znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 334/08-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   Č.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok,   základného   práva na ochranu a rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva a základného práva zaručujúceho dedenie   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka, aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 14 C 222/00 z 3. mája 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 307/05 z 15. júna 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2006 doručená   sťažnosť   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním   zo   6.   októbra   2006, ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok,   základného   práva na ochranu a rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva a základného práva zaručujúceho dedenie podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 222/00 z 3. mája 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 307/05 z 15. júna 2006.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uplatnil v označenom konaní pred okresným   súdom   nárok   na   vydanie   nehnuteľností   zapísaných   na   liste   vlastníctva   (...) pre katastrálne   územie   R.   (ďalej   aj   „sporné   nehnuteľnosti“),   ktoré „patrili   pôvodne manželom E. a Š. L., a to v dobe, keď obec R. bola súčasťou Maďarska. E. L. zomrel 29. 06. 1946, Š. L. zomrela 23. 08. 1945. Pred svojou smrťou napísali testament, ktorým odkázali svoj   nehnuteľný   majetok   sťažovateľovi,   resp.   jeho   právnemu   predchodcovi,   R.   (...) Maďarsko. Napísanie testamentov, ako aj k úmrtiu manželov L. došlo v dobe, keď obec R. patrila k Maďarsku. Obec R. prešla k Československu/Slovensku až na základe Mierovej zmluvy   medzi   Československom   a   Maďarskom,   ktorá   nadobudla   účinnosť   15.   09.   1947 (uverejnená pod č. 192/1947 Zb.). Podľa Mierovej zmluvy, Československo bolo povinné rešpektovať   právny   stav   v   Maďarsku,   aký   bol   ku   dňu   účinnosti   mierovej   zmluvy.   Pre platnosť závetu, ako aj prechod vlastníctva na sťažovateľa bol rozhodný právny poriadok Maďarska.   V   dobe   úmrtia   manželov   L.   (1945,   1946)   platilo   občianske   právo   vrátane dedičského práva na Slovensku aj v Maďarku rovnaké, staré uhorské zvykové právo. Podľa vtedy platného práva, vlastníctvo nehnuteľností, ktoré boli predmetom súdneho konania 14 C 222/00 OS Bratislava V, prešli platne na navrhovateľa ako testamentárneho dediča po manželoch L. Obaja poručitelia vo svojich závetoch označili ako univerzálneho dediča svojho majetku buď celého (E. L.) alebo polovice panstva O. (dnešné R.), (Š. L.), ktoré poručiteľom patrili. Súdy svoje rozhodnutia odôvodnili aj tým, že predmet závetu nebol dostatočne   presne   vymedzený.   Tento   argument   súdu   neobstojí,   pretože   vlastníctvo poručiteľov   k nehnuteľnostiam   bolo   aj   na   území   vtedajšieho   Maďarska   zapísané v pozemkovej   knihe,   a ak   poručitelia   odkázali   svoje   nehnuteľnosti   sťažovateľovi, vymedzenie predmetu dedičstva bolo dostatočne určité.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, v ktorom sa uvádza, že sporné nehnuteľnosti prešli na Československý štát na základe mierových dohôd a nerešpektovanie   takto   založeného   právneho   stavu   by   založilo   precedens,   že   by   boli porušované   medzinárodné   zmluvy,   ktoré   majú   prednosť   pred   právnym   poriadkom Slovenskej   republiky.   Podľa   sťažovateľa   takáto   argumentácia   krajského   súdu   neobstojí, pričom opäť poznamenáva, že obaja poručitelia zomreli ešte pred prechodom katastrálneho územia obce R. na Československý štát (teda pred 15. septembrom 1947), a to vrátane nehnuteľností,   vydania   ktorých   sa   domáha.   Pretože   Československý   štát   sa   mierovou zmluvou uzatvorenou s Maďarskom v roku 1947 (ďalej len „mierová zmluva“) zaviazal rešpektovať právny   stav   platný v dobe   nadobudnutia   jej   účinnosti   (t. j. od 15. septembra 1947),   pričom   od tohto   dňa   boli   už   sporné   nehnuteľnosti   vo vlastníctve   sťažovateľa, resp. jeho právneho predchodcu, bol povinný tento právny stav rešpektovať. Sťažovateľ zároveň pripomína, že dedičstvo prechádza na dediča dňom úmrtia poručiteľa.

