znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 335/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1791/2011,   sp. zn.   Rvp 1817/2011,   sp. zn.   Rvp 1829/2011   a sp. zn.   Rvp 1835/2011, zastúpenej   Mgr.   J.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28. februára   2011,   č. k.   5 CoE/37/2011-41   z   25.   marca   2011,   č. k.   5 CoE/9/2011-42   z   25. februára 2011 a sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1791/2011, sp. zn.   Rvp 1817/2011,   sp. zn.   Rvp 1829/2011   a   sp. zn.   Rvp 1835/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1791/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júla 2011, 18. júla 2011 a 19. júla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28. februára 2011, č. k. 5 CoE/37/2011-41 z 25. marca 2011, č. k. 5 CoE/9/2011-42 z 25. februára 2011 a sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu decembra 2006 až marca 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickým osobám úvery vo veci sp. zn. Rvp 1791/2011 v sume 995,82 €, vo veci sp. zn. Rvp 1817/2011 v sume 531,1 €, vo veci sp. zn. Rvp 1829/2011 v sume 331,94 € a vo veci sp. zn. Rvp 1835/2011 v   sume 663,88 €,   ktoré   spolu   s ďalšími poplatkami boli   dlžníci povinní   vrátiť   vo   veci   vedenej   sp. zn.   Rvp 1791/2011   v   12   mesačných   splátkach po 162,65 €, sp. zn. Rvp 1817/2011 v 7 mesačných splátkach po 118,83 €, vo veci sp. zn. Rvp 1829/2011 v 12 mesačných splátkach po 54,44 € a vo veci sp. zn. Rvp 1835/2011 v 5 mesačných splátkach po 199,16 €. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkmi iniciovala začatie rozhodcovského konania, pričom v ňom vydané rozhodcovské nálezy sa stali   vykonateľnými   v priebehu   novembra   2007   až   decembra   2008;   podľa   názoru sťažovateľky rozhodcovské nálezy majú v predmetných veciach povahu exekučného titulu.

Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 1791/2011   bol   16.   marca   2008   podaný   návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“), začal 22. apríla 2008 nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 7 Er/159/2008-15 z 20. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím   uznesením   č. k.   7 Er/159/2008-34   z 22.   septembra   2010   exekúciu   zastavil. Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   9 CoE/42/2011   z   28.   februára   2011   tak,   že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1817/2011 bol 10. februára 2008 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom   4.   marca   2008   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 7 Er/90/2008-15 z 20. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 7 Er/90/2008-34 z 22. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 CoE/37/2011-41 z 25. marca 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1829/2011 bol 22. februára 2009 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom   24.   apríla   2009   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 5 Er/206/2009-15 z 23. marca 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 5 Er/206/2009-37 z 18. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 CoE/9/2011-42 z 25. februára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 1835/2011   bol   12.   apríla   2008   podaný   návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 30. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 6 Er/212/2008-13   zo   16.   februára   2010   v   spojení   s   dopĺňacím   uznesením   č. k. 6 Er/212/2008-32   z   12.   novembra   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „... boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1... dohovoru...   a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   tiež   napr. IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28. februára 2011   nadobudlo   právoplatnosť   25.   mája   2011,   uznesenie   krajského   súdu   č. k. 5 CoE/37/2011-41 z 25. marca 2011 nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2011, uznesenie krajského   súdu   č. k.   5 CoE/9/2011-42   z   25.   februára   2011   nadobudlo   právoplatnosť 24. mája   2011   a   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   9 CoE/35/2011   z   28.   februára   2011 nadobudlo právoplatnosť 27. mája 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu   vyjadruje   svoje   výhrady   proti   uzneseniam   krajského   súdu   sp. zn.   9 CoE/42/2011 z 28. februára   2011,   č. k.   5 CoE/37/2011-41   z 25.   marca   2011,   č. k.   5 CoE/9/2011-42 z 25. februára 2011 a sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúcich exekučných konaní bez toho,   aby   sa   sťažovateľka   mala   možnosť   k   tomu   vyjadriť,   čím   súčasne   malo   dôjsť aj k neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného   konania   malo   byť   z   exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1791/2011,   sp. zn.   Rvp 1817/2011,   sp. zn.   Rvp 1829/2011   a   sp. zn.   Rvp 1835/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28. februára 2011, uznesením krajského súdu č. k.   5 CoE/37/2011-41   z   25.   marca   2011,   uznesením   krajského   súdu č. k.   5 CoE/9/2011-42   z   25.   februára   2011   a   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako   súd   odvolací   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský   súd   svoje   uznesenie   sp. zn.   9 CoE/42/2011   z   28.   februára   2011,   ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   7 Er/159/2008-15   z   20.   apríla   2010   v   spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 7 Er/159/2008-34 z 22. septembra 2010 o zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Odvolací   súd rovnako ako   súd prvého stupňa je   toho   názoru,   že aj   v priebehu exekučného konania (nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zák. č. 244/2002. Z. z. o rozhodcovskom konaní a teda zisťovať, či tento rozhodcovský rozsudok netrpí   nedostatkami   uvedenými   v   § 40   písm. a/   alebo   b/   citovaného   zákona,   alebo   či nezaväzuje účastníka   rozhodcovského   konania   na plnenie,   ktoré je   objektívne   nemožné, právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým   mravom,   nie   je   pritom   viazaný   účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona, v spojení s § 159 O. s. p. Takýto názor možno   vyvodiť   aj   z rozhodnutia   Európskeho   súdneho   dvora   C-168/05   Mostaza   Claro, z ktorého je zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti rozhodcovského   rozsudku.   Exekučný   súd   teda   aj   v   exekučnom   konaní   skúma   nekalé podmienky a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám nepodal.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   prvostupňového   súdu,   že   zmluva   o   úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej, a preto sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval zákon o spotrebiteľských úveroch,   pretože   ako   vyplynulo   z uzatvorenej   zmluvy   o   úvere   (označená   ako   zmluva   v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa   (§ 54 ods. 1   Občianskeho zákonníka).   Spotrebiteľským vzťahom   je okrem   iného   vlastné   slabšie   postavenie   spotrebiteľa,   čomu   zodpovedá   povinnosť   súdu poskytnúť mu v tomto fakticky nerovnom postavení náležitú ochranu. Uvedená povinnosť sa viaže aj k činnosti a postupu „exekučného súdu“ aj vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom vyjadrená v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. (predtlačená zmluva, nemožnosť dojednať individuálne podmienky, predtlačené všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Ak sa potom obsah   zmluvy   má   riadiť   ustanoveniami   Občianskeho   zákonníka,   je   nepochybné,   že dohodnuté úroky z omeškania medzi oprávneným a povinným v zmluve o úvere a následne priznané   aj   exekučným   titulom   -   rozhodcovským   rozsudkom   sú   v   rozpore   s   normami určenými   na   ochranu   spotrebiteľa.   Priznaná   výška   úrokov   odporuje   ustanoveniu   § 517 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Navyše   sa   žiada   poukázať   aj   na   skutočnosť,   že   už   samotné   dojednanie   rozhodcovskej doložky   je   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou.   Dojednanie   rozhodcovskej   doložky a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá ochrana,   ktorú   mu   poskytujú   ust.   § 52   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka,   pričom   záver o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08, zo dňa 4. 6. 2009, v ktorom súdny dvor konštatuje, že vopred   stanovená   podmienka   v zmluve   uzatvorená   medzi   spotrebiteľom   a   dodávateľom v zmysle   Smernice   (93/13/EHS),   ktorá   nebola   individuálne   dohodnutá   a   ktorá   priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu   alebo   dodávateľa,   spĺňa   všetky   podmienky,   aby   mohla   byť   kvalifikovaná   ako nekalá. Podľa stanoviska súdneho dvora, teda spĺňa všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, resp. rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky nielenže   nerozhodoval   všeobecný   súd,   ale   rozhodoval   rozhodcovský   súd   zvolený oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená súdnym dvorom v rozsudku C-40/08, zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve medzi podnikateľom a spotrebiteľov v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa   jeho   vnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s   cieľom   zabezpečiť,   aby   spotrebiteľ   nebol uvedenou   doložkou   viazaný.   Slovenský   právny   poriadok   nielenže   umožňuje,   ale   priamo zákonom ukladá (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, ak tento nerešpektuje postavenie spotrebiteľa. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ   nepodal   žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.   Formálne   a materiálne podmienky   exekučného   titulu   je   možnú   skúmať,   v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného konania.»

