znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 334/2010-56

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Dr. Ľ. L. a Dr. M. L., obaja bytom B., zastúpených AK G..., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. G., B., vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základných   práv   zaručených   v   čl. 20   ods. 1,   čl. 23 a čl. 46   ods. 1   v spojení   s čl. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 502/05 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Dr. Ľ. L. a Dr. M. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 Co 502/05   a jeho   rozsudkom   z 3.   októbra   2007 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   4 Co 502/05   z   3.   októbra   2007 z r u š u j e a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť Dr. Ľ. L. a Dr. M. L. trovy konania v sume 247,25 € (slovom dvestoštyridsaťsedem eur a dvadsaťpäť centov) na účet AK G..., spol. s r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Zhrnutie relevantných skutočností a argumentácia sťažovateľov

Včas podanou sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručená 27. februára 2008, namietali Dr. Ľ. L. (ďalej len „sťažovateľ“) a Dr. M. L. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“) porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 23 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 269/91 a jeho rozsudkom zo 7. marca 2005 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Co 502/05 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).   Okrem   toho,   že   sťažovatelia   navrhli,   aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich označených práv, zároveň sa domáhali aj zrušenia namietaných rozsudkov a vrátenia veci krajskému   súdu   na ďalšie   konanie.   Súčasne   požadovali   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 6 638,78 € (200 000 Sk).

Zo sťažnosti, z príloh k nej pripojených, ako aj zo súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 269/91 ústavný súd zistil tieto rozhodujúce skutočnosti:

Sťažovatelia, ktorí sú manželmi, sa návrhom z 3. októbra 1991 podaným bývalému Obvodnému súdu Bratislava I (ďalej len „obvodný súd“) domáhali proti Hlavnému mestu Slovenskej   republiky   Bratislava   (v   pôvodnom   návrhu   je   ako   odporca   uvedený Československý štát, zastúpený Magistrátom hlavného mesta Slovenskej republiky) vydania v návrhu bližšie špecifikovaných nehnuteľností z dôvodu uvedeného v ustanovení § 6 ods. 1 písm. f) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“). Sťažovatelia uvádzajú, že sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností – rodinného domu,   pozemku   a garáže   –   na základe   kúpnopredajných   zmlúv   z 11.   novembra   1976 uzatvorených s manželmi F. P. a F. P. Manželia P. v roku 1977 emigrovali z územia bývalej Československej socialistickej republiky (ďalej len „ČSSR“), pričom následne boli uznaní za vinných zo spáchania trestného činu opustenia republiky a odsúdení na nepodmienečný trest   odňatia   slobody   v trvaní   18   mesiacov   a na trest   prepadnutiu   majetku.   Predmetný rozsudok mal mať dôsledky i z hľadiska právneho postavenia sťažovateľov. Rozsudkom obvodného   súdu   sp. zn.   12 C 95/87   zo 16. februára   1989   bola   totiž   v rámci   predbežnej otázky   vyslovená   neplatnosť   uvedených   kúpnopredajných   zmlúv   z 11. novembra   1976. Sťažovatelia podľa názoru tohto súdu nenadobudli predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere, pretože vedeli o chystanej emigrácii manželov P. Zároveň obvodný súd vyslovil, že podľa § 453a   Občianskeho zákonníka v znení účinnom   v relevantnom čase pripadá   vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam odo dňa emigrácie manželov P. štátu a uložil sťažovateľom povinnosť   ich   vypratať.   Toto   rozhodnutie   bolo   potvrdené   rozsudkom   niekdajšieho Mestského súdu v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) z 31. mája 1989. Dňa 15. apríla 1991 podali sťažovatelia žiadosť o vydanie predmetných nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 písm. f) zákona č. 87/1991 Zb. Obvodnému úradu Bratislava I, ktorý prípisom zo 6. augusta 1991 postúpil Hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislava ako povinnej osobe spisový materiál týkajúci sa predmetných nehnuteľností na vybavenie. Okrem reštitučnej žiadosti sťažovateľov   postúpil   obvodný   úrad   povinnej   osobe   aj   reštitučné   žiadosti   manželov   P. Sťažovatelia   podali 8.   augusta   1991 opakovane reštitučnú   výzvu   adresovanú Hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislava. Predmetná žiadosť však bola zamietnutá.

Dňa 3. októbra 1991 sťažovatelia podali Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhali, aby im Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava vydalo uvedené nehnuteľnosti z dôvodu reštitučného nároku podľa § 6 ods. 1 písm. f) zákona č. 87/1991 Zb. Podaním zo 14. októbra 1999 sťažovatelia rozšírili svoju žalobu proti M. P., rodenej P., D. W., rodenej P., a P. P., rodenému P., pretože títo boli v danom   čase   vedení   ako   vlastníci   predmetných   nehnuteľností   v katastri   nehnuteľností, a teda   boli   osobami   dotknutými uvedeným   konaním.   Menovaní   sa   stali   vlastníkmi predmetných   nehnuteľností   na   základe   darovacej   zmluvy   z   11.   novembra   1993. Sťažovatelia podaním z 29. novembra 1999 rozšírili svoj návrh aj proti F. P. a F. P., teda proti pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Manželia P. boli začiatkom roku 1991   súdne rehabilitovaní s tým, že   trestný   rozsudok,   ktorým   boli v roku   1977 uznaní za vinných z trestného činu opustenia republiky, bol podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii zrušený a zároveň bolo zastavené ich trestné stíhanie. Tým došlo aj k zrušeniu trestu   prepadnutia   majetku.   Rovnako   ako   aj manželia   P.   podali   žiadosť   o   vydanie predmetných nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 87/1991 Zb. Na základe ich žiadosti 4. októbra 1991 s nimi uzavrelo Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava dohodu   o vydaní   týchto   nehnuteľností,   ktorá   bola   zaregistrovaná   príslušným   štátnym notárstvom 4. novembra 1991.

Sťažovatelia v podaní z 29. novembra 1999 a následne aj v podaní z 24. novembra 2004 požadovali, aby okresný súd určil absolútnu neplatnosť tejto dohody podľa § 9 zákona č. 87/1991 Zb. Podľa tohto ustanovenia povinná osoba nemôže veci, na vydanie ktorých bola riadne vyzvaná oprávnenou osobou, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného   ani prenechať inému   do   užívania   s výnimkou   dohôd   o odovzdaní   a prevzatí   bytu uzavretých na podklade dohôd o výmene bytu, pričom takéto právne úkony sú podľa tohto ustanovenia   neplatné.   Sťažovatelia   pritom   tvrdili,   že   manželia   P.   neboli   oprávnenými osobami, pretože ich vlastnícke právo zaniklo na základe kúpnopredajných zmlúv, ktoré s nimi   uzavreli.   V rokoch   1976   až   1989   boli   totiž   práve   sťažovatelia   vlastníkmi predmetných nehnuteľností, teda až do doby, keď toto vlastníctvo prešlo na štát na základe spomínaných rozsudkov obvodného súdu zo 16. februára 1989 a mestského súdu z 31. mája 1989.   V tejto   súvislosti   uviedli,   že   podľa   § 6   ods. 1   písm. f)   zákona   č. 87/1991   Zb.   sa vzťahuje povinnosť vydať vec na tie prípady, keď v rozhodnom období prešla vec na štát na základe   súdneho   rozhodnutia,   ktorým   sa   vyhlásila   za   neplatnú   zmluva   o prevode majetku, ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti   bolo   opustenie   republiky.   V takomto   prípade   je   podľa   tohto   ustanovenia oprávnenou   osobou   nadobúdateľ   podľa   uvedenej   zmluvy,   a to   aj   pokiaľ   táto   zmluva nenadobudla účinnosť. Neplatnosť dohody o vydaní sporných nehnuteľností zo 4. októbra 1991   manželom   P.   žiadali   sťažovatelia   vysloviť   taktiež   vo   vzťahu   k darovacej   zmluve z 11. novembra   1993,   na základe   ktorej   sa   vlastníkmi   predmetných   nehnuteľností   stali osoby, ktoré boli uvedené v ich podaní zo 14. októbra 1999 (rozšírenie návrhu).

