znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 335/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Š. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. S. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 Cdo 275/2007   a jeho   rozsudkom z 31. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť JUDr. Š. B. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2009 doručená sťažnosť JUDr. Š. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. S. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a jeho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 275/2007 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 25. februára 2003 ako súdny exekútor v danej   veci   podal   návrh   na začatie   exekúcie oprávnenej proti   povinnej   pre   vymoženie pohľadávky nedoplatku dane z nehnuteľnosti, ktorá bola priznaná právoplatným platobným výmerom. Sťažovateľ 27. februára 2003 spracoval a podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“). Dňa 6. marca 2003 oprávnená sťažovateľovi oznámila, že mu povinný pohľadávku uhradil a 3. marca 2003   bola   na   účet   pripísaná   vymáhaná   suma.   Dňa   1.   apríla   2003   bolo   sťažovateľovi doručené poverenie na vykonanie exekúcie a 4. apríla 2003 vydal sťažovateľ upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom konštatoval, že istina bola zaplatená a na vymáhanie zostali trovy exekúcie podľa špecifikácie uvedenej v upovedomení. Povinný prevzal upovedomenie 7.   apríla   2003.   Sťažovateľ   ho   súčasne   upovedomil   o spôsobe   vykonania   exekúcie,   a to prikázaním   pohľadávky   z jeho   konkrétneho   účtu.   Dňa   2.   apríla   2003   sťažovateľ   vydal príkaz   na   začatie   exekúcie   prikázaním   pohľadávky   z účtu   v banke,   ktorý   bol   banke doručený 3. apríla 2003. Povinný doručil sťažovateľovi 7. apríla 2003 na vedomie návrh na zastavenie exekúcie adresovaný okresnému súdu. Sťažovateľ v exekúcii pokračoval a vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a príkaz na úhradu trov exekúcie. Dňa 25. apríla 2003 banka odpísala trovy exekučného konania z účtu povinného a pripísala ich na účet sťažovateľa, ktorý týmto úkonom považoval pohľadávku za vymoženú v celom rozsahu a 28. apríla 2003 vrátil okresnému súdu podanie.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:«Uznesením Okresného súdu Košice I. sp. zn. 29 Er 151/03 z 21.5.2003, ktoré mi bolo doručené 30.5.2003, bola exekúcia zastavená a mne nebola priznaná náhrada trov exekúcie.   Uznesenie   bolo   odôvodnené   tým,   že   k   splneniu   povinnosti   vyplývajúcej z exekučného titulu došlo zaplatením povinného 28.02.2003. Preto bolo potrebné exekúciu zastaviť podľa § 57 ods.1 písm. f/ Ex. por., keďže po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Náhrada trov exekúcie mi nebola priznaná preto, že som vo svojom písomnom podaní   z   28.4.2003   (úkon   vrátenia   poverenia   na   vykonanie   exekúcie)   trovy   exekúcie nevyčíslil.

