znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 335/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Dpt. Š. B., T., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 14/2009 z 22. októbra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Dpt. Š. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2010 doručená sťažnosť Dpt. Š. B., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 14/2009 z 22. októbra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Pre moje ťažké zdravotné postihnutie – pomočovanie a tým neschopnosť cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, ako sú vlak a autobus som dňa 14. 12. 2004 podal Ú. v N., Ú. v T. (ďalej ÚPSVaR-N-ÚSVaR-T) žiadosť o poskytnutie peňažného príspevku na kompenzáciu   zvýšených   výdavkov   súvisiacich   so   zabezpečením   prevádzky   osobného motorového vozidla (ďalej len peňažný príspevok).

Rozhodnutím ÚPSVaR-N ÚSVaR-T zo dňa 8. 2. 2005 č. B2005/00561 mojej žiadosti nevyhovel, peňažný príspevok nepriznal. Listom zo dňa 28. 2. 2005 som podal odvolanie proti rozhodnutiu ÚPSVaR ÚSV a R-T zo dňa 8. 2. 2005 č. B 2005/00561.

Ústredie práce a sociálnych vecí a rodiny Bratislava pracovisko Ž. (ďalej ÚPSV a R –B-Ž) rozhodnutím zo dňa 6. 10. 2005 č. 2004/06618 potvrdilo rozhodnutie ÚPSVaR-N ÚSVaR zo dňa 8. 2. 2005 č. B 2005/00561 vo veci zamietnutia peňažného príspevku. Dňa 27. 12. 2005 som podal KS-Ž žalobu proti rozhodnutiu ÚPSVaR-B-Ž zo dňa 6. 10. 2005 č. 2004/06618. Rozsudkom zo dňa 13. 3. 2007 10 S/273/2005-37 KS-Ž zrušil rozhodnutie ÚPSV a R_B-Ž zo dňa 6. 10. 2005 č. 2004/06618 tak isto aj rozhodnutie ÚPSV a R-N ÚSVaR-T zo dňa 8. 2. 2005 č. 2005/00561.

Rozhodnutím ÚPSVaR-N ÚSVaR-T zo dňa 25. 10. 2007 č. C 2007 025146 OPPNK peňažný   príspevok   nepriznáva.   Proti   tomuto   som   dňa   13.   12.   2007   podal   ÚPSVaR-N ÚSVaT odvolanie. Rozhodnutím ÚPSVaR-Ž zo dňa 29. 2. 2008 č. 2008/00130 uvedené odvolanie zamietlo.

Dňa 7. 5. 2008 som podal proti rozhodnutiu ÚPSVaR-B-Ž KSŽ žalobu. Žalobu proti rozhodnutiu zo dňa 29. 2. 2008 č. 2008/00130.

Rozsudkom   KS-Ž   zo   dňa   18.   11.   2008   21   S/51/2008-29   rozhodnutie   odporcu ÚPSVaR-B-Ž zo dňa 29. 2. 2008 č. 2008/00130 súd vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Listom zo dňa 29. 12. 2008 č. AZ 2008/01331 ÚPSVaR-B-Ž podalo odvolanie proti rozsudku KS-Ž zo dňa 18. 11. 2008 č. 21 S/51/2008-29. Dňa 20. 1. 2009 som dostal od KS- Ž   odvolanie   ÚPSVaR-B-Ž   (žalovaného)   proti   rozsudku   KS-Ž   zo   dňa   18.   11.   2008 č. 21 S/51/2008-29. Dňa 29. 1. 2009 som sa k uvedenému odvolaniu písomne vyjadril a toto poslal KS-Ž.