Okresný súd zamietol napadnutým rozsudkom č. k. 10 C 269/91-227 zo 7. marca 2005   žalobu   sťažovateľov   ako   nedôvodnú.   Podľa   názoru   okresného   súdu   sťažovatelia neboli oprávnenými osobami v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., pretože nespĺňali podmienku trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že na splnenie tejto podmienky je nevyhnutné nielen mať evidovaný trvalý pobyt v registri obyvateľov, ale súčasne sa vyžaduje i „skutočné bývanie, žitie na evidovanej adrese trvalého bydliska“. Okresný   súd   v rámci   dokazovania   zistil,   že   sťažovatelia,   ktorí   v roku   1989   emigrovali zo Slovenska,   resp. ČSSR,   žijú   so   svojimi   deťmi   v Spojených   štátoch   amerických. Sťažovateľ   vykonával   v roku   1993   prácu   kresťanského   psychológa,   pričom   výkon   jeho činnosti bol kontrolovaný zo strany štátnych orgánov Spojených štátov amerických. Táto okolnosť podľa   názoru okresného súdu vyplývala aj z listinných dokladov predložených odporcami,   ktoré   ju   potvrdzovali   v rokoch   1994   a 2000   až   2003.   Skutočnosť,   že sťažovatelia nežijú   na   území   Slovenskej   republiky,   mal   okresný   súd   preukázanú aj z listinnej   korešpondencie   predloženej   samotnými   sťažovateľmi,   konkrétne   z dvoch odpovedí podpredsedov vlády Slovenskej republiky z 28. marca 1991 a 29. marca 1991, ktoré boli doručené sťažovateľovi na jeho adresu v Spojených štátoch amerických. Z nej vyplýva, že sťažovateľ si v komunikácii s cieľom získania vysielacej licencie uvádzal ako adresu   pre   písomný   styk   adresu   v Spojených   štátoch   amerických.   Sťažovateľ   nebol evidovaný ani v sociálnom systéme Sociálnej poisťovne, pričom sťažovateľka v nej bola evidovaná až od 16. apríla 2003 ako zamestnankyňa spoločnosti P., spol. s r. o. Taktiež mal sťažovateľ,   ktorý   bol   spoločníkom   uvedenej   právnickej   osoby,   uvedenú   vo výpise z obchodného   registra   vedeného   okresným   súdom   zahraničnú   adresu   v období od 19. decembra 1991 do 29. mája 2003, keď došlo k jej zmene na tú, ktorá je uvedená v záhlaví tohto nálezu... Okresný súd vychádzajúc z týchto skutočností dospel k záveru, že sťažovatelia nespĺňali podmienku trvalého pobytu na území Slovenskej republiky ani v čase podania žiadosti povinnej osobe o vydanie nehnuteľností, ani v čase súdneho konania. Ďalej uviedol, že bez ohľadu na to, či sťažovatelia boli oprávnenými osobami, bol návrh v časti smerujúcej proti odporcom F. P. a F. P. podaný po uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb., konkrétne až 2. decembra 1999. Lehota pritom sťažovateľom uplynula 1. apríla 1992.

Proti zamietavému prvostupňovému rozsudku sťažovatelia podali 9. decembra 2005 odvolanie, ktorého obsah je v podstate zahrnutý aj v texte ich sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovatelia   v ňom   uvádzajú,   že   sú   oprávnenými   osobami   v zmysle   § 3   zákona č. 87/1991 Zb., pretože predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období   spôsobom   vymedzeným   v   § 6   zákona   č. 87/1991   Zb.,   boli   občanmi   Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ČSFR“) a zároveň mali na jej území trvalý pobyt.   Vo vzťahu   k prechodu   vlastníctva   predmetných   nehnuteľností   na   štát   spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1 písm. f) zákona č. 87/1991 Zb. v podstate zopakovali už citovanú argumentáciu uvedenú v podaní z 24. novembra 2004 v konaní pred okresným súdom.

K argumentácii   okresného   súdu,   podľa   ktorej   sťažovatelia   nespĺňali   podmienku trvalého   pobytu,   uviedli,   že   v prípade   korešpondencie,   v ktorej   sťažovateľ   žiadal o pridelenie   vysielacej   licencie   na   kresťanské   vysielanie,   ako aj   v prípade   listu,   ktorým žiadal   o poskytovanie   kresťanských   darov   na   vysielanie   kresťanskej   stanice   na   území Slovenskej   republiky,   išlo   o   písomnosti   z obdobia   začiatku   roka   1991.   V týchto písomnostiach si sťažovateľ uvádzal adresu v Spojených štátoch amerických. V uvedenom období,   ktoré   predchádzalo   účinnosti   zákona   č. 87/1991   Zb.,   sa   ale   sťažovatelia   ešte nachádzali v emigrácii, pričom na územie Slovenskej republiky sa vrátili až v auguste 1991. Naopak,   táto   korešpondencia   svedčila   o skutočnom   úmysle   sťažovateľov   vrátiť   sa na územie Slovenskej republiky, kde sa chystali založiť kresťanské vysielanie.

Sťažovatelia ďalej poukázali na to, že sťažovateľ v roku 1991 založil nadáciu M. kresťanskú   spoločnosť   neziskového   charakteru   s cieľom   podporovať   verejno-prospešnú činnosť kresťanského charakteru, ktorú aj následne na území Slovenskej republiky sám vyvíjal, napr. šírením evanjelia, kresťanskými seminármi či organizovaním evanjelizácií, koncertov   a   konferencií.   V roku   1997   bola   táto   nadácia   transformovaná   na občianske združenie M. Z dôvodu získavania finančných prostriedkov sa pritom sťažovateľ opakovane vracal   späť   do   Spojených   štátov   amerických,   kde   začal   pracovať   pre   nadáciu   M. V Spojených štátoch amerických začal vykonávať misijnú činnosť pre tamojšiu kresťanskú obec, zároveň ale neustále vykonával prácu pre slovenskú nadáciu a zabezpečoval pre ňu finančné prostriedky a iné kontakty. V rámci tejto činnosti si uvádzal činnosť kresťanský psychológ, čím sa ale dostal do rozporu s tamojšími právnymi predpismi, podľa ktorých si mohol   uvádzať vo   svojom   postavení   len   profesiu   kresťanského   poradcu.   Práve   listinný dôkaz   z roku   1994,   z ktorého   mal   prvostupňový   súd   vyvodiť   stály   úmysel   sťažovateľa (v konaní pred všeobecnými súdmi „navrhovateľa v 1. rade“) žiť na území Spojených štátov amerických,   svedčil   o uvedenom   probléme s uvádzaním   profesie.   Dodáva   však,   že   tieto listinné dôkazy dokazujú len vykonávanie pracovnej činnosti sťažovateľa, nie však jeho trvalý   úmysel   žiť   v Spojených   štátoch   amerických.   Naopak,   okresný   súd   podľa sťažovateľov   nijako   nezohľadnil,   a dokonca   ani   nevyhodnotil,   činnosť   sťažovateľa   pre slovenskú nadáciu a neskôr pre občianske združenie M. V tejto súvislosti sťažovateľ založil do   súdneho   spisu   viaceré   listinné   dôkazy,   ktoré   preukazujú   činnosť   uvedenej   nadácie a združenia, pričom prvostupňový súd ich – podľa jeho zistení pri preštudovaní súdneho spisu nimi 1. decembra 2005 – ani neočísloval, ani nezviazal do uceleného súdneho spisu (nezažurnalizoval). Išlo pritom minimálne o dokumenty spojené s činnosťami sťažovateľov na území Slovenskej republiky, ktoré boli nimi podpisované.

