znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 333/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republikyna neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 3, Bardejov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cdo 273/2013 a jeho uznesením z 21. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 273/2013 a jeho uznesením z 21. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súd   Bratislava   svojími   právoplatnými uzneseniami pod č. k. 14 C 127/11-8 zo 14. XII. 11 a sp. zn. 4 Co 171/12 z 30. IV. 12 celkom vedome a podvodným spôsobom odmietli môj pôvodný a súdny návrh na začatie konania o náhradu škody – hromadný – pozostávajúci z 30-tich káuz a ktorý spĺňal všetky zákonné podmienky.   Tieto   nehorázne   rozhodnutia   som   napadol svojím dovolaním z   13.   VII.   12, keďže som to považoval za jednoznačné odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle §-u   237,   písm.   f)   OSP.   Na   tomto   skutkovom   a   právnom   základe   som   sa   pochopiteľne domáhal   jednak   oslobodenia   ma   od   platenia   súdnych   poplatkov   a   najmä   priznanie mi právnej pomoci, keďže som práva neznalá osoba a bez právnického vzdelania s nízkym príjmom na živobytie – len okolo 400,- EUR, za vyše 42 ročnú poctivú prácu v štátnych službách, ako ich vyšší úradník. No, stalo sa to, čo som nepredpokladal, a síce to, že toto dôležité súdne konanie bolo kasačným súdom cieľavedome zmárnené,   napriek hrubému porušeniu procesných súdnych pravidiel a morálky zo strany našej justície pri narábaní so súdnym spisom, pri ktorom zmizli viaceré moje dôležité písomné dokumenty a dôkazy!... Odôvodnenie uznesenia NS je veľmi chabé a nepresvedčivé. Tento súd mi vytýka, že ja   som   zavinil   zastavenie   tohto   súdneho   dovolacieho   konania,   čo   rázne   odmietam, pretože   nech   by   som   akokoľvek   požiadal   CPP   Svidník   o   kvalifikovanú   právnu   pomoc, nič by z toho nebolo, pretože takúto moju žiadosť už v prvšej veci u súdneho konania pod č. k.   4   C   52/03   za   tých   istých   podmienok,   toto   centrum   mi   akúkoľvek   právnu   pomoc odmietlo,   pričom   uprednostnilo   naše   obyčajné   zákony,   ako   nedostatočné   pred   naším ústavným zák. č.: 23/91 Zb., ktorým sa uvádza Listina zákl. práv a slobôd (viď jej čl. 37, ods. 2), a náš Najvyšší súd SR k tomu ešte navyše odignoroval aj Rezolúciu VZ-OSN, zo dňa 10.   XII.   1948,   ktoré   takéto   podmienky   na   možnosť   dovolávania   sa spravodlivosti a bariéry nekladú, ako niektoré naše nezmyselné zákony, podľa ktorých žiť mesačne   zo   400,-   EUR-ami   sa   u   nás   považuje   skoro   za   luxus,   z   ktorého   si   je   možné popritom podľa našej justície zaplatiť kľudne aj 5-tich advokátov!“

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 21. januára 2014 s tým, aby bolo toto uznesenie   zrušené   a   vec   bola   vrátená   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Domáha sa aj primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 € a náhrady trov konania.

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie požaduje „ako náhradu nemajetkovej ujmy za vyložené odopretie spravodlivosti v kauze s evidentným podvodom a s vysokou hodnotou sporu – cca 120 tis. EUR“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 171/2012 z 30. apríla 2012, ústavný súd konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol (I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03, III. ÚS 70/07, IV. ÚS 75/2014), že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:«Okresný súd Bratislava I uznesením zo 14. decembra 2011, č. k. 14 C 127/2011-8 v zmysle § 43 ods. 2 O. s. p. odmietol podanie žalobcu, ktoré podľa obsahu malo byť žalobu o náhradu škody. Účastníkom konania nepriznal náhradu trov.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. apríla 2012, sp. zn. 4 Co 171/2012 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o odmietnutí žaloby.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu (v spojení s uznesením súdu prvého stupňa)   podal   žalobca dovolanie   13.   júla 2012 z dôvodu   odňatia   možnosti   konať   pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ (č. 1. 26 spisu).