Podľa sťažovateľa sporné nehnuteľnosti «neboli konfiškované Maďarským štátom v r. 1945 a neboli platne konfiškované Československým štátom po r. 1945. Do septembra 1947 obce R. a Č. patrili k Maďarsku, preto nemohli byť nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom   území   obcí   predmetom   konfiškácie   podľa   československého   práva.   Dňa 07. 05. 1947 bolo   vydané   rozhodnutie   konfiškačnej   komisie,   podľa   ktorého   mala   byť nariadená konfiškácia majetku v R. a v Č. Keďže v tom čase už manželia L. boli mŕtvi, rozhodnutia o konfiškácii im nemohli byť doručené, nehovoriac o tom, že v máji 1947 ešte Československá konfiškačná komisia nemohla platne rozhodovať o majetku nachádzajúcom sa v katastrálnom území obcí R. a Č., nachádzajúcim sa v tej dobe ešte v Maďarsku. Keďže rozhodnutia   nemohli   byť   doručené   manželom   L.,   ktorým   boli   určené,   nenadobudli právoplatnosť.   Tu   sa   možno   odvolať   na rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn. 2Cdo 140/98, ktorého právna veta znie: „Ak príslušný orgán štátnej správy v čase svojho rozhodnutia nerešpektoval stav vlastníckeho práva a vec vyvlastnil právnemu predchodcovi vlastníka a nie vlastníkovi, nenadobudlo jeho rozhodnutie zákonom predpokladané právne účinky, t. j. na jeho základe nedošlo k prechodu vlastníctva na štát.“ Voči sťažovateľovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, ktorý v tej dobe už bol vlastníkom nehnuteľností, žiadne konfíškačné rozhodnutia neboli vydané, nehovoriac o tom, že nariadenie č. 104/1945 Zb. sa na sťažovateľa nevzťahovalo. Rovnako sa nevzťahovalo ani na jeho právneho predchodcu, R. v P. Pokiaľ ide o prechod vlastníctva nehnuteľností z R. v P. na sťažovateľa (R. v K.), riadi   sa   ustanovením   § 5   ods. 2   zák.   č. 308/1991   Zb.   o   slobode   náboženskej   viery a postavení   cirkví   a   náboženských   spoločností.   Podľa   citovaného   ustanovenia,   cirkvi a náboženské   spoločnosti   spravujú   svoje   záležitosti   nezávisle   od   štátnych   orgánov. Vzhľadom   na   citované   ustanovenie,   Katolícka   cirkev   previedla   právo   na   nakladanie s majetkom svojich odvodených inštitúcií tak, aby zodpovedalo štátnym hraniciam. Pokiaľ bolo katastrálne územie obcí R. a Č. v Maďarsku, právo nakladania s majetkom B. v týchto obciach   mal   R.   v P.,   keď   tieto   obce   prešli   pod   jurisdikciu   Československa,   právo nanakladanie s týmto majetkom prešlo na provinciu tohto R., nachádzajúcu sa na Slovensku, v K. Toto vnútorné pravidlo Katolíckej cirkvi sa v ďaleko väčšom rozsahu uplatnilo pri prechode   práva   s nakladaním   cirkevného   majetku   z   pôvodného   O.   arcibiskupstva na T. arcibiskupstvo. Podľa potvrdenia cirkevného odboru Ministerstva kultúry SR zo dňa 17. 08. 2005   č. MK-10352/2005-320/22642,   R.   so   sídlom   v K.   je   právnym   nástupcom R. v P.».

V ďalšom bode odôvodnenia sťažnosti sa sťažovateľ zmieňuje o tom, že pôvodnú žalobu   proti   Slovenskej   republike   –   Slovenskému   pozemkovému   fondu   a spol.   podal 27. marca 1996 podľa § 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení   niektorých   majetkových   krívd   spôsobených   cirkvám   a   náboženským spoločnostiam   platného   v relevantnom   čase   (ďalej   len   zákon   č. 282/1993   Z. z.).   V tejto žalobe uviedol, na základe akého právneho nároku a vlastníctva, ktorých nehnuteľností sa domáhal, a v jej petite navrhol, aby súd uložil žalovaným uzavrieť s ním dohodu o vydaní vecí uvádzajúc zároveň aj ich rozsah. Uvedená žaloba sťažovateľa bola všeobecnými súdmi zamietnutá   okrem   iného   z dôvodu,   že sa   nedomáhal vydania   vecí   v prekluzívnej   lehote ustanovenej v § 5 zákona č. 282/1993 Z. z. S takýmto záverom sťažovateľ nesúhlasí a tvrdí, že sa v pôvodnej žalobe síce domáhal uzavretia dohody o vydaní vecí, pretože takú dikciu obsahuje zákon č. 282/1993 Z. z., ale zo zmyslu podanej žaloby vyplýva, že mal na mysli a domáhal   sa   vydania   veci.   V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   poukazuje   na   § 42   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa každý úkon posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je nesprávne označený.