Vo vzťahu k listinným dôkazom, z ktorých vychádzal prvostupňový súd, sťažovatelia poukázali na to, že ani jeden z nich nepreukazuje žiadne pôsobenie sťažovateľky na území Spojených štátov amerických. Sťažovateľka po návrate na Slovensko v roku 1991 ostala žiť v Slovenskej republike. Vo svojom odvolaní ďalej dodali, že sa v tomto čase obaja dohodli, že sťažovateľ, bude s ohľadom na jeho celoživotné oduševnenie pre kresťanstvo misijne pôsobiť aj v Spojených štátoch amerických, pričom sťažovateľka ostane so svojimi rodičmi v B. Sťažovateľka preto sústavne žila v B. a do Spojených štátov amerických chodievala len na určité obdobia v trvaní dvoch až troch mesiacov v roku. Sťažovateľ naopak chodieval na dlhšie pobyty. Prvostupňový súd podľa sťažovateľov nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že sťažovateľka nebola až do 16. apríla 2003 evidovaná v systéme sociálneho poistenia na území   Slovenskej   republiky.   Povinnosť   všetkých   občanov   Slovenskej   republiky   byť evidovaný v sociálnom systéme Sociálnej poisťovne ale neustanovil žiaden právny predpis. Takáto   povinnosť   vznikla len v prípade   vzniku   zamestnaneckého   pomeru.   Sťažovateľka však   bola   po   celú   dobu   dobrovoľne   nezamestnaná, starala   sa   o domácnosť   a   o rodičov (vzhľadom   na   ich   zdravotný   stav   a postupne   i vek),   pričom   ju   finančne   zabezpečoval manžel.   Po   smrti   jej   otca   sa   zamestnala   v spoločnosti   P.,   s. r. o.   Sťažovatelia   v tejto súvislosti poukázali na to, že ani jeden z manželov P. nikdy nebol evidovaný v systéme Sociálnej   poisťovne,   napriek   tomu   tvrdili,   že   majú   trvalý   pobyt   na   území   Slovenskej republiky, a teda splnili podmienku trvalého pobytu pri vydávaní nehnuteľností. Zároveň uviedli ako dôkaz, že sťažovateľka vždy žila na území Slovenskej republiky, jej osobné návštevy na Okresnom súde Bratislava I, kde sa informovala o pokračovaní sporu, taktiež jej   činnosť   pre   nadáciu   a občianske   združenie   M.   a jej   bežný   život.   Túto   skutočnosť preukazovala čestnými vyhláseniami svedkov, s ktorými sa stretávala počas svojho života, pričom   ich   navrhla   vypočuť   s tým,   že   majú   potvrdiť   jej   pobyt   a zotrvanie   na   území Slovenskej republiky. Prvostupňový súd však na tieto dôkazy vôbec neprihliadal ani ich nijakým spôsobom nevyhodnotil v zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), dokonca im v rozsudku nevenoval žiadnu pozornosť v zmysle § 157 OSP, a podľa ich   tvrdenia   ich   rovnako,   ako   to   bolo   v prípade   dokladov   týkajúcich   sa občianskeho združenie M., ani neočísloval a nezažurnalizoval do spisu.

Sťažovatelia   vo   svojom   odvolaní   naostatok   dodali,   že   v Spojených   štátoch amerických strávili v emigrácii necelé dva roky, pričom za danú dobu im nevznikol nijaký životný vzťah k tomuto štátu či miestu, kde boli. Nemajú tam žiadne trvalé životné väzby, nepoberajú tam dôchodok a ani nebudú mať právny nárok na jeho výplatu. Nemajú tam sociálne   ani   majetkové   zázemie   na   plnohodnotný   život.   Naopak,   obaja   mali   rodičov na Slovensku, s ktorými tu chceli dožiť. Obaja žijú na Slovensku od roku 1991, sťažovateľ ale   pracoval   v rámci   misie   aj   v Spojených   štátoch   amerických.   Prvostupňový   súd   tak v tomto   bode   dospel   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   ktoré   opieral   len   o niektoré dôkazy   a na ostatné neprihliadal,   pričom   tieto dôkazy   aj nesprávne aplikoval   a vyložil. Listinné   dôkazy   z čias   emigrácie   totiž   nemôžu   byť   podľa   sťažovateľov   dôkazom   o ich trvalom   pobyte   v Spojených   štátoch   amerických   pre   obdobie   počnúc   rokom   1992. Prvostupňový   súd   taktiež   nesprávne   vyhodnotil   skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola evidovaná v Sociálnej poisťovni, keďže takúto povinnosť nemala. Zároveň neúplne zistil skutkový   stav   veci,   keď   nevykonal   navrhnuté   dôkazy,   ktoré   mali   prispieť   k zisteniu rozhodujúcich skutočností, teda k dokázaniu ich pobytu na území Slovenskej republiky.

Krajský   súd   nevyhovel   odvolaniu   sťažovateľov   proti   napadnutému   rozsudku okresného súdu a rozsudkom sp. zn. 4 Co 502/05 z 3. októbra 2007 prvostupňový rozsudok potvrdil. Vo svojej argumentácii vo vzťahu k otázke trvalého pobytu sťažovateľov dodal, že za trvalý pobyt osoby oprávnenej podľa § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. treba považovať miesto, kde sa táto osoba zdržuje s úmyslom trvalo sa tu zdržiavať. Takýmto miestom je najmä miesto, kde má osoba napr. rodinu, byt či zamestnanie, pričom spravidla je to miesto, kde je prihlásená na trvalý pobyt. Existencia úmyslu osoby trvalo sa zdržiavať na určitom mieste, teda mať tam trvalý pobyt, je daná konkrétnymi okolnosťami prípadu. Pri riešení tejto   otázky   nemožno   vychádzať   výlučne   z predpisov   upravujúcich   policajné   hlásenie a evidenciu pobytu občanov (zákona č. 135/1982 Zb. o hlásení a evidencii pobytu občanov v znení zákona č. 441/2001 Z. z. a vykonávacej vyhlášky č. 146/1982 Zb.), ale je potrebné prihliadať aj na účel a predmet úpravy zákona č. 87/1991 Zb. Okrem splnenia povinnosti nahlásenia   trvalého   pobytu   v evidencii   obyvateľstva   pri   zisťovaní   danosti   podmienky trvalého   pobytu   na   území   ČSFR   treba   podľa   názoru   krajského   súdu   skúmať,   či   osoba uplatňujúca zmiernenie následkov majetkových a iných krívd má v úmysle mať trvalý pobyt na území ČSFR, a to s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti prípadu, najmä na jej schopnosti a možnosti tu trvalo žiť, jej sociálne a majetkové pomery v cudzine, rodinné a osobné pomery v tuzemsku a v cudzine v lehote, ktorú má oprávnená osoba na podanie výzvy na vydanie veci, alebo na podanie žiadosti o finančnú náhradu. V čase uplatnenia reštitučného   nároku   sťažovateľmi   ešte   nebolo   možné   vyvodiť   ich   jednoznačný   úmysel trvalo žiť na území bývalej ČSFR vzhľadom na ich rodinné, sociálne a osobné pomery a u sťažovateľa   aj   pracovné   pomery   bližšie   uvedené   v rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa, na ktoré   odvolací   súd   poukázal.   Pokiaľ   v tomto   smere   došlo   k zmene   pomerov u sťažovateľov týkajúcich sa pobytu na území Slovenskej republiky až v priebehu konania, nebola   tak   podľa   názoru   krajského   súdu   splnená   jedna   zo   základných   podmienok na vyhovenie ich návrhu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej dodal, že v danom prípade si okrem sťažovateľov uplatnili reštitučný nárok i odporcovia F. P. a F. P. Keďže žiadosti sťažovateľov   o vydanie   nehnuteľností   podľa   § 6   ods. 1   písm. f)   zákona   č. 87/1991   Zb. nebolo   vyhovené   a na   základe   žiadosti   uvedených   odporcov   (manželov   P.)   o vydanie nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 87/1991 Zb. bola medzi Hlavným mestom Slovenskej   republiky   Bratislava   a týmito   odporcami   uzavretá   4. októbra   1991   dohoda o vydaní nehnuteľností, mali si sťažovatelia uplatniť svoj nárok na súde podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. ako osoby, ktorých nároky uplatnené v lehote uvedenej v odseku 2 tohto ustanovenia neboli uspokojené, proti osobám, ktorým sa vec vydala, a to v lehote jedného   roka   odo   dňa   účinnosti   tohto   zákona,   teda   do   1.   apríla   1992.   Uplatnenie reštitučného   nároku   je   totiž   hmotnoprávnym   úkonom,   ktorý   je   potrebné   urobiť v prekluzívnej   lehote,   inak   zanikne.   Preto,   aj   keď   si   sťažovatelia uplatnili   svoj   nárok u povinnej   osoby výzvou   v lehote   ustanovenej   v § 5   ods. 2   zákona   č. 87/1991   Zb.   voči odporcom F. P. a F. P., ktorým bola predmetná nehnuteľnosť vydaná, si svoj nárok v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. v uvedenej prekluzívnej lehote neuplatnili, pretože ho proti nim   uplatnili   až 2. decembra 1999.   Svoj   nárok   si   neuplatnili   ani   v zmysle   § 31   zákona č. 87/1991 Zb., teda do 31. decembra 1992.

