znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 335/08-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť I. J., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky, práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 127/2006 a jeho uznesením zo 17. mája 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. J. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2006 doručená faxom a 2. augusta 2006 v origináli sťažnosť I. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbi 40/2005 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy,   práva   na prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   6 Obo 127/2006   a   jeho   uznesením   zo 17. mája   2006   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Uznesením   ústavného   súdu   sp. zn.   IV. ÚS 65/07   z 19.   apríla   2007   bola   sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 Cbi 40/2005   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 127/2006, odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vo zvyšnej časti, t. j v časti, ktorej sa týka toto konanie, ústavný súd sťažnosť vylúčil na samostatné konanie akceptujúc aj návrh právneho zástupcu sťažovateľa na takýto postup. V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   pred   predbežným   prerokovaním sťažnosti   v tejto   časti   bolo   treba   vyčkať   na rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o   dovolaní sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   pretože   inak by   vznikol ústavne neakceptovateľný stav, keď by o tej istej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   16. mája 2005 krajskému   súdu   návrh   na   začatie   konania   o vylúčenie   veci   (nehnuteľností)   zo súpisu majetku spadajúceho do konkurznej podstaty úpadcu L. S, S. (ďalej len „úpadca“). Vec bola vedená pod sp. zn. 7 Cbi 40/2005.

Sťažovateľ ďalej   uviedol,   že   podaním   doručeným   krajskému   súdu   21.   septembra 2005 JUDr. Š. H., správca konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „žalovaný“), oznámil, že „vo veci priebehu dražby,   na základe ktorej mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam   zaradeným   do   súpisu   majetku,   podal   úpadca...   03. 12. 2004   žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby a že konanie, ktoré je v danej veci vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17 C 725/2004, by mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej“.

Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Cbi 40/2005 zo 6. marca 2006 prerušil predmetné konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 725/2004 s poukazom na § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Proti uzneseniu o prerušení konania podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd   rozhodol   17.   mája   2006   tak,   že   prvostupňové   rozhodnutie   o prerušení   konania ako vecne   správne   potvrdil   dôvodiac,   že   spor   vedený   okresným   súdom   pod   sp. zn. 17 C 725/2004   a spor   vedený   krajským   súdom   pod   sp. zn.   7 Cbi 40/2005   vecne   súvisia a spor, kvôli ktorému bolo konanie prerušené, môže ovplyvniť výsledok tohto prerušeného konania. Námietku sťažovateľa, že žaloba v konaní vedenom okresným súdom bola podaná oneskorene,   najvyšší   súd   vyhodnotil   ako   nedôvodnú,   keďže   krajský   súd   ako   súd prvostupňový (ktorý rozhodol o prerušení konania) nie je oprávnený skúmať jej dôvodnosť, pretože to prináleží okresnému súdu.

Sťažovateľ   podal   27.   júna   2006   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP.

Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýka porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu „porušenia   práva   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   je   imanentnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa „potrebné vnímať ako súdne rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a to   pre   úplnú   absenciu   akéhokoľvek   odôvodnenia   záverov,   ktoré   viedli   konajúce   súdy v prvostupňovom i odvolacom konaní k prerušeniu konania“.

Podľa   sťažovateľa   je   povinnosťou   všeobecného   súdu „náležite   odôvodniť   svoje rozhodnutie v otázke výkladu a posúdenia dôvodov, ktoré ich viedli k prerušeniu konania, pritom sa nemôže jednať o ľubovôľu“.

Porušenie   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vidí sťažovateľ aj v tom, že najvyšší súd vydal „tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktorého výsledkom bolo to, že sťažovateľ ako účastník nemohol argumentovať na dôvody uvádzané Najvyšším súdom SR a v dôsledku prerušenia konania mu bol dočasne odňatý prístup k súdu“.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ústavy   a práva   podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   sťažovateľ   uviedol,   že   je   toho   názoru, «že   sťažovateľ   mal v zmysle príslušných   ustanovení   ZKV (zákona o konkurze   a vyrovnaní,   pozn.) a O. s. p. „legitímnu nádej“, že súd rozhodne o vylúčení predmetných nehnuteľností zo súpisu vecí zahrnutých do konkurznej podstaty, avšak postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol tohto práva bezdôvodne zbavený, čím došlo k porušeniu jeho práva (dočasne) vlastniť majetok.