Kľúčovým   dôvodom   zamietnutia   žaloby sťažovateľa   bol   argument,   že „pôvodná výzva Arcibiskupského úradu v T. zo dňa 10. 12. 1994 na vydanie zabraného cirkevného majetku nebola dostatočne konkretizovaná a neobsahovala identifikáciu vecí, ktoré mali byť vydané“. V nadväznosti na to sťažovateľ tvrdí, že „v priebehu konania sme argumentovali, že prinajmenšom počas súdneho konania sme nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáhame, identifikovali   úplne   presne.   V   priebehu   konania   sme   taktiež   zmenili   tzv.   petit   návrhu na vydanie   vecí.   Identifikácia   nehnuteľností,   aj zmena   petitu,   sa   uskutočnili   ešte   pred prijatím zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Podľa § 1 cit. zák., zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu (odkaz na zák. č. 282/1993 Z. z.). Podľa § 2 ods. 1 cit. zák., vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti. Z cit. znenia zák. č. 161/2005 Z. z. vyplýva, že uvedeným zákonom nám vzniklo samostatné právo na vrátenie uvedených nehnuteľností. Súdy zaujali stanovisko, že uvedený zákon sa na naše nehnuteľnosti nevzťahuje, pretože právo na vrátenie týchto nehnuteľností zaniklo v dôsledku márneho uplynutia prekluzívnych lehôt podľa zák. č. 282/1993 Z. z. Toto stanovisko súdu je neudržateľné. Pred vydaním zákona č. 161/2005 Z. z. všetky nároky na vrátenie cirkevného majetku   boli   prekludované,   ak k vráteniu   nedošlo   na   základe   zákona   č. 282/2003   Z. z. v znení zákona č. 97/2002 Z. z. Súdy vo svojej argumentácii nerobili rozdiel medzi mocou zákonodarnou a mocou súdnou. Právo zanikne v dôsledku preklúzie, ak nebolo uplatnené v prekluzívnej lehote. Zákonodarca však môže právo obnoviť, resp. založiť nanovo novým zákonom. To sa stalo prijatím zák. č. 161/2005 Z. z. V dobe platnosti tohto zákona už bežalo súdne   konanie   medzi   nami   a   žalovaným,   žalovaný   presne   vedel,   vydania   ktorých nehnuteľností sa domáhame a dobrovoľne nám tieto nehnuteľnosti nevydal. Boli sme preto oprávnení   podať   žalobu   a viesť   proti   žalovanému   súdne   konanie.   Tým   sme   splnili podmienky podľa zák. č. 161/2005 Z. z.“.

Sťažovateľ sa vyjadruje aj k ďalšiemu dôvodu zamietnutia jeho žaloby, ktorým bolo podľa   okresného   súdu   to, „že   nehnuteľnosti   podliehajúce   dedeniu,   mali   byť   označené, a osobou, ktorá ich zdedila, mali byť užívané“. V súvislosti s tým sťažovateľ zastáva názor, že   tieto   nehnuteľnosti   boli   v závetoch   poručiteľov   označené   dostačujúcim   spôsobom. Zároveň   uvádza,   že   mu   nie   je   známe žiadne   ustanovenie   dedičského   práva   Maďarskej republiky   platného   a účinného   v rozhodujúcom   čase,   ktoré   by   obsahovalo   požiadavku, aby dedič musel začať nehnuteľnosti užívať.