Namietaný rozsudok krajského súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, rovnako ako aj namietaný rozsudok okresného súdu a jemu prechádzajúci postup napadli sťažovatelia sťažnosťou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Krajský súd a okresný súd postupovali podľa sťažovateľov v rozpore s čl. 1 ústavy, keďže im bolo ich postupmi narušené aj právo na právnu istotu tým, že všeobecné súdy nekonali podľa platného znenia právneho predpisu. Podľa tvrdenia sťažovateľov bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   v spojení   s právom   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   keď   súdy   v rámci spravodlivého   súdneho   procesu   postupovali   arbitrárne   v rozpore   so   zákonom.   Z tohto dôvodu   došlo   podľa   nich   aj k porušeniu   ich   práva vlastniť majetok podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy, keď v dôsledku postupu súdov, ktorý je arbitrárny v rozpore so zákonom, nemohli postupom ustanoveným zákonom (vydanie veci v rámci reštitučného konania) nadobudnúť do vlastníctva veci, ktoré by boli ich vlastníctvom (keby povinná osoba a najmä všeobecné súdy postupovali v súlade so zákonom). Sťažovatelia súčasne uviedli, že boli nepriamym spôsobom (právnym výkladom krajského súdu) obmedzovaní aj v práve na slobodu pohybu a pobytu v zmysle čl. 23 ústavy, pretože prvostupňový súd a najmä odvolací súd by ako jediné možné vyhovenie ich návrhu považoval prípad, keby nepracovali v zahraničí, ale ostali po celý čas súdneho konania na území Slovenskej republiky bez možnosti pohybu do iných krajín.

Okresný   súd   ani   krajský   súd podľa   sťažovateľov   nevykonali   dôkazy,   ktoré navrhovali, nezaoberali sa dôkazmi predloženými sťažovateľkou týkajúcimi sa jej pobytu na území   Slovenskej   republiky,   vôbec   na   ne   neprihliadali   ani   ich   nijakým   spôsobom nevyhodnotili   v zmysle   § 132   OSP.   Odvolací   súd   sa   vôbec   nezaoberal   žiadosťou sťažovateľov o vypočutie navrhovaných svedkov, na čom sťažovatelia trvali, odvolací súd ani   nezdôvodnil,   prečo   týchto   svedkov   nevypočul,   ani   neuviedol,   že   takýto   návrh na dokazovanie   zamieta.   Taktiež   tento   súd   nepostupoval   v súlade   s   § 157   OSP,   keď v odôvodnení   rozsudku   neuviedol   skutočnosti,   ktoré   vyžaduje   predmetné   ustanovenie zákona, predovšetkým, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a prečo skutočnosti tvrdené sťažovateľmi nepovažoval za preukázané, a zároveň nepostupoval tak, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V tejto súvislosti poukázali na to, že daný spor trval šestnásť rokov a bol odôvodnený odvolacím súdom v rozsahu na tri štvrtiny strany.

Odvolací   súd   považoval   podľa   sťažovateľov   ich   úmysel   mať   trvalý   pobyt v Slovenskej   republike   za   nie   jednoznačne   preukázaný   v lehote   na   podanie   výzvy na vydanie veci. Tým tento súd uznal, že existovali skutočnosti, ktoré minimálne čiastočne preukazovali úmysel o pobyte sťažovateľov na území Slovenskej republiky, hoci ich tento súd nepovažoval v tomto období za jednoznačné. Podľa názoru sťažovateľov ale z takéhoto dôvodu nebolo možné zamietnuť ich nárok, najmä, ak sa údajná nejednoznačnosť, podľa subjektívneho   názoru   súdu,   v priebehu   súdneho   konania   úplne   odstráni   a je   zrejmé a nenapadnuteľne preukázané, že sťažovatelia spĺňajú podmienku trvalého pobytu. Odvolací súd mal v prípade pochybností rozhodnúť v prospech sťažovateľov, a to i len minimálne procesne   tým,   aby   bola   táto   nejednoznačnosť   odstránená   vykonaním   ďalších   dôkazov a aby bol skutkový stav riadne objasnený, a nie ponechaný v nejednoznačnosti. Obzvlášť v konaniach o mimosúdnych rehabilitáciách, ktoré sledujú odstránenie krívd spôsobených v minulosti   v období   totalitného   režimu   štátom,   je   v súlade   s ich   účelom   nutné   netrvať na formálnom   prístupe   a poskytnúť   priestor   na   ujasnenie   si   často   veľmi   obtiažne zistiteľných vzťahov či už k veci, ktorá sa žiada vydať, alebo k oprávnenej osobe, ktorá vec žiada   vydať.   Závery   krajského   súdu   sú   preto   podľa   sťažovateľov   v rozpore   s právnym poriadkom a sú zjavne neodôvodnené, pričom majú za následok porušenie ich označených práv.

Napokon sťažovatelia považovali za zásah do ich základných práv skutočnosť, že ani odvolací súd, ani súd prvého stupňa sa nezaoberali otázkou neplatnosti právnych úkonov (dohody   o vydaní   nehnuteľností   manželom   P.   a na   ňu   nadväzujúcej   darovacej   zmluvy) a súčasne odmietli prihliadnuť na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, na ktorú musia súdy prihliadať z právnej povinnosti bez akéhokoľvek upozornenia. Súd prvého stupňa sa odmietol touto otázkou zaoberať s odôvodnením, že sťažovatelia nemajú na takomto určení naliehavý právny záujem. Odvolací súd tak učinil bez akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia. Naliehavý   právny   záujem   pritom   sťažovatelia   považovali   za preukázaný   tým,   že predmetnými   právnymi   úkonmi   boli   priamo   dotknutí,   pretože   sa   týkali   nehnuteľností, o vydanie ktorých v rámci reštitučného konania žiadali a ktoré boli predmetom už začatého súdneho konania, ktorého boli účastníkmi. Zároveň v prípade určenia neplatnosti týchto úkonov by musel súd v rámci podanej žaloby o vydanie veci rozhodnúť o ich reštitučnej žiadosti, pretože sťažovatelia preukázali, že sú oprávnenými osobami v zmysle § 3 zákona č. 87/1991   Zb.   Sťažovatelia   taktiež   považujú   za preukázané,   že   v zmysle   § 9   zákona č. 87/1991 Zb. bola dohoda o vydaní nehnuteľností zo 4. októbra 1991, ako aj následná darovacia zmluva z 11. novembra 1993 neplatnými právnymi úkonmi. Tým, že oba súdy rozhodujúce   vo   veci   ignorovali   absolútnu   neplatnosť   týchto   právnych   úkonov,   konali arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľne, pričom toto konanie malo za následok porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhali   aj priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia.   V tejto   súvislosti   uvádzajú,   že   potom,   ako   im   súdy   v predchádzajúcom režime odňali ich vlastníctvo, nemali svoje vlastné obydlie a po návrate z krátkej emigrácie boli nútení riešiť si svoju bytovú otázku inými spôsobmi, pričom na rozhodnutie súdov čakali 16 rokov. Vzhľadom na rozhodnutie súdov spôsobom, ktorý porušil ich základné práva   a slobody,   ostáva   tento   stav   nezmenený   a naďalej   zasahuje   do   ich   oprávnených záujmov.   Poukazujúc   na   porušenie   svojich   práv,   ich   obmedzenie   vo   výkone   práv a arbitrárne – nesprávne rozhodovanie súdov – považujú sťažovatelia sumu 200 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu, ktorá im vznikla.

