváži prípadné ďalšie dokazovanie vo veci. Dňa 19. júna 2013 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie   žalovanej   vo   veci   samej,   ktoré   okresný   súd   doručil   právnej   zástupkyni sťažovateľky krátkou cestou na pojednávaní konanom 24. júna 2013. Právna zástupkyňa sťažovateľky   následne   požiadala,   aby   okresný   súd   odročil   predmetné   pojednávanie na krátku dobu, tak aby mala dostatok času na prípadné zaujatie stanoviska k písomnému vyjadreniu   žalovanej.   Okresný   súd   odročil   predmetné   pojednávanie   na   3.   júl   2013. Dňa 2. júla   2013   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   prostredníctvom   e-mailu   doručila okresnému súdu stanovisko k vyjadreniu žalovanej.

Dňa   3.   júla   2013   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   účastníci konania predniesli   svoje   záverečné   vyjadrenia,   uviedli,   že   nemajú   žiadne   ďalšie   návrhy na vykonanie   dokazovania,   a   okresnému   súdu   zároveň   oznámili,   že   nežiadajú, aby oboznamoval obsah spisu, pretože v priebehu konania bol už viackrát oboznamovaný. Okresný súd následne odročil pojednávanie na 15. júl 2013. Dňa 15. júla 2013 okresný súd uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   uznesením   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené a následne napadnutým rozsudkom   rozhodol   o   základe   prerokúvanej veci   tak,   že nárok sťažovateľky   proti   žalovanej   na   poistné   plnenie   z   titulu   náhrady   škody   vzniknutej na jej motorovom   vozidle   je   opodstatnený   s   tým,   že   o   výške   poistného   plnenia a o súvisiacom výroku o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku.

Následne   zákonná   sudkyňa   písomne   požiadala   predsedníčku   okresného   súdu o predĺženie zákonnej lehoty na vyhotovenie medzitýmneho rozsudku, čo odôvodnila svoju pracovnou   zaťaženosťou.   Predsedníčka   okresného   súdu   na   uvedenú   žiadosť   zákonnej sudkyne primeraným spôsobom nereagovala.

Dňa   19.   decembra   2013   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   doručila   predsedníčke okresného   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietala   prieťahy   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 208/2004   v súvislosti   s   nevypracovaním   medzitýmneho   rozsudku   okresného   súdu. Predsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr. 2156/2013 z 22. januára 2014 skonštatovala prieťahy   v označenom   konaní   súvisiace   s   nevypracovaním   medzitýmneho   rozsudku okresného súdu a zároveň oznámila, že zákonná sudkyňa JUDr. Marcela Gandelová listom z 21.   januára   2014   oznámila   prezidentovi   Slovenskej   republiky,   že   sa   vzdáva   výkonu funkcie sudcu s tým, že výkon jej funkcie sa skončí 31. januára 2014 a do tej doby bude predmetný rozsudok vypracovaný.

Dňa 12. februára 2014 sa právna zástupkyňa sťažovateľky opätovne písomne obrátila na predsedníčku okresného súdu a žiadala o doručenie označeného rozsudku okresného súdu alebo aby jej okresný súd oznámil prekážky, ktoré mu bránia predmetný rozsudok doručiť   účastníkom   konania. Dňa 24. februára   2014   opatrením   predsedníčky   okresného súdu č. Spr 3058/2014 boli v zmysle dodatku č. 2 rozvrhu práce na rok 2014 prikázané veci registra 9 C a 9 Cpr na vybavenie sudcovi JUDr. Karolovi Posluchovi.

V   priebehu   mesiaca   marec   2014   bolo   účastníkom   konania   doručené   písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 208/2004-560 z 15. júla 2013.

Dňa   3.   apríla   2014   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   žalovanej   proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 208/2004-560 z 15. júla 2013.

Dňa 2. mája 2014 opatrením predsedníčky okresného súdu č. Spr 3179/2014 boli v zmysle dodatku č. 5 rozvrhu práce na rok 2014 prikázané veci registra 9 C a 9 Cpr na vybavenie sudkyni JUDr. Petre Priečinskej, ktorá následne predsedníčke okresného súdu listom   zo   6.   mája   2014   oznámila,   že   vzhľadom   na   počet   jej   pridelených   vecí   nebude spôsobilá túto agendu vybavovať plynule a bez prieťahov.