Krajský   súd   svoje   uznesenie   č. k.   5 CoE/37/2011-41   z   25.   marca   2011,   ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   7   Er/90/2008-15   z   20.   apríla   2010   v   spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 7 Er/90/2008-34 z 22. septembra 2010 o zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preskúmaním   napadnutého   uznesenia,   spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení oprávneného v podanom odvolaní, dospel k záveru, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd preukázaný skutkový stav a právny stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje a s ktorým sa stotožňuje. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v rozhodnutí obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia.

Preskúmaním   exekučného   titulu,   ktorým   je   rozhodcovský   rozsudok   Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. sp. zn. SR 6960/07 zo dňa 9. 10. 2007 a tiež Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 12. 12. 2006, mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má nepochybne povahu   spotrebiteľského   vzťahu   (aj   vzhľadom   na   predmet   činnosti   veriteľa   na   výpise z Obchodného registra) a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zák. č. 258/2001 Z. z., aj keď ide o zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako správne prvostupňový súd konštatoval, na posúdenie skutočnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa   spotrebiteľský   úver   poskytuje,   dôležité   je   len,   či   sa   jedná   o poskytnutie   peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Z obsahu zmluvy o úvere mal aj odvolací sud preukázané, že táto zmluva spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zák. č. 258/2001 Z. z.

Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvostupňového súdu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej miere   nákladov,   ktorá   je   vyjadrením   skutočnej   ceny   spotrebiteľského   úveru   o   ktorá zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania, pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských úveroch uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Ak teda rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 11.160,- Sk pričom z výroku ani z   odôvodnenia   nevyplýva,   ktorá   časť   plnenia   pripadá   na   nesplatený   úver   a   ktorá na poplatok, tak zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie.

Zároveň   odvolací   súd   konštatuje,   zhodne   s   prvostupňovým   súdom,   že   v   zmluve o úvere   dohodnutá   výška   denného   úroku   z omeškania   0,25 %,   t. j.   91,25 %   ročne,   je vo všeobecnosti   neprimerane   vysoká   a   je   v   rozpore   s   normami   určenými   na   ochranu spotrebiteľa.   Priznaná   výška   úrokov   91,25 %   ročne   odporuje   ustanoveniu   § 517 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a v ktorom je určená horná hranica výšky úrokov z omeškania. Z uvedeného prvostupňový súd správne vyvodil záver,   že   ak   rozhodcovský   rozsudok   priznal   oprávnenému   zmluvne   dojednaný   úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojim rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené.

Pokiaľ   ide   o   námietku   oprávneného,   že   prvostupňový   súd   skúmal   rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul   za   súladný   so   zákonom,   na   základe   čoho   udelil   súdnemu   exekútorovi   poverenie na vykonanie   exekúcie,   odvolací   súd   konštatuje,   že   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie nie je také rozhodnutie,   ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého   exekučného   konania   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia   na   vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,   ako aj bez návrhu.   Zároveň odvolací súd zdôrazňuje,   že povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľností exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú, musí nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Na   základe   vyššie   uvedeného   odvolací   súd   dospel   k   rovnakému   záveru   ako prvostupňový   súd,   že   predmetná   exekúcia   s   vykonáva   na   základe   rozhodnutia,   ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie. Zároveň prvostupňový sád správne zastavil exekúciu v plnom rozsahu, keďže z výroku ani z odôvodnenia exekučného titulu nie je možné oddeliť plnenie   nedovolené   od   ostatného   vymáhaného   plnenia.   Odvolací   súd   preto   napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.“

Krajský   súd   svoje   uznesenie   č. k.   5 CoE/9/2011-42   z   25.   februára   2011,   ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   5 Er/206/2009-15   z   23.   marca   2010   v   spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 5 Er/206/2009-37 z 18. novembra 2010 o zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preskúmaním   napadnutého   uznesenia   v spojitosti s dopĺňacím   uznesením,   spisového   materiálu   a   vyhodnotením   tvrdení   oprávneného v podanom odvolaní, dospel k záveru, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto   sa   odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   závermi rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd preukázaný skutkový stav a právny stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje a s ktorým sa stotožňuje. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v rozhodnutí obmedzil iba na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   uznesenia   v   spojitosti   s dopĺňacím uznesením.