Okresný súd Bratislava I uznesením z 24. júla 2012, č. k. 14 C 127/2011-29 žalobcu vyzval, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia predložil súdu doklad, že má právnické vzdelanie, alebo predložil plnomocenstvo udelené pre dovolacie konanie advokátovi, alebo súdu oznámil, či požiadal Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“) o poskytnutie právnej pomoci vo forme zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, poučil dovolateľa podľa   §   241   ods.   1   O.   s.   p.   pod   následkom   zastavenia   dovolacieho   konania   o   tom, že dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a podľa § 30 O. s. p. o tom, že účastník, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd ho odkáže na Centrum.

Z   oznámenia   Centra   právnej   pomoci...   z   5.   júna   2013   (č. 1.   59   spisu)   vyplýva, že ho „žalobca listom zo 17. augusta 2012 požiadal o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie,   avšak   ani   na   požiadanie   a   poučenie   Centrom   nebola   táto   žiadosť   žalobcom vypísaná a doplnená dokladmi v súlade so zákonom, preto Centrum uviedlo, že žalobca „nepodal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci“.

Vychádzajúc   z   tohto,   že   Centrum   dovolateľovi   nepriznalo   nárok   na   poskytnutie právnej pomoci v tomto konaní Okresný súd Bratislava I uznesením zo 4. októbra 2013, č. k.: 14 C 127/2011-74 žalobcu opakovane vyzval v lehote 10 dní od doručenia uznesenia, aby   predložil   súdu   doklad,   že   sám   má   právnické   vzdelanie,   alebo   aby   predložil plnomocenstvo udelené pre dovolacie konanie advokátovi, poučil dovolateľa podľa § 241 ods. 1 O. s. p. o tom, že dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, v inom   prípade   možno   dovolacie   konanie   zastaviť.   Toto   rozhodnutie   dovolateľ   prevzal osobne 28. októbra 2013 (č. 1. 74 spisu).»

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   najvyššieho súdu   možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie o zastavení konania o dovolaní malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu   aplikovanej právnej úpravy.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol v dovolacom konaní právne zastúpený.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení procesnoprávneho   predpisu   postupoval,   čo   zisťoval,   čo   považoval   za   preukázané a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.

Najvyšší   súd   ďalej uviedol,   že   o podanom   dovolaní   možno konať iba v   prípade splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda, či tieto podmienky sú splnené, a zistil, že sťažovateľ nie je v dovolacom konaní právne zastúpený, pričom sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd poukázal na to, že Okresný súd Bratislava I (v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil   opatrenia na odstránenie   nedostatku,   ktorý   bránil   v   ďalšom   konaní   o   podanom   dovolaní   −   dal sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatku s poučením, ako má postupovať v zmysle platnej právnej úpravy, avšak napriek tomu sťažovateľ tieto nedostatky neodstránil.

Rovnako   tak   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   kvalifikovane   nepožiadal   Centrum právnej   pomoci   (ďalej   len   „Centrum“)   o   ustanovenie   advokáta   pre   dovolacie   konanie, vychádzajúc   z   oznámenia   Centra   z   5.   júna   2013,   podľa   ktorého   sťažovateľ   požiadal o ustanovenie advokáta, avšak napriek výzve a poučeniu Centrom, svoju žiadosť nevypísal a nedoplnil dokladmi v súlade so zákonom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   tým,   že   napriek   výzve   a   zákonnému poučeniu neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej pre dovolacie konanie, nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade so zákonom [Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“)] zastaviť.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   uznesenie   z   21.   januára   2014,   ktorým zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 104 ods. 2, § 241 ods. 1, § 241 ods. 4 OSP), s tým, že   najvyšší   súd   ako dovolací   súd   svoje   závery   primerane odôvodnil.   V   tejto   súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju   judikatúru, v ktorej   už konštatoval, že postup súdneho orgánu,   ktorý koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a   hmotnoprávnymi predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 21. januára 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad § 104 ods. 2 OSP a § 241 ods. 1 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   13   dohovoru   ústavný   súd   odkazuje na judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   podľa   ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013).

Z   citovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva   zrejmá   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami dohovoru   (čl.   6   ods.   1),   nemohol   dospieť   k   záveru,   že   by   najvyšší   súd   porušil   právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014