II.

Priebeh konania pred ústavným súdom

Ústavný   súd   vyzval   krajský   súd   a okresný   súd   na vyjadrenie   sa   k predmetnej sťažnosti.   Krajský súd vo svojom vyjadrení z 12. mája 2008 a okresný súd vo svojom vyjadrení   z   13.   mája   2008   v podstate   zhrnuli   právne   závery   obsiahnuté   v napadnutých rozhodnutiach. Taktiež sťažovatelia v stanovisku z 30. októbra 2008 v reakcii na uvedené vyjadrenia zopakovali časť argumentácie obsiahnutej v sťažnosti.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 334/2010-41 zo 16. septembra 2010 ju v časti smerujúcej proti namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 502/05 z 3. októbra 2007 a postupu, ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal,   prijal   na   ďalšie   konanie.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Na výzvu ústavného súdu po čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 29   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   krajský   súd   vo   vyjadrení z 29. septembra 2009 uviedol, že nepovažuje za potrebné doplniť svoje pôvodné vyjadrenie z 12. mája 2008, a zároveň oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľov na výzvu ústavného súdu vo vyjadrení, ktoré mu bolo   doručené   18.   októbra   2008,   súhlasila   s upustením   od   verejného   pojednávania   pri meritórnom   prerokovaní   sťažnosti   a zároveň   uviedla,   že   k veci   nemá   čo   dodať,   keďže „všetky dôvody, pre ktoré sme sťažnosť Ústavnému súdu podali, sme v sťažnosti uviedli“.Ústavný súd preto podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí zastávajúc názor, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Vlastné posúdenie sťažnosti

Podstatou predmetnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov so skutkovým a právnym hodnotením   všeobecných   súdov,   a   to   najmä   so   záverom,   podľa   ktorého   nemali v dobe uplatnenia   nároku   na vydanie   predmetných   nehnuteľností   trvalý pobyt   na území ČSFR v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., ako aj ich nesúhlas so súvisiacim postupom týchto   súdov,   ktoré   nevykonali   a nezaoberali   sa   nimi   navrhnutými   dôkazmi a nedostatočným   spôsobom   zdôvodnili   svoje   skutkové   a právne   závery.   Ďalej   sťažnosť smeruje proti právnym záverom všeobecných súdov, ktoré odmietli prihliadnuť na námietku sťažovateľov týkajúcu sa absolútnej neplatnosti dohody o vydaní sporných nehnuteľností zo 4. októbra   1991   a darovacej   zmluvy   z   11.   novembra   1993   bez   toho,   aby   svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnili.

Ústavný   súd   vo   všeobecnej   rovine   konštatuje,   že   nie   je   opravnou   inštanciou vo veciach patriacich do právomocí všeobecných súdov (porov. napr. I. ÚS 19/02) a jeho právomoc   v konaní   o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   sa   obmedzuje na rozhodovanie o tom, či boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ani v tomto prípade   ale   nejde   o výlučnú   právomoc   ústavného   súdu.   Pokiaľ   ide   o základné   práva a slobody,   ústava   rozdeľuje   ochranu   ústavnosti   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd. Systém tejto ochrany je pritom založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam   a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, III. ÚS 332/09). Pokiaľ teda ústavný súd rozhoduje o sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu, je oprávnený   preskúmať   len   to,   či   v konaní,   ktoré   rozhodnutiu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

III.A Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Jadrom argumentácie sťažovateľov bolo namietané porušenie ich základného práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Podľa   tohto   ustanovenia   sa   môže   každý domáhať zákonom uvedeným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z uvedených práv vyplývajú podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu požiadavky na postup všeobecných súdov aj ich rozhodnutie.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Jedným zo súvisiacich princípov, ktorý je súčasťou práva na súdnu ochranu a slúži na vylúčenie   ľubovôle   pri   rozhodovaní,   je   aj   povinnosť   súdu   presvedčivo   a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Na úrovni zákona nachádza tento   princíp   svoj   výraz   v § 132   a   § 157   OSP   (porov.   I. ÚS 243/07,   III. ÚS 332/09). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí podľa § 157 ods. 2 OSP vyplývať vzťah medzi skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   jednej   strane   a právnymi závermi na strane druhej. Dôkazy nestačí len vykonať, ale treba ich tiež náležite vyhodnotiť, čiže posúdiť ich vierohodnosť a relevantnosť pre záväzné vyriešenie sporu. Súdy pritom v občianskom   súdnom   procese   uplatňujú   zásadu   voľného   hodnotenia   dôkazov,   ktorá   je vyjadrená v § 132 OSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Starostlivo pritom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Súd je povinný vyhodnotiť   všetky   vykonané   dôkazy   bez   ohľadu   na   to,   či   potvrdzujú,   alebo   vyvracajú tvrdenia   účastníkov,   a musí   sa   oprieť   tiež   o zásady   formálnej   logiky.   Súd   je   totiž   pri hodnotení   dôkazov   viazaný   skutkovým   stavom   veci,   a teda   nie   je   prípustný   eklektický a neopodstatnený   výber   dôkazov   smerujúci   k jednostranným   záverom.   Zásada   voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (porov. III. ÚS 332/09).

Ako   už   bolo   uvedené,   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   z hľadiska   prípadného   porušenia základného   práva   alebo   slobody.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   opakovane   uviedol,   že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by v tejto   súvislosti   došlo   predovšetkým   vtedy,   ak   by   rozhodnutie   všeobecného   súdu   bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (porov. IV. ÚS 102/08). Tieto všeobecné východiská sú rozhodné i pre posúdenie namietaného porušenia základného práva.

Sťažovatelia namietali nesprávnosť právneho záveru krajského súdu, podľa ktorého nespĺňali podmienku   trvalého   pobytu   na území bývalej ČSFR   podľa   § 3   ods. 1   zákona č. 87/1991 Zb. Všeobecné súdy podľa ich názoru nielenže nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy,   ale   zároveň   odmietli   vykonať   ďalšie   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   význam   pre rozhodnutie vo veci samotnej.

Krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   vo   vzťahu   k podmienke   trvalého   pobytu uviedol,   že „v   čase   uplatnenia   reštitučného   nároku   navrhovateľmi   ešte   nebolo   možné vyvodiť   ich   jednoznačný   úmysel   trvalo   žiť   na   území   býv.   ČSFR...   a keď   až   v priebehu konania došlo v tomto smere u nich k zmene pomerov týkajúcich sa pobytu na území SR, nebola splnená jedna zo základných podmienok pre vyhovenie návrhu“. Posúdenie úmyslu trvalo žiť na území bývalej ČSFR malo svoj základ v ustálenej judikatúre všeobecných súdov,   podľa ktorej za trvalý pobyt v zmysle uvedeného ustanovenia „treba považovať miesto, kde sa táto osoba zdržuje s úmyslom trvalo sa tu zdržiavať. Takýmto miestom je najmä miesto, kde má osoba rodinu, byt, zamestnanie a pod. Spravidla je to miesto, kde je prihlásená   k trvalému   pobytu.   Existencia   úmyslu   osoby   trvalo   sa   zdržiavať   na   určitom mieste (mať tam trvalý pobyt) je daná konkrétnymi okolnosťami prípadu. Pri riešení tejto otázky   nie   je   možné   vychádzať   výlučne   z predpisov   upravujúcich   policajné   hlásenie a evidenciu občanov..., ale je potrebné prihliadnuť aj na účel a predmet úpravy zákona č. 87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov..   Pri vymedzení   pojmu   oprávnená   osoba   vychádzal   zákonodarca   podľa   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) „zo   zámeru   odškodniť   predovšetkým štátnych občanov ČSFR, ktorí majú trvalý pobyt na jej území, pričom umožnil previesť úpravu občianstva a získanie trvalého pobytu na území ČSFR v lehote, ktorú má oprávnená osoba na podanie výzvy na vydanie vecí, alebo na podanie žiadosti o finančnú náhradu... Pri zisťovaní   danosti   podmienky trvalého   pobytu na   území ČSFR   treba okrem   splnenia povinnosti   nahlásenia   trvalého   pobytu   v evidencii   obyvateľstva   skúmať,   či   osoba uplatňujúca zmiernenie následkov majetkových a iných krívd má v úmysle mať trvalý pobyt na území ČSFR, a to s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti prípadu, najmä na jej schopnosti a možnosti tu trvalo   žiť,   jej sociálne a majetkové pomery v cudzine,   rodinné a osobné   pomery   v tuzemsku   a v cudzine   a pod.   Podstatným   dôkazom   v tomto   smere   je nepochybne osobný výsluch osoby, uplatňujúcej zmiernenie následkov krívd.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 114/92 z 22. decembra 1992 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 2/1994).

Ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že namietané rozhodnutie krajského súdu má svoj základ v ustálenej judikatúre všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu, nezbavuje   všeobecné   súdy   povinnosti   chrániť   základné   práva   účastníkov   konania pri výklade a aplikácii právnych noriem, ktoré dopadajú na ich vec. Uvedené sa premieta aj do otázky výkladu podmienky trvalého pobytu podľa § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. Z ustálenej   judikatúry   všeobecných   súdov   síce   plynie,   že   pojem   trvalý   pobyt   nemožno redukovať len na jeho evidenciu podľa znenia zákona o hlásení a evidencii obyvateľstva platného a účinného v relevantnom čase. Vo vzťahu k materiálnej časti tohto pojmu, ktorá predpokladá   úmysel   oprávnenej   osoby   trvale   bývať   na   území   vtedajšej   ČSFR,   však nemožno odkázať len na záver, že „predovšetkým túto stránku pojmu trvalý pobyt mal zákonodarca na mysli“, ako to urobil okresný súd, a ktorého interpretáciu pojmu trvalý pobyt krajský súd v podstate bezvýhradne akceptoval. S ohľadom na význam podmienky trvalého   pobytu   na   sťažovateľmi   uplatnený   nárok   totiž   nestačí   len   odkázať na predpokladaný subjektívny úmysel zákonodarcu, ako to fakticky urobil i najvyšší súd v citovanom   rozsudku,   ale   je   nevyhnutné   takúto   interpretáciu   presvedčivo   odôvodniť formou   prípustných   a všeobecne   uznávaných   interpretačných   metód.   Túto   požiadavku pritom zdôrazňuje skutočnosť, že súdmi akceptovaný výklad podmienky presahujúci inštitút trvalého pobytu v zmysle vtedy účinného zákona o hlásení a evidencii obyvateľstva nebolo možné považovať za zjavný a navyše bol vyslovený najvyšším súdom až v období, keď už sťažovatelia   nemohli   žiadnym   spôsobom   ovplyvniť,   či   takto   interpretovaná   podmienka bude, alebo nebude v ich prípade splnená.

Samotná podmienka „skutočného“ trvalého pobytu, resp. úmyslu trvale žiť na území vtedajšej ČSFR, nie je predmetom tohto konania pred ústavným súdom a ani sťažovatelia priamo nespochybňujú jej výklad. Premieta sa ale do právneho postavenia sťažovateľov, a to predovšetkým v oblasti, do ktorej smerujú aj ich ústavnoprávne námietky. I v tomto prípade preto výklad i aplikácia uvedených predpisov zo strany všeobecných súdov musí vychádzať a sledovať hlavný účel predmetného reštitučného predpisu, ktorým je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989, a všeobecné súdy svojím postupom nesmú znemožňovať uplatnenie príslušných reštitučných nárokov.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľa,   okresný   súd   vychádzal   podľa   odôvodnenia   svojho rozhodnutia z listinných dokladov, z ktorých vyplynulo, že vykonával prácu kresťanského psychológa   (poradcu),   ďalej   z listinnej   korešpondencie   týkajúcej   sa   žiadosti   o získanie vysielacej licencie, skutočnosti, že sťažovateľ nebol evidovaný v Sociálnej poisťovni a že si v obchodnom registri uvádzal adresu bydliska v Spojených štátoch amerických. V prípade sťažovateľky   okresný   súd   uviedol   skutočnosť,   že   bola   evidovaná   v Sociálnej   poisťovni až od   16.   apríla   2003,   dokonca   ako   jediný   dôkaz.   Uvedené   skutočnosti   okresný   súd vyhodnotil v súvislosti s tým, že sťažovatelia v roku 1989 emigrovali do Spojených štátov amerických, kde sa zároveň v následnej dobe zdržiavali. Krajský súd pri vyvodení záveru o nemožnosti preukázania jednoznačného úmyslu sťažovateľov (v čase uplatnenia nároku) trvalo žiť na území bývalej ČSFR v podstate len odkázal na právne závery okresného súdu, pričom sa ďalej nezaoberal v odvolaní obsiahnutou argumentáciou sťažovateľov.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   zdôraznil,   že   posudzovanie   tak subjektívnej veci, akou je úmysel trvale sa zdržiavať na území bývalej ČSFR, nemôže byť založené len na dôkazoch formálneho charakteru (porov. III. ÚS 346/09). V tejto súvislosti dodáva, že uvedenie adresy v Spojených štátoch amerických v korešpondencii so štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, ktorá predchádzala účinnosti zákona č. 87/1991 Zb., môže mať v danej veci len nepriamu výpovednú hodnotu. To platí obzvlášť v situácii, keď obaja sťažovatelia   boli   emigrantmi,   a je   zrejmé,   že   v Spojených   štátoch   amerických   predtým pobývali.   Nepriamu   výpovednú   hodnotu   mala   taktiež   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nebol evidovaný   v Sociálnej   poisťovni,   pretože   táto   evidencia   nebola   viazaná   ani   na   štátne občianstvo,   ani   na   trvalý   pobyt.   Vyplýva   z nej   totiž   len,   že   sťažovateľ   nevykonával zamestnanie na území Slovenskej republiky, čo ale nebolo v danej veci sporné.

Z hľadiska argumentácie všeobecných súdov tak bolo základným argumentom pre právny   záver   o nesplnení   podmienky   trvalého   pobytu,   že   sťažovateľ   vykonával v relevantnom   období   činnosť   kresťanského   psychológa   na   území   Spojených   štátov amerických.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   samotná   skutočnosť,   že sťažovateľ dlhodobo vykonával túto činnosť v zahraničí práve v relevantnom období, keď bolo   možné   výzvou   uplatniť reštitučný   nárok,   neznamená automaticky   záver   o tom,   že sťažovateľ   nespĺňal   podmienku   trvalého   pobytu   v zmysle,   akým   bol   tento   pojem interpretovaný   zo   strany   všeobecných   súdov.   Bolo   vecou   sťažovateľa,   aby sa   slobodne rozhodol,   či   chce   vykonávať   zamestnanie   v zahraničí   alebo   či   sa   tam   chce   zdržovať z akéhokoľvek iného dôvodu a na akúkoľvek dobu. Výklad, ktorý by podmienil existenciu predmetného reštitučného nároku prítomnosťou na území bývalej ČSFR v určitom období, by   viedol   k paradoxnej   situácii,   keď   nárok,   účelom   ktorého   je   odstránenie   krivdy spôsobenej   v dôsledku   zákazu   slobodne   opustiť   republiku,   by   bol   podmienený   práve požiadavkou smerujúcou k neuplatňovaniu tejto slobody. Takýto výklad pritom s ohľadom na čl. 14 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorý bol súčasťou československého práva   v dobe   prijatia   zákona   č.   87/1991   Zb.,   nemožno   považovať   za   zjavnú   vôľu zákonodarcu   a už vôbec ho   nemožno akceptovať rešpektujúc čl. 23 ústavy.   Zároveň   by takýto   výklad   znamenal   nerovné   postavenie   medzi   dvoma   skupinami   občanov s evidovaným trvalým pobytom vymedzených podľa toho, či v relevantnom období boli fakticky   prítomní   na   území   ČSFR.   Takéto   kritérium   rozlišovania   pritom   nemožno považovať   za   relevantný   dôvod   na   odopretie   reštitučného   nároku,   pretože   vo   vzťahu k tomuto   nároku   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť.   Podmienkou   evidencie   trvalého   pobytu pritom   nebol   a nie   je   faktický   pobyt   v určitom   čase   na   území   ČSFR,   resp.   Slovenskej republiky.