Preskúmaním   exekučného   titulu,   ktorým   je   rozhodcovský   rozsudok   Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. sp. zn. SR 11668/08 zo dňa 24. 11. 2008 a tiež zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 7. 3. 2008 mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má nepochybne povahu spotrebiteľského vzťahu a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zák. č. 258/2001 Z. z., aj keď ide o zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako správne prvostupňový sud konštatoval, na posúdenie skutočnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa   spotrebiteľský   úver   poskytuje,   dôležité   je   len,   či   sa   jedná   o   poskytnutie   peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Z obsahu zmluvy o úvere mal aj odvolací súd preukázané,   že táto zmluva spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zák. č. 258/2001 Z. z.

Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvostupňového sudu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej miere   nákladov,   ktorá   je   vyjadrením   skutočnej   ceny   spotrebiteľského   úveru   a   ktorá zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania, pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských úveroch uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Ak teda rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 13.590,- Sk pričom z výroku ani z   odôvodnenia   nevyplýva,   ktorá   časť   plnenia   pripadá   na   nesplatený   úver   a   ktorá na poplatok, tak zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie.

Zároveň   odvolací   súd   konštatuje,   zhodne   s   prvostupňovým   súdom,   že   v   zmluve o úvere   dohodnutá   výška   denného   úroku   z   omeškania   0,25 %,   t.   j.   91,25 %   ročne,   je vo všeobecnosti   neprimerane   vysoká   a   je   v   rozpore   s   normami   určenými   na   ochranu spotrebiteľa.   Priznaná   výška   úrokov   91,25 %   ročne   odporuje   ustanoveniu   § 517 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a v ktorom je určená horná hranica výšky úrokov z omeškania. Z uvedeného prvostupňový súd správne vyvodil záver,   že   ak   rozhodcovský   rozsudok   priznal   oprávnenému   zmluvne   dojednaný   úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojim rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené.

Pokiaľ   ide   o   námietku   oprávneného,   že   prvostupňový   súd   skúmal   rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul   za   súladný   so   zákonom,   na   základe   čoho   udelil   súdnemu   exekútorovi   poverenie na vykonanie   exekúcie,   odvolací   súd   konštatuje,   že   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   nie   je   také   procesné   rozhodnutie,   ktoré   by   vylučovalo   čiastočné   alebo   úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom a teda má za to, že vydanie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   netvorí   prekážku   v   zmysle   § 159   ods. 3   O.   s.   p. Prvostupňový   sad   má   už   pred   rozhodnutím   o   žiadosti   o   udelenie   poverenia   právomoc skúmať   obsahovú   stránku   rozhodcovského   rozsudku.   Hoci   prvostupňový   súd   tak nepostupoval, podľa názoru odvolacieho súdu to nemá vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutie o zastavení exekúcie. Odvolací súd poukazuje v tomto smere na rozhodnutie Európskeho   súdneho   dvora   C-168/05   Mostaza   Claro,   z   ktorého   je   zrejmé,   že   súd   má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti rozhodcovského rozsudku.“

Krajský   súd   svoje   uznesenie   sp. zn.   9 CoE/35/2011   z   28.   februára   2011,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er/212/2008-13 zo 16. februára 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 6 Er/212/2008-32 z 12. novembra 2010 o zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Pokiaľ   ide o skutkové   zistenia,   vyhodnotenie dôkazov o právne posúdenie veci, v tomto   smere   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje   s   podrobnými   dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p.),   keďže   ani   zo   strany   oprávneného   v   odvolacom   konaní   neboli   uvedené   také skutočnosti,   s   ktorými   by   sa   nevyporiadal   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   súd   prvého stupňa.