Namietané porušenie označených práv spočíva podľa sťažovateľa v tom, „že súdy nám nezabezpečili spravodlivý proces (§ 1 O. s. p.). Ako uvádzame v pôvodnej sťažnosti, v našej žalobe sme vychádzali zo znenia § 5 ods. 2 zák. č. 282/1993 Z. z., § 5 cit. zák., podľa ktorého   povinná   osoba   uzavrie   s   oprávnenou   osobou   dohodu   o   vydaní   veci.   V   tejto súvislosti   sa   odvolávame   aj   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   sp. z.   2 Cdo 8/2005 uverejneného v časopise Zo súdnej praxe č. 5/2005 pod č. 56. Podľa právnej vety tohto rozhodnutia, požiadavku, aby z návrhu na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha, nemožno vykladať tak, že by navrhovateľ bol povinný urobiť návrh znenia výroku, ktorý sudca len prevezme do výroku rozsudku. Ustanovenie § 19 ods. 1 druhá veta O. s. p., navrhovateľovi neukladá formulovať návrh rozsudku, ale iba to, aby z návrhu na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Z našej pôvodnej žaloby nepochybne bolo zjavné, čoho sa domáhame. I.-st. súd nám ukladal špecifikovať žalobu spôsobom, ktorý aj odvolací súd označil za neprimeraný. I. aj II.-st. súd špecifikáciu žaloby, ktorú sme v priebehu   konania   uviedli,   vo   svojich   rozhodnutiach   vôbec   nepoužili.   V   dobe   podania pôvodnej   žaloby   -   marec   1996   ešte   platilo   pôvodné   znenie   § 5   O. s. p.   o   poučovacej povinnosti súdu. Súd však nesplnil túto povinnosť voči nám, ak zastával právny názor, že petit našej žaloby je nesprávne formulovaný.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný sú   nálezom rozhodol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 222/00 z 3. mája 2005 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 307/05 z 15. júna 2006 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podaním   sp. zn.   Spr. 2018/08   zo   17.   marca   2008   sa   k sťažnosti   stručne   vyjadril okresný súd, v ktorom uviedol:

„Prejednávaná   vec   vedená   pod   č. k.   14 C 222/00   bola   prejednaná   a rozhodnutá v súlade s ustanovením procesného a hmotného práva.

V prejednávanej veci zo strany súdu bol zabezpečený spravodlivý proces, vec bola prejednaná náležite, čo potvrdil vo svojom rozhodnutí aj Krajský súd v Bratislave. Súd poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor na odstránenie vád podaného návrhu, pričom súd neporušil ustanovenie § 5 O. s. p.“

Krajský súd sa na výzvu ústavného súdu z 29. februára 2008 k sťažnosti nevyjadril poukazujúc na dôvody, ktoré potvrdil prvostupňový rozsudok a ktoré sú uvedené v jeho rozsudku sp. zn. 9 Co 307/2005 z 15. júna 2006.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 222/00 z 3. mája 2005 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 307/05 z 15.   júna   2006   bolo   porušené   jeho   základné   právo   vlastniť   majetok,   základné   právo na ochranu   a   rovnaký   zákonný   obsah   vlastníckeho   práva   a základné   právo   zaručujúce dedenie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   ako   aj   základné   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v prítomnosti účastníka, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 222/00 z 3. mája 2005

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich označených   základných   práv rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   14 C 222/00   z 3.   mája 2005, ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto ustanovenie   vymedzuje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva   na   ústavnom   súde   iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľa o vydanie nehnuteľností okresný súd   ako   prvostupňový   súd   označeným   rozsudkom   rozhodol   tak,   že   návrh   sťažovateľa zamietol a zároveň ho zaviazal zaplatiť odporcovi trovy konania.

Včas   podaným   odvolaním   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   krajský   súd   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu ho na ďalšie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľa v podobe odvolania   smerujúca   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola   predmetom   rozhodovania krajského súdu.   V rámci   tohto postupu   krajský   súd   ako súd odvolací   rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v potvrdzujúcom rozsudku z 15. júna 2006.

Ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku okresného súdu preto, lebo v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   rozsudku okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 307/05 z 15. júna 2006

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich   v žiadnej   možnej   interpretácii   nevyplývali, prípadne   ak by boli skutkové zistenia v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (m. m.   I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   v nej   sťažovateľ   v podstate   namietal existenciu   extrémneho   rozporu   medzi   vykonanými   dôkazmi   a   z   nich   vyvodenými skutkovými zisteniami, ako aj zjavne neodôvodnené a arbitrárne závery, ku ktorým krajský súd v napadnutom rozhodnutí dospel, avšak ústavný súd sa napriek tomu s jeho názorom nestotožnil. V tejto súvislosti treba konštatovať, že sťažovateľ v sťažnosti iba zopakoval podstatnú časť argumentácie, s ktorou sa už dostatočne vysporiadal krajský súd (a pred ním okresný súd). Ten v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne objasnil dôvody, pre ktoré sa stotožnil s názorom okresného súdu, pričom ústavný súd pripisuje rozhodujúci význam predovšetkým záveru prijatému krajským súdom, že výzva sťažovateľa na vydanie   nehnuteľností   z 10.   decembra   1994   neobsahovala   náležitosti   ustanovené v zákone č. 282/1993 Z. z., a preto ju treba považovať za nulitnú.