Dňa 21. 12. 2009 som dostal od pošty rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave (cestou KS-Ž) zo dňa 22. 10. 2009 7 Sžso 14/2009 podľa ktorého rozhodol tak, že rozsudok KS-Ž z 18. 11. 2008 21 S/51/2008-29 mení tak, že žalobu žalobcu v časti týkajúcej sa preskúmania rozhodnutia žalovaného zo dňa 29. 2. 2008 č. 2008/00130 zamieta.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „uvedené   rozhodnutie   považujem   za nespravodlivé s ohľadom na môj veľmi zlý zdravotný stav. Podľa obsahu ako je uvedený rozsudok   odôvodnený   (nespravodlivo),   že   zákonom   je   založená   voľná   úvahy   správneho orgánu aj vo veciach rozhodnutí o kompenzáciách ťažkého zdravotného postihnutia. To znamená, že správny orgán môže peňažný príspevok priznať ako sám chce aj protekčne. Pokladám uvedený rozsudok NS-SR-B za nespravodlivý.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že „podľa čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   mám   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré Najvyšší súd SR porušil“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada   ústavný   súd,   aby   zamietol „rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 22. 10. 2009 7 Sžso/14/2009“ a potvrdil „rozsudok Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   18.   11.   2008   21   S/51/2008-29“, a   tiež   o   ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS.   140/03,   IV.   ÚS   166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný   súd nie je opravnou   inštanciou   vo vzťahu k rozhodovaniu   všeobecných súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že označeným rozsudkom najvyššieho súdu   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 7 Sžso 14/2009 z 22. októbra 2009, najmä s tým, že najvyšší súd podľa   jeho   názoru   nesprávne   posúdil   právnu   nárokovateľnosť   peňažného   príspevku   na kompenzáciu   zvýšených   výdavkov   súvisiacich   so   zabezpečením   prevádzky   osobného motorového vozidla v prípade jeho ťažkého zdravotného postihnutia a uplatnenie voľnej úvahy správneho orgánu pri rozhodovaní o jeho priznaní.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia a postupu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, pracovisko Ž. (ďalej len „správny orgán“), č. 2008/00130 z 29. februára 2008 rozhodol o odvolaní správneho orgánu proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn. 21 S 51/2008 z 18. novembra 2008 tak, že tento rozsudok zmenil a žalobu sťažovateľa v časti týkajúcej sa preskúmania rozhodnutia žalovaného správneho orgánu č. 2008/00130 z 29. februára 2008 zamietol.

Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7 Sžso 14/2009 z 22. októbra 2009 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

«Krajský súd v Žiline rozsudkom z 18. novembra 2008, č. k. 21 S/51/2008- 29, zrušil rozhodnutie z 29. februára 2008 číslo 2008/00130, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu   a   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   Ú.   v N.   z   25.   októbra   2007   číslo C2007/025146-OPPNK,   zamietajúce   žiadosť   o priznanie   peňažného   príspevku   na kompenzáciu   zvýšených   výdavkov   súvisiacich   so   zabezpečením   prevádzky   osobného motorového vozidla podľa § 64 ods. 1 písm. b) bod 2 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďa1ej len „zákon o sociálnej pomoci“) a vrátil mu v tejto   časti   vec   na   nové   konanie   a   rozhodnutie.   Súčasne   zastavil   konanie   o   návrhu   na zrušenie   posudku   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   z 12.   februára   2008   číslo AZ/2008/00156-ISTP   z   dôvodu,   že   podľa   §   246c   ods.   1   v   spojení   s §   104   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   ide   o   rozhodnutie,   ktoré   súdnemu prieskumu nepodlieha.

V odôvodnení uviedol, že napadnuté rozhodnutie aj postup správnych orgánov neboli v súlade so zákonom, lebo správne orgány neúplne zistili skutkový stav, keď nevykonali dokazovanie na skutočnosť, či žalobca po nastúpení do prostriedku hromadnej dopravy a vykonáva fyzicky cestu v tomto dopravnom prostriedku môže pri svojom nepriaznivom zdravotnom stave cestu zvládnuť dôstojne a ľudsky bez toho, aby utrpela jeho dôstojnosť a osobnosť. Poukázal na § 17 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnej pomoci, ktorý sa podľa jeho názoru na zdravotné postihnutie žalobcu vzťahuje.»

Najvyšší   súd   v   namietanom   rozsudku   ďalej   cituje   relevantné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) [§ 10, § 246c a § 250ja zákona č. 195/1998 Z.   z.   o   sociálnej   pomoci   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sociálnej pomoci“) – § 49 ods. 1 a 2, § 50 ods. 1 a § 56 ods. 5], ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal.

Po podrobnom oboznámení s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením a skúmaním, pričom dospel k tomuto právnemu záveru:

«Právne vzťahy pri poskytovaní sociálnej pomoci, ktorej cieľom je zmierniť alebo prekonať   s   aktívnou   účasťou   občana   sociálnu   núdzu,   zabraňovať   príčinám   vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu občana a zabezpečiť integráciu občana do spoločnosti, upravuje zákon o sociálnej pomoci.