Aj   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   kúpil   predmetné   nehnuteľnosti   na   dražbe konanej v decembri 2003 za účelom ich užívania pre svoju dcéru, tak do dnešného dňa ich nemôže   reálne   užívať,   nakoľko   boli   správcom   zaradené   do   súpisu   konkurznej   podstaty a tieto nehnuteľnosti naďalej chátrajú.».

V   nadväznosti   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha   (v   rozsahu   petitu   vylúčeného konania),   aby   ústavný   súd   v konaní   o   jeho   sťažnosti   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho základných   práv podľa   čl. 20 a čl. 46   ods. 1 ústavy, práva   podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru a podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   zrušil   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu zo 17. mája 2006 a vec mu vrátil   na ďalšie konanie, a tiež aby mu priznal úhradu trov konania.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   rozhodol o sťažovateľovom dovolaní uznesením sp. zn. 1 Obdo V 70/2006 z 30. júna 2008 tak, že ho ako neprípustné odmietol. Dovolací súd v ňom dospel k záveru, že odvolací súd nepochybil, keď   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o prerušení   konania   z jeho   správnych   dôvodov potvrdil, a preto ním nemohla byť účastníkovi konania (t. j. sťažovateľovi) odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa informácie krajského súdu bol v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbi 40/2005 z 23. septembra 2008 nariadený termín pojednávania na 10. december 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde)   možnosť   jeho   prípadného   odmietnutia   jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a z nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemá ústavnoprávny rozmer.

Relevantné znenie príslušných článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu upravujúcich práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta je:

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ako   vyplýva   zo   zistení   ústavného   súdu,   krajský   súd   v prerušenom   konaní   už pokračuje, keďže 23. septembra 2008 nariadil termín pojednávania na 10. december 2008.

Ústavný súd posúdil sťažovateľom namietané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 127/2006   zo 17. mája   2006,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   krajského   súdu 7 Cbi 40/2005 zo 6. marca 2006. [Krajský súd označeným uznesením podľa § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   prerušil   konanie   v právnej   veci   sťažovateľa   o vylúčenie   veci   zo   súpisu konkurznej podstaty až do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C 725/04.] Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplynulo, že „v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 sp. zn. je žalovaný v postavení žalobcu o určenie neplatnosti   dobrovoľnej   dražby.   Výsledok   tohto   sporu,   začatého   na   podnet   účastníka konania, vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7 Cbi 40/05 môže relevantne ovplyvniť výsledok tohto sporu, teda toho, v ktorom konanie bolo prerušené. Tieto spory, t. j.   spor   vedený   na Okresnom   súde   Bratislava 1   vedený   pod   sp. zn.   17 C 725/2004 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7Cbi 40/05 vecne súvisia, resp. spor vedený na Okresnom súde Bratislava 1 vedený pod sp. zn. 17 C 725/2004 môže ovplyvniť výsledok sporu, vedený na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7 Cbi 40/05. Námietka žalobcu, že žaloba vedená na Okresnom súde Bratislava 1 pod sp. zn. 17 C 725/2004 bola podaná oneskorene je nedôvodná, pretože prvostupňový súd nie je oprávnený skúmať jej dôvodnosť, keďže toto prináleží Okresnému súdu Bratislava 1, a preto odvolací súd k nej nemohol prihliadnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie súd prvého stupňa ako vecne správne podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil.“.

Citovaným   úvahám   a rozvedeným   dôvodom   najvyššieho   súdu   nemožno z ústavnoprávneho hľadiska ani pri zohľadnení argumentov, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazuje sťažovateľ, nič podstatného vytknúť.