Podľa   § 4   ods. 1   zákona   č. 282/1993   Z. z.   povinná   osoba   vydá   nehnuteľnú   vec a hnuteľnú vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci.

Podľa   § 5   ods. 1   prvej   vety   zákona   č. 282/1993   Z. z.   vyzve   oprávnená   osoba na vydanie veci povinnú osobu písomne v lehote 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona, inak právo zaniká.

Podľa   § 5   ods. 2   zákona   č. 282/1993   Z. z.   uzavrie   povinná   osoba   s   oprávnenou osobou do 90 dní od doručenia výzvy dohodu o vydaní veci.

Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 282/1993 Z. z. ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2 alebo ak miesto jej pobytu nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy, inak právo zaniká.

Obsahom spomenutého písomného podania z 10. decembra 1994 označeného ako „Výzva na vydanie cirkevných nehnuteľností“ je text tohto znenia: „Arcibiskupský úrad v T. v zmysle   zákona   č. 282/1993   Z. z.   podáva   Výzvu   na   vydanie   nehnuteľností pôdohospodárskeho   a vodohospodárskeho   pôdneho   fondu,   obytných   a hospodárskych budov,   kde   povinnou   osobou   je   Slovenský   pozemkový   fond.   Výzvu   podávame   za   celú Rímsko-katolícku   cirkev,   jej   zložky   a spoločnosti   na   Slovensku.   Predmetné   výzvy na príslušné   regionálne   strediská   pozemkového   fondu   sme   nemohli   podať,   lebo   sme v zákonnej lehote nedostali predpísané doklady.“

Citovanú   výzvu   adresovanú   Slovenskému   pozemkovému   fondu   a   Ministerstvu pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   podpísal   metropolita   Slovenska   J.   S.   a bola doručená adresátom 30. decembra 1994.

Podľa   názoru   krajského   súdu   vysloveného   v odôvodnení   namietaného   rozsudku „táto výzva nemôže... mať žiadne právne následky, pretože podľa § 4 zák. č. 282/1993 Z. z. nie sú v nej veci riadne určené a individualizované. Zákon v tomto ustanovení predpokladá vydanie individuálne určených vecí, čo znamená, že dôkazné bremeno na vydanie veci je na oprávnenej osobe,   ktorá v zmysle § 4 ods. 1 vyššie citovaného zákona preukáže svoj nárok na vydanie veci. Okrem toho, že oprávnená osoba musí preukázať, že vec jej bola nezákonne odňatá a že bola vlastníkom určitej nehnuteľnosti a používala ju, musí túto vec vo   výzve   konkretizovať,   t. j. uviesť   parcelné   číslo,   katastrálne   územie,   kde   sa   nachádza výmer,   uviesť   pod   akým   číslom   bola   vedená   v pozemkovej   knihe.   Táto   konkretizácia a identifikácia   veci,   ktorá   má   byť   vydaná,   výzva   Arcibiskupského   úradu   T.   zo   dňa 10. 12. 1994 neobsahuje a preto túto výzvu nie je možné akceptovať.“.

Krajský súd dospel k záveru, že „rozsudok súdu prvého stupňa by bol vecne správny už   za   predpokladu,   že   by   súd   prvého   stupňa zamietol   návrh   už   po   zistení,   že   výzva na vydanie veci nebola konkrétna“.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrené uviesť, že k vráteniu nehnuteľného majetku a hnuteľného majetku, t. j. k reštitúcii, ako obnoveniu pôvodného, resp. predošlého právneho stavu podľa zákona č. 282/1993 Z. z. mohlo dôjsť iba za predpokladu splnenia všetkých zákonných podmienok. V prípade, že zo strany oprávnenej osoby nie sú splnené všetky označeným zákonom ustanovené podmienky na uplatnenie nároku na vydanie veci, vlastníkom ostáva naďalej podľa zákona povinná osoba. O takýto prípad išlo aj v danej veci.