Podľa   §   49   ods.   1   a   2   zákona   o   sociálnej   pomoci   kompenzácia   je   určená   na prekonanie alebo na zmiernenie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Za   sociálny   dôsledok   ťažkého   zdravotného   postihnutia   sa   na   účely   tohto   zákona považuje znevýhodnenie, ktoré má občan s ťažkým zdravotným postihnutím v porovnaní so zdravým občanom rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o sociálnej pomoci, na účely kompenzácie sa posudzuje miera funkčnej poruchy občana podľa druhu zdravotného postihnutia uvedeného v prílohe č. 4. Zo spisov vyplýva, že posudkový lekár žalovaného v posudku z 12. februára 2008 číslo   AZ/2008/00156-IST   po   zadovážení   príslušnej   zdravotnej   dokumentácie   a   osobnom šetrení zistil, že žalobca má mieru funkčnej poruchy 50 % a považuje sa za občana ťažko zdravotne postihnutého (ďalej len „ŤZP), ktorý nemá v oblasti mobility zníženú pohybovú schopnosť a pohybuje sa všetkými smermi bez opory zdravotníckej pomôcky, je schopný premiestniť sa, nastúpiť ako aj vystúpiť z vozidla hromadnej dopravy osôb aj železničnej dopravy, nemá sociálne dôsledky v oblasti orientácie ani v oblasti komunikácie, v dôsledku čoho nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom podľa § 17 zákona o sociálnej pomoci.

Z posudku tiež vyplýva, že žalobca má sociálne dôsledky ŤZP v oblasti nevyhnutných životných úkonov a prác v domácnosti, sebaobslužné úkony zvláda sám, potrebuje však pomoc inej osoby pri zabezpečovaní niektorých nevyhnutných prác v domácnosti, ktoré sú kompenzovateľné poskytnutím opatrovateľskej služby a v oblasti zvýšených výdavkov má zvýšené výdavky súvisiace s hygienou pre inkontinenciu moču III. stupňa, v dôsledku čoho je   odkázaný   na   kompenzáciu   zvýšených   výdavkov   súvisiacich   s   hygienou   alebo s opotrebovaním šatstva a bielizne formou peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva a bielizne, obuvi a bytového zariadenia.

Z týchto dôvodov posudkový lekár navrhol kompenzovať uvedené sociálne dôsledky ŤZP žalobcu formou peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva a bielizne, obuvi a bytového zariadenia podľa § 64 zákona o sociálnej pomoci a opatrovateľskou službou podľa § 15 zákona o sociálnej pomoci.

Odvolací   súd   nepovažuje   za   správny   právny   názor   súdu   prvého   stupňa,   podľa ktorého žalovaný nedostatočne zdôvodnil, prečo nie je možné vyhovieť žiadosti žalobcu o priznanie   finančného   príspevku   na   kompenzáciu   zvýšených   výdavkov   súvisiacich   so zabezpečením   prevádzky   osobného   motorového   vozidla.   Posudky   posudkových   orgánov žalovaného, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie boli dostatočne doložené vykonaným šetrením aj obsahom pripojenej zdravotnej dokumentácie a o vecnej správnosti a odbornej úrovni ich záverov neboli pochybnosti.

V danom prípade navyše ide o príspevky, ktoré podľa citovaných ustanovení zákona o sociálnej pomoci „možno poskytnúť“, teda na poskytnutie uvedených príspevkov nie je právny nárok. Nároky na uvedené kompenzácie vznikajú iba potom, ako o ich priznaní právoplatne   rozhodne   príslušný   orgán.   Zákonom   je   založená   voľná   úvaha   správneho orgánu aj vo veciach rozhodnutí o kompenzáciách ťažkého zdravotného postihnutia. Takéto rozhodnutia, založené na voľnej úvahe správneho orgánu by mohol súd zrušiť len   vtedy,   keby   odporovali   obsahu   spisov   alebo   zásadám   logického   myslenia.   Takéto pochybenia však v danej veci zistené neboli.

V napadnutom rozhodnutí ako aj v posudku, z ktorého toto rozhodnutie vychádzalo, je   podrobne   opísané,   akým   ťažkým   zdravotným   postihnutím   žalobca   trpí,   aké   z   neho vyplývajú   sociálne   dôsledky   v   oblasti   mobility,   orientácie,   komunikácie,   nevyhnutných životných úkonov a prác v domácnosti aj akými prostriedkami je tieto možné kompenzovať. Zodpovedá   skutočnosti,   že   zdravotné   postihnutie   žalobcu   môže   spôsobiť   značnú mieru   nepohodlia   aj   v   bežných   životných   situáciách,   medzi   ktoré   patrí   aj   cestovanie hromadnou dopravou. Hoci jedným z cieľov zákona o sociálnej pomoci, je zmierniť alebo prekonať s aktívnou účasťou občana sociálnu núdzu, a zabezpečiť integráciu občana do spoločnosti,   žalovaný tak môže postupovať len na základe riadneho zistenia   zákonných podmienok pre poskytnutie dávok sociálnej pomoci.