Ani všeobecné súdy v tejto súvislosti netvrdili vo všeobecnej rovine, že oprávnená osoba nemohla vykonávať zamestnanie v zahraničí alebo sa tam zdržiavať. Podľa nich totiž bolo dôležité subjektívne hľadisko, teda úmysel trvale žiť na území ČSFR, a to i v prípade, ak by k návratu alebo stálemu zdržiavaniu sa malo dôjsť až v dobe, ktorá by presahovala zákonom ustanovenú dobu na uplatnenie reštitučného nároku. Samotný fakt výkonu činnosti kresťanského psychológa v Spojených štátoch amerických tak sám osebe nebol dostatočný na posúdenie úmyslu sťažovateľa, či mieni trvale žiť na území ČSFR, alebo nie. Pokiaľ pritom všeobecné súdy odôvodnili svoj záver najmä poukazom na túto skutočnosť bez toho, aby   svoj   záver   podporili   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   ďalšími   skutočnosťami a vysporiadali   sa   tak   s relevantnou   argumentáciou   sťažovateľov,   tak   tým   v podstate aplikovali   § 3   ods. 1   zákona   č. 87/1991   Zb.   uvedeným   neprípustným   spôsobom,   podľa ktorého by podmienka   trvalého pobytu znamenala súčasne   faktický   pobyt sťažovateľov na území ČSFR.

Na tomto závere v kontexte odôvodnenia všeobecných súdov nič nemení ani to, že sťažovateľ   mal   v obchodnom   registri   uvedené   ako   svoje   bydlisko   adresu   v Spojených štátoch   amerických,   pretože   tento   zápis   taktiež   nemusí   vypovedať   o skutočnom   pobyte sťažovateľa ani o jeho úmysle trvale žiť na území určitého štátu. I vo vzťahu k dĺžke zápisu je pritom významné, že úmysel trvale žiť na území ČSFR sa skúma vo vzťahu k obdobiu, keď sťažovateľ mohol uplatniť svoj reštitučný nárok, a prípadná neskoršia   zmena tohto úmyslu nemala na vznik a trvanie reštitučného nároku žiadne účinky.

Uvedené   nedostatky   sa   týkali   odôvodnenia   právneho   postavenia   sťažovateľa. V prípade   sťažovateľky   bol   záver   všeobecných   súdov   odôvodnený   len   jedinou skutočnosťou, a to, že až do roku 2003 nebola evidovaná v Sociálnej poisťovni, z čoho jej úmysel, kde by chcela trvale žiť, nijakým spôsobom nevyplýva.

Ústavný   súd   uvádza,   že   nie   je   oprávnený   zasahovať   do   voľného   uváženia všeobecných   súdov   pri   hodnotení   dôkazov,   ktoré   boli   navrhnuté   a vykonané   v rámci príslušného súdneho konania. V danej   veci   však   všeobecné súdy   postavili   svoje závery na skutočnostiach,   z ktorých   bolo   možné   len   nepriamo   a neúplne   dovodiť   úmysel sťažovateľa   o jeho   úmysle   trvale   žiť   na   území   ČSFR.   Sťažovatelia   pritom   námietky smerujúce k tomu, že okresný súd nevykonal navrhované dôkazy smerujúce k preukázaniu ich uvedeného úmyslu, uplatnili v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. V rámci konania pred   odvolacím   súdom   ich   právna   zástupkyňa   v celom   rozsahu   zotrvala   na   písomne podanom   odvolaní.   Pokiaľ   krajský   súd   za   týchto   okolností   tieto   dôkazy   nevykonal a nevyhodnotil   a ani   sa   nezaoberal   tvrdeniami   sťažovateľov,   ktoré   smerovali   proti skutkovým   a právnym   záverom   okresného   súdu   bez   toho,   aby   tento   svoj   postup akýmkoľvek spôsobom odôvodnil, dopustil sa svojím postupom porušenia § 132 i § 157 OSP, ktoré podľa názoru ústavného súdu v danom prípade súčasne predstavuje porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Krajský súd s ohľadom na svoj záver o tom, že sťažovatelia nie sú oprávnenými osobami podľa § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., sa ďalej súčasne zaoberal otázkou, či sťažovatelia riadne uplatnili svoj prípadný nárok na vydanie nehnuteľností. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za dostatočne odôvodnené   ani   v tomto   bode,   pretože   sa   vôbec   nezaoberal   s uplatnenými   námietkami sťažovateľov vo vzťahu k absolútnej neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľností manželom P. (v namietanom konaní v postavení odporcov v 5. a 6. rade).

Posúdenie otázky absolútnej neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľností zo 4. októbra 1991 bolo s ohľadom na predmet konania významné, pretože na ňom závisel právny záver, či   bola   reštitučná   žiadosť   sťažovateľov   uplatnená   voči   povinnej   osobe.   Krajský   súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sťažovatelia si mali svoj nárok uplatniť voči účastníkom manželom P., pretože im bola vydaná vec. Takýto postup by mal svoje opodstatnenie len v prípade, že uvedená dohoda o vydaní nehnuteľností bola platná. Jednou z podmienok na podanie návrhu podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. totiž je, že osobe, voči ktorej by musel byť nárok uplatnený, boli vydané predmetné nehnuteľnosti, teda že došlo k uzavretiu platnej dohody o ich vydaní. Predpokladom platnosti takejto dohody je splnenie materiálnych podmienok na jej uzavretie, a teda aj existencia reštitučného nároku osoby,   ktorej   má   byť   nehnuteľnosť   vydaná.   Nedostatok   tohto   dôvodu   totiž   vedie k neplatnosti takejto dohody, a to absolútnej neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pokiaľ   by   nešlo   o prípad   relatívnej   neplatnosti   podľa   § 40a   Občianskeho   zákonníka. Z hľadiska argumentácie obsiahnutej v sťažnosti nie je rozhodné, že sťažovatelia uviedli ako dôvod takejto neplatnosti § 9 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., hoci ten sa vzťahuje len na ostatné   prevody   dotknutého   majetku,   nie   však   na   vydanie   samotné.   Je teda   zrejmé,   že platnosť predmetnej dohody o vydaní nehnuteľností mala byť v konaní pred všeobecnými súdmi posúdená ako prejudiciálna otázka, pretože od nej závisel výsledok súdneho konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti nemohol opomenúť aj vzájomný vzťah reštitučných nárokov sťažovateľov a manželov P. Sťažovatelia opierali svoj nárok o § 6 ods. 1 písm. f) zákona č. 87/1991 Zb. Ako už bolo uvedené, podľa tohto ustanovenia sa povinnosť vydať vec vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období prešla vec na štát na základe súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou občan pred odchodom   do   cudziny   previedol   vec   na   iného,   ak   dôvodom   neplatnosti   bolo   opustenie republiky.   Zákon   pritom   ďalej   výslovne   ustanovuje,   že   v tomto   prípade   nie   je   osobou oprávnenou pôvodný vlastník veci, ale nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj pokiaľ nenadobudla   účinnosť.   Predmetný   reštitučný   dôvod   totiž   smeroval   práve   vo   vzťahu   ku krivde,   ktorá   postihla   nadobúdateľa   z takej   zmluvy.   Práve   ten   bol   totiž   sankcionovaný zo strany verejnej moci vyhlásením zmluvy za neplatnú z dôvodu súvisiaceho s tým, že pôvodný vlastník opustil republiku, čím sa podľa vtedajšieho práva dopustil protiprávneho konania. Uvedený dôvod takéhoto postihu, ktorý bol síce založený na občianskoprávnej báze, je neprijateľný z hľadiska hodnotového rámca slovenského práva, a to s ohľadom na slobodu pohybu a právo každého opustiť Slovenskú republiku podľa čl. 23 ústavy a čl. 14 Listiny základných práv a slobôd, čo zákonodarca vyjadril práve formuláciou uvedeného reštitučného dôvodu.