Proti tomuto   uzneseniu som podal odvolanie.   Uznesením Krajského súdu Košice (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE 101/03-36 z 20.01.2004 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené vo výroku o zastavení exekúcie a zrušené vo výroku o trovách konania. Tento súd v uznesení konštatoval, že Okresný súd Košice I. rozhodol o trovách konania nesprávne. Z ustanovenia § 201 ods.1 a 2, § 202 ods.1 a 2 a § 203 Ex. por. vyplýva, že súd rozhoduje o trovách exekúcie v dvoch prípadoch, a to v prípade námietok účastníka proti trovám podľa § 201 ods.2 druhej vety a § 202 ods.2 druhej vety Ex. por. a v prípade zastavenia exekúcie podľa § 203 Ex. por. v súvislosti s povinnosťou oprávneného nahradiť exekútorovi   trovy   exekúcie.   O   trovách   exekúcie,   ktoré   má   zaplatiť   povinný,   teda   súd   v exekučnom konaní nerozhoduje, ale ich výšku musí určiť súdny exekútor sám a ak ich povinný dobrovoľne nezaplatí, môže si ich vymôcť niektorým zo spôsobov určených na vymoženie pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie (§ 200 ods.2 a § 202 ods.5 Ex.   por.).   Pred   vydaním   príkazu   na   úhradu   však   súdny   exekútor   musí   upovedomiť povinného a umožniť mu brániť sa proti výške trov prípadným vznesením námietok. V tomto konaní   súd   exekúciu   zastavil.   V   takom   prípade   by   prichádzalo   do   úvahy   rozhodnutie o trovách   konania   len   vo   vzťahu   medzi   oprávneným   a   exekútorom.   Vykonaným dokazovaním sa však preukázalo, že exekúcia bola podaná dôvodne, pretože v čase podania žiadosti u exekútora a podania žiadosti o udelenie poverenia ešte pohľadávka uhradená nebola.   Preto   ani   nedošlo   k   zastaveniu   konania   v   dôsledku   nesprávneho   postupu oprávneného,   tak,   že vo   vzťahu   k oprávnenému   súd   nemohol   priznať   exekútorovi   trovy exekúcie. O iných trovách exekútora však súd, ako bolo vyššie uvedené, nemohol konať. Keďže okresný súd nemal rozhodnúť o trovách súdneho exekútora, krajský súd zrušil jeho rozhodnutie o trovách ako nadbytočné.

Žalobca Z. Košice, a.s., po zmene obchodného mena na., a.s. (ďalej len „žalobca") žalobou podanou Okresnému súdu Košice I. dňa 12.8.2003 požadoval odo mňa zaplatenie sumy 141.680,- Sk s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia. Domáhal sa vlastne toho, aby som   mu   vrátil   exekučné   trovy   vymožené   na   základe   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   z 02.4.2003.

Rozsudkom Okresného súdu Košice l. č. k. 22 C 81/2003 zo 16.6.2006 bola uvedená žaloba zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu je síce pravdou, že k úhrade istiny, pre ktorú sa exekúcia viedla, došlo 28.02.2003, avšak stalo sa tak až potom, čo oprávnená už 25.02.2003 podala u mňa návrh na začatie exekúcie. Návrh bol teda podaný dôvodne, preto ani   nedošlo   k   zastaveniu   konania   v   dôsledku   nesprávneho   postupu   oprávnenej,   takže oprávnenú nebolo možné zaviazať na zaplatenie trov exekúcie. Z rovnakého dôvodu nedošlo k bezdôvodnému obohateniu z mojej strany. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že sa plnilo bez právneho dôvodu, resp. z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol.

Na základe odvolania žalobcu rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 5 Co 411/2006-113 zo 14.6.2007 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že mám zaplatiť žalobcovi   141.680,-Sk   istiny   s   prísl.   a   náhradou   trov.   Podľa   názoru   krajského   súdu   z exekučného spisu bolo preukázané, že som 02.4.2003 vydal upovedomenie o začatí exekúcie na predbežné trovy exekútora podľa § 5 ods.1 Vyhl.č. 288/1995 Z.z., z ktorého je zrejmé, že sa týkalo už len predbežných trov exekúcie, a to 20%-nej odmeny exekútora (140.680,- Sk) a hotových výdavkov (2.000,- Sk), teda spolu 142.680,- Sk. Z ustanovenia § 14 ods.1 vyhl. č. 288/1995 Z.z. vyplýva, že ak je exekúcia zastavená, odmena súdneho exekútora sa určuje jednak podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a tiež paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Toto ustanovenie teda nerozlišuje dôvody, pre ktoré došlo k zastaveniu exekúcie.

Právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Košice I č. 29 Er 151/03 z 21.5.2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 12 CoE   101/03-36 z 20.01.2004 o zastavení   exekúcie   je   súd   v   tomto   konaní   viazaný.   Ak   dôjde   k   zastaveniu   exekúcie, neprichádza do úvahy možnosť určenia odmeny iným spôsobom, než podľa § 14 ods.1 vyhl. č. 288/1995 Z. z.

Uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 101/2003-36 z 20.01.2004 bolo uznesenie o trovách zrušené s tým, že súd o nich nerozhoduje, pričom môžem si ich vymôcť sám. Podľa právneho stavu daného do 31.8.2005 exekučný súd mohol v rámci uznesenia o zastavení exekúcie rozhodnúť len o trovách exekúcie, ktoré znáša oprávnený. O trovách exekúcie povinného rozhodoval vždy exekútor.   V   prípade zastavenia exekúcie teda exekučný súd rozhodoval len podľa § 203 Ex. por., ak mal za to, že tieto trovy mal zaplatiť oprávnený. Ak nevidel dôvod pre takéto rozhodnutie, potom platilo, že trovy uhrádza povinný. Avšak aj v tomto prípade mali byť trovy exekútora vyčíslené v súlade s tarifou.

Zastavením   exekúcie   sa   totiž   ako   neaktuálne   rozhodnutia   automaticky   zrušujú predchádzajúce upovedomenia o trovách exekúcie. V takomto prípade exekútor má v zmysle § 202 ods.1 Ex. por. vydať nové upovedomenie o trovách exekúcie. Pokiaľ exekútor aj po zastavení exekúcie od povinného vymáha trovy, ktoré boli ako predbežné trovy vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie, ide o nepomer k tomu, čo by mu patrilo vzhľadom na spôsob ukončenia exekúcie.

Právoplatnosťou   uznesenia   o   zastavení   exekúcie   stráca   účinnosť   upovedomenie exekútora a jeho právo vymáhať trovy exekúcie. Vzhľadom na uvedené žalobcovi vzniklo podľa § 451 ods.1 a 2 Obč. zák. právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške preplatku na odmene súdneho exekútora, ku ktorému došlo nesprávnym vyčíslením odmeny exekútorom.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") sp. zn. 4 Cdo 275/2007 z 31.3.2009, ktorý mi bol doručený 15.6.2009, bolo moje dovolanie proti rozsudku krajského súdu zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu neobstojí námietka nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom. Exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa Ex. por. (§ 33 ods.1 prvá veta Ex. por. v znení účinnom do 30.6.2004). Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú činnosťou podľa Ex. por. je osobitným druhom zodpovednosti za škodu. Ide o objektívnu zodpovednosť, t. j. vznik zodpovednosti nastáva bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu na to, či k vzniku škody došlo úmyselne alebo nedbanlivostným konaním zodpovednostného subjektu. V danej vecí je nepochybné, že k porušeniu právnej povinnosti z   mojej   strany   došlo,   keď   som   i   napriek   tomu,   že   už   06.3.2003   som   mal   vedomosť   o zaplatení vymáhanej sumy (po vydaní rozhodnutia tým zaniklo právo ním priznané) a ako osoba   znalá   práva   som   musel   vedieť   o   právnych   dôsledkoch   vyplývajúcich   z   tejto skutočnosti (zastavenia exekúcie), vydal som 02.4.2003 upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a 24.4.2003 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a príkaz na úhradu trov exekúcie, hoci pre takýto postup už nebol žiaden zákonný dôvod. Zodpovedám preto za škodu vzniknutú žalobcovi týmto nesprávnym postupom. Právny názor krajského súdu, podľa ktorého v štádiu, kedy boli   splnené podmienky   pre   zastavenie   exekúcie,   už   nebolo   možné,   aby súdny exekútor pokračoval vo vymáhaní svojich trov, bol správny, a preto správne rozhodol, keď uplatnený nárok   priznal,   a   to   napriek   jeho   posúdeniu   najvyšším   súdom   v dovolacom   konaní   ako nároku vyplývajúceho zo zodpovednosti za škodu a nie zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Z uvedeného vyplýva, že moje dovolanie bezdôvodne vytýka krajskému súdu, že jeho rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.»

Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 27/2007 z 31. marca 2009 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   hodnotí   ako arbitrárne,   nesúhlasí   s jeho   právnym   názorom.   Závery   najvyššieho   súdu   považuje   za nekonzistentné   a vnútorne   protiústavné,   t.   j.   za   arbitrárne   a z ústavnoprávneho   hľadiska neudržateľné.   Takto   hodnotí   sťažovateľ   aj   postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   predchádzal vydaniu rozhodnutia.

Podľa sťažovateľa „Pokiaľ najvyšší súd dospel k právnemu záveru o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom, potom bolo jeho povinnosťou postupovať tak, aby účastníkom   konania   umožnil   uplatniť   pripomienky,   postrehy,   príp.   dôkazné   návrhy   v súvislosti   s   odlišným   právnym   posúdením   veci.   Bez   takéhoto   postupu   dochádza   totiž   k situácii, kedy súd svojím pre účastníkov nečakaným a prekvapujúcim právnym názorom znemožní kontradiktórnu polemiku vychádzajúcu z právneho názoru, ktorý dovtedy nebol súdom ani účastníkmi tvrdený a pertraktovaný.

Najvyšší   súd   mal   teda   postupovať   tak,   aby   umožnil   aplikovať   princíp kontradiktórnosti konania v danej súvislosti. Mohol teda účastníkov dovolacieho konania upozorniť na odlišné právne posúdenie veci s výzvou, aby uplatnili svoje argumenty, resp. návrhy.   Keďže však   v súvislosti s odlišným právnym   posúdením veci   by mali   účastníci konania   nepochybne   dostať   aj   možnosť   navrhnúť   vykonanie   ďalších   dôkazov,   a   keďže doplnenie   dokazovania   v   dovolacom   konaní   do   úvahy   neprichádza,   mal   najvyšší   súd vzhľadom na právny názor, ku ktorému dospel, rozsudok krajského súdu, ale aj rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Iba   horeuvedeným   postupom   je   možné   dosiahnuť   uplatnenie   princípu   kontradiktórnosti konania ako jednej zo zásadných zložiek spravodlivého súdneho konania.“

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. 4 Cdo 275/2007 porušil základné právo JUDr. Š. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.zn.   4   Cdo   275/2007 z 31.3.2009 zrušuje a vec vracia   na ďalšie konanie.

3.   JUDr.   Š.   B.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom,   ktorú   je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do 1 mesiac a od právoplatnosti.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   je podľa   sťažnosti   najmä tvrdenie,   že najvyšší   súd zmenil právnu kvalifikáciu žalobného nároku, na druhej strane však konštatoval správnosť právneho   preskúmania   veci   krajským   súdom,   pričom   nesprávne   právne   posúdenie   veci krajského súdu je dané z iného dôvodu, ako namietal sťažovateľ.

Vo   vzťahu   k namietanej   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu ústavný súd posúdil, ako sa najvyšší súd vysporiadal s argumentmi uvedenými v dovolaní sťažovateľa, ktoré boli sformulované takto:

Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. b) O.s.p., keď mal za to, že označenie exekútora ako účastníka občianskoprávneho vzťahu v tejto žalobe je nesprávne. Jedná sa o neodstrániteľnú prekážku podmienky konania z dôvodu absencie spôsobilého subjektu - pre toto konanie neexistuje pasívne legitimovaný subjekt. Tiež namietal, že konanie trpí vadou podľa § 237 písm. d) O.s.p. Podľa jeho názoru zhoda účastníkov je daná. keďže rozhodnutie Okresného súdu Košice I z 21. mája 2003 sp. zn. 29 Er 151/03 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 20. januára 2004 sp.zn. 12 CoE 101/03 riešia trovy exekučného konania súdneho exekútora, ktorých vydania sa žalobca práve od súdneho exekútora v prejednávanej veci domáha. Zároveň namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Podľa jeho názoru v exekučnom konaní podľa vtedy platnej úpravy mohlo dôjsť k upusteniu od vykonania exekúcie za splnenia dvoch podmienok a to, že povinný uhradí vymáhanú pohľadávku a uhradí trovy exekúcie. Keďže povinný v danom exekučnom konaní podľa vtedy platnej úpravy druhú podmienku nesplnil k upusteniu od vykonania exekúcie dôjsť nemohlo. Ak by sa pripustil názor odvolacieho súdu vyslovený v dovolaním napadnutom rozhodnutí, potom by sa každé exekučné konanie mohlo dostať do štádia občianskeho súdneho konania   ak by povinný následne spochybnil trovy exekučného konania, a to po skončení exekučného konania, ak tak neurobil v námietkovom konaní. Exekučné konanie je samostatným špeciálnym konaním a v ňom sa musia vyriešiť všetky   zásadné   otázky.   Nestotožnil   sa   s   názorom   odvolacieho   súdu,   že   neuplatnenie námietky povinného o trovách konania v exekučnom konaní mu dáva možnosť žalovať v občianskom súdnom konaní vydanie bezdôvodného obohatenia.“

Najvyšší súd k jednotlivým námietkam sťažovateľa uviedol:Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že musí byt' na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Ide teda   o   procesnú   subjektivitu.   Túto   spôsobilosť   upravuje   Občiansky   súdny   poriadok   v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu   ju   zákon   priznáva.   Citované   ustanovenie   sa   odvoláva   na   hmotné   právo,   t.j.   na Občiansky zákonník.

Podľa § 7 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne.

Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal v priebehu súdneho konania a aj v dovolacom konaní má spôsobilosť byť účastníkom' konania. Túto spôsobilosť byť účastníkom konania a prípadnú následnú vadu konania v zmysle § 237 písm. b) O.s.p. je podľa ustálenej súdnej praxe potrebné odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), ktorá je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná (porovnaj napr. R 34/1993). Preto tvrdenia   odporcu   uvádzané   v   dovolaní,   ktoré   sa   týkajú   vecnej   legitimácie,   sú   pre prípustnosť dovolania právne bezvýznamné.

Dovolateľ v dovolaní ďalej namieta vadu podľa § 237 písm. d) O.s.p. Podľa   §   237   písm.   d)   O.s.p.   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej, veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Prekážku právoplatne rozsúdenej veci upravuje § 159 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova. Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednávaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, ak ide v novom konaní o rovnaký nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a týka sa   aj   z   hľadiska   skutkových   tvrdení   rovnakého   predmetu   konania   a   tých   istých   osôb. Dovolací   súd   vychádzajúc   z   tvrdenia   dovolateľa,   že   predtým   prebiehajúce   exekučné konanie, v ktorom bolo rozhodované o trovách exekúcie je konaním, ktoré zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci dospel k záveru, že toto konanie nebolo spôsobilé založiť dovolateľom tvrdenú prekážku veci právoplatne rozhodnutej, keďže sa netýka z hľadiska skutkových tvrdení rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Následne sa dovolací súd zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   t   j.,   či   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva   na nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Nesprávnym   právnym   posúdením   treba   rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie.

V   prejednávanej   veci   z obsahu   spisu je   zrejmé,   že žalovaný ako   súdny exekútor 26. februára 2003 podal žiadosť na Okresný súd Košice I o udelenie poverenia na vykonanú exekúcie pre vymoženie 703 347,- Sk a trov exekúcie. Okresný súd Košice 1 vydal poverenie

17.   marca   2003   pod   sp.   zn.   29   E:-   151/03   a   vykonaním   exekúcie   poveril   žalovaného, ktorému bolo poverenie doručené 1. apríla 2003. Žalovaný sa z písomného oznámenia zo 6. marca   2003   dozvedel,   že   3.   marca   2003   bola   vymáhaná   suma   vyplatená.   Návrh   na zastavenie   exekúcie   povinný   (žalobca)   doručil   Okresnému   súdu   Košice   í   a   súdnemu exekútorovi 8. apríla 2003.

Exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané (§ 57 ods. 1 písm.f) Exekučného poriadku).

Exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona (§ 33 ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku v znení do 30. júna 2004).

Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú činnosťou podľa Exekučného poriadku je osobitným druhom zodpovednosti za škodu. Ide o objektívnu zodpovednosť, t.j. vznik zodpovednosti nastáva bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu na to, či k vzniku škody došlo úmyselne alebo nedbanlivostným konaním zodpovednostného subjektu. V danej veci je nepochybné, že k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného došlo, keď tento i napriek tomu, že už 6. marca 2003 mal vedomosť o zaplatení vymáhanej sumy (po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané) a ako osoba znalá práva musel vedieť o právnych dôsledkoch vyplývajúcich z tejto skutočnosti (zastavenie exekúcie)   vydal 2.   apríla 2003 upovedomenie   o   začatí   exekúcie   prikázaním   pohľadávky   z   úctu   v   banke   a   24.   apríla exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a príkaz na úhradu trov exekúcie, hoci pre takýto postup už nebol žiaden zákonný dôvod. Zodpovedá preto za škodu vzniknutú žalobcovi týmto nesprávnym postupom. Právny názor odvolacieho súdu,   podľa   ktorého   v   štádiu   kedy   boli   splnené   podmienky   pre   zastavenie   exekúcie   už nebolo možné, aby súdny exekútor pokračoval vo vymáhaní trov exekútora bol správny a preto   správne   rozhodol,   keď   uplatnený   nárok   priznal,   a   to   napriek   jeho   posúdeniu   do volacím súdom ako nároku vyplývajúceho zo zodpovednosti za škodu a nie zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie.

Z   uvedeného   vyplýva,1   že   dovolanie   žalovaného   bezdôvodne   vytýka   odvolaciemu súdu, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm.c) O.s.p.) a keďže v konaní nedošlo k vadám v zmysle § 237 O.s.p., ani iným vadám, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd dovolanie zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani prehodnocovať jeho skutkové závery. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. US 382/06).

V danom prípade ústavný súd namietanú arbitrárnosť nezistil. Najvyšší súd sa jasne vyjadril   a zaujal stanovisko   k jednotlivým   dovolacím   dôvodom   sťažovateľa,   osobitne   sa zaoberal   dovolacími   dôvodmi   uvedenými   v   §   237   písm.   b)   a d)   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj právnym názorom formulovaným sťažovateľom odlišným od   právneho   názoru   konajúcich   súdov.   Závery   najvyššieho   súdu   nemajú   podľa   názoru ústavného súdu znaky svojvôle ani arbitrárnosti.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a bez   znakov arbitrárnosti.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

K namietanému porušeniu princípu kontradiktórnosti v dovolacom konaní ústavný súd   uvádza,   že   dovolacie   konanie   je   svojím   charakterom   osobitným   a mimoriadným druhom   občianskeho   súdneho   procesu,   ktorý   má   svoje   špecifiká,   ktoré   (špecifiká)   sú obsahom   právnej   úpravy   dovolacieho   konania   obsiahnutej   v tretej   hlave   štvrtej   časti Občianskeho súdneho poriadku. Jedným zo špecifík dovolacieho konania je rozhodovanie o dovolaní   spravidla   bez   pojednávania   a dokazovanie   sa   v tomto   konaní   nevykonáva (§ 243a   OSP).   Keďže   limity   práva   na   súdnu   ochranu   sú   deklarované   v čl.   46   ods.   4 v spojení   s čl.   51   ods.   1   ústavy,   potom   daná   námietka   sťažovateľa   o absencii kontradiktórnosti   dovolacieho   konania   vedeného   pred   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 4 Cdo 275/2007 neobstojí.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich   porušeniu.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi   sťažovateľa   (zrušenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu),   keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009