Ústavný súd trvale zdôrazňuje, že nie je súdom nadriadeným všeobecným súdom a nie   je   vrcholom   ich   sústavy   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   voči   ich   rozhodnutiam. Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je oprávnený zasahovať do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   iba   v prípade,   ak   tieto   súdy   nepostupujú v zhode s ústavou, ústavnými zákonmi alebo princípmi, ktoré vyplývajú z kvalifikovaných medzinárodných zmlúv.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal iba so zreteľom na skutočnosť, že mohol preskúmavať len jeho ústavnosť, pričom   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   nie   je   opodstatnená   s tým,   že   jej   zjavná neopodstatnenosť vyplýva jednak z povahy dôvodov uplatnených sťažovateľom v sťažnosti, ale tiež aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu.

Podstata   prerokúvanej   sťažnosti   spočíva   v nesúhlase   sťažovateľa   s napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového   súdu   (krajského   súdu)   o prerušení   konania   v   právnej   veci   sťažovateľa o vylúčenie   veci   zo   súpisu   konkurznej   podstaty.   Sťažovateľ k tomu   predložil   konkrétnu argumentáciu tvrdiac najmä to, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a ako také nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, resp. pre úplnú absenciu akéhokoľvek   zdôvodnenia   záverov.   Ústavnému   súdu   však   neprislúcha   akokoľvek spochybňovať procesný postup najvyššieho súdu, ktorý bol v danej fáze konania detailne oboznámený s okolnosťami tohto prípadu, a už vôbec mu neprináleží meniť jeho, podľa názoru   ústavného   súdu   síce   stručné,   ale   napriek   tomu   s ústavnoprávneho   hľadiska akceptovateľné   a   dostatočne   odôvodnené   závery,   ktoré   sú   výrazom   jeho   nezávislého rozhodovania. V zásade by takto bol ústavný súd v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie v systéme   všeobecného   súdnictva,   čo   by   bolo   v   rozpore   s ústavným   vymedzením   jeho kompetencií,   a v danom   prípade   navyše   v situácii,   keď   vo   veci   nie   je   ešte   meritórne rozhodnuté.

Navyše, sťažovateľ nepredložil podľa názoru ústavného súdu dostačujúce dôvody, z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   jeho   sťažnosť   smerujúca   proti   napadnutému procesnému rozhodnutiu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, či už v rovine skutkovej alebo právnej, mala atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávny rozmer.

V tejto spojitosti treba poukázať aj na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním   súvisiaci   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   iných orgánov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ústavy preskúmavané.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie súdu. Nezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne zvážiť, aký procesný postup má v konkrétnom prípade zvoliť. Nie je vecou ústavného súdu ako nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti,   aby   do   právomoci   všeobecných   súdov takto ingeroval.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 6 Obo 127/2006 zo 17. mája 2006   vychádzal   z toho,   že   výsledok   sporu   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn. 17 C 725/2004 môže relevantne ovplyvniť spor v právnej veci sťažovateľa vedený krajským súdom pod sp. zn. 7 Cbi 40/05, teda toho, v ktorom bolo konanie prerušené. Podľa názoru najvyššieho súdu tieto spory vecne súvisia a výsledok sporu vedeného okresným súdom môže mať vplyv na výsledok označeného sporu vedeného krajským súdom.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   z   rekapitulovaného   stručného   odôvodnenia rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sú   zrejmé   dôvody,   na   základe   ktorých   ako   odvolací   súd dospel k záveru o splnení podmienky na prerušenie konania, pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za excesívne. Napokon   treba pripomenúť,   že   uznesenie   o prerušení   konania   je   rozhodnutím procesnej   povahy,   teda   nejde   o rozhodnutie   vo   veci   samej.   Aj   z toho   dôvodu   takéto rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do ústavou zaručených základných práv a slobôd.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   nezistil,   že   by   postup   najvyššieho   súdu v okolnostiach   danej   veci   ani   jeho   uznesenie   sp. zn.   6 Obo 127/2006   zo 17. mája   2006 signalizovali príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľa. Preto rozhodol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o ďalších nárokoch uplatnených   v petite   sťažnosti   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl. 127   ods. 3   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti   osobitne nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008