Pokiaľ   manželia   P.   uplatnili   reštitučný   nárok   podľa   § 6   ods. 1   písm. a)   zákona č. 87/1991   Zb.   z   dôvodu,   že   predmetné   nehnuteľnosti   prešli   na   štát   podľa   § 453a Občianskeho zákonníka (bez ohľadu na to, že toto ustanovenie bolo účinné až od 1. apríla 1983, teda až potom, ako im bol uložený trest prepadnutia majetku), tak odôvodnenosť tohto reštitučného nároku logicky predpokladá, že kúpnopredajné zmluvy z 11. novembra 1976 boli neplatné, pričom dôvod neplatnosti nebol totožný s tým, ktorý je uvedený v § 6 ods. 1 písm. f) zákona č. 87/1991 Zb. Toto ustanovenie totiž v prípade uvedeného dôvodu neplatnosti   zmluvy   o prevodu   majetku   vylučuje   reštitučný   nárok   pôvodných   vlastníkov, pretože títo dobrovoľne previedli svoje vlastnícke právo na nadobúdateľov (sťažovateľov). Vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam tak nemohol súčasne existovať reštitučný nárok sťažovateľov   podľa   § 6   ods. 1   písm. f)   zákona   č. 87/1991   Zb.   a manželov   P.   podľa   § 6 ods. 1   písm. a) zákona   č. 87/1991   Zb.   Za   týchto   okolností   teda   nemožno   sťažovateľom vytknúť,   že   sa   v predmetnom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   domáhali   vydania nehnuteľností   od   povinnej   osoby   podľa   § 5 ods. 4 zákona č. 87/1991   Zb.,   pretože nimi uplatnený reštitučný dôvod vylučoval svoje uplatnenie podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb.

Všeobecné súdy mali v danej veci riadne posúdiť otázku platnosti dohody o vydaní nehnuteľností zo 4. októbra 1991, a teda súčasne aj to, či dôvody prechodu predmetných nehnuteľností   na   štát   možno   podriadiť   pod   reštitučný   dôvod   podľa   § 6   ods. 1   písm. a) zákona   č. 87/1991   Zb.,   t. j.   dôvodnosť   uplatneného   nároku   manželov   P.,   alebo   pod reštitučný   dôvod   podľa   § 6   ods. 1   písm. f)   uvedeného zákona,   a tým dôvodnosť   nároku sťažovateľov. Na toto posúdenie pritom nemôže byť dostatočná len skutočnosť, že obvodný súd v rozsudku zo 16. februára 1989 vyslovil, že vlastníctvo predmetných nehnuteľností pripadá   štátu   na   základe   § 453a   Občianskeho   zákonníka,   pretože   rozhodujúcou skutočnosťou   bolo,   z akého   dôvodu   bola   vyslovená   neplatnosť   kúpnopredajných   zmlúv medzi manželmi P. a sťažovateľmi. Ak by tento dôvod bol subsumovateľný pod reštitučný dôvod podľa § 6 ods. 1 písm. f) zákona č. 87/1991 Zb., otázka právneho základu, na základe ktorého   prešlo   po   vyslovení   neplatnosti   zmluvy vlastnícke   právo   pôvodných   vlastníkov na štát, by v danej veci nebola viac podstatná.

Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovatelia neuplatnili reštitučný nárok na súde včas podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. voči manželom P. ako osobám, ktorým boli vydané predmetné nehnuteľnosti. Z rozhodnutia možno prezumovať, že krajský súd nepovažoval   otázku   platnosti   vydania   predmetných   nehnuteľností   na   základe   dohody zo 4. októbra 1991 za spornú. Krajský súd sa pritom žiadnym spôsobom nezaoberal otázkou platnosti   uvedenej   dohody,   a to   napriek   tomu,   že   táto   otázka   bola   pre   posúdenie   veci kľúčová a sťažovatelia uviedli vo svojich podaniach rozsiahlu argumentáciu, v ktorej jej platnosť spochybňovali. Ústavný súd preto dospel k záveru, že nedostatočné odôvodnenie právnych   záverov   krajského   súdu   i v tomto   bode   viedlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť   zásadnú   odlišnosť   (IV. ÚS 195/07),   a tak   ústavný   súd   vyslovil   i porušenie   práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.B K namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základných práv na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ústavy

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti tvrdili, že postupom všeobecných súdov, ktorý bol arbitrárny a v rozpore so zákonom, nedošlo k vydaniu vecí v rámci reštitučného konania, a tým sa   nemohli domôcť   vecí,   ktoré   boli   ich   vlastníctvom.   Tento postup   všeobecných súdov predstavoval podľa sťažovateľov porušenie ich práva na majetok podľa čl. 20 ústavy.

Vo   vzťahu   k ostatnému   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ústavy sťažovatelia uvádzajú, že odvolací súd by vyhovel ich návrhu len v prípade, keby nepracovali v zahraničí, ale ostali po celý čas súdneho konania na území Slovenskej republiky bez možnosti pohybu do iných krajín. Tvrdené porušenie sa tak týka práva slobodne opustiť územie Slovenskej republiky v zmysle čl. 23 ods. 2 ústavy. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označených základných práv hmotného charakteru. V ďalšom konaní bude navyše krajský súd viazaný záväzným právnym   názorom   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sa sťažovatelia domáhali vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 23 ústavy, nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na okolnosti danej veci navyše v tomto štádiu napadnutého konania by bol podľa názoru ústavného súdu záver o tom, že došlo aj k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa označených článkov ústavy, predčasný.

III.C K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti tvrdili, že v dôsledku postupu všeobecných súdov došlo   k porušeniu   ich   práva   na   právnu   istotu   konajúc podľa   platného   znenia   právneho predpisu vyplývajúceho zo zásady právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom   na evidentnú a nespochybniteľnú spojitosť čl. 46 ods. 1 ústavy s ústavnými princípmi vyjadrenými v čl. 1 ods. 1 ústavy nepovažoval za potrebné výslovne uviesť   vo   výrokovej   časti   tohto   nálezu,   že   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na súdnu ochranu došlo v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže už v samotnom deklarovaní porušenia   tohto   základného   práva   je   táto   skutočnosť   nepochybne   implicitne   obsiahnutá (II. ÚS 410/06). Z tohto dôvodu sťažnosti v tejto časti ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

IV.

Záver

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva   sťažovateľov   bolo   potrebné   nielen   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   4 Co 502/05 3. októbra   2007,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   10 C 269/91 zo 7. marca 2005, zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd bude pokračovať   v odvolacom   konaní.   V   ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym názorom ústavného súdu vysloveným v časti III.A až III.C tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených a vysvetlených v sťažnosti, a to najmä vzhľadom na porušenie ich práv, „obmedzenie vo výkone ich práv, arbitrárne nesprávne rozhodovanie súdov“.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže,   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ako ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľom neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľov, ktorých sa touto sťažnosťou domáhali, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie postačujú v tomto konaní vyslovené a pre krajský súd záväzné právne názory ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažovateľom   požadované finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

V.

Úhrada trov konania

Podľa   čl. 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne nebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal úspešným sťažovateľom úhradu trov konania, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom AK G..., spol. s r. o., B., ktoré si ich právna zástupkyňa vyčíslila v sume 247,25 € (7 448,60 Sk).

Ústavný súd zistil, že táto suma je nižšia, ako by sťažovateľom prislúchala podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 18 ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov], a preto im priznal úhradu trov konania v nimi požadovanej sume.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010