Aj   keď   zákon   č. 282/1993   Z. z.   bližšie   nevymedzuje   obsah   pojmu   „výzva“, z § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 toho zákona vyplýva, že takáto výzva musí mať písomnú formu, a zároveň treba konštatovať, že takúto výzvu možno považovať za jednostranný písomný právny úkon, ktorý musel predovšetkým spĺňať náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, t. j. náležitosti uvedené v ustanoveniach § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Spomínané písomné podanie Arcibiskupského úradu v T. z 10. decembra 1994 však bez akýchkoľvek pochybností nespĺňa všetky atribúty platného právneho úkonu, a to najmä   požiadavku   určitosti   a zrozumiteľnosti.   Okrem   toho,   že   v označenej   výzve sťažovateľa   nie   sú   nehnuteľnosti,   vydania   ktorých   sa   voči   povinnej   osobe   (§ 3   zákona č. 282/1993 Z. z.) domáhal, nijako konkrétne určené a identifikované, a nie je z nej zrejmé, akým   spôsobom   mali   tieto   nehnuteľnosti   prejsť   v rozhodnom   období   (§ 1   zákona č. 282/1993 Z. z.) do vlastníctva štátu alebo obce (§ 4 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z. z.), sťažovateľ   taktiež   nepreukázal,   že   bol   vlastníkom   sporných   nehnuteľností   a že   mu vlastníctvo k nim bolo odňaté. Na základe takto formulovanej výzvy na vydanie vecí preto vôbec   neprichádzalo   do   úvahy,   aby   povinná   osoba   mohla   so sťažovateľom   uzavrieť v zákonom   ustanovenej   90-dňovej   lehote   dohodu   o vydaní   vecí   (§ 5   ods. 2   zákona č. 282/1993 Z. z.). Vzhľadom na to nemožno ani nadväzne na predmetnú výzvu podanú žalobu   sťažovateľa   proti   povinnej   osobe   (Slovenskej   republike - Slovenskému pozemkovému fondu) považovať za kvalifikované uplatnenie jeho reštitučného nároku.

S poukazom na tieto skutočnosti považuje ústavný súd názor krajského súdu, ktorý označil výzvu sťažovateľa na vydanie veci za nulitnú, pretože nespĺňala náležitosti platného právneho úkonu, za logicky a zrozumiteľne odôvodnený a ako taký ústavne konformný, a preto nemá dôvod tento názor akýmkoľvek spôsobom prehodnocovať.

To   platí,   aj   pokiaľ   ide   vysporiadanie   sa   krajského   súdu   s názorom   sťažovateľa, ktorým   spochybňuje   ním   prijaté   závery,   podľa   ktorých   sa   na   sporné   nehnuteľnosti nevzťahuje zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len   „zákon   č. 161/2005   Z. z.),   pretože   právo   sťažovateľa   zaniklo   v dôsledku   márneho uplynutia prekluzívnych lehôt podľa zákona č. 282/1993. Z. z.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „zákonodarca však môže právo obnoviť, resp. založiť nanovo novým zákonom. To sa stalo prijatím zákona č. 161/2005 Z. z. V dobe platnosti tohto zákona už bežalo súdne konanie medzi nami a žalovaným, žalovaný presne vedel, vydania ktorých vecí sa domáhame a dobrovoľne nám tieto nehnuteľnosti nevydal. Boli sme preto oprávnení padať žalobu a viesť proti žalovanému súdne konanie. Tým sme splnili podmienky podľa zákona č. 161/2005 Z. z.“.

Aj keď možno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že zákonodarca zákonom č. 161/2005 Z. z. nanovo založil, resp. obnovil právo cirkví a náboženských spoločností na navrátenie vlastníctva k taxatívne uvedeným nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam (pre všetky tie prípady, v ktorých tieto veci neboli vydané podľa zákona č. 282/2003 Z. z. v znení zákona č. 97/2002 Z. z.), z pohľadu ústavného súdu je však už neakceptovateľný jeho názor, podľa ktorého   tým,   že   prebiehalo   súdne   konanie   medzi   ním   a žalovaným,   pričom   žalovaný už v tom čase presne vedel, vydania ktorých nehnuteľností sa domáha, splnil podmienky podľa zákona č. 161/2005 Z. z. Tento zákon totiž vyžaduje dodržanie presne ustanoveného (formalizovaného) postupu a zároveň ustanovuje podmienky, za ktorých oprávnená osoba mohla kvalifikovaným spôsobom uplatniť nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, resp. hnuteľným veciam. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ viedol súdny spor so žalovaným   v čase,   keď   mohol   ako   oprávnená   osoba   uplatniť   voči   nemu   právo   na navrátenie   vlastníctva   podľa   zákona   č. 161/2005   Z. z.,   nemôže   suplovať   splnenie podmienok postupu, ktoré tento zákon na uplatnenie práva vyžadoval (§ 5 ods. 1 zákona č. 165/2005 Z. z.).