Odvolací   súd   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   je   toho   názoru,   že   aj   v   priebehu exekučného konania (nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať exekučný   titul,   v   tomto   prípade   rozhodcovský   rozsudok   z   hľadísk   uvedených   v   § 45 zák. č. 244/2002   Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   a   teda   zisťovať,   či   tento   rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým   mravom,   nie   je   pritom   viazaný   účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona, v spojení s § 159 O. s. p. Takýto názor možno   vyvodiť   aj   z   rozhodnutia   Európskeho   súdneho   dvora   C-168/05   Mostaza   Claro, z ktorého je zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti rozhodcovského   rozsudku.   Exekučný   súd   teda   aj   v   exekučnom   konaní   skúma   nekalé podmienky a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám nepodal.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   prvostupňového   súdu,   že   zmluva   o   úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej a preto sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval zákon o spotrebiteľských úveroch,   pretože   ako   vyplynulo   z uzatvorenej   zmluvy   o   úvere   (označená   ako   zmluva   v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa   (§ 54 ods. 1   Občianskeho zákonníka).   Spotrebiteľským vzťahom   je okrem   iného   vlastné   slabšie   postavenie   spotrebiteľa,   čomu   zodpovedá   povinnosť   súdu poskytnúť mu v tomto fakticky nerovnom postavení náležitú ochranu. Uvedená povinnosť sa viaže aj k činnosti a postupu „exekučného súdu“ aj vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom vyjadrená v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. (predtlačená zmluva, nemožnosť dojednať individuálne podmienky, predtlačené všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Ak sa potom obsah   zmluvy   má   riadiť   ustanoveniami   Občianskeho   zákonníka,   je   nepochybné,   že dohodnuté úroky z omeškania medzi oprávneným a povinným v zmluve o úvere a následne priznané   aj   exekučným   titulom   -   rozhodcovským   rozsudkom   sú   v   rozpore   s   normami určenými   na   ochranu   spotrebiteľa.   Priznaná   výška   úrokov   odporuje   ustanoveniu   § 517 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Navyše   sa   žiada   poukázať   aj   na   skutočnosť,   že   už   samotné   dojednanie   rozhodcovskej doložky   je   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou.   Dojednanie   rozhodcovskej   doložky a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá ochrana,   ktorú   mu   poskytujú   ust.   § 52   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka,   pričom   záver o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08, zo dňa 4. 6. 2009, v ktorom súdny dvor konštatuje, že vopred   stanovená   podmienka   v   zmluve   uzatvorená   medzi   spotrebiteľom   a   dodávateľom v zmysle   Smernice   (93/13/EHS),   ktorá   nebola   individuálne   dohodnutá   a   ktorá   priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu   alebo   dodávateľa,   spĺňa   všetky   podmienky,   aby   mohla   byť   kvalifikovaná   ako nekalá. Podľa stanoviska súdneho dvora, teda spĺňa všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, resp. rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky nielenže   nerozhodoval   všeobecný   súd,   ale   rozhodoval   rozhodcovský   súd   zvolený oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená súdnym dvorom v rozsudku C-40/08, zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve medzi podnikateľom   a   spotrebiteľom   v   rozsahu,   v   akom   podľa   vnútroštátnych   procesných pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov vnútroštátnej   povahy.   Ak   je   tomu   tak,   prináleží   vnútroštátnemu   súdu   vyvodiť   všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ   nebol   uvedenou   doložkou   viazaný.   Slovenský   právny   poriadok   nielenže umožňuje,   ale   priamo   zákonom   ukladá   (§ 45   Zákona   o   rozhodcovskom   konaní)   aj   bez návrhu   zastaviť   exekúciu   vedenú   na   základe   rozhodcovského   rozsudku,   ak   tento nerešpektuje postavenie spotrebiteľa. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.   Formálne   a   materiálne   podmienky   exekučného   titulu   je   možné   skúmať,   v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.»

Po oboznámení sa   s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku,   zákona   č. 258/2001   Z. z.   o   spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej inšpekcii   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení   platnom   v   relevantnom   čase,   zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným spôsobom,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých uznesení   poukazuje   aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III. ÚS 151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nesignalizujú neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu uzneseniami   krajského   súdu   sp. zn.   9 CoE/42/2011   z   28.   februára   2011,   č. k. 5 CoE/37/2011-41 z 25. marca 2011, č. k. 5 CoE/9/2011-42 z 25. februára 2011 a sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   To   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré   považuje za nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011