V   súdnom   prieskume   súd   nenahrádza   voľnú   úvahu   správneho   orgánu   svojim vlastným rozhodnutím, ani neskúma účelnosť vydaného rozhodnutia.

Okrem súladu rozhodnutia s obsahom spisov a so zásadami logického myslenia môže súd preskúmať iba otázku, či skutkové okolnosti, z ktorých pri voľnej úvahe správny orgán vychádzal   boli   zistené   správnym   procesným   postupom   a   či   právny   následok   založený rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom.

V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný dostatočne zistil skutočný stav veci, lebo zdravotné postihnutie navrhovateľa a jeho následky pre bežný život žalobcu bol zistený riadne a pri rozhodnutí o dávke sociálnej pomoci postupoval žalovaný v súlade so zákonom.

Mieru   funkčnej   poruchy   žalobcu   posúdil   posudkový   lekár   v   odbornom   posudku, v ktorom pomenoval sociálne dôsledky, ktoré pre žalobcu z jeho postihnutia vyplývajú – zvýšené výdavky súvisiace s hygienou v dôsledku inkontinencie moču III. stupňa a navrhol aj kompenzáciu uvedených sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia vo forme príspevku na kompenzáciu zvýšených nákladov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia.

Z posudku vyplýva, že žalobcovi nevznikajú podľa § 56 ods. 5 zákona o sociálnej pomoci zvýšené výdavky na pohonné látky slúžiace na prevádzku osobného motorového vozidla, ktoré občan s ťažkým zdravotným postihnutím využíva na pracovné, vzdelávacie, rodinné,   alebo   občianske   aktivity,   a   preto   mu   nebol   navrhnutý   peňažný   príspevok   na kompenzáciu   zvýšených   výdavkov   súvisiacich   so   zabezpečením   prevádzky   osobného motorového vozidla.

Nemôže   byť   preto   dôvodom   na   zrušenie   rozhodnutia   správneho   orgánu   samotné tvrdenie   žalobcu   o   jeho   odkázanosti   na   individuálnu   dopravu   osobným   motorovým vozidlom, keď takáto forma kompenzácie je spravidla určená pre kompenzáciu následkov v oblasti mobility a orientácie, ktoré však u žalobcu preukázané, resp. zistené neboli. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd síce dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav ale pochybil, keď skúmal účelnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a na základe vlastného úsudku dospel k záveru, že sociálne dôsledky ktoré pre žalobcu z jeho postihnutia   vyplývajú   mali   byť   posúdené   inak,   než   ako   tieto   posúdil   posudkový   lekár žalovaného.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odvolaniu   žalovaného vyhovel a rozsudok Krajského súdu v Žiline zmenil podľa § 220 OSP, lebo neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie alebo zrušenie.»

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku) je podľa názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva.   V rámci správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupov   orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom   na podanie   žaloby   sťažovateľa   o   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   (a   o   ktorých v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne a arbitrárne, odôvodnenie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom označeného práva po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, ktoré boli   v   rozsahu   odvolacích   námietok   správneho   orgánu   predmetom   preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, ako aj právne posúdil sťažovateľove námietky (týkajúce sa ním tvrdeného zákonného nároku na peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného   motorového   vozidla   podľa   zákona   o   sociálnej   pomoci).   Najvyšší   súd   pritom podrobne odôvodnil, ktoré otázky oproti krajskému súdu odlišne právne posudzoval (otázka uplatnenia   voľnej   úvahy   správneho   orgánu   aj   vo   veciach   rozhodnutí   o   kompenzáciách ťažkého zdravotného postihnutia, skúmania účelnosti vydaného rozhodnutia).

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zaoberal   námietkami   sťažovateľa,   ktorých   posúdenie   bolo relevantné na rozhodnutie o veci a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad príslušných   zákonných   ustanovení   bol   nepochybne   v   právomoci   najvyššieho   súdu a nemožno   dôjsť   ani   k   záveru,   že   by   jeho   výklad   zjavne   vybočoval   z   rámca   týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolo v právomoci   najvyššieho   súdu.   Jeho   závery   nevykazujú   známky   svojvôle   a   sú   aj odôvodnené,   a   preto   týmto   rozhodnutím   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pri   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa (ustanovenie právneho zástupcu) na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010