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd v právnej veci sťažovateľa v odvolacom konaní súhlasil s názorom prvostupňového súdu, pokiaľ   ide   o zistenie skutkového stavu   a jeho právnej   kvalifikácie,   aj keď   ho čiastočne doplnil.   Z jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. So závermi vyslovenými v rozhodnutí odvolacieho súdu sa preto ústavný súd v zásade stotožňuje.

Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd svoje rozhodnutie dostačujúco a ústavne konformným spôsobom odôvodnil tak, ako to vyžadujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 157), a uviedol, akými úvahami sa pri rozhodovaní spravoval. Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodoval   v súlade s princípmi siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a jeho rozhodnutie nemožno označiť ako svojvoľné, pretože predstavuje výraz nezávislého súdneho rozhodovania, ktoré nevybočilo z medzí ústavnosti. Skutočnosť, že krajský súd a pred ním okresný súd vyslovili právny názor, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá sama osebe dôvodnosť podanej sťažnosti.

Prisvedčujúc názoru krajského súdu, že „rozsudok súdu prvého stupňa by bol vecne správny už za predpokladu, že by súd prvého stupňa zamietol návrh už po zistení, že výzva na vydanie veci nebola konkrétna“, nepovažoval už ústavný súd za potrebné zaoberať sa ďalšími okolnosťami daného prípadu a argumentmi sťažovateľa, napr. skúmaním, či a ako sa   sporných   nehnuteľností   týkala   veľká   maďarská   pozemková   reforma   v roku   1945, na základe   čoho   a kedy   mali   prejsť   sporné   nehnuteľnosti   na   štát   a   pod.   Na   záveroch krajského súdu by vzhľadom na zistenú nulitu výzvy na vydanie veci už nič nezmenilo ani to, ak by ústavný súd súhlasil s výhradami sťažovateľa vo vzťahu k niektorým názorom vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku (ide napr. o názor, že sťažovateľ sa mal domáhať vydania veci, a nie uzavretia dohody o vydaní veci, alebo, že oprávnená osoba musí preukázať, že vec, ktorej vydania sa domáha, predtým užívala).

Podľa konsolidovanej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Ústavný súd v danej veci nezistil, že by rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal   jeho   vydaniu,   došlo   k porušeniu   hmotnoprávnych   alebo   procesnoprávnych predpisov,   ktoré by mohlo indikovať príčinnú   súvislosť s namietaným porušením   čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu a rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva a základného práva zaručujúceho dedenie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 307/05 z 15. júna 2006

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   rozhodnutím   krajského   súdu   v označenom   konaní nemohlo dôjsť   k   porušeniu   čl. 46   ods. 1   ústavy,   potom   už neprichádzalo do   úvahy ani vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy.

V   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 116/05,   III. ÚS 218/07) a v nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   v časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vychádzal ústavný súd z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov v zásade vylučuje založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru. Preto ústavný súd postupoval aj pri posudzovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, z uvedeného názoru traktovaného v jeho stabilnej judikatúre (napr. II. ÚS 78/05), podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 48   ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. K namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 307/05 z 15. júna 2006

Sťažovateľ   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   11.   októbra   2006   rozšíril   svoju sťažnosť, aj pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva podľa čl. 48 ods.2 ústavy, k čomu malo podľa neho dôjsť tým, že mu súdy nezabezpečili spravodlivý proces.

Z obsahu sťažnosti však žiadne bližšie odôvodnenie namietaného porušenia čl. 48 ods. 2   ústavy   nevyplýva.   Sťažovateľ   mal   prístup   k súdu   (konanie   prebehlo na prvostupňovom   a aj   na   odvolacom   súde),   taktiež   netvrdil,   že   by   jeho   vec   nebola prerokovaná verejne a v jeho prítomnosti, a neuviedol ani žiadnu argumentáciu vo vzťahu k prípadným zbytočným prieťahom v označenom konaní. Aj v tejto časti preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   neprichádzalo   už   do   úvahy zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008