Dňa 3. júla 2014 bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené odvolanie žalovanej proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 208/2004-560 z 15. júla 2013 spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrila.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom posudzovania ústavného súdu po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie je tá   časť   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľka   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03).   Z   tohto   vyplýva,   že   právne východiská,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   preskúmava,   či   došlo   k   ich   porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná   povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   a   4   OSP,   podľa   ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   sa bude   konať   nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľky,   ktorým sa domáha zaplatenia finančnej čiastky z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a to z titulu náhrady škody vzniknutej jej   z   poistnej   udalosti.   Obdobné   spory   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy okresných   súdov,   pričom   k   tejto   problematike   existuje   v   zásade   ustálená   judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 9 C 208/2004 v zásade nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že pre rozhodnutie v   merite   veci   bolo   potrebné   najmä   zistiť   skutkové   otázky,   ktoré   vyžadujú   odborné znalosti, a teda   aj   potrebu   vykonať   znalecké   dokazovanie,   čo bezpochyby   zvyšuje stupeň skutkovej náročnosti veci. Táto okolnosť však sama osebe nie je v zásade spôsobilá odôvodniť doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   (m.   m.   IV.   ÚS   41/07,   IV. ÚS 40/09, IV. ÚS   366/2011,   III.   ÚS   329/2011,   rozsudok   ESĽP   Škodáková   proti   Českej   republike z 21. 12. 2004, rozsudok ESĽP Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004). Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2.   Ústavný   súd   pri   hodnotení   ďalšieho   kritéria,   správania   sťažovateľky ako účastníčky   napadnutého   konania,   vychádzal   z   toho,   že   v   posudzovanom   prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatneného práva   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom   a   aj   v   primeranom   čase.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti   poukazuje na to,   že k   právu   účastníka   konania na efektívny, rýchly   a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho   konania   včasným   reagovaním   na   pokyny   súdu   a oznámením   potrebných skutočností.

Zo správania sťažovateľky v preskúmavanom konaní nevyplývajú také skutočnosti, ktoré   významne   ovplyvnili   jeho   doterajšiu   dĺžku.   Sťažovateľke   preto   nemožno   pričítať podiel   na   stave   veci,   v   akom   sa   nachádza   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu o jej sťažnosti.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   (ako   aj   neprimeraná   dĺžka   konania)   môžu   byť zapríčinené nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   208/2004   zistil, že doterajší   postup   okresného   súdu   je   poznačený   jeho   dlhodobou   nečinnosťou, a to za obdobie   od   vyhlásenia   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   9   C   208/2004-560 z 15. júla 2013 do okamihu doručovania jeho písomného vyhotovenia právnym zástupcom účastníkov   konania   (júl   2013   až   marec   2014),   keď   nevykonal   žiadny   relevantný   úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Napadnuté konanie je poznačené aj neefektívnou činnosťou okresného súdu, na vrub ktorej možno čiastočne pripísať postup okresného súdu, ktorý ani po takmer 10 rokoch konania   nebol   spôsobilý   rozhodnúť   o   celom   predmete   konania   aj   napriek   tomu, že v priebehu   konania   vykonával   dokazovanie   aj   v   rozsahu   potrebnom   na   vydanie konečného rozhodnutia. Za súčasť neefektívneho postupu okresného súdu považuje ústavný súd aj odročenie pojednávania nariadeného na 3. júl 2013, keď okresný súd tak postupoval bez toho, aby zároveň v zápisnici alebo v spise označil dôvod, ktorý bol príčinou tohto postupu.

Ústavný   súd   neakceptoval   argumentáciu   okresného   súdu   uvedenú   v   prípise č. Spr. 2123/2014   z   8.   augusta   2014,   ktorou   reagoval   na   sťažnosť   sťažovateľky,   kde vzniknuté prieťahy odôvodnil s poukazom na personálne problémy súvisiace so zmenou zákonných sudcov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť sudcu a zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska skutkovej   a   právnej   náročnosti   veci,   správania   sťažovateľky,   postupu   okresného   súdu poznamenaného neefektívnou činnosťou a obdobím jeho dlhodobej nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a   preto   rozhodol,   že   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd síce rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo   postupom   okresného   súdu v napadnutom   konaní   porušené   a vec   nebola   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu právoplatne skončená – okresný súd po doručení písomného vyhotovenia medzitýmneho rozsudku účastníkom konania a po podaní odvolania zo strany žalovanej vykonáva procesné úkony   v   odvolacom   konaní   súvisiace   s predložením   spisovej   agendy   odvolaciemu   súdu na rozhodnutie o podanom riadnom opravnom prostriedku, neprikázal mu však, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, pretože už tak urobil v náleze č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010 (bod 4 nálezu).

Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznania finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu uplatnenie tejto   svojej   právomoci   za   dostatočné   na   to,   aby   sa   dosiahla   vo   veci   účinná náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €. Tento   návrh   odôvodňuje   najmä   s   poukazom   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (m.   m.   IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia.   Pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010, charakter   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   v   skúmanom   období,   predmet   sporu, ako aj jeho význam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky v posudzovanom období.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval v konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   priznanie   sumy   1 500   €   sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2012,   ktorá   bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 130,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 7,81 € za každý   úkon   právnej   služby   predstavuje   sumu   275,94   €.   Keďže   právna   zástupkyňa je platkyňou   dane   z   pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“),   uvedená   suma   bola   zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právne služby predstavuje sumu 331,12 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Za tretí úkon právnej služby (stanovisko   sťažovateľky   k   vyjadreniu   okresného   súdu)   ústavný   súd   úhradu   nepriznal, pretože   neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   prispieť   k   ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014