znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 334/09-

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.   spol.   s r.   o.,   D.   zastúpenej advokátom Mgr. R. V., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 42/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.   spol.   s. r.   o., o d m i e t a   ako   podanú oneskorene.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2009   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   spol.   s r.   o.,   D.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokáta   Mgr. R.   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 42/2008.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   najvyšším   súdom   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 42/2008, v ktorom preskúmaval jej odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 S/7/2007 z 21. novembra 2007 vo veci   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Krajského   lesného   úradu   v Žiline,   č.   j. A/2007/00263/BOR   z 21.   marca   2007   a po   preskúmaní   rozhodnutie   krajského   súdu potvrdil.

Sťažovateľka   argumentuje   tým,   že   najvyšší   súd „nedal   za   pravdu   sťažovateľovi, ktorý   argumentoval   tým,   že   vada   správneho   aktu   -   Originálneho   rozhodnutia   bola   tak závažná, že žalobca je presvedčený, že Rozhodnutie bolo nulitným právnym aktom, nakoľko neobsahovalo správne označenie adresáta, ani správnu prvú časť obchodného mena, ani správnu časť označenia obchodnej formy spoločnosti (skratka spol. s.r.o.   neexistuje), a neobsahovalo ani uvedenie identifikačného čísla právnickej osoby (ICO) a jediný údaj, ktorý bol správny bola adresa adresáta správneho aktu a to všetko pri existencií 17-tich subjektov,   ktorých   názov   obsahuje   slovo   Zenit   v   rôznych   obmenách.   Na   pojednávaní sťažovateľ   prirovnal   označenie   adresáta   v   Originálnom   rozhodnutí   k   situácii,   keď   by adresát správneho aktu - fyzická osoba bol identifikovaný iba bydliskom a mal by uvedené nesprávne   meno   a   aj   nesprávne   priezvisko   a   tiež   by   nebol   identifikovaný   dátumom narodenia, kedy by sa v prípade fyzickej osoby podľa sťažovateľa bezpochoby jednalo o nulitný právny akt.

Takýmto   postupom   sa   Porušovateľ   v   prípade   sťažovateľa   odchýlil   od   reálneho naplnenie   svojej   úlohy   garanta   zákonnosti   rozhodnutí   v   rámci   správneho   súdnictva, opomenúc sťažovateľov poukaz na to, že nulita správnych aktov nie je len teoretickoprávna záležitosť, ale sa aj reálne premietla v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR v prípadoch Rs 108/1999 a 6 Sž 99/00, v ktorých Najvyšší súd rozhodol, že v prípade rozhodnutia, ktoré obsahuje označenie neexistujúceho subjektu sa jedná o (neexistujúci) nulitný právny akt a tiež   rozhodnutia   Vrchného   súdu   v   Prahe   6   As   102/95.   Sťažovateľ   sa   domieva.   že Porušovateľ mal riadne posúdiť predmetný prípad a neuspokojiť sa v plnom rozsahu s argumentáciou Krajského súdu s odvolaním sa na skutočnosť, že nulita správneho aktu je len teoreticko-právny pojem, ktorý nemá oporu v správnom poriadku.“.

Sťažovateľka uvádza, že podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   (21.   mája   2009),   ale   tento   bol   odmietnutý   listom z 9. júna 2009.

Sťažovateľka je toho názoru, že vec patrí do právomoci ústavného súdu. Domnieva sa, že výklad a aplikácia zákonov najvyšším   súdom v predmetnom prípade   popreli účel a význam noriem správneho práva, ktoré požadujú na platnosť individuálneho správneho aktu (správne rozhodnutie) určité náležitosti,   ktoré však relevantne správne rozhodnutie neobsahovalo.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti Z. spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6Sžo 42/2008 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo 42/2008 zo dňa 01.04.2009 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti Z., spol. s r.o. trovy právneho zastúpenia vo výške 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur sedemdesiat centov) na účet advokáta do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Sžo 42/2008 z 1. apríla 2009 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skôr, než môže ústavný súd pristúpiť k prerokovaniu sťažnosti a rozhodnúť vo veci samej, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne podmienky ustanovené pre sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   9.   júna   2009   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky doručený   prípis   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   ktorým   odložila   podnet sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   § 243e   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 42/2008 z 1. apríla 2009. Z uvedeného   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   považuje   podanie   podnetu generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   na podanie mimoriadneho dovolania za právny prostriedok ochrany, ktorý zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý bola povinná vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl.   OSP.   Z týchto   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný prostriedok,   využitie   ktorého   ako   procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj právny názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi (§ 243e   až § 243j   OSP)   nemožno   z hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať   za   účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) prípustnosti sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na takýto podnet nemožno preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03 a iné).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Z toho zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku začala v okolnostiach daného prípadu plynúť nadobudnutím jeho právoplatnosti, k čomu podľa zistenia ústavného súdu muselo dôjsť pred podaním podnetu, t. j. pred 21. májom 2009,   a nie   doručením   jej   odpovede   generálnej   prokuratúry   z 9.   júna   2009.   Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť proti označenému rozsudku najvyššieho súdu 10. augusta 2009 (na poštovú prepravu bola podaná 7. augusta 2009), stalo sa tak zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Ústavný   súd   sa   preto   meritórnym   preskúmaním   opodstatnenosti   námietok sťažovateľky uvedených v sťažnosti už nezaoberal a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nerozhodoval ani o jej ďalších procesných návrhoch uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009