znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 334/2012-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. Š., zastúpenej advokátkou JUDr.   Janou   Fridrichovou,   Jakubovo   námestie   9,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 526/1996 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky   č.   k.   I.   ÚS   117/09-41   z 29. septembra   2009,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6 C 526/1996   v   období   po   právoplatnosti   nálezu Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. A.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   4 000 €   (slovom   štyritisíc eur), ktoré jej j e   Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava   IV j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   Š.   trovy   konania v sume 323,50 €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiat   centov)   na   účet   jej   právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej, Jakubovo námestie 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená sťažnosť A. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou,   Jakubovo   námestie   9,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C 526/1996   v   období   po   právoplatnosti   nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, t. j. po 29. októbri 2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom doručeným okresnému súdu 27. augusta 1996 domáhala proti svojmu bývalému manželovi F.   Š.   (ďalej   len   „odporca“)   vyporiadania   zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   (ďalej   len   „BSM“).   Vec   bola   okresným   súdom   zaevidovaná   pod sp. zn. 6 C 526/1996 a do podania sťažnosti nebola právoplatne skončená.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:«Tvrdili   sme   a   tvrdíme,   že   postupom   porušovateľa   (OS   Bratislava   IV)   aj   po septembri 2009 dochádzalo a naďalej dochádza k systematickému, cielenému a zámernému porušovaniu   základných   práv   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces. Presnejšie povedané, sudca JUDr. M. J. sabotuje sťažovateľkino právo na súdnu ochranu a spravodlivý   proces,   s   dosiahnutím   legálneho   výsledku   v   primeranom   celkovom   čase. Porušovateľ svojím postupom v predmetnom procese priamo neguje zmysel čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom spôsobuje sťažovateľke extrémne veľké ťažkosti...

Už sme povedali, že voči rozsudku OS Ba IV (v poradí už tretiemu!) z 02. 11. 2010 žalobkyňa A. Š. podala odvolanie. KS v Bratislave uznesením č. 5 Co 53/2011 z 31. 10. 2011 znova zrušil rozsudok súdu 1. inštancie (z autorstva sudcu JUDr. M. J.) a opäť s priamou inštrukciou ako vo veci rozhodnúť kauzu vrátil (tretí raz !!) na nové rozhodnutie OS BA IV.

Zdôrazňujeme, že dnes je žalobkyňa procesné v „bode nula“ a procesné kroky sudcu ani po októbri 2011 ničím nenaznačujú, že by malo prísť k odstráneniu protiústavného, nekonštruktívneho a bezcieľneho „procesovania“. Poukazujeme aj na myšlienku, vyslovenú ÚS SR v sťažovateľkinej ústavno-právnej kauze (na s. 9-10 cit. nálezu z 29. 09. 2011): ak by okresný súd, po zrušení jeho rozsudku z 02. 11. 2010, nepostupoval plynulo, resp. efektívne, nič nebráni sťažovateľke opätovne sa obrátiť na ústavný súd.

Je dokumentovateľné, že:

- rozsudok OS Ba IV (v poradí už tretí!) z 02. 11. 2010 priečil sa platnému právu a zámerne ignoroval záväzný právny názor nadriadeného súdu,

- súd nariadil znalecké dokazovanie (uznesením z 16. 11. 2011), ale nič neurobil pre reálne splnenie úlohy v sudcovskej lehote,

- súd zbytočne predkladal spis odvolaciemu súdu pre údajnú námietku zaujatosti, vyslovenú A. Š. voči sudcovi (chceme byť korektní a preto dopovieme, že išlo o ľudsky pochopiteľný − hoci právne insufícientný − „výbuch“ jej nevôle),

- súd rýdzo formálne − len po sťažnosti A. Š. k rukám predsedníčky OS Ba IV

- vytýčil   pojednávanie   (na   12.   06.   t.   r.),   no   musel   ho   pre   úplnú   pracovnú nepripravenosť zrušiť.»

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že vo veci samej rozhodol okresný súd dosiaľ tri razy, a to:

1. rozsudkom sp. zn. 6 C 526/1996 z 27. januára 2006, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 182/2006 z 22. januára 2008,

2. rozsudkom sp. zn. 6 C 526/1996 z 8. decembra 2009, ktorý bol zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 142/2010 z 30. apríla 2010,

3. rozsudkom sp. zn. 6 C 526/1996 z 2. novembra 2010, ktorý bol zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 53/2011 z 31. októbra 2011.

Ústavný súd v poradí o prvej sťažnosti sťažovateľky doručenej mu 20. marca 2009 rozhodol   nálezom č.   k.   I.   ÚS   117/09-41 z 29.   septembra   2009,   keď   vyslovil   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal mu, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov, a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

Ústavný súd v poradí druhú sťažnosť doručenú mu 27. decembra 2010 uznesením č. k.   IV. ÚS 419/2011-24   z 29.   septembra   2011   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka s poukazom na judikatúru ústavného súdu argumentuje, že už samotná doterajšia dĺžka konania je nezlučiteľná s obsahom jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a preto navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 C 526/1996 porušil práva A. Š., na súdnu ochranu a spravodlivý proces a právo, aby jej vec bola prerokovaná efektívne a bez zbytočných prieťahov, tak ako sú tieto práva zaručené v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   A.   Š.   priznáva primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   20.000,-   €   (slovom dvadsaťtisíc €), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť p. A. Š. trovy konania, tak ako budú vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu   do   15   dní   od   doručenia   tohto   nálezu   na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 334/2012-21 z 21. júna 2012 sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   v období   po   právoplatnosti   nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, prijal na ďalšie konanie podľa § 25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   V nadväznosti   na   prijatie sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili,   či trvajú   na   konaní ústneho pojednávania, a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu sa vyjadrila k sťažnosti prípisom sp. zn. Spr 3304/12 z 23. júla 2012,   ktorého súčasťou   je aj vyjadrenie zákonného sudcu   k priebehu konania po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009. Zákonný sudca uviedol:

„Vo   veci   Okresného   súdu   Bratislava   IV   č.   k.   6 C/526/1996   o   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov začalo konanie na návrh dňa 27. 08. 1996. Nálezom   Ústavného   súdu SR   sp.   zn.   I.   ÚS   117/09-41 zo   dňa   29.   09.   2009   bolo rozhodnuté, že základné právo A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu Bratislava IV pod sp. zn. 6 C/526/1996 porušené. Okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/526/1996 konal bez zbytočných prieťahov a A. Š. priznal zadosťučinenie 3.000,00 eur a náhradu trov konania. Rozhodnutie bolo doručené Okresnému súdu Bratislava IV 28. 10. 2009. Dňa 19. 10. 2009 bol určený termín pojednávania 08. 12. 2009. Dňa 08. 12. 2009 bol vyhlásený   rozsudok,   ktorý   bol   napísaný   15.   12.   2009   a   doručený   odporkyni   dňa   04. 01. 2010 a navrhovateľovi 16. 01. 2010. Na odvolanie navrhovateľky bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave dňa 24. 03. 2010.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 142/2010-634 zo dňa 30. 04. 2010 bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Spis sa vrátil na súd prvého stupňa dňa 02. 06. 2010.

Dňa   09. 06. 2010   bol   určený   termín   pojednávania   21.   09. 2010.   Uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C 526/1996-647 zo dňa 11. 08. 2010 bolo zrušené uznesenie   z   čl.   642   zo   dňa   07.   07.   2010.   Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   IV č. k. 6 C 526/1996-651   zo   dňa   13.   09.   2010   bol   zamietnutý   návrh   odporcu   na   zrušenie predbežného opatrenia. Pojednávanie dňa 21. 09. 2012 bolo pre neúčasť navrhovateľky odročené na termín 02. 11. 2010. Dňa 02. 11. 2010 bol vyhlásený rozsudok a na základe odvolania navrhovateľky bol predložený Krajskému súdu v Bratislave dňa 09. 02. 2011. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5 Co/53/2011-683 zo dňa 31. 10. 2011 odvolací súd napadnutý rozsudok súdu   prvého   stupňa   zrušil   a   vrátil   na   ďalšie   konanie,   kde   uložil   súdu   prvého   stupňa znaleckým dokazovaním zistiť jednak všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti ku dňu ohodnotenia podľa stavebno-technického stavu ku dňu vzniku manželstva, t. j. 26. 05. 1984 a jednak všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti ku dňu ohodnotenia podľa stavebno-technického stavu ku dňu   zániku   manželstva,   teda   k   20.   03.   1996.   Spis   sa   vrátil   z   Krajského   súdu   dňa 08. 11. 2011. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C/526/1996-687 zo dňa 16. 11. 2011 nariadil súd dokazovanie v intenciách rozhodnutia súdu druhého stupňa. Dňa 18. 11. 2011 navrhovateľka e-mailom vzniesla námietku zaujatosti sudcu. Dňa 17. 01. 2012 bol   predložený   spis   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   vznesenú   námietku   zaujatosti. Dňa 31. 01. 2012 navrhovateľka oznámila súdu, že netrvá na svojej námietke zaujatosti. Dňa 25. 04. 2012 vrátil Krajský súd spis súdu prvého stupňa s poukazom na to, že podanie urobené elektronicky 18. 11. 2011 bez zaručeného elektronického podpisu nebolo doplnené. Dňa 25. 04. 2012 určil súd termín pojednávania na 12. 06. 2012. Tento termín bol zrušený dňa   04.   05.   2012   s   tým,   že   spis   bol   predložený   znalkyni   na   vypracovanie   znaleckého posudku. Znalecký posudok bol znalkyňou vypracovaný dňa 12. 06. 2012. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV 6 C/526/1996-850 zo dňa 14. 06. 2012 bolo   znalkyni   priznané   znalečné,   zároveň   súd   doručil   účastníkom   znalecký   posudok na vyjadrenie v lehote 10 dní. Na výzvu súdu sa vyjadrila odporkyňa dňa 28. 06. 2012 a navrhovateľ 06. 07. 2012.

Dňa 17. 07. 2012 bol určený termín pojednávania dňa 18. 10. 2012.“

Predsedníčka okresného súdu okrem iného vo vyjadrení k sťažnosti uviedla:„Na   základe prešetrenia   veci konštatujem,   že v období   po právoplatnosti   nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, t. j. po 29. októbri 2009 tunajší súd vo veci priebežne koná...

Tunajší súd v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, t. j. po 29. októbri 2009 vec dva krát meritórne rozhodol, avšak oba rozsudky boli odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.

Záverom pre úplnosť veci tiež uvádzam, že sťažovateľka podávala na tunajší súd viac sťažností na prieťahy v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 757/04 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Všetky podané sťažnosti som z pozície predsedu súdu riadne a včas prešetrila a sťažovateľke na ne odpovedala. Uvedené bolo preverené lustráciou v registri Spr.

S poukazom na vyššie uvedené, navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby opätovnú   sťažnosť   sťažovateľky   zo   dňa   15.   5.   2012   vo   vzťahu   k   Okresnému   súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

Sťažovateľka   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu   zo   14.   augusta 2012 uviedla:

«A.   Š.   chce   na   vyjadrenie   sudcu   M.   J.   a predsedníčky   OS   BA   IV   reagovať priamočiaro. Ich postoj je pravou podstatou problému. Tvrdiť, že sa nič nedeje, lebo súd koná,   je   ad   a)   úplným   nepochopením   ústavou   formulovaného   princípu   práva   na súdnu ochranu a spravodlivý proces, alebo ad b) A. Š. taký postoj súdu vníma ako cynizmus, ak nie výsmech účastníka súdneho konania.

Je   faktom,   že   po   právoplatnosti   Nálezu   ÚS   SR   z 29.   09.   2009   Okresný   súd Bratislava IV dvakrát vyhlásil rozsudok (08. 12. 2009 a 02. 11. 2010). Oba – tak ako aj im predchádzajúci rozsudok – boli z pozície KS Ba zrušené.

Pojem   prieťahy,   resp.   nerozhodnutie   veci   v primeranej   lehote   obsahuje   aj neefektívnu činnosť súdu. K tomu pozri najmä – II. ÚS 9/2001...

K vytvoreniu stavu „právnej istoty“ dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ – II. ÚS 26/1995, III. ÚS 87/2002, III. ÚS 127/2003. Činnosť, resp. jej smerovanie je kategória dynamická, právoplatné rozhodnutie v konkrétnej veci je ale kategória statická, teda taká, ktorá jedine vystihuje „právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“, resp. „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“.

Ergo: je možné, že v danej veci OS Ba IV každý ďalší polrok – vždy po zrušení jeho nezákonného rozsudku, vydanom pri hrubom nerešpektovaní záväzného právneho názoru KS Ba – vyhlási svoj rozsudok. Opäť a opäť bude „pracovať“, trvať si na svojej pravde a de facto nútiť A. Š. chodiť v bludnom kruhu.

Tomu má čeliť inštrumentárium Ústavného súdu SR a o rozhodnutie v tomto duchu ÚS SR prosíme.»

Účastníci konania ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, t. j. po 29. októbri 2009, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   ústavný   súd   v   súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02,   IV.   ÚS   272/04,   IV. ÚS 99/07)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Predmetom   napadnutého   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o vyporiadaní BSM. Ústavný súd zotrváva na svojom názore, ktorý vyjadril v náleze sp. zn. I. ÚS 117/09 z 29. septembra 2009, že preskúmavané konanie nie je právne zložité, keďže existuje   dostatočné   množstvo   stabilizovanej   judikatúry   všeobecných   súdov   k postupu v uvedených majetkových sporoch. Okresný súd bol povinný rešpektovať v konaní právne záväzné názory odvolacích súdov, ktorými boli zrušené jeho rozsudky (s. 4). Ústavný súd nehodnotí   konanie   v posudzovaných   obdobiach   ani   ako   skutkovo   zložité   napriek   tomu, že bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   tomu, že sťažovateľka svojím správaním negatívne prispela k doterajšej dĺžke konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní došlo   k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   samotného   okresného   súdu   v období po právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   117/09-41   z   29.   septembra   2009, t. j. po 29. októbri 2009.

V posudzovanom   období   odvolací   súd   dvakrát   zrušil   rozsudok   okresného   súdu (z 8. decembra 2009 a z 2. novembra 2010).

V uznesení   č.   k.   5   Co   142/10-636   z 30.   apríla   2010,   ktorým   zrušil   uznesenie okresného súdu z 8. decembra 2009, odvolací súd uviedol: „Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa len čiastočne riadil názorom odvolacieho súdu vyjadrenom v skoršom zrušujúcom uznesení, avšak absolútne nerešpektoval jeho právny názor...“

V uznesení   č.   k.   5   Co   53/11-685   z 31.   októbra   2011,   ktorým   zrušil   uznesenie okresného súdu z 2. novembra 2010, odvolací súd konštatoval: „Súd prvého stupňa bez doplnenia   dokazovania   v intenciách   odvolacieho   súdu   za   účelom   zistenia   výšky   resp. vzájomného   pomeru investícií   do nehnuteľnosti odporcu jednak   zo spoločných a jednak z individuálnych prostriedkov účastníkov, rozhodol predčasne, bez rešpektovania právneho názoru   odvolacieho   súdu   (§   226   O.   s.   p.)   napriek   tomu,   že   dostal   konkrétne   pokyny ako ďalej   vo   veci   postupovať,   predovšetkým   v akom   smere   bude   ešte   treba   doplniť dokazovanie, aby boli zhromaždené podklady pre nové rozhodnutie.“

Potreba ďalšieho znaleckého dokazovania na určenie hodnoty investícií do rodinného domu   vo   vlastníctve   odporcu   súvisela   s nerešpektovaním   názoru   odvolacieho   súdu vyjadreného   v jeho   rozsudku   z   22.   januára   2008   a   z   30.   apríla   2010,   a preto   pri sústredenejšom   postupe   a rešpektovaní   názoru   odvolacieho   súdu   mohol   okresný   súd postupovať efektívnejšie a plynulejšie.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   okresného   súdu   bolo neefektívne, pretože bolo predĺžené v dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu, ktorý spočíval   v opakovanom   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   a nedostatočnom   zistení skutkového stavu.

Podľa judikatúry ústavného súdu zbytočný prieťah, ktorý môže zapríčiniť porušenie ústavou   zaručeného práva podľa   čl.   48   ods.   2,   sa   prejavuje nielen   nečinnosťou   orgánu s právomocou konať o veci, ale aj nesprávnou činnosťou štátneho orgánu, postupom, ktorý nesmeruje   plynule   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   konania   (mutatis   mutandis II. ÚS 33/99).

V čase rozhodovania ústavného súdu je napadnuté konanie právoplatne skončené. Rozsudok   okresného   súdu   zo   6.   decembra   2012   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu sp. zn.   5 Co 198-199-200/2013   z   12.   novembra   2013   nadobudol   právoplatnosť   v časti I. a IV. výroku 12. decembra 2013, v časti II. výroku 13. januára 2014 a v časti III. výroku 17. decembra 2013. Okresný súd konal o veci od 27. augusta 1996 do 6. decembra 2012, teda   viac   ako   16   rokov.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   uvedená   dĺžka   konania z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná (napr. IV. ÚS 121/2011, IV. ÚS 188/2011). Ústavný   súd   na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   aj   napriek už vyslovenému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie jej veci bez zbytočných   prieťahov   v predmetnej   veci   a príkazu   postupovať   v konaní bez zbytočných prieťahov aj v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra   2009   pokračoval   v konaní   so   zbytočnými   prieťahmi,   a preto   rozhodol, že okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní aj v tomto období porušil základné právo sťažovateľky zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd neprikázal, aby okresný súd postupoval v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 526/1996 bez zbytočných prieťahov, pretože označené konanie okresného súdu bolo v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   20 000 €   z dôvodu neprimerane dlhej doby konania, opakovaného porušenia jej základného práva a významu konania.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na posudzovanú dobu konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 6 C 526/1996, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, opakované porušenie základného práva sťažovateľky, ako aj skutočnosť, že konanie bolo v čase rozhodovania ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   4   000   € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 € (za 2 úkony urobené v roku 2012).

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2012 tak priznal po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, režijný paušál   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   za   2   úkony   vykonané   v roku   2013   po   7,63   €,   čo   spolu predstavuje sumu 269,58 €. Po zvýšení o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje priznaná úhrada trov konania sumu